Grossglockner Hochalpenstrasse

Vysokohorskú alpskú cestu som za posledných desať rokov navštívila niekoľkokrát, prvýkrát v roku 2011 a naposledy v roku 2018. Tento rok sa mi ňou podarilo prechádzať už v auguste cestou z dovolenky v Nassfelde. Chcela som synátora zobrať na Gamsgrubenweg, no keď sme prišli na parkovisko pri Kaiser Franz Josef Höhe, zistili sme, že kvôli padajúcim skalám je chodník za posledným tunelom uzavretý.

Teraz je takmer koniec októbra, chaty popri ceste sú pozatvárané, mýtne je kvôli tomu znížené o desať eur (z 37,50 € na 27,50 € pre osobné auto), vrcholky „kopčekov“ okolo cesty sú pocukrované čerstvým snehom a aj keď sa slniečko usilovne snaží ohrievať vzduch, teplota sa pohybuje okolo bodu mrazu. Okrem toho sú tri popoludní, keď prechádzame mýtnicou. Na žiadne veľké túry to nebude. Po prvýkrát za desať rokov sa mi však črtá možnosť vychutnať si tu, uprostred vysokých horských štítov, západ Slnka s výhľadom na všetky svetové strany.

Pri prvej zastávke na mňa, zaliaty slnkom, hľadí môj obľúbenec Groβer Wiesbachhorn (3564 m). Jeho plochý široký vrchol ma uchvátil už v roku 2011, ale zatiaľ som si netrúfla ho zdolať. Turistické chodníky vedú z oboch jeho strán – od vodnej nádrže Mooserboden nad Kaprunom, aj z doliny nad Ferleitnom. Prevýšenie od vodnej nádrže je zhruba o tisíc metrov menšie ako z údolia a po ceste je chata Henrich Schwaiger-Haus (2802 m), na ktorej si človek môže v prípade potreby oddýchnuť a občerstviť sa. Ďalej chodník pokračuje hrebeňom a obchádza väčšinu ľadovcov. Od Ferleitenu naopak vedie vo vrchnej časti priamo ľadovcom Teufelsmϋhlkees. Od údolia za Ferleitnom sú prístupné ďalšie trojtisícovky – Vorderer a Hinterer Bratschenkopf (3401m a 3413 m), Hohe Dock (3348 m) či Groβer Bärenkopf (3396 m).

Kým sa kocháme prírodou a naberáme po dlhej ceste z Bratislavy do pľúc čerstvý horský vzduch, od východu sa na nás začína tlačiť oblačnosť. Sadáme preto do auta a pokračujeme zákrutu za zákrutou v ceste. Edelweiβspitze nechávame v oblakoch za sebou a mierime k tunelu pod Hochtorom (2576 m). Pôvodne sme sa chceli prejsť z Hochtoru cez Tauernkopf (2628 m) na Schareck (2606 m), ale vietor je taký nepríjemný, že to vzdávame. Oblečenia je síce dosť, ale máme so sebou 5-mesačné šteniatko zlatého retrievera, ktoré nemáme do čoho zababušiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pomaly klesáme ku kruhovej križovatke nad Heiligenblutom a za ním odbočujeme na cestu ponad údolie. Všetky chaty sú zavreté. Miestami vidieť odparkované autá a turistov, ktorí si fotia Groβglockner. Ani nevieme ako a sme na parkovisku pri Kaiser Franz Josef Höhe. Parkovací dom je takmer prázdny. Vyhliadková plošina pred ním tiež. V momente, ako vyjdeme zo závetria ozrutnej stavby, začíname chápať, prečo tu dokopy nikto nie je. Vietor je taký silný, že mám problém udržať fotoaparát v ruke. Aj keď som naobliekaná ako Eskimák, studený severák je neúprosný a onedlho mám prsty skrehnuté na kosť aj v rukaviciach. Archibald spokojne krúti chvostom a všetko zvedavo oňucháva. Chodník Gamsgrubenweg je stále zavretý, rovnako reštaurácia a veľký obchod so suvenírmi. V duchu si robím poznámku, že budem musieť pohľadať iný, v ktorom synovi kúpim svišťa. Bez svišťa sa vraj nesmiem vrátiť.

Kým sme mierili k parkovaciemu domu, rozhodovali sme sa, či zlezieme dole k ľadovcu a poprechádzame sa popri ňom alebo nie. Po osemstotridsiatomštvrtom poryve vetra sa vraciame do auta. Ľadovec tu bude aj o rok. Síce pravdepodobne zase o niečo menší, ale bude. Archie je nám za tento nápad evidentne vďačný, poslušne cupitá popri mne a keď otvárame kufor, ani ho netreba nabádať, aby vliezol dnu.

Rovnakou cestou sa cez celú nádhernú Grossglockner Hochalpenstrasse vraciame späť. Slniečko je nízko, začala zlatá hodinka. Celé okolie je zahalené do nádherného mäkkého zlatého svetla a sneh na vrcholkoch hôr okolo nás priam žiari. Pár ráz parkujeme na odpočívadle pri ceste, aby sme si krásu zvečnili objektívmi, no vietor je stále nepríjemne silný a studený. Rýchlo nás zaháňa nazad do tepla auta.

Na dlhšie sa zastavujeme až na Edelweiβspitze. Cesta k chate je opravená, autom sa dá ísť úplne hore. Vzhľadom na čas a na to, že Slnko je za horizontom, som za to veľmi rada. Na vyhliadkovej plošine a na parkovisku pred chatou zachytávame posledné svetlo – modré, ružové, fialové, žlté a oranžové. Či pozriem na sever, juh, západ alebo východ, sneh zvýrazňuje farby na obzore a mne sa núkajú neopakovateľné zábery.

Po tom, čo sa s nami rozlúči aj posledný kúsok svetla, odchádzame dolu k mýtnici vo Ferleitene a odtiaľ do Kaprunu, kde máme zabezpečené ubytovanie.

Felberauernstrasse

Nedeľa nás víta krásnym počasím. Je poriadna zima, obloha je jasná a bez jediného obláčika. Hneď po raňajkách sa púšťame do realizácie môjho plánu prejsť na južnú stranu pohoria Vysoké Taury cez Felbertauernstrasse, a potom sa cez Spittal and der Drau a Katschberg vrátiť nazad do Bratislavy so zastávkou na Maltatal Hochalm Strasse.

Míňame dedinky medzi Kaprunom a Mittersillom, aby sme v Mittersille na kruhovej križovatke nechali civilizáciu chvíľu za sebou a pokochali sa vysokými alpskými štítmi. V údolí, ktorým preteká riečka Felberbach, som prvýkrát bola so synom asi pred tromi rokmi. Urobili sme si vtedy výlet k jazeru Hintersee, ale počasie nám veľmi neprialo. Všetko bolo síce úžasne zelené a z každého kopca na nás hučali vodopády, no okolité „kopčeky“ sme nevideli.

Za betónovým tunelom, ktorý je na ceste postavený ako zábrana pred padajúcimi skalami, odbočujeme doprava na úzku miestnu cestu, ktorá vedie k jazeru. Dávame Archieho na vodidlo a pomaly prechádzame parkoviskom a úzkou štrkovou cestičkou k vode. Tráva je pokrytá srieňom, malá dolinka je ešte ponorená do tieňa. Slnko osvetľuje len vrcholky hôr okolo nás. Od úst nám s každým slovkom uniká biela para. Ako sa rozhliadam okolo seba, pary uniká o niečo viac – ústa v úžase zabúdam zavrieť.

Napravo od seba mám Hochbirghӧhe (2758 m), Geieringhӧhe (2747 m), Bockastenhӧhe (2774 m) a Geiβkopf (2740 m). Z ich úbočí zurčí dolu do doliny niekoľko menších a väčších vodopádov. Pri pohľade na Brentling (2242 m) ľutujem, že nemáme ešte jeden deň navyše. Vyliezť naň by pre mňa po tohtoročnom lete ani nebola veľká výzva. Viem, že nad nami je niekoľko ďalších menších a väčších jazier, od ktorých sa dá vyštverať na Weinbichl (2556 m) a Hochgasser (2922 m). No ani na to nie je čas. K nevyhnutnosti kúpiť niekde plyšového svišťa si opäť raz robím poznámku, aby som sa sem niekedy ešte vrátila.

Archiemu primŕza zadok, a tak sa vraciame do auta. Ešte chvíľu hľadíme na vrcholky zaliate slnkom a dávame sa na zostup a návrat k hlavnej ceste. O pár minút sme na severnom konci tunela. Za tunelom platíme mýto (11,- € za osobné auto) a zastavujeme na odstavnom parkovisku. Pohľad na Vorderer Plattenkogel (2672 m), zasnežený vrchol Hinterer Plattenkogel (2741 m) a priľahlý Spitzkogel (2606 m) vyráža dych, hlavne ak sa na ne človek pozerá z nadmorskej výšky približne 1650 m a pod sebou vidí trávnaté údolie riečky Tauernbach. Opäť si v duchu hovorím „keby sme mali viac času“. A keby hore ešte nebol sneh. To by sme priamo z parkoviska vybehli na… no napríklad na St. Pӧlner Hϋtte (2481 m) pod Hochgasserom. Alebo… alebo k chate Grϋnseehϋtte (2235 m), ktorá je vedľa rovnomenného jazera. Zaujímavo vyzerá aj výstup na Wildenkogel (3021 m), ktorý je skrytý za spomínaným vrcholom Hinterer Plattenkogel a ide sa k nemu okolo jazera Lӧbbensee.

Z južnej strany som Vysoké Taury zažila len z maličkej časti, takže môj zoznam želaní sa rozširuje a na leto si dávam záväzok nájsť chatu v okolí Matrei am Osttirol.

Cesta dolinou do Lienzu je dlhšia ako Oravská Polhora, no vôbec nám to neprekáža. Archie drieme a na nás kilometer za kilometrom vykukujú spoza cesty ďalšie a ďalšie vrchy.

V Lienzi sa držíme smeru na Spittal an der Drau a potom na Winklern a Obervelach, aby sme sa k mestečku Spittal dostali severnou trasou. Tu mierne blúdime, no nakoniec sa nám podarí dostať na diaľnicu smerujúcu do Salzburgu. V Gmunde z nej schádzame a údolím Matlatal mierime k začiatku poslednej horskej cesty, ktorú chceme v októbrový víkend zdolať. V osade Koschach nás už z diaľky zaujme vodopád Fallerfall Wasserfall a dúha, ktorá vzniká vďaka lámaniu sa slnka na padajúcej vode. Robíme si dlhšiu pauzu, z parkoviska k vodopádu a späť je to okolo veľkého detského ihriska Wassererlebnispark Maltatal zhruba pol hodinka. Spolu s nami z parkoviska odchádza partia štyroch mužov s výbavou na ferraty. Kým si fotíme vodopád, oni lezú ponad nás napravo od vodopádu postupne až hore.

Míňame mýtnicu, platíme 20,- € za auto a strácame signál. Keď prídeme k odbočke ku vodopádu Maralmfall, zastavuje nás semafor. Najskôr si myslíme, že sa pokazil, lebo „sekundy“ akosi stoja. Zastavuje za nami ďalšie auto, vystupuje z neho starší Rakúšan a môj spoločník sa s ním dáva do reči. Sekundy nestoja. Sekundy sú minúty. A tak tu čakáme približne 20 minút, kým sa môžeme pohnúť ďalej. Pred nami je totiž úsek s niekoľkými úzkymi tunelmi, v ktorých by sa dve autá oproti sebe neobišli.

Konečne sme na parkovisku. Po výjazde z tunela Felbertauerntunnel nám vodná nádrž so svojím okolím dych nevyráža, ale jednako je tu úchvatne. Turistických trás je tu ako húb po daždi a čo je výhodou, nachádza sa tu horský hotel, v ktorom sa dá ubytovať, aby človek mohol na malebnom kúsku Zeme stráviť niekoľko dní.

Vzhľadom na čas sa len letmo poprechádzame v okolí parkoviska a hotela a prejdeme k chate Kӧlnbreinstϋberl a nazad. Archiemu sa tu páči a my jeho nadšenie zdieľame. Dobrá nálada ho opúšťa v momente, keď vidí, že musí znova nastúpiť do auta. Sú štyri popoludní a nás čaká ešte poriadne dlhá cesta nazad na Slovensko.