Keď sa ráno prebudím, všade leží 15 až 20 cm snehu. To však nie je žiadna prekážka. Teda aspoň som si to myslel. Najskôr som musel vyhrabať auto zo snehu a potom som mohol konečne vyraziť z domu. Stále v sebe živím myšlienku ísť niekam ďalej. Cestárov však samozrejme zaskočila zima, takže žiadny pluh od noci po ceste neprešiel. Po prvom kilometri vidím, že to dnes veľmi nemá zmysel tlačiť niekam ďaleko. Nakoniec zamierim aspoň do susednej obce. Zatiaľ čo u nás bolo úplne mŕtvo, tu sa všade poctivo pracuje. Traktor odhŕňa sneh z ciest a ľudia s lopatami zase z chodníkov. Na moje obľúbené parkovisko sa aj tak nedá dostať. Preto zaparkujem pri obecnom úrade a konečne sa začínam brodiť snehom k lesu.

Akurát vychádza Slnko, keď sa dostávam na lúky nad obcou. Prvé mäkké ranné lúče Slnka osvetľujú moju dedinu na druhej strane doliny zasypanú snehom. V posledných rokoch bohužiaľ čím ďalej tým zriedkavejší pohľad. Kde sú tie časy, keď nás ešte na základnej škole za doobedie zasypalo 60 cm snehu. Nechodili ani autobusy a v chumelici som sa musel teperiť domov. Také niečo sa už dnes stane iba ťažko.

Príjemným chodníčkom, ktorý sa kľukatí lesom, stúpam na hradný kopec, odkiaľ si vychutnávam ďalšie výhľady. Z hradu pokračujem zalesneným hrebeňom až na najvyšší kopec v tejto časti pohoria. Hrebeňom chodím rád, aj keď je celý zalesnený a výhľady nie sú žiadne. Takisto je na tom prakticky aj samotný vrchol kopca. Na vrchole si spomínam na sľub, ktorý som dal kamarátke. Dnes jej mám pomôcť cez telefón so skúškou. Aj takéto „výhody“ priniesla pandémia a dištančné vzdelávanie. Pôvodne som však mal byť na vysokom hrebeni pohoria, kde je prakticky všade signál. Tu je situácia úplne iná. Chystám sa zostúpiť do doliny, kde signál určite nebude. Pridám do kroku a dúfam, že to stihnem na susedný kopec, kým príde čas, na ktorý sme sa dohodli. Čas však neúprosne letí. Sú len tri minúty do dohodnutého času a som stále v doline bez signálu. Bežím hore kopcom s telefónom v ruke a snažím sa nájsť miesto so signálom. Konečne sa mi to podarí. Síce mám trochu sklz, ale predsa len som to stihol. Vybavím, čo treba a po úspešne zvládnutej skúške môžem pokračovať na vrchol kopca.

Brodím sa snehom na vrchol a cestou stretávam veľkú čriedu muflónov. Teraz v zime to nemáte ľahké, pomyslím si. Na vrchole si len tak dokumentačne fotím tabuľu s názvom vrchu. Vtom si všimnem, že mi chýba vodičský preukaz, ktorý som mal v puzdre telefónu. Ako som ho mohol len stratiť? Veď si na takéto veci dávam pozor. Hneď mi napadne miesto, kde som volal s kamarátkou. Vraciam sa späť, ale cez miesto, kde som stál, medzičasom prebehla veľká črieda zveri. Zrejme muflóny, čo som stretol cestou hore. Prehrabujem sneh palicou, no samozrejme, nič nenachádzam. Uvedomím si, že som ho nemusel stratiť tu, ale kľudne aj hocikde, kým som bežal hore. Prejdem úsek, ale nikde nič. Preukaz som naposledy videl, ešte v dedine pri aute, a potom som mu veľmi nevenoval pozornosť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keďže som mobilom fotil na viacerých miestach, tak som ho mohol stratiť kdekoľvek. Výhoda snehu je aspoň tá, že viem kadiaľ som presne išiel. Prejdem celú trasu až k autu. Nikde som však nič nenašiel. Rozhodnem sa, že to prejdem ešte raz a uvidím. Prebehnem celú trasu, ale nikde nič. Osobne by ma to nejako extra ani neštvalo, ale v momentálnych koročasooch a lockdowne sa mi fakticky nechce behať po úradoch a vybavovať nový vodičský preukaz.

Vraciam sa späť k autu. Obloha sa pomaly zaťahuje a kým sa vrátim do obce, začne slušne snežiť. Na parkovisku si hovorím „do tretice všetko dobré“. Prejdem to teda ešte raz, nech mám pokoj v duši. Postup je opäť rovnaký. Najskôr hore na hrad, potom jeden kopec, dolina a šup na druhý kopec. Samozrejme, nikde nič. Nechápem, kde sa preukaz podel. Keď som skúšal hádzať pod rôznymi uhlami občiansky do snehu, vždy ostal na povrchu. Neviem ako vodičák spadol tak dokonalo, že sa zapichol niekam hlboko do snehu. Rezignovaný sa vraciam späť a šiestykrát dnes stúpam na rovnaký kopec. Už som si tu vydupal chodník akoby tu bola nejaká magistrála.

Stretávam poľovníka a pýtam sa ho, či náhodou niekde nevidel vodičák. Vraj nie a v tomto snehu ho nájdem iba ťažko. Keby nepovedal, tak ani neviem. Už som celý premočený aj premrznutý. Dnešné kilometre sa pomaly blížia k päťdesiatke a prevýšenie som nazbieral také, že by ho bol problém dať aj v Tatrách. Mám toho dosť a som zmierený s tým, že vodičák nenájdem.

Klesám rýchlo dole do dediny, keďže tma sa pomaly blíži. Zastavím sa len na jednej nenápadnej vyhliadke, odkiaľ sa mi naskytá pohľad na krásny západ Slnka nad zasneženou Podunajskou nížinou. V diaľke vidieť aj vrchy Zobor a Žibrica. Takýto parádny západ Slnka by som tu nikdy nečakal. Je to aspoň malá náplasť za dnešný neveľmi vydarený deň. Ako sa hovorí, za dobrotu na žobrotu. Inak, táto lokalita je pre mňa akýmsi Bermudským trojuholníkom alebo druhou Tribečskou trhlinou. Záhadne tu strácam veci. Už padli za obeť dva svetre, čelovka, kľúče a teraz vodičák. A k tomu sa tu tento rok za záhadných okolností zasamovraždili dvaja ľudia s mesačným odstupom po sebe. Žeby ďalšia záhadná lokalita? Možno sa tu raz stratím tiež. Ktovie?

O týždeň sa sneh rozpustil a trasu som celú opäť prešiel. Preukaz som však nikde nenašiel a musel som si vybaviť nový. Len nedávno som po dlhom čase upratoval auto, a keď som ho vysával, tak hádajte čo som našiel pod šoférovou sedačkou. Presne tak, stratený vodičský preukaz. Zrejme vypadol, keď som vyberal mobil z vrecka a v kľude si celý čas ležal pod sedačkou až doteraz. Celkom som sa na tom zasmial, keď som si spomenul ako som celý deň v snehu behal a hľadal ho po lese.

Fotogaléria k článku