V článku sa dostávam do najznámejšej časti Chočských vrchov, na rovnomenný vrchol Veľký Choč a jeho priľahlých oblastí v zimnom období. Aj keď túra nie je dlhá, ale v hlbokom snehu a mrazivých podmienkach je postup náročnejší.

Trasa

Ružomberok – Likavka – Pod Smrekovom – Lisková – Pod Smrekovom – sedlo Spuštiak – Stredná poľana – Veľký Choč – Stredná poľana – Drapáč – Vyšný Kubín – Drapáč – Stredná poľana – sedlo Spuštiak – Predný Choč, vyhliadka – hrad Likava – Likavka – Ružomberok

Z ľadových ciest do hlbokého snehu

Je rozhodnuté. Ešte počas cesty autobusom v mobile určujem trasu, obohatenú o dve zachádzky. Plánujem posledné detaily s nocľahom, vodou a po vystúpení kráčam namiesto pôvodného západu na sever cez obec Likavka do Chočských vrchov.

Prvé kilometre cez dedinu ubiehajú rýchlo. Stretávam ranného „vínkara“, ktorý si pod pazuchou nesie fľašku bielej Aranky. Dávame sa do krátkej debaty o tom, kam idem a tak. Rozpráva mi, že na Silvestra boli s partiou tiež na Choči.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V centre dediny si vyberám modrú trasu. Popod rozostavanú diaľnicu sa asfaltové cesty vplyvom dažďa, po ktorom prišli momentálne silné mrazy, menia na ľadové. Cestu preto často mením za polia, ktoré sú schodnejšie. Po čase sa dostávam popri miestnych chatách k prameňu Jáchym. Prichádza čas prvej odbočky. Celá trasa je len necelých 20 kilometrov, a tak som si vybral zachádzky do Liskovej a na druhý deň do Vyšného Kubína.

Do Liskovej mierne klesám po stráňach a poliach až k dedine, kde oproti mne smerujú prví dnešní turisti. Pri spiatočnej ceste obdivujem krásne snehové čiapky Predného Choča a trčiacich Veľkého a Malého Choča. Sneh začína od približne 700 metrov a krajina je preto vizuálne veľmi zaujímavá. Najviac sa však teším na snehovú pokrývku vo vyšších polohách. Po návrate k prameňu sa rozhodnem pre obed.

Po posilnení začínam stúpať v stále viac pribúdajúcom snehu. Podarí sa mi zle odbočiť, keď si nevšimnem strmšiu odbočku a idem stále cestou. Po asi 200 metroch sa mi profil cesty začína nepáčiť a pri prvom klesaní sa otáčam hľadať značku. Zisťujem, kde som neodbočil a ostro stúpam hore.

Krajina dostáva ozajstný zimný ráz a snehu výrazne pribúda. Predo mnou sú len staršie zapadnuté stopy. Úsek popod Predný Choč je čarovný a výdatne si užívam krásne zasnežený les. Nastupuje však poriadne strmý úsek. Ten ma potrápi nielen svojím sklonom, ale aj hľadaním zapadnutých stôp a značiek. Po náročnej polhodinke sa dostávam do sedla Spuštiak, kde sa „vyhrievam“ na popoludňajšom zubatom slnku.

Začínam pociťovať únavu a čudujem sa čím to je? „Veď som prešiel len pár kilometrov,“ hovorím si. Možno bude vo veci včerajšie popíjanie, ktoré však nebolo veľké, ale je pravda, že som čo-to pomiešal.

Z náročného výstupu do rozprávkovej zimnej krajiny

Ďalší úsek je prešliapaný po pár turistoch, ale na nenáročnom úseku sa mi nejde vôbec dobre. Minúty ubiehajú a postupujem "slimačím tempom." Je mi zle a premýšľam či nemám covid, pretože sa mi dosť ťažko dýcha. Oddychujem každých 10 metrov akoby som práve prekonal hranicu „zóny smrti" v Himalájach. Špekulujem, čo to so mnou je a po čase rozmýšľam o zaistení si brata na prípadný večerných odvoz domov.

Nie je to veru sranda, ledva fučím a z letargie ma preberá až krásna zimná lúčka, na ktorej pred mnohými rokmi stála menej známa Hviezdoslavova útulňa. Je tu naozaj krásne a konečne dostávam silné impulzy pokračovať ďalej. O niečo ľahšie prechádzam popri Zadnom Choči, kde stretávam pár turistov smerujúcich opačne. Pýtajú sa na podmienky a chodník. Pamätám si vyjavené pohľady jednej slečny. „Asi nevyzerám najlepšie,“ hovorím si. Čo môže byť pri mojom momentálnom stave pravda.

Po pár minútach však nečakane ako blesk z jasného neba prichádza „vykúpenie“. Žiadne zázračné zlepšenie sa nekoná, ale nádhera, ktorá sa objavuje za poslednými stromami pred Strednou poľanou ma doslova vytrhne z predchádzajúcich strastí.

Úžasné azúrové nebo s pár bielymi tiahlymi oblakmi a pod nimi ožarujúca snehová pláň preťatá jedným pásom stôp smerujúcim k Hotelu Choč. Pomaly kráčajúc v hlbokom snehu s otvorenými ústami sledujem magické zimné podmienky, o akých sa mi ani nesnívalo. Dokonale zabúdam na predchádzajúce strasti, obdivujem a fotím. Jeden záber je lepší ako druhý. Na poľane nevidím žiadnych ľudí a k dokonalosti „zimnej balady“ nechýba naozaj nič. Blížiac sa k svojmu dnešnému nocľahu sa kochám snehobielou kopulou Veľkého Choča žiariacou v pomaly zapadajúcom slnku. Po zložení batoha a malom oddychu nestrácam čas. Batoh skrývam pod posteľami v hoteli a bez váhania sa vydávam stihnúť západ Slnka, ktorý má prísť o niečo menej ako pol hodinku.

Večerná nádhera západu slnka na Veľkom Choči

Druhý dych, ktorý chytám počas výstupu na vrchol ma prekvapuje a lesom špekulujem, že za nepríjemnosťami mohol byť ťažší batoh a včerajší alkohol, pretože sa mi ide naozaj fajn a doslova trhám rekordy na vrchol.

Keď sa krajina začína otvárať, neprestávajú ma prekvapovať nečakané fantastické podmienky dnešného dňa. Dohľadnosť je výborná. Doliny zakrýva len slabý opar, nad ktorým sú jasne vidno okolité vrcholky Veľkej a Malej Fatry i Chočských vrchov. V blízkosti vrcholu stretávam vracajúcich sa turistov a čudujem sa, že ich je tu tak málo. V predstavách som si myslel, že Stredná poľana bude vydupaná a úsek na vrchol budem stretávať desiatky ľudí.

Vrchol okupuje pár turistov čakajúcich na západ Slnka, ku ktorým sa po pozdrave pripájam. Z druhej strany, od Lúčok doslova dobýjajú vrchol dvaja mladší turisti. Vidím, že melú z posledného, pretože úsek nie je vôbec prešliapaný a pomedzi kosodrevinu sa kvalitne zabárajú do snehu. Dávam sa s nimi do reči. Podobne ako ja sa rozhodli nocovať pod Chočom v altánku Žimerová v strede kopca. Spomínaný úsek som však toho času vôbec nepoznal a preto neviem, kde má byť ich miesto odpočinku. Plánujú prísť aj na východ Slnka.

Podobné plány mám tiež, ale o východe Slnka len uvažujem a dohadujeme sa, že sa ráno možno uvidíme. Vystúpili „na ľahko“ ako aj ja a ich výbavu nepoznám. Jeden z nich má oblečené „chlpaté“ tepláky, ktoré sú po dlhom brodení obalené snehom ako srsť chlpatého psíka. „Snáď majú niečo na prezlečenie, alebo aspoň borovičku,“ pomyslím si s úsmevom. Inak o úspešnom prenocovaní v silných mrazoch, ktoré hlásia v nasledujúce ráno, dosť pochybujem.

O pár minút sa začína magické divadlo západu Slnka a biele, sivé a modré farby krajiny sa začínajú meniť do pestrejšej palety s červenou, oranžovou a žltou. Slnko pomaly klesá medzi veľkofatranský a malofatranský Kľak. Obdivujem tiež striebristý nádych lesa v okolí nižších Chočov podo mnou a belejúce sa neďaleké Vysoké Tatry. Naozaj úžasné chvíle si užívam a som rád, že som raz zas trafil „do čierneho“ a správne zvolil lokalitu.

Mrazivý, aj keď slabý vietor na vrchole po polhodine zalieza pod kožu, a tak s poslednými turistami zarovno schádzam dolu. Urobím ešte pár fotiek najmä západného horizontu s malofatranským hrebeňom a Javorníkmi, nad ktorými trčia známe sliezske horské ikony Lysá hora a Šebestína. Skutočná nádhera. K "hotelu" prichádzam za tmy a pomaly sa púšťam do večere a prípravy na spánok. Sú tú matrace a preto sa spať bude luxusne. V noci sa mierne dvíha vietor, ale nie je to nič strašné.

Mrazivé ráno v Hoteli Choč

Spí sa mi fajn a okolo 4-tej sa pomaly prebúdzam. Mám čas, a tak sa pomaly začínam baliť a raňajkovať. Potraviny sú zmrznuté na kosť, ale podarí sa mi úspešne najesť a zapiť to teplým čajom z termosky. Počas balenia si všímam, že nemám karimatku a neviem, kde by bola. Nikde ju nevidím a dochádzam k názoru, že mi možno vypadla na včerajšom úseku cez les, keď som prekonával pár padnutých stromov. Cestou späť ju teda pohľadám.

Okolo 6-tej hodiny stojím pri smerovníku na Strednej poľane a rozhodujem sa, že aj keď je východ Slnka lákavý, pôjdem do naplánovaného Vyšného Kubína, kde som ešte nebol. Východ Slnka na Choči môžem predsa uskutočniť hocikedy. Z Valaskej Dubovej je to nenáročná túra a otázka pár hodín. Trošku ma zaujíma ako dopadli "kolegovia" z opačnej strany Choča, s ktorými som sa bavil na vrchole. Zostáva to však tajomstvom.

Tmavým lesom osvetleným len Mesiacom v takmer splne pomaly klesám cez kótu so zaujímavým názvom Drapáč a potom strmými svahmi až na lúky v lokalite Setiská nad dedinou Vyšný Kubín. Dedinka je v skoré ráno mŕtva, ale potraviny sú otvorené, a tak nakupujem obľúbenú kávu v plechovke a pred obchodom sa do nej hneď púšťam.

Po malom oddychu opäť stúpam známymi úsekmi k Strednej poľane. Cestou lúkami môj pohľad padne na zaujímavé skaly, ktoré sa vynárajú z ranných hmiel. Priznám sa, že sú pre mňa veľkou neznámou a po štúdiu mapy viem že sú to Ostrá a Tupá skala nad Vyšným Kubínom. Vedľa nich a o niečo ďalej vidieť známe svahy Kubínskej hole.

Jeden úsek v stúpaní je poriadne strmý a dá zabrať, ale dnes mi to ide oveľa lepšie. Na lúke pod Chočom jasne svieti slnko a pri hoteli vidím oddychujúceho turistu, s ktorým sa dávame do reči. Dorazil z Ružomberka rovnakou trasou, ktorou mám v pláne ísť tiež. Obdivuje a až nechápavo krúti hlavou nad tým, že som tu nocoval a pýta sa ma, či som sa nebál. Ako zvyčajne mu odpovedám, že na to, aby veril na rozprávky o medveďoch, je už dosť starý. Obzerá si moje snežnice a pýta sa, ako to funguje. Po menšej lekcii sa lúčime a každý ideme svojou cestou.

Čarovnou krajinkou Predného a Zadného Choča

V príjemnom poludňajšom slnku si prechádzam miesta, ktoré som včera prekonával s obrovskou námahou a nestačím sa čudovať, čo to so mnou bolo. Je to príjemný úsek s miernymi stúpaniami a klesaniami.

Cez lokalitu Zadný Choč, ktorý je dokonale zarastený krásnym lesom sa mi ide veľmi pohodovo. Po polhodinke mi napadá, že som zabudol hľadať stratenú karimatku, ktorá pravdepodobne musela padnúť z batoha v miestach, ktoré som v posledných minútach prešiel. V snehu vidím totiž otlačok môjho batoha a karimatky zo včera. Vracať sa mi však nechce, a tak ju nechávam tam. Jednou z možností je aj to, že mi ju niekto zobral z ruksaka počas toho ako som batoh nechal v hoteli Choč a šiel som na večerné výhľady na vrchol. Táto možnosť sa mi však zdá nepravdepodobná, ale nikdy nevieš.

Prechádzam ďalej a postupne prichádzam až na sedlo Spuštiak, kde sa napájam na lepšie vychodenú červenú trasu smerujúcu k poslednému vrchu mojej trilógie - vyhliadkovému Prednému Choču.

Všímam si nenápadnú odbočku a po krátkom výšľape sa znenazdajky predo mnou otvorí famózny výhľad na širokú krajinu kopcov a dolín. Je tu pekná lavička, ktorej neodolám a kochám sa z nenápadného, ale krásneho miesta. Je skoré popoludnie a Slnko príjemne hreje. Kontrolujem, čo všetko je odtiaľto možné vidieť a po výdatnej štvrťhodinke klesám dolu. Uznávam, že ide o skvelé výhľadové miesto a dokonca blízko od mesta.

Hodinky hovoria, že by som mal "kopnúť do vrtule", inak budem musieť čakať na ďalší spoj tri hodiny. Pridávam teda do kroku a čo nevidieť sa ocitám pri hrade Likava. Okolie hradu a cesty sú, podobne ako včera, ľadové, a tak sa nevyhnem nepríjemnému pádu na zmrznutom ihličí, ktoré dokonale maskovalo pod ním schovaný ľad. Našťastie sa mi nič nestalo, ale ľadové podmienky ma značne spomaľujú. Autobus však stíham, a tak sa končí ďalšie narýchlo naplánované dobrodružstvo.

Záver

Ako hovorí známe slovné spojenie, že neplánované akcie sú najlepšie, v tomto prípade to vyšlo dokonale. Nápad sa vydaril na 110 % a obľúbené zimné podmienky, ktoré som v blízkosti "troch bratov Chočov" zažil, boli jedny z najkrajších v mojom živote. Mrazivá noc v hoteli Choč, ktorý som mal celý iba pre seba, bola tiež skvelým zážitkom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek