Parkovacie manévre

Po raňajkách balíme a vyrážame z Tatranskej Javoriny do Lysej Poľany, kde sa na kruhovej križovatke držíme smeru Morskie Oko. Po 1,5 kilometri sa dostávame k parkovisku Palenica Białczańska. Pán sa ma pýta, či mám zakúpený online lístok. Keď odpovedám, že nie, ukáže mi, aby som išla bokom k ostatným autám odstaveným popri parkovisku a lístok si kúpila cez internet. Nemám na výber, v hotovosti sa platiť nedá. Nepríjemné je, že dolu v doline sa mobil márne snaží chytiť internetový signál. Našťastie tatík ostal v hoteli a telefonovať sa dá. Dohodneme sa, že mi lístok kúpi on, dá ho poslať na moju mailovú adresu a zatiaľ sa budem snažiť dolapiť dáta.

Vraciam sa 1,5 kilometra na Lysú Poľanu, ktorá sa od poľskej strany začína plniť. Signál nikde. Odstavujem na parkovisku v Lysej Poľane, odkiaľ začína modrá značka vedúca po slovenskej strane Bielovodskou dolinou, no ani tu sa môj mobil nechytá. Nakoniec mi mail pípne až hore nad Tatranskou Javorinou, neďaleko hotela. Zatiahnem auto na štrk pri odbočke, aby som nezavadzala, a dám si zobraziť QR kód. Vraciam sa dole. Kruhová križovatka sa počas mojej otočky poriadne zaplnila. Našťastie, z poľskej strany. Stojí tu pracovník z parkoviska a kontroluje parkovné – vodičom, ktorí nemajú lístok, hovorí, aby išli na priľahlé parkovisko a tam im kolega pomôže. Asi som nebola jediná, kto v doline nemal signál a nedokázal si tam online lístok kúpiť. Sťahujem okienko, ukazujem QR kód a pokračujem v ceste. Pri samotnom parkovisku ma nekontroluje nikto. Je pred deviatou a je tu plno, parkujeme na jednom z posledných voľných miest. V búdke pri plote parkoviska platím kartou vstup do národného parku a konečne sa môžeme vydať na túru.

Trasa

Palenica Białczańska – Mickievičové vodopády / Wodogrzmoty Mickiewicza – Dolina Roztoki – Dolina Piatich Poľských plies / Dolina Pięciu Stawów Polskich – Świstowa Czuba – Morské oko / Morskie Oko – Palenica Białczańska

Spolu s nami štartujú po červenej prvé konské povozy. Teplota nie je vysoko nad nulou, dolu medzi stromami slniečko nesvieti, vyrážame preto rezkým krokom, aby sme sa zahriali. Zhruba po pol hodine sme pri spisovateľových vodopádoch - Wodogrzmoty Mickiewicza, kde sa z červenej značky a z asfaltovej cesty odkláňame na zelenú. Masy turistov mieriacich na Morské oko nechávame za sebou a ponárame sa do ticha a pokoja. Dolinu Roztoki sme prešli s tatíkom pred desiatimi rokmi ako zostupovú trasu, keď sme najskôr išli k Morskému oku a Čiernemu plesu, až potom do Doliny Pięciu Stawów Polskich. Pamätám si ju celú zalesnenú, takže keď prichádzame k prvému drevenému mostíku cez potok, zabúdam zavrieť ústa. Namiesto lesa sú okolo mňa len suché kýpte a táto časť doliny mi pripomína trasu z Hrebienka okolo Studenopotockých vodopádov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Janino sa chvíľu hrá na primrznutom brehu potoka, ale ako stojíme, znova nám začína byť mierne chladno. Pokračujeme rýchlo v ceste a mesačná krajina sa opäť mení na les. Raz širokým kamenistým chodníkom stúpame, potom klesáme. Do Doliny Pięciu Stawów Polskich by nám to podľa smerovníka pri vodopádoch malo trvať dve hodiny, ale už po hodine začínam počúvať, ako niekoho bolia nožičky. Holt, lesom je to nuda. Po 1,5 hodine prichádzame ku križovatke zelenej a čiernej značky. Zelená pokračuje popri vodopáde k Veľkému Poľskému plesu (Wielki Staw Polski, 1665 m), čierna ide strmo hore k chate Schronisko v Dolinie Pięciu Stawów Polskich (1670 m).

Stretávame tu slovenský manželský pár, ktorý sa nevie rozhodnúť ako ďalej. Keď počujú slovenčinu, pani sa nám okamžite prihovára a rozoberáme spolu možnosti. Pôvodne plánovali ísť po čiernej hore a zelenou sa vrátiť dole. Zelený chodník nepoznám, no podľa mapy je tiahlejší a stúpanie nebude také prudké ako po čiernej značke, aj preto mám v pláne s Janinom pokračovať tadiaľ. Čiernou sme pred desiatimi rokmi s manželom zostupovali do doliny a dodnes si pamätám, ako ma potom boleli kolená z prudkého padáku. Smerom hore to síce bude iné, ale prudký sklon ostane.

Pani navrhujem, či sa nechcú prejsť rovnakou trasou, akú plánujeme my. Zhora je na Dolinu Pięciu Stawów Polskich krásny výhľad (vraj – pred desiatimi rokmi sme išli v daždi a oblačnosti) a rovnako stojí za to vidieť zhora aj Czarny Staw pod Rysami a Morskie Oko. Lúčime sa s tým, že si to ešte premyslia a my s Janinom pokračujeme ďalej.

Popri vodopáde Siklawa prechádzame najnáročnejším úsekom celej trasy. Nie je náročný kvôli stúpaniu a celkovému prevýšeniu ani kvôli charakteru chodníka ako takého. Je náročný kvôli vrstvám šmykľavého ľadu na skalách a skalných platniach. Ľad bol aj nižšie, ale skôr pomedzi skaly a dal sa bez problémov obísť. Tu je na niektorých miestach taká veľká vrstva ľadu, že sa na chodníku tvorí zápcha, kým si turisti premyslia, kadiaľ pokračovať, a kým všetci opatrne popoliezame vyššie a vyššie.

Konečne sme pri plese. Premýšľam, či s novonájdeným synovým elánom nezmením plány a nebudeme pokračovať po modrej k Čiernemu Poľskému plesu (Czarny Staw Polski) a odtiaľ po žltej cez Špiglasové sedlo (Szpiglasowa Przełęcz). Nakoniec si však hovorím, že netreba veci siliť a ideme podľa pôvodnej dohody.

Veľké Poľské pleso (Wielki Staw Polski) obchádzame spodkom po modrej a smerujeme k chate, ktorá je postavená na brehu Predného Poľského plesa (Przedni Staw Polski). Pri jednom z drevených stolov pred chatou sedí manželský pár, ktorý sme stretli na križovatke čiernej a zelenej. Pýtam sa, či pokračujú po modrej alebo sa idú vrátiť po čiernej dole. Zelenú sami zavrhujú hneď ako nás zbadajú a začneme si vymieňať dojmy z výstupu.

Pýtam sa Janina, či si ideme niečo kúpiť, ale upozorňujem ho, že mám len eurá a je možné, že euromenu nebudú chcieť brať (čo by som sa pri podnikavosti Poliakov dosť čudovala, ale jeden nikdy nevie). Nie, on chce pokračovať. On sa totiž už veľmi teší na to, ako si sadne na drevený voz ťahaný koňmi. Lúčime sa s našimi turistickými známymi a popri plese pokračujeme po modrej ďalej. Ako na dlani máme celý hrebeň Vološín (Woloszyn) s chodníkom vedúcim do Krížneho sedla (Krzyżne) pod Wielkim Woloszynom (2154 m). Pozerali sme naň už z doliny a Janík si nevedel predstaviť, kto by sa trmácal takým stupákom. Ako sami naberáme výškové metre, môj syn mení názor. Na najvyššom bode (1843 m) sme len kúsok pod sedlom oproti nám, akurát už ho nevidíme, lebo sme preliezli jednou časťou hrebeňa a dostali sme sa do malého údolia.

Zostup do doliny Rybieho potoka (Dolina Rybiego Potoka) nemá konca kraja. Na niektorých miestach popoliezame, inde sa boríme so zosuvom, ktorý z chodníka urobil ťažšie prechodnú trasu suťou alebo ostrou rozlámanou skalou. Pridáva sa únava kolien z predošlého dňa a spomaľujem. Janino si skacká ako kamzík, ale tiež sa neponáhľa. Je unavený. Obchádzajú nás českí turisti a pýtajú sa ho, odkiaľ ide. Hrdo odvetí, že od Piatich Poľských plies vo vedľajšej doline. Uznanlivo kývajú hlavami, že je pašák.

Konečne sme dole na asfaltke. Od plesa prúdia smerom dole davy turistov. Pýtam sa kamzíka, či chce ísť k Morskému oku alebo ideme rovno k obratisku koňov. Unavené detské nožičky prepletajú krok za krokom smerom dole, Janík sa už ani neunúva odpovedať. Chápem ho, aj ja mám dosť. Schádzame teda po asfaltke a po pár minútach cítime známy pach. Kone sú blízko. Nastúpime do voza, platíme 10,- € na osobu a nechávame sa pohodlne odviezť nazad na parkovisko. Nudnú cestu nám znenazdajky spestrí jeleň. Vykračuje si popri asfaltke. Možno by sme si ho ani neboli všimli, keby sa nesplašili kone. Pohonič sa ich snaží upokojiť, na chvíľu zastavujeme a hľadíme majestátnemu zvieraťu priamo do očí.

O pol piatej vyliezame z koča a hľadáme auto. Parkovisko sa preriedilo, ale stále je plné. Nechce sa mi prezúvať z turistických merellov, štyri kilometre do hotela zvládnem. A potom len wellness a oddych.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek