Trasa

Zlatá Idka – Golgota – Kojšovská hoľa – sedlo pod Kojšovskou hoľou – Chata Erika – Izbica – Hutno – Prakovce

Vždy keď sa na niečo schystám narýchlo, tak to v konečnom dôsledku dopadne veľmi dobre. Tak to bolo aj na tejto túre. Rozhodol som sa až večer aj napriek tomu, že bolo celý týždeň veľmi zlé a sychravé počasie. Ani samotné predpovede neboli ideálne, ale v kútiku turistického srdiečka som cítil, že o niekoľko kilometrov od bydliska to môže byť celkom inak.

Ráno vstávam do hmlistého dňa, mrholí, ale už som sa rozhodol, tak to predsa pre trochu vody dnes nevzdám. Ide sa. Priatelia tiež určite pôjdu, a tak bude veselšie. Potvrdené to je po nastúpení do vlaku a v Košiciach je už veselšie. Hmla sa trocha zdvihla, ale sme presvedčení, že dnes sa dostaneme nad inverziu a budeme nadmieru spokojní s turistikou.

Vystupujeme z vlaku a pokračujeme autobusom prímestskej dopravy do Zlatej Idky. Vystupujeme pri poštovom úrade a všetko nasvedčuje, že dnes môže byť nádherný a slnečný deň, aj keď to teraz z rána ešte tak nevyzerá. Je inverzia, všetko naokolo je v bielom šate. To sme však ešte len dole v dedine, a tak sa určite dnes dostaneme nad inverziu. Občas sa ukazuje aj modrá obloha.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kráčame dole dedinou a odbočujeme vľavo pri kríži, ktorý je po stranách chránený stromami odetými do inverzie. Čaro zimy je tu, je to nádherné, aj keď snehu je ešte málo. Pokračujeme okolo futbalového ihriska a záchytného parkoviska po ceste smerom k chate Erika. Turistický chodník občas ide lesom, a tak si môžeme vychutnávať nádhernú prírodu plnými dúškami. Občas sa vrátime na asfaltovú cestu, ale len dotiaľ, kým chodník neodbočí do lesa.

Slniečko vyšlo a sme nad inverziou, dnes sa máme na čo tešiť, bude pekne, aj keď občas trocha zafúka vietor. Hore na vrchole to bude určite viac cítiť. Zvážnica na okraji lesa nás dovedie k miestu, kde končí sedačková lanovka a pomaly začnú lyžiarske vleky. Pri prístrešku sa na chvíľku zastavujeme, aby sme si trocha oddýchli a potom mohli pokojne pokračovať k vrcholu. Od prístreška máme veľmi pekný pohľad do doliny, akoby sme do jamy naliali mlieko. Sem-tam je vidieť aj vyššie okolité vrcholky kopcov. Paráda, to vie vždy potešiť srde turistu.

Odchádzame od smerovníka na Golgote, kde sa napojíme na červenú značkovanú trasu E8 a pokračujeme z pribúdajúcim snehom okolo bývalej čajovne Katka do sedla pod Kojšovskou hoľou. Ide sa celkom pohodlne, veď snehu je do 10 cm a vpravo môžeme vidieť vrchol dnešného putovania - Kojšovskú hoľu. Nejdeme však k smerovníku, ale si to skrátime odbočiac vpravo k miestu, kde vidíme biele stĺpiky. Až tam vyjdeme, tak budeme vedieť, čo to je.

Po chvíľke stúpania trávou v čučoriedkovom poraste odetom v bielej perinke a pomedzi menšie smreky a borovice sa dostávame k stĺpom. Sú rozmiestnené do trojuholníka a na každom je nápis: „Nech pokoj vždy vládne na zemi„ (aj v anglickom jazyku). Dole sú dve tabule s nápismi. Na jednej je napísané, že sa ide o symbolické miesto ochrany prírody, prostredia a zachovania života na našej planéte Zem. Opúšťame Mierovú horu a pokračujeme ku krížu, ktorý je ešte pred vrcholom Kojšovskej hole. Posledné metre a už je tu vrcholový smerovník a za ním budovy radarovej stanice SHMÚ. Stúpajúc k vrcholu sa nám ukázal výhľad na Vysoké Tatry, ktorých vrcholky sa len tak beleli v slnečných lúčoch.

Kojšovská hoľa

Ležiaca v nadmorskej výške 1246 m nad morom je najvyšším vrchom východnej časti Volovských vrchov. Pod jej úbočiami sa nachádzajú dediny Zlatá Idka, Kojšov, Opátka a Prakovce. Jej hôľny vrchol je porastený vresom, čučoriedkami a brusnicami. 360-stupňový výhľad navôkol je nádherný a za dobrej viditeľnosti je vidieť veľmi ďaleko. Na vrchole stojí meteorologická a radarová stanica SHMÚ. Na vrchol sa môžeme dostať z Gelnice cez Striebornú po modrej značke a tiež z dediny Kojšov a Zlatá Idka. Z Kojšova je to červená a z Prakoviec žltá, ktorou budeme zostupovať.

Po chvíľke oddychu pokračujem v prehliadke okolo budov a hľadám výhľady na fotenie okolia. Zaujme ma najmä skalná časť v diaľke. Ide o Folkmarskú skalu a jej výhľadové bralo. Je to nádherný pohľad. Doliny naokolo sú ako jazero z mlieka, ktoré zaplnila inverzia a len tak sa to prelieva z jednej do druhej. Občas sa ukáže zopár domov a striech v diaľke. Je to nádherné a človeku sa nechce ani odísť z takéhoto miesta. Obišiel som celý vrchol a som späť na žltej, aby som pokračoval do sedla pod Kojšovskou hoľou.

Som pri smerovníku a odtiaľ k chate Erika je len 5 minút. Je tu ešte informačná tabuľa o Jakubskej ceste. Po piatich minútach skutočne stojíme pri chate, ktorá je otvorená, a tak nám padne vhod teplý čaj a trocha sa aj zohriať treba. Veď vonku je už ako v zime. Spred chaty je tiež výhľad na doliny a v pozadí sa týčia vrcholky zasnežených tatranských štítov. Už sa trochu zdvihla a rozpadla inverzia, a tak vidíme smerom k Prakovciam. Na budove chaty sú smerové tabule a zisťujem, že máme pred sebou ešte tri hodiny cesty dole.

Odchádzame a z červenej a modrej značky schádzame vpravo po ceste, z ktorej po chvíľke odbočíme na žltú trasu. Na udupanom snehu to trocha kĺže, tak si treba dať pozor na pád. Kráčame snehovou pokrývkou lesnou cestou v čarovnej prírode stále nižšie a nižšie. Občas sa ukáže slniečko a to hneď svojimi lúčmi roztápa sneh na vrcholkoch stromov. Len menšie sú ešte stále čarovne biele. Na okrajoch lúčok a skládok sa objavia štíhle kmene briez. Na niektorých miestach sa ukáže aj hrebeň Volovských vrchov.

Už nás sprevádza potôčik, v ktorom sú po okrajoch namrznuté kusy ľadu a tým ho skrášľujú. Ten nás dovedie k smerovníku chata Izbica. Len niekoľko metrov pod stromami sa objavuje budova chaty. Treba sa tam ísť pozrieť a ani na chvíľku neváham. Je to opustená budova, ktorá sa pomaly rozpadáva a len čas ukáže ako dlho bude ešte stáť. Je to pootvárané, povytrhávané vodovodné rúrky zo stien. Katastrofa, čo sme poniektorí za ľudia.

Pohľadom na smerovník po návrate od chatky zisťujem, že máme za sebou skoro dve hodiny cesty dole. Len o pár desiatok metrov je opäť smerovník s rovnaký názvom, kde je prístrešok s posedením. Tu prechádza potok na druhú stranu. Na chvíľku sa zložíme a vyberieme ešte niečo pod zub. Dáme si šálku teplého čaju z termosky a oddýchnutí pokračujeme ďalej. Pri ďalšom smerovníku odbočí vpravo modrá, ktorá sa pri chatke objavila a smeruje z Poproča do Gelnice.

Ostávame na žltej a po ceste spomeniem ešte prameň Primátor v žliabku. Odtiaľ na okraj lesa nad časť Hutno ostáva ešte necelé 2 km. Sme vonku z lesa a objavujú sa prvé domy. Po chvíli sme pri smerovníku na hlavnej ceste, kde je autobusová zastávka. V blízkosti je pekná kaplnka a cestou do Prakoviec ešte jedna. Na okraji Prakoviec nás zaujme vodná plocha s hrádzou na rieke Hnilec, len niekoľko metrov od železničného mosta. Za cintorínom sa do výšky vypína štíhla strecha miestneho kostola. To nám ostávajú posledné metre prejsť podjazdom a putovanie ukončiť na železničnej zastávke. Máme ešte čas, a tak si môžeme oddýchnuť, prezliecť si prepotené trička a v kľude počkať na vlak, ktorý nás zavezie k domovu.

Zhodnotenie

Máme za sebou putovanie v decembrovom čase, keď začiatok bol veľmi hmlistý, ale opäť nás príroda nesklamala a ukázala svoju čarovnosť a krásu. Vyššie to už bolo ozaj čarovné a keď vykuklo slniečko a oprelo sa do snehovej nádhery, nebolo o pochybách, že to bude nádherná turistika. Aj bola. Z vrcholu "Kojšovky" sme videli celé okolie. Sneh nám vŕzgal po celý deň pod nohami a občas aj slniečko zohrialo naše tváre stuhnuté od zimy. Bola to nádherná, už takmer zimná prechádzka v lone Volovských vrchov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek