Trasa Štefánikovej magistrály začína pri Mohyle v Ivanke pri Dunaji a končí pri Mohyle gen. M. R. Štefánika na Bradle. Článok opisuje peší prechod a uvedená trasa nekopíruje priebeh Štefánikovej magistrály.

Po predchádzajúcich dvoch rokoch, keď som prechod hrebeňa Malých Karpát absolvoval v termíne pripomienky tragického výročia smrti gen. M. R. Štefánika (4. máj), tento rok bol posunutý termín prechodu na koniec mája a zároveň bol aj upravený začiatok trasy. V roku 2019 bol pochod nazvaný „Od Mohyly k Mohyle“, so začiatkom pri Mohyle v Ivanke pri Dunaji a záverom na Mohyle na Bradle. Podarilo sa nám ukončiť prechod v rámci celonárodných osláv 100. výročia tragickej udalosti. V nasledujúcom roku sme pochod nazvali „Od sochy k Mohyle“ so začiatkom pri soche gen. M. R. Štefánika na dunajskom nábreží v Bratislave a so záverom opäť na Mohyle na Bradle.

A tento rok sme so spoluorganizátorom naplánovali prejsť celý hrebeň a tým celú Štefánikovu magistrálu so začiatkom pod hradom Devín a záverom na Mohyle na Bradle. Už teraz uvažujeme ako pripraviť budúcoročný pochod, či zostať v Malých Karpatoch, alebo sa posunúť severnejšie a prísť opäť na Mohylu na Bradle. Uvidíme a určite dám vedieť na mojom FB profile ako a kde budeme uskutočňovať štvrtý ročník.

S kamarátom Marekom (zoznámili sme sa na minuloročnom prechode hrebeňa Nízkych Tatier) sme dlhšie avizovali na dostupných informačných kanáloch (prioritne na sociálnej sieti), že v máji pripravujeme prechod magistrály. Zjednotili sme termín na posledný májový víkend, dohodli jednotlivé etapy prechodu a tešili sa na stretnutie pod hradom Devín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Piatok 28. mája 2021

Ráno sme sa postupne stretali, začínal som s kamarátkou Jankou, pribudli jej známi, teraz aj moji, Jarko a Megi, potom sa po ceste z Kysúc pridali Marek a Jaro, Ľudka – „esenpéčkarka“ z Popradu, Kika, a medzi poslednými sa pridali tí, čo bývajú najbližšie, teda turistky z Bratislavy, Lenka a Katka. Ranná káva, niektorí si dali aj silnejší nápoj na posilnenie, úvodná fotografia pod hradom a mohli sme začať odkrajovať prvé metre z dnešnej trasy.

Krátko sme sa potulovali medzi domčekmi Devína, následne sme začali naberať výškové metre pri stúpaní na prvý dnešný malý cieľ, Devínsku Kobylu. Ani sme sa nenazdali a odľahčení od batohov, ktoré zostali pod rozhľadňou, sme vystupovali po schodoch na novú rozhľadňu. Jej zaujímavý tvar pripomína modlivku, postupným stúpaním cez jej výškové plošiny sa nám otvárajú ďalšie a ďalšie výhľady. Hore riadne fúkalo, aj bundy sme museli vytiahnuť z batohov, ale určite to stojí za to.

Zostup z Devínskej Kobyly a prechod postupne cez Dúbravskú hlavicu, Švábsky vrch a Jezuitské lesy nás priviedli do mestskej časti Karlova Ves, kde Janka s úžasom sledovala, ako chodník prechádza nad električkovou traťou, dokonca sme chvíľku čakali, pretože Janka mala chuť si odfotiť električku, ktorá prechádza pod Cestou hrdinov SNP. Električka nechodila, avšak my sme sa pohli ďalej. Po prekročení Mlynskej doliny sme prudším chodníkom vystúpili na Machnáč, kde sme si v reštaurácii dopriali chutný obed. Pre mňa časť tohto obeda zostala aj na večeru, čo mi večer v altánku v cieli urobilo veľkú radosť. Každý z nás sa posilnil, stretli sme ďalšieho kolegu – turistu, ktorý začína Cestu hrdinov SNP, prehodili sme pár slov, zapriali si šťastie a každý pokračoval svojím tempom ďalej.

Náš ďalší cieľ je monumentom Bratislavy, myslím, že každý vie, čo znamená a čo sa nachádza na Slavíne. Pietne miesto so svojím pamätníkom vytvára zvláštnu atmosféru, ponúka pekný výhľady na mesto pod ním aj na vzdialenejšie časti Podunajskej nížiny. Bavíme sa pri inštruovaní Jara, ktorý učil Janku ako sa má postaviť, ktorú nohu vysunúť a ako sa tváriť pri vytváraní správnej fotografie. Či sa mu to podarilo, sa môžete presvedčiť sami.

Ďalšou vtipnou situáciou bolo, keď Janka začala spomínať na rôzne turistické aktivity a hlavne na rôznych parťákov, ktorí sa k nej pripájajú na jej cestách. Jeden z nich bol špeciálny, pretože vravela o jednom zo svojich súputnikov na cestičkách Nízkych Tatier: „Už keď sme začali šliapať, mi bolo jasné, že toto nedopadne dobre. Každých niekoľko minút sme stáli a oddychovali, o chvíľu sa začal sťažovať, že ho bolí to i ono. No proste, celé zle. Keď som prišla domov a večer písala o svojej túre, s poznámkou, že nech sa už nehlásia takí, čo nevládzu alebo ich niečo bolí, tak reakciou bolo, že si ma vymazal z priateľov.“

Od tejto chvíle sa nikto z nás nesťažoval, že by nevládal alebo že má nejaké bolesti. Dosť sme sa na tom nasmiali, hlavne keď sa začala Janka sťažovať, že ju bolia plecia, boky, kolená... no skoro všetko... Na to sa spýtala, či aj nás niečo bolí, na čo sme jej s rehotom vždy odpovedali, že nás určite nič nebolí a že v pohode vládzeme...

Chodníčky Horského parku a horúci betón nás priviedli do chládku lesa na Železnej studničke. Po nie príliš náročnom výstupe sa ocitáme pod ďalším, zďaleka viditeľným symbolom Bratislavy, a tým je televízna veža na Kamzíku. Nemyslel som si, že aj tu sa dá stratiť, no pár našich kolegov, ktorí trochu zaostali sa nám zrazu telefonicky ohlásili, že kde sa nachádzame a kam majú prísť. Väčšina z nás už sedela pri bufetoch a zaslúžene sa posilňovala. Prišli nás pozrieť Jankine kamarátky, ktoré podľa inštrukcií a požiadavky na prekvapenie ale aj potešenie priniesli chutný rum. Máme už teraz za sebou väčšinu dnešnej etapy, a tak si s chuťou vychutnávame nápoj.

Úsmevy a dobrá nálada trošku povädla, keď som oznámil, že ešte nás čaká približne sedem kilometrov do plánovaného dnešného cieľa, ktorý sme určili na Dolný Červený kríž. Pomaly sa trúsime po chodníku, máličko som sa zahĺbil do svojich myšlienok a zrazu okolo mňa nikto nebol. Na križovatke, kde treba odbočiť z červenej značky, som sa rozhodol počkať svojich spolupútnikov, aby správne odbočili a neskončili niekde inde. Prechádzajú okolo viacerí cyklisti, no únava z dnešného dňa mi sadá na viečka, a tak keď pri mne prudšie zastaví jeden z cyklistov, veru sa strhnem z malého spánku.

To sa pomaly trúsili aj ostatní, zbehli sme ešte k studničke Zbojníčka, doplnili zásoby vody na večer a konečne prišli do dnešného cieľa. Krásny veľký altánok, zopár ohníkov, ktoré horeli na lúke a pri jednom z nich na nás kývajú ďalší dvaja parťáci, ktorí sa k nám pridávajú, Stano a Zlatica. Vôňa upečenej slaninky a špekáčikov nám začala vykrúcať nosy, tak sme sa rozložili v altánku a venovali sa príprave večere.

Miesto na spanie sme našli v podkroví altánku a aj na jeho bočnej časti, prezývanej zvonica. V suchom oblečení, s teplou večerou a horúcou kávou sme si užívali pekný večer. Pridal sa k nám aj Katkin priateľ, ktorý priniesol gitaru, no dlho, predlho nezačínal hrať, tak sme nedočkavo čakali. Pri vedľajšom ohníčku bola partia štyroch kamarátov, ktorí si ako jednu z dobrôt dali piecť kurča. Okolo polnoci sa chceli posilniť práve touto pochúťkou, no zistili, že je na polovicu surové, tak ho nechali v pahrebe ďalej a oheň nad pahrebou udržiavali celú noc. Ležiac v teplom spacáku, na lúčke sa začali konečne ozývať zvuky gitary a zaspávanie bolo o to krajšie.

Sobota 29. mája 2021

Ráno bolo čarovné. Postupne sme sa zobúdzali, a keď som medzi spevom vtákov z okolitých stromov a kríkov zaregistroval zvuky z vedľajších spacákov, bolo zrejmé, že o chvíľu budeme všetci v altánku s raňajkami a horúcou kávou. Niektorí z nás sú vyspaní a oddýchnutí dobre, iní zasa trošku pomenej, v každom však cítiť a vidieť, že sa tešia na nasledujúce kilometre dnešnej trasy. Posledným pohľadom sa lúčime s altánkom, ktorý nám poslúžil na nocľah a spolu ukrajujeme prvé metre a kilometre smerom k Pezinskej Babe.

Prvá zastávka na doplnenie raňajok je však onedlho, na konci asfaltovej cesty na Bielom kríži. Bufety sú už otvorené, doplníme si zásoby vody a pridáme niečo chutné na posilnenie. Malá sladkosť nie je nikdy na škodu, no ako tak pozerám, tak aj ranná polievka, na ktorej si pochutnáva Ľudka nie je úplne od veci. Posedíme, avšak takto sa nepriblížime k dnešnému miestu plánovaného obeda, a tak je treba sa vybrať na cestu.

Prechádzame do lesa, už aj takto skoro ráno je možné stretnúť cyklistov, z ktorých však takmer žiadny nemá zvonček, takže niekedy uskočíme z chodníka na stranu až v poslednej chvíli. Lesom sa tak pravidelne ozýva zvolanie „Cyklista!“, čo signalizuje ostatným, že treba ísť nabok. Prichádzame k ďalšiemu zaujímavému miestu na ceste, a tým je Jurské jazero. Úzky chodník, ktorý prechádza vedľa jazera poskytuje pekné pohľady naň a stromy na jeho okraji dotvárajú peknú scenériu. Lesy v tejto časti sú husté, kamaráti, ktorí sú prvýkrát v Malých Karpatoch si do sýtosti užívajú krásnu zeleň okolo nás.

Približujeme sa k prvému dnešnému vrcholu, ktorým je Somár. Skladáme batohy, a naľahko prejdeme posledných pár krokov na samotný vrchol. Ako ďaleko je veža na Kamzíku. A nehovoriac o pekných ďalekých výhľadoch na všetky strany. Vidieť aj smer nášho ďalšieho putovania a taktiež sú pred nami ďalšie kopce, ktoré dnes navštívime. Horúčava začína stúpať, tak si doprajeme trochu dlhší oddych, doplníme cukry a zberáme sa postupne na odchod.

Pred nami je krátke, no o to strmšie klesanie a potom sa lesom postupne dostaneme na Konské hlavy. Kopec je označený vypchanými plastovými maketami konských hláv, jeho samotný vrchol je kúsok ďalej od značky, ale vynechávame ho, keďže nad nami sa zatiahlo a vyzerá to na prichádzajúcu prehánku. Schádzame prudkým svahom nižšie a popod Kamenný vrch sa za sprievodu začínajúceho dažďa dostávame na parkovisko na Babe a mierime rovno do otvorenej reštaurácie. Hlad všetkých doviedol na správne miesto, no na terase je dosť plno, a tak sme si prisadli k dvom ďalším turistkám s väčšími batohmi.

Dávame sa do reči a vymieňame si doterajšie dojmy z cesty. Rovnako ako my, smerujú po Štefánikovej magistrále do Brezovej pod Bradlom, avšak majú na to viac času ako my, a tak si zvolili menšiu porciu denných kilometrov. Objednávky prúdia na stoly, nápoje len tak zahučia do našich útrob a už sa plníme obedom. Kolegyne pri stole zatiaľ stále čakajú na ich objednávku, aj napriek tomu, že si objednávali skôr ako my. Už sme dojedli, obslúžení boli aj poslední hostia, no naše dve nové známe stále nič. Po niekoľkých urgenciách a odpovedi čašníkov, že už, už to bude, prišla aj pani majiteľka a ospravedlnila sa za meškanie. Len tak zo srandy som navrhol, že ospravedlnenie je v pohode, ale že by bolo fajn ako pozornosť podniku ponúknuť po jednom fernete. Keďže sme pri stole sedeli šiesti tak vravím: „Šesť fernetov ako ospravedlnenie čakania by mohlo byť fajn,“ s úsmevom sa na tom bavíme. O to väčšie prekvapenie bolo. Keď o chvíľu naozaj priniesli na stôl šesť fernetov ako pozornosť podniku. Nuž, ako sa vraví medzi vojakmi: „Vojak sa postará, vojak má.“ Schuti sme vypili, konečne priniesli jedlo našim kolegyniam, tak bolo všetko na poriadku.

Vedel som však, čo nás teraz bude čakať pri výstupe na Čmeľok. Prvá sedemstovka na hrebeni od Bratislavy, a z Baby naň vedie pekný, aj keď miestami dosť prudký chodník. Prestalo pršať, fernet prúdi našim telom a o to viac sa potíme. Ale dnes sa mi to zdá nejaké ľahšie. Minulý rok pri prechode si tento úsek pamätám ako veľmi náročný. Teraz, aj napriek ťažkému batohu na pleciach a fernetu v nohách, sa mi ide akosi ľahšie. Prichádzam na vrchol prvý, zhodím batoh a čakám na ostatných. Vychutnáme si chvíľkové zastavenie na vrchole, pri radare si urobíme jednu fotku, niektorí aj s obavami z možného postihu, keďže je tam zakázané fotografovanie.

Zídeme do sedla pod Javorinou, prechádzame pekným úsekom chodníka, vystúpime popod Čertov kopec na najvyšší bod dnešnej trasy a ani sa nenazdáme, prichádzame kamenistým hrebienkom na ďalší známy a hojne navštevovaný vrchol Skalnatú. Ikonický strom Malých Karpát na Skalnatej, ktorý osamotene stojí na vrchole, pozná asi každý malokarpatský turista. Vetrom ošľahané konáre odolávajú vetru a búrkam už nejaké desaťročia.

Ostatní oddychujú trošku dlhšie, ja sa však ponáhľam dolu, keďže na Čermákovej lúke som si objednal donášku čerstvo upečenej bábovky. Manželka so synom si donáškovú službu splnili na jednotku, a keď si v tieni košatého stromu na okraji lúky vychutnávame všetci sladkú bábovku, tak sa pri tom len slastne usmievame. Chuťové poháriky si prišli na svoje, doplnili sme fľaše chutnou vodou z prameňa na spodnom konci lúky a lesnou zvážnicou a neskôr chodníkom prechádzame na križovatku turistických chodníkov na Hubalovej.

Nemáme na dnes žiadne isté miesto na nocovanie, niektorí navrhujú zostať na Hubalovej, ja však mám v talóne jeden tajný tromf. Aj keď sa viacerým nechce ďalej kráčať, predsa len ich presvedčím, že necelé dva kilometre od nás je útulňa, v ktorej sa nám bude určite dobre spať. Ide o chatku či zemľanku na lúke pri Maruškinom prameni. Kráčame s malou dušičkou, či miesto nebude obsadené inou skupinou turistov, no ako k nej schádzame z chodníka spod Vysokej, nikde nevidieť žiadny pohyb a ani náznak ohníka, ktorý by znamenal prítomnosť inej partie. Radosť z prázdneho miesta je, aspoň v mojom prípade, neskutočná. Začínam sa trošku horšie cítiť, no neviem, či to pripísať únave, alebo niečomu inému.

Skladáme sa v útulni, niektorí sa rozhodujú spať vonku, Marek s Paľom si rozkladajú stan priamo pri útulni a takto pripravení sa posilníme dobrou večerou. Prameň nižšie na lúke je veľmi chutný, studený a dosť silný. Potôčik, ktorý sa tvorí pod ním, si parťáci užívajú aj pri umývaní a močení nôh. Ohník pekne osvetľuje okolie, ja som zakúril aj v útulni a postupne sa v nej pôvodná vlhkosť a chlad zmenili na sucho a príjemné teplo.

Neskôr sa k nám pripojil ešte bežec z Pezinka, ktorý si tiež búdku vytipoval na nocľah. Únava, zima a celkový pocit slabosti ma prinútil ako prvého zaliezť do spacáka a veriť, že ráno bude múdrejšie večera a pocity a únava pominú. Už so zatvorenými očami sa ku mne niesli opäť tóny gitary a spev kamarátov zvonku.

Nedeľa 30. mája 2021

Noc nebola najlepšia, teda aspoň pre mňa. Párkrát som sa prebudil, chvíľu mi bolo horúco, o chvíľu zasa zima, nevedel som sa dočkať rána. Niekedy pred siedmou sme boli viacerí pred útulňou a pripravovali si raňajky a horúcu kávu. Dúfal som, že pocity z noci nebudú mať výraznejší vplyv na dnešný deň, no ako sa neskôr ukázalo, mýlil som sa. Pripravení ešte čakáme na ďalších parťákov, no keď ešte ani o ôsmej sa nechystali odísť a iba nám oznámili, že pôjdu neskôr, tak sme sa rozlúčili a pokračovali ďalej siedmi.

Marek s Jarom sa tiež pripojili na kúsok k nám, no po včerajšom nešťastnom zakopnutí Marekovo koleno dávalo najavo, že ďalej to nepôjde, preto sa na Panských Uhliskách s nami rozlúčili a smerovali na Zochovu chatu na autobus. Neskôr sme sa dozvedeli, že cesta, ktorá zvyčajne trvá niečo cez hodinu, im trvala viac ako dve hodiny, a že len s veľký sebazaprením sa dostali na autobus. Koleno opúchalo a opúchalo, na druhý deň Marek napísal, že koleno vyzerá, ako keby ich mal dve. Našťastie to bolo len silno natiahnuté, na doliečenie stačil iba čas a oddych.

Pokračovali sme ďalej, prešli sme cez Taricové skaly, vychutnali si obmedzený výhľad smerom na Rohožník a Záhorskú nížinu a po pár minútach sme oddychovali na sedle Skalka. Smerovník hovorí, že o 2,5 hodiny budeme na vrchole Vápennej, ktorá je tretím najvyšším vrcholom Malých Karpát, pričom prevýšenie zo Sološnickej doliny je slušných 500 metrov. Stúpanie mám prejdené viackrát, tak viem, čo ma čaká. V doline sa nezdržujeme, len si doplníme trochu cukru a počkáme sa, aby sme prichádzajúce stúpanie dali spolu. Už od začiatku je cítiť, že nám dá zabrať.

Po prvý výhľadový bod pod Malou Vápennou som to vyšiel relatívne veľmi dobre. No ďalšie stúpanie mi ukazovalo, že pocity v noci neboli náhodné. Začal som pociťovať zvýšenú teplotu, chvíľu mi bolo horúco, chvíľu ma striasala zima. S vypätím všetkých síl som sa nejako vyštveral až na vrchol, poriadny vietor a kvapky studeného dažďa nepridali nikomu na nálade. Vymenil som si prepotené tričko, obliekol som si všetko, čo som mal a aj napriek tomu som sa triasol od zimy. Môj stav videli aj ostatní, a tak, keď som povedal, že na sedle Uhliská sa odpojím a pôjdem domov, bolo to pochopiteľné.

Z vrcholu Vápennej som po Mesačnú lúku prešiel ako v mrákotách. Zuby mi drkotali, po chrbte mi stekal studený pot, nohy sa potkýnali o kamene a korene, nevedel som sa dočkať chvíľky oddychu. Na Mesačnej lúke sme sa rozlúčili s dvomi kolegami a po načerpaní pár síl sme pokračovali ďalej. Bol som veľmi rád, že zvyšok partie ide so mnou, dával som si pozor na každý krok, nerád by som totiž spôsobil nejaké nepríjemnosti mojim parťákom. V sedle Uhliská som si oddýchol, rozlúčili sme sa a moji spolupútnici pokračovali smerom na Klokoč a ja som sa pomaly vybral smerom na Sklenú hutu. Keďže som teraz išiel sám, dával som si o to väčší pozor, aby som nespadol.

Polepšilo sa mi, keď konečne ustal vietor a objavili sa hrejivé lúče slnka. Trochu som pookrial na Kolovrátku, doplnil energiu, a ak by mi bolo lepšie, nič by mi v danej chvíli nechýbalo ku šťastiu. Zvyšok cesty cez Sklené huty a následne popod Geldek a zvernicu Častianskou dolinou mi ubehol relatívne v pohodovom tempe.

Doma som si urobil horúci čaj, zabalil sa do perín a liečil som sa do ďalšieho večera. Takže môj pochod malokarpatským hrebeňom tento rok skončil predčasne, ale aj s odstupom času môžem vyhodnotiť, že to bolo správne rozhodnutie. Zvyšok partie to úspešne dobojoval až do Brezovej pod Bradlom a na Mohylu vystúpili naše dve najväčšie bojovníčky Janka a Ľudka. Takže cieľ prechodu celého hrebeňa z Devína až na Mohylu na Bradle bol splnený.

Snáď na budúci rok to bude ešte lepšie a do cieľa prídeme všetci.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek