Trasa

Horné Pršany – Lažtek, rozhľadňa – Čertova skala – Lazy – studnička Klin – Pamätník sovietskym parašutistom – Dolná skala – skalná dvojihla – Grófov obed, studnička – zosuv – Ortútske jazero – Stredná štôlňa – Malachovská dolina – Malachov

Lažtek

Autobus nás priviezol na konečnú v Horných Pršanoch a len sme sa divili, ako sa za pár rokov rozrástla kedysi pekná horská dedinka. Žltá značka sa na konci obce rozvetvuje. Ľavá vetva by nás priviedla k unikátnej slovenskej jaskyni Kremenia. My sme sa vydali pravou vetvou, ktorá vedie do sedla Tri kríže. Ale ani tam dnes nezájdeme.

Začíname sa kochať hneď nad obcou. Nielen krásnymi farbami v prírode a franforcami hmly, poletujúcimi nad kotlinou, ale aj zohrievajúcim slniečkom a napodiv, aj našim súpútnikom Mesiacom. Keď odtrhneme svoj zrak od prírodnej krásy naokolo a pozrieme pod nohy, zisťujeme, že kráčame po histórii. Trasa žltej značky ide väčšinou po starej baníckej a poštovej ceste. Kamenná úprava cesty je dodnes viditeľná.

Prichádzame na úbočie Lažteka, kde je pekné posedenie a rozhľadňa. Pred pár rokmi, keď ešte rozhľadňa nebola, sme tu štamprlíkom oslávili okrúhle narodeniny dvoch našich kamarátov. Z Lažteka je pekný výhľad aj bez rozhľadne, a tak som sa neunúvala na ňu liezť. Pokračovali sme žltou značkou cez jeho vrchol k ďalšej zastávke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čertova skala (hlava)

Krátka odbočka zo žltej nás privádza ku krásnemu skalnému útvaru Čertova skala (v niektorých mapách označená ako Čertova hlava). Odbočka bola len nedávno vyznačená. Všetci poznáme odvekú rivalitu medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, a tak sme sa smiali, že Banskobystričania nám závideli Čertovu skalu pri Budči, preto usilovne pátrali, kým nenašli podobný útvar vo svojom okolí. V sopečnom pohorí to zase nie je až taký zázrak.

Útvar je to naozaj pekný a zaujímavý. Podložie tvorí sopečný netriedený, menej odolný materiál, ktorý rýchlejšie zvetráva. Na ten dopadla veľká sopečná bomba, z ktorej sa zrejme pri dopade kus odrazil, a pripiekla sa o podložie. Skala vyzerá z každej strany inak, ale vždy zaujímavo. Má však chybu – je v hustom lese, teda ťažko fotiteľná. Teraz tu bola aj poriadna kosa, nuž sme sa ponáhľali na slniečko.

Lazy

Chodník nás viedol chvíľu lesom, ale potom sme prišli na rozsiahle horské lúky, kde sa očividne kedysi páslo. Napovedá tomu aj názov vrchu, pod ktorým ležia – Košiare. Vpravo pod lesom sme si všimli posedenie s ohniskom. Zamierili sme tam dať si kávičku a trošku sa ohriať na slniečku. Pohodu nám kazila len hudba od neďalekej poľovníckej chaty na Lazoch. Partia chlapíkov tam opekala a zrejme im chýbal spev vtákov, preto sa ho snažili nahradiť hlasnou hudbou. Ísť do prírody a chcieť tam počúvať zvuky civilizácie sa mi zdá minimálne divné. Nezdržiavali sme sa teda a radšej sme išli ďalej.

Studnička Klin s runovým písmom

Kedysi viedla značka popri studničke, ale pre orientačne náročný terén, bola pretrasovaná na lesnú cestu. My sa však vieme zorientovať, starý chodníček sme našli a prišli ním ku studničke. Vody v nej veľa nie je a aj tá je hadicou stiahnutá k poľovníckej chate na Lazoch. Miesto je to pekné. Studnička pramení pod skalou a je prekrytá drevenou strieškou. „Runové“ písmo sme tiež našli. Ale aj keď nie sme odborníci, zhodli sme sa, že veru nebude 2000 rokov staré. Buď to mali na svedomí pastieri nudiaci sa ďaleko od spoločnosti, alebo slovanskí romantici v 19. storočí. V každom prípade pre bežného turistu je to milá záhada a možnosť k pozastaveniu sa a možno i k zamysleniu.

Pamätník sovietskym letcom

Vrátili sme sa starou značkou na lúky pod Košiarmi a potom sme chvíľu kráčali bukovým lesom ku križovatke turistických chodníkov. Tu sme definitívne opustili žltú a zelenou sme zostupovali k miestu, kde sa zrútilo lietadlo so šiestimi sovietskymi parašutistami, ktorí leteli na pomoc SNP. Miesto, hoci je hlboko v lese, je dobre udržiavané. Okrem pamätných tabúľ sú tu aj zvyšky z havarovaného lietadla. Turisti z Badína i Malachova si sem každoročne v máji prichádzajú uctiť si ich pamiatku.

Dolná skala

Od pamätníka sme sa rozhodli prejsť k Dolnej skale „na divoko“. Nevracali sme sa na značku, ale pokračovali západným smerom ku skale. Začiatočný traverz bol v pohode, no potom sme sa dostali do strmého sutinového terénu a navyše nám cestu skrížili padnuté stromy. No čo už! Treba zaťať zuby a „vydržať“! Našťastie to bol len krátky úsek a za ním sme zachytili, síce málo vychodený, ale predsa len chodníček. Na odumretej jedli nás prekvapil krásny koralovec ježovitý. Už bol „po záruke“, ale napriek tomu, je to nádherná huba.

Prešli sme okolo menšieho skalného zoskupenia a dostali sme sa na okraj Dolnej skaly. Uff! Aj tí najodvážnejší z nás chytali závrat pri pohľade do hlbiny pod nami. Skalné steny Dolnej skaly sú kolmé a véééľmi vysoké. Nikto si netrúfol ísť až na okraj, ale aj tak to bol pre niektorých adrenalínový zážitok. Radšej sme sa pozerali z bezpečnej vzdialenosti na krásne farebné more pred nami a na hrebeň Veľkej Fatry v diaľke. Ešte kúsok strmým terénom a boli sme na vrchole brala. Odmenou nám bol panoramatický výhľad na Veľkú Fatru, Nízke Tatry, vysielač Suchá hora na Skalke i časť ferraty. A samozrejme na Banskú Bystricu a Zvolenskú kotlinu.

Skalná dvojveža

V Sedle pod Košiarmi sa križujú nielen turistické chodníky, ale cez sedlo vedie lesná cesta, ktorá smeruje k nášmu ďalšiemu cieľu. Po náročnejšom teréne dobre padlo pohodlne kráčať cestou. Obdivovali sme nielen slniečko prebleskujúce pomedzi stromy, ale aj skalné útvary povedľa cesty. Jeden nás veľmi zaujal. Pomedzi stromy sme uvideli pomerne vysokú skalnú ihlu. Chceš–nechceš, treba si ju ísť obzrieť. Vyzerala veľmi zaujímavo, a tak sme neľutovali ani stratené výškové metre, ani divoký terén. A stálo to za to! Z jednoduchej skalnej ihly sa vykľula zaujímavá dvojveža a navyše s okienkom. Poobzerali sme si ju zo všetkých strán. Je to veľmi pekný a originálny útvar.

Grófov obed

Vrátili sme sa na cestu a rýchlo postupovali k lúčke s posedením, lebo čas obeda sa blížil. Za miesto obeda sme si vybrali peknú lúčku so zrubom a názvom Grófov obed. Prečo tento názov? Lokalita je približne v polovici cesty medzi Kremnicou a Radvaňou. Gróf Radvanský často tadiaľto chodieval do Kremnice a tu sa vždy zastavil oddýchnuť si a obedovať. Dnes tu stojí veľká drevená chata, ohnisko a posedenie pod nádherným smrekom. Chutilo nám tu, ale nebolo to na dlhé posedávanie, lebo bolo stále mrazivo, tak sme sa pobrali ďalej.

Grófova studnička

Hneď za rohom nás však čakal kultúrny šok. Súčasťou lokality je výdatná studnička Grófov obed. Pri studničke je zastávka NCH s informačnou tabuľou. Studnička tu je a je aj výdatná, ale spúšť okolo! V decembri 2020 sa Kremnickými vrchmi prehnala víchrica, ktorá narobila veľa škody na lesných porastoch. Neviem, či pri víchrici, alebo následnom odstraňovaní stromov došlo k poškodeniu tabule. Tabuľa leží na zemi, informačný panel je rozlámaný a čiastočne prekrytý haluzinou. Bol to smutný pohľad. Chápem, že sa toto mohlo stať, len nechápem, že za toľké mesiace nedošlo aspoň k čiastočnej náprave. Stačilo podvihnúť tabuľu, oprieť ju o strom, aspoň na znak úcty k práci iných...

Zosuv

Pokračovali sme teraz prírodovedným NCH, ktorý ide k Ortútskemu jazierku. Tu treba povedať, že okolie Banskej Bystrice je doslova prepletené náučnými chodníkmi. Niektoré majú v správe Mestské lesy B. Bystrica, niektoré Štátne lesy SR a niektoré obce. Väčšina chodníkov je kvalitne označená, informácie majú skutočne výpovednú hodnotu a chodníky sú dobre udržiavané. O to viac zamrzí miesto pri Grófovom obede.

Malachovskou zvážnicou viedla kedysi obľúbená bežkárska trať. Prišli sme k miestu, ktoré, žiaľ, trať asi definitívne odpísalo. Do cesty sa nám postavil obrovský zosuv.

Zosuv prvýkrát prerušil lesnú cestu v roku 2014. Cesta je majetkom Štátnych lesov, no tie ju hospodársky vtedy nevyužívali, a tak nejavili veľký záujem o jej opravu. Nakoniec v roku 2016 sa rozhodli, že kvôli verejnému záujmu cestu opravia. Rozhodnutiu predchádzalo posúdenie geológom. Vyhlásili súťaž, ale prvého záujemcu neakceptovali, lebo sa im suma cez 50 tisíc zdala privysoká a našli lacnejšieho dodávateľa. A tak v roku 2016 opravili cestu za 60 754,- €. Matematiku ovládam len priemerne, ale tu mi dačo nesedí.

Keď sa náš inžinier pozrel na zosuv, len nechápavo krútil hlavou. Sanovať zosuv ťažkými gabiónmi v strede zosuvu je kontraproduktívne. Svah sa ešte viac zaťažil, a tak nečudo, že o pár rokov sa svah zosunul opäť a strojovo upravená bežkárska trať tadeto asi nikdy nepovedie (pozn. red.: po ceste vedie len bežkármi vyšliapaná stopa).

Ortútske jazierko

Od zosuvu je to len kúsok na modrú značku a tá nás čochvíľa priviedla k Ortútskemu jazierku. Jazierko je krajinársky veľmi pekné, ale žiaľ, tak ako väčšina vodných nádrží, sa zazemňuje. Keď sme tu boli pred asi 15–timi rokmi, jazierko ešte malo voľnú vodnú plochu. Teraz si ho z okrajov prisvojujú kroviny a vysoké ostrice a jazierko sa postupne mení na mokraď. Je to však prirodzený prírodný proces. Bude trvať ešte mnoho rokov, kým jazierko úplne zanikne.

Stredná štôlňa

Súbežne s modrou TZT ide Banský NCH a prišli sme k Strednej štôlni a k tabuli, ktorá informuje, že v týchto miestach sa nachádza najvýznamnejšie historické banské ložisko Pri jazere. Vrch Krpcová, pod ktorým sa ložiská nachádzajú, sa volal kedysi Ortuťový vrch.

Banská činnosť v okolí Malachova začala koncom 14. storočia a s prestávkami pretrvala až do začiatku 19. storočia. Ortuť v stredoveku sa využívala pri separácii zlata z horniny, na výrobu zrkadiel a samozrejme v alchýmií. Keďže je vysoko jedovatá, baníci často doplatili pri jej ťažení nielen stratou zubov, ale i rozumu a mnohí i životom. Pozostatky starých banských diel sa tu nachádzajú na ploche 7 ha, ale väčšinou sú poskrývané v lese.

Malachovská dolina

Modrá značka nás pohodlnou cestou doviedla na Ortúty, ktoré tvoria záver Malachovskej doliny. Dolina je veľmi pekná, ale hlavne veľmi dlhá a navyše asfaltová. Aj keď dnešná naša púť nebola náročná a ani veľmi dlhá, záverečné kilometre po asfalte si naše nožičky odtrpeli. Krása doliny sa dá vychutnať, len spôsobom, akým ju prešla Táňa Filipková. Krčma v Malachove bola otvorená len na jej dolnom konci, čo sú navyše 2 km asfaltom, preto sme sa radšej rozložili na lavičke vedľa prvej zastávky autobusu a vyhrievali sa na slniečku. Veď sme neboli zase až tak smädní!

Záver

Mám veľmi rada túričky s pridanými hodnotami. Nestačí mi len kráčať prírodou a užívať si výhľady či krajinársky pekné pohľady. Chcem vedieť a rozumieť, prečo je kraj, ktorým kráčam, taký, aký je. Pohľad do minulosti nás môže poučiť. Napríklad aj o tom, že huby v okolí Malachova neradno zbierať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek