Minulý rok som cestu cez Branisko absolvoval prvýkrát, keď sme mierili do Polonín. Horstvo vyzerajúce ako by doň diaľnica narážala, ma zaujalo na prvý pohľad. Ešte lepšie som si ho obzrel začiatkom tohtoročnej jesene, keď bol tunel zatvorený cestou na Čergov a Branisko sme prekonávali priesmykom. Krásne jesenné lesy naokolo, výhľad na Spiš, Tatry a tajomný priesmyk s opustenou budovou spôsobili, že som na horstvo nevedel zabudnúť. Hneď ako sa dalo, vyrazil som na dva dni.

Vhodným východiskovým bodom na túru pohorím je priesmyk Branisko, odkiaľ som vyrážal. Trasa prechádza významnými vrcholmi Braniska. Postupne som navštívil Rajtopíky, Sľubicu, Smrekovicu a mnohé sedlá. Náročnosť dvojdňovej túry je stredná. Postupoval som prevažne lesnými cestami alebo chodníkmi.

Trasa

Priesmyk Branisko – Pod Rudníkom – sedlo Humence – Sľubica – sedlo Predky – Peklisko – Priesmyk Branisko – Branisko, chaty – Markova skratka – Smrekovica – Zelená skala – Smrekovica – Pod Kravcovou – Boldigáň – sedlo Zákrut – Lačnovské sedlo – Farisko – Vyšný Slavkov – Vyšný Slavkov, kameňolom – Boldigáň – Pod Kravcovou – sedlo Smrekovica – Markova skratka – sedlo Smrekovica – Rozsochy – Priesmyk Branisko

To najlepšie na úvod

Cestou popod Tatry sledujem ako ich osvetľujú prvé lúče a farbia do ružovo-fialovo-modrej trikolóry. Spiš zahaľuje mohutná nízko posadená inverzia, z ktorej vychádza ranné slnko. Famózne pohľady už z auta ma posilňujú v názore, že dnes bude krásny deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tesne pred vrcholom priesmyku Branisko vidím výhľad na Tatry a pod nimi hustú inverziu. Na mieste parkovania nie je nikto a okolo nechodia žiadne autá. Začína sa mi to dnes páčiť stále viac. Vybaľujem a svižným tempom vyrážam smerom k Rudníku. Cez redší porast vidieť spomínanú nádheru na Spiši a tak skúšam odbáčať na nejaké miesta, kde by som mohol vidieť lepšie. Veľmi sa mi však nedarí. Akurát narážam na pomaly dymiace ohnisko postavené na nerovnom vrcholku brala. Suchá tráva prehorela popod kamene a v suchú jeseň to zaváňa požiarom. Vody nemám veľa a pár deci by tomu tiež nepomohlo. Okolo niet nikoho a opustená pahreba pravdepodobne z noci pôsobí na odľahlom mieste trochu strašidelne.

Vraciam sa naspäť, pretože dookola sú strmé steny 10-metrového brala schovaného v lese. Bralo si obzerám a pokračujem ďalej. Blížim sa k veži a snívam o tom, keby sa mi pošťastilo na ňu vyliezť, ak by tam práve boli nejakí elektrikári a pekne by som ich poprosil. Na mieste však nie je ani ducha a tak sa môj malý sen rozplýva. Akurát ma zaujme pravdepodobne "zábrana" na prístupovej ceste k veži, ktorou je starý monitor počítača. Vtipná koláž ma rozosmeje.

Čochvíľa míňam skaly pod vrcholom Rajtopíkov a o chvíľu som tam. Fantastické výhľady mi hneď udrú do očí. Teším sa, že som stihol inverziu a začínam sa striedavo kochať a fotiť. Na vrcholovom brale je príjemne teplo a aj to prispeje k tomu, že tu strávim dobru polhodinku. Je to skutočne úžasné výhľadové miesto, ktoré opúšťam trošku nerád. Obzerám sa aj po skalnej bráne, ktorá by tu niekde mala byť a čo chvíľa na ňu naďabím. Nečakal som, že je priamo na chodníku, ktorý cez vyše dvojmetrovú dieru v skale prechádza.

Nádherná Sľubica a opustený motorest

Úzky chodník od Rajtopíkov sa postupne mení na lesnú cestu a keď začínam pár minút stúpať, je mi jasné, že sa blížim k ďalšiemu očakávanému cieľu dňa a asi najznámejšiemu vrchu pohoria Branisko - Sľubici.

Prvotné pohľady sú dosť podobné ako z Rajtopíkov. Inverzia na Spiši sa pomaly rozpadá a tak si urobím zopár o niečo iných záberov, inak podobnej scenérie.

Využívam ponuku stola a lavíc a dávam si obed. Prichádzajú dvaja turisti s bežeckými batôžkami a psami, ktorí cítia moje šunkové chleby a z vône im poriadne vykrúca nosy. Okolo poludnia sa vydávam ďalej a sledujem v diaľke trčiace Vihorlatské vrchy, ktoré som navštívil len raz na pár hodín.

Zostup do sedla Predky je poriadne strmý a ďakujem Bohu, že nie je mokro. V konečnom dôsledku ani po suchej sutine sa nejde najbezpečnejšie a postupujem viac lesnou chrapaždinou ako cestou. Konečne som dole, kde si v rýchlosti pozerám prístrešok, v ktorom by sa dalo slušne prenocovať.

Potom postupujem dlhým traverzovým úsekom, na ktorom využívam studničku. Po asi hodine cesty prichádzam k bralu, z ktorého je pekný výhľad na dedinu Široké. Čoskoro som na asfaltovej ceste, kde si prezúvam ľahké tenisky slúžiace na asfaltové úseky a tiež ako prezuvky na nocľahy. O 15 minút vidím motorest známy z cesty spred mesiaca. Spoza budovy počuť vrčanie motorovej píly. Je tu starší ošarpaný motorest s oznamom, že ma obslúžia v novšej stavbe oproti. Presúvam sa tam. Sklamane však čítam oznam, že sa otvára až o 2 hodiny. Odchádzam, keď ma zastaví pán pýtajúci sa či niečo chcem? Odpovedám: "Že také pivko by bodlo, prípadne aj nejaká polievka.“ Tú však nemajú a teším sa aspoň z piva. Záverečný úsek asfaltovou cestou opäť k priesmyku, tak absolvujem dobre naladený po pive. Prichádzam k autu, kde si kúsok oddýchnem a beriem veci na noc a dlhšiu časť výletu.

Čarovný večer a ráno na Smrekovici

Prvé kilometre vedú dolinkou popri miestnych chatách. Zastavujem sa pri zaujímavom mieste - Diablovej diere. Čo je ponor riečky Svinka. Ďalšie nečakané prekvapenie na túre Braniskom. Stretávam aj nejakých turistov, chatárov. Jeden z nich sa ma pýta, kde mam namierené a či sa sám nebojím. Hovorím, že som zvyknutý a stať sa môže všeličo aj doma. Ako nedávny prípad napadnutia diviakom vo dvore rodinného domu. "To nevymyslíš."

Lúčime sa a rozbehnutý zastavujem až pri búde pod Smrekovicou v doline Svinky, ktorá už nevyzerá najlepšie a vážne jej hrozí zrútenie. V prípade veľkej núdze však môže pomôcť.

Postupujem ďalej a čaká ma len stupák na vrchol ďalšieho skvelého miesta - Smrekovice. Počas výstupu pociťujem, že som už dnes niečo prešiel a ide sa mi ťažko. Po polhodinke som však hore a keď sa vymotám z pestrého lesa, udiera mi do očí fantastický výhľad na Spiš s pomaly zapadajúcim slnkom. Prichádzam akurát. O pár minút sa začína krajina meniť farbami západu slnka.

Spolu so mnou je tu uzimený český pár, ktorí tu budú tiež nocovať. Zoznamujeme sa a dávame do reči. Sú na Slovensku už týždeň a zľahka pobehali Slovenský raj, Levočské vrchy a na záber zvolili Branisko. Chlap sa mi zdá aj trošku známy a možno som ho už niekde na horách stretol. Nuž, ktovie.

Užívame si krásne chvíle napriek tomu, že na vrchole začína celkom slušne fúkať, čo zodpovedá výzoru Čechov, ktorí sú tu asi dlhšie. Popri tom kecáme o všeličom, horách, korone, politike atď.

Zaujímam sa aj o to, či je niekde blízko miesto s výhľadom na západ a sever, ktoré by tu podľa mojich vedomostí malo byť. Čech uvádza, že asi 100 metrov ďalej na západ je miesto s výhľadom aj na iné svetové strany. Oznamujem, že sa tam a aj ďalej idem ešte prejsť. Do tmy zostáva ešte slabšia hodinka, ktorú využijem na lepšie preskúmanie západnej časti Smrekovice, ktorou zajtra nemám v pláne pokračovať. Popri tom si užívam výhľady na ostrie Vysokých Tatier a časť Levočské vrchy. Postupne prídem až ku kóte Zelená skala, kde však žiadnu nenájdem možno aj kvôli tomu, že je takmer tma. V miestne, kde sa otáčam, počujem v lese šramot a mierne zakašlem. Niečo tmavé sa lesom odo mňa vzďaľuje, ale či je to jeleň alebo medveď, jasne nevidím. Každopádne to značí, že by som sa mal radšej vrátiť a tak naľahko stúpam naspäť na vrchol Smrekovice. Tu nachádzam ešte viac uzimenejší pár, ktorý sa so mnou lúči a idú spať.

Chvíľu ešte sledujem dlhý pás svetiel smerujúci po diaľnici na východ na „Dušičky.“ S úžasom vidím „sťahovanie národa“ z horskej perspektívy naživo. Matovičove výzvy necestovať, nepomohli. Potom sa najem a tiež sa pomaly ukladám na spánok do druhej časti prístreška - útulne Vresovianka na Smrekovici. Je to celkom zaujímavo riešená stavba.

V noci vietor ešte silnie a na tvári cítim ako prefukuje cez špáry útulne dnu. Duje slušne celú noc, tak sa často budím, ale som zvyknutý a dokážem si dobre oddýchnuť aj v takýchto mierne nepriaznivých podmienkach.

2. deň

Ráno sa zobúdzam tradične skoro, okolo 5. hodiny. Von bude ešte vyše hodiny tma preto sa zabávam s mobilom v spacáku. Okolo 6.30 h sa najem a hodnotím, že tentokrát ma žiadne plchy neotravovali. Čo je tento rok skôr výnimka.

O pár minút sa presúvam na severozápadný okraj hory, odkiaľ je vidieť Vysoké Tatry a Levočské vrchy. Slnko ich osvetlí ako prvé a tak čakám najskôr tu a až neskôr sa presuniem k útulni, aby som videl juh.

Po chvíli pozorujem ako lúče postupne osvetľujú naše najvyššie pohorie. Vrchol Lomnického štítu prichádza na rad ako prvý a postupne ružovo-fialové farby klesajú k nižším partiám horstva. Viditeľnosť nie je úplne najlepšia, ale som relatívne spokojný. Po pár minútach sa presúvam k útulni a sledujem ako lúče dopadajú na vrcholy Braniska. V kotline sa slnečné lúče pomaly dostávajú aj k Spišskému hradu. Krásne pohľady si napriek prudkému vetru vychutnávam. Po Čechoch nie je ani stopy a pravdepodobne ešte spia. Napadá mi či ich idem budiť na krásny východ slnka, ale nakoniec túto možnosť zavrhujem. Raz sa ešte na chvíľu presúvam k druhému výhľadu na Tatry a následne sa lúčim s krásnym vrcholom a poberám sa ďalej na východ.

Lúky Braniska

Pomaly pokračujem vrcholom pokrytým prirodzeným lesom s vývratmi, suchármi a tiež mladými prevažne smrečkami, pretkanými občasnou jarabinou. Naozaj krásny úsek priam ideálny pre hlucháne. Z niektorých miest je pekný výhľad na východ s vychádzajúcim slnkom. Rozoznávam dlhý hrebeň Slanských vrchov a tiež Vihorlatské vrchy s charakteristickým rovnomenným vrcholom.

Podľa mapy viem, že v nižších partiách chodníka by mala byť voda. Často sa po nej obzerám, až napokon na rovinatej časti narážam na krásne upravenú studničku s okolím. Naberám si vodu, ktorej som mal len kúsok a pokračujem k lokalite Kravcová. O chvíľu sa vynáram na rozľahlých lúkach, ktorými šliapem ďalej. Krajina je sympaticky jesenne sfarbená a tak viackrát fotím, až prichádzam k miestu zvanému Boldigaň, kde si dávam kratší oddych.

Po ňom ma čaká strmý zostup k sedlu Zákrut a následné menšie stúpanie na Lačnovské sedlo. Tunajšia rozľahlá lúka je naozaj čarovná a spomínam sa ňu z nedávnej fotky v Galérii od Dušana Šrenkela, ktorá sa mi veľmi páčila. Je to naozaj čarovné miesto oddeľujúce dva chotáre. Pohodové mierne klesanie si vychutnávam, až sa ocitnem pri krásnych zruboch pár desiatok metrov mimo značky. Podľa mapy zisťujem, kde sa stala chyba a potom si krásne drevenice s upraveným okolím dobre poobzerám. Sú skutočne čarovné.

Vraciam sa na chodník a kráčam ďalšími krásnymi lúkami so statným smrekom a pozadím Smrekovice ma opäť nútia fotiť. Nasleduje lesný úsek, po ktorom sa dostávam nad Vyšný Slavkov.

Vyšný Slavkov a návrat

Ako sa blížim k dedine ponad kostol a cintorín, ktorý je v tomto čase logicky okupovaný mnohými ľuďmi, dúfam v otvorený obchod. To sa mi o chvíľu plní a už kecám s miestnymi pred obchodom.

Zbadám informačnú tabuľu, ktorá ma zaujme na prvý pohľad. Je na nej známa fotografia obedujúcich robotníkov sediacich na železnej konzole na 69. poschodí mrakodrapu pri výstavbe GE Building Rockefellerovho centra v New Yorku. Je na nej zachytený tunajší rodák Gusti Popovič. „Fíha, toto som netušil“, hovorím si. Skutočne zaujímavé.

V krátkosti je tu uvedený krátky príbeh z jeho života v čase keď pracoval v USA. Poslal svojej žene pohľadnicu so spomínanou známou fotografiou a textom: Nič še ty neboj, milá moja Mariška, jak vidziš, ta ja furt s flašečku. Tvoj Gusti.

Neskôr po návrate bol jeho osud tragický a zarobené peniaze si neužil. Pred 2. svetovou vojnou sa Gusti vrátil domov k rodine. Kúpil polia i lesy, aby mohol gazdovať. Keď sa končila vojna a cez Vyšný Slavkov prechádzal front. Zahynul počas bombardovania. Vyšiel z pivnice a kráčal k domu, kde ho zabila črepina.

So zmiešanými pocitmi sa blížim k obchodu, kde si dávam delikatesy - sladký nápoj a kávu z plechovky. Jeden pán mi spomína, že tu viackrát videl vlky a pýta sa ma na ne. Hovorím mu, že som tu žiadne nevidel. Ja sa ho zas pýtam na medvede, o ktorých tu zas on veľa nepočul. Rozoberá sa tu všeličo od pandémie, očkovania až po prácu v zahraničí. Konšpiračné bláboly lietajú jedna radosť, ale nemám chuť ničiť si náladu a ani energiu sa do toho miešať. „Ešte by som dostal po papuli“, hovorím si.

O 20 minút pokračujem a pozerám si pekný areál s koňom a kostolíkom v pozadí. V dedine sa nájde aj niekoľko zachovalejších dreveníc a hospodárskych budov.

Potom sa vydávam do Suchej doliny, kde sa delia dve vetvy modrej turistickej značky. Jedna vedie dolinou a druhá cez vrchol Veľká skala. Vyberám si úsek dolinou a čo chvíľa sa dostávam k zaujímavej skalnej ihle. Dolina postupne stúpa a záverečný úsek pred kótou Boldigaň je poriadny stupák. Mám v pláne jesť, ale keďže ma čaká ešte stúpanie pod Smrekovicu, obed odkladám a presúvam sa až k spojnici modrej a žltej značky pod Smrekovicou. Tu sa v závetrí a na príjemnom slnku rozkladám, vyzúvam a obedujem. Popri mne prejde cyklista a niekoľko turistov. O turistickom ruchu sa však nedá hovoriť, pretože sú to zatiaľ jediní ľudia, ktorých som stretol mimo dediny.

Po oddychu absolvujem úsek pod Smrekovicu a po návrate sa vydávam na poslednú časť cez sedlo Rozsochy a dolu k chatám a priesmyku. Ako postupujem lesným terénom, stretávam dve turistky. V niektorých menej slnečných častiach cesty sú kaluže zamrznuté aj v popoludňajších hodinách. Ako klesám, vidím na druhej strane doliny kameňolom. Pomaly pomedzi stromy sa začínajú objavovať chaty v dolinke a čochvíľa som pri aute.

Záver

Dva úžasné dni v pre mňa neznámych končinách Braniska predčili všetky moje očakávania. Už samotná cesta popod Tatry pohládzané ranným svetlom a inverzia na Spiši boli zážitkom. Neskoršie výhľadové hody na Rajtopíkoch a Sľubici sprostredkovali nové pohľady na našu krajinu, na ktoré tak ľahko nezabudnem. Nečakaným spestrením bola impozantná skalná brána. Úžasné večerné a ranné chvíle na Smrekovici tiež nemali chybu. Zaujímavým a tiež poučným bodom výletu bola tiež dedina Vyšný Slavkov.

Mnoho famóznych výhľadov, hustých lesov a zvlnených lúk, skalná brána a viacero pozoruhodností takmer na každom kilometri u mňa viedlo k záveru nazvať malé pohorie - Veľkým.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek