8. deň Andélin pramen – U Tří pánů

(42 km, prevýšenie 1657 m, spolu 364 km)

Noc nebola veľmi kľudná. Už z večera som počul ako po streche behajú plchy. V prístrešku je navyše odpadkový kôš, ktorý je samozrejme plný. Niekto doň vyhodil chlieb vo vajci zabalený v alobale. Plchy s ním v noci strašne šuchotali, až som ho musel odniesť ďalej od prístreška. Ráno pozerám, že misia sa plchom podarila a chlieb je preč. Ostal po ňom iba prázdny alobal. Vrátim ho do koša a vydávam sa na cestu.

Je hustá hmla, ale dnes sa nemôžem veľmi zdržiavať, keďže od rána je výstraha pred búrkami. Od prístreška sa vraciam späť do sedla Hlboká jama (Głęboka Jama) a odtiaľ po štátnej hranici stúpam k vrcholu. Všade je obrovský počet čučoriedok, ktoré mi v pravidelnom intervale zmáčajú nohy. Ide pomedzi ne iba úzky chodník, a tak sa tomu nedá vyhnúť. Kúsok pod vrcholom opúšťam štátnu hranicu a po červenej značke idem vľavo. Nachádza sa tu prameň rieky Morava, ktorý nechcem obísť, akurát neviem či ho v hustej hmle nájdem. Našťastie k nemu trafím. Prameň je pekne upravený a dá sa z neho bez problémov nabrať voda. Nezabudnem na tradíciu a naberám si vodu do fľaše z ďalšej rieky, ktorá je na dolnom toku aj slovenská.

Od prameňa je to na Králický Sněžník iba na skok. Vyjdem hore k smerovníku a za ním ma na poľskej strane prekvapí nejaká železná opacha. Poliaci tu niečo stavajú. Neskôr som sa od českých turistov dozvedel, že to bude rozhľadňa. Pôvodne mala byť len decentná a postavená, čo najšetrnejšie k prírode. Poliaci si to však vysvetlili po svojom. Buldozérom surovo urobili širokú cestu až hore a z rozhľadne bude veľká železná obluda. Nejaký „skvost“ ako aj u nás na Štrbskom Plese. Česi sú nato poriadne nahnevaní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Králický Sněžník bol jeden z posledných vysokých kopcov v Česku, ktorý ešte nebol turisticky „znásilnený“. Bohužiaľ, už to tak nebude. Dlho sa tu nezdržujem, keďže je hustá hmla a do toho aj silný vietor. Škoda počasia, ale musí byť aj také. Po červenej značke klesám dolu. Nie však dlho a po pár stovkách metrov ju mením za poľskú zelenú značku. Zelená ide rovno po hrebeni a keď som už tu, chcem si prejsť celú hrebeňovku. Stúpam teda na Malý Sněžník a z neho na Hraniční skály, odkiaľ nasleduje poriadne strmý padák do sedla Puchača.

Hmla sa rozplynula a v diaľke predo mnou vidím na kopci rozhľadňu. Tak možno predsa len bude výhľad. V sedle stretávam prvých turistov, ktorí idú zrejme hore na Králický Sněžník. Idem presne opačným smerom a stúpam cez vrch Hleďsebe na susedný Klepý. Na vrchu Klepý stojí rozhľadňa, ktorú som pozoroval z diaľky. Keď sa k nej priblížim, už na prvý pohľad vidím, že je v havarijnom stave. Oznamuje to aj zákazová tabuľka na schodoch. Vyzerá fakt biedne a ak bude silnejšia zima, zrejme to neprežije. Výhľady na poľskú stranu sú aj zo skál vedľa rozhľadne, na českú stranu však nevidím.

Z vrcholu strmo klesám na parkovisko nad obcou Dolní Morava. Parkovisko je takmer plné a po okolí sa hemží kopec ľudí. Z 2. stupňa výstrahy pred búrkami si asi nikto nič nerobí. Cez lúky klesám až na okraj mesta Králíky. Už z diaľky počujem divný hukot. Príde mi to ako parná lokomotíva. O malý okamih som pri trati a zisťujem, že som mal pravdu. Akurát na stanicu prichádza parný rušeň aj s vagónmi. Vyzerá to tu na poriadnu atrakciu, keďže vlak je plný ľudí. Hneď za traťou sa objavujú prvé opevnené bunkre z obdobia 1. ČSR. Väčšina z nich je pekne opravená a vo vnútri je zriadené múzeum vojenskej histórie.

Po miestnom náučnom chodníku pokračujem do centra mesta. Opäť je tu pekne upravené historické centrum, tak ako aj vo väčšine českých miest. Na chvíľu si tu sadnem na lavičku a rozmýšľam ako ďalej. Musím niekde nakúpiť potraviny na najbližšie dni. Oproti na lavičke sedí nejaký starší chlapík. Pozerá na mňa, a potom sa prihovorí ľubozvučnou východniarčinou. No konečne prvý Slovák v Česku, ale aj to priženený. Pár minút sa o kadečom rozprávame a idem doplniť zásoby do blízkeho obchodu, ktorý mi odporučil.

Z mestečka idem ku kláštoru Hora Matky Boží. Veľmi sa mi tu páči dlhá lipová aleja, ktorá začína na okraji mesta a stúpa až hore ku kláštoru. Opäť tu stretávam rovnakého Slováka, čo aj v meste. Znovu sa rozbieha debata, ktorá ma tu nakoniec zdrží vyše hodiny. Pán bol kamionista za veľkou mlákou a má zjazdené celé USA, takže bolo o čom. Stúpam hore alejou ku kláštoru. Je to zaujímavá historická stavba, takže chcem urobiť dokumentačnú fotku. Hľadám dobré miesto, keď si všimnem chlapíka s plnou fotografickou výbavou na lúke. Odtiaľ je asi dobrý pohľad na kláštor, idem teda na rovnaké miesto. Vytiahnem foťák, len akurát v zábere stojí nejaký párik. Obaja teda čakáme, kým odídu preč. Avšak dievčina si štylizuje svoj zadok do fotky asi 5 minút a popritom jej frajer urobil asi 200 fotiek. Chlapík vedľa mňa to nevydrží a spustí slovnú nakladačku, že len vybuchnem smiechom. Tiež ma toto občas irituje. Hlavne keď si potrebujem odfotiť nejaké miesto, či už na pamiatku alebo do článku a tri hodiny si tam dievčina nastavuje svoje pozadie do objektívu. Aby bolo v konečnom dôsledku vidieť iba zadnú časť tela a to podstatné - vrch, pamiatku vlastne vôbec. Nuž ale v takom svete žijeme.

Konečne si urobím fotku a po žltej značke pokračujem k lesu, kde sa napojím na modrú značku. V lese všade pobehuje veľa detí. Neviem, či je blízko tábor alebo čo. Vyzerá to tak, že hrajú nejakú hru. Z lesa sa vynorím až v obci Červená Voda. Nie je tu nič podstatné, akurát na oblohe sa začínajú zbiehať čierne mraky. Síce trochu neskoro, ale predpoveď búrok sa zrejme naplní. Pomedzi chaty stúpam do sedla Hvězda. Začína však poriadne hrmieť a na zem padajú prvé ťažké kvapky dažďa. Rozmýšľam, kde sa schovať. Rýchlo vbehnem na verandu jednej z chatiek, keď sa spustí lejak. Veranda je maličká, tak akurát pre mňa. Stojím pod strechou a z chaty vyjde staršia pani aj so psom. Po klasických otázkach odkiaľ a kam idem, ma pozve dnu. Poďakujem za pozvanie, ale stačí mi aj veranda. Neskôr mi pani ponúka prespať v útulni, ktorá je vraj 300 m odtiaľto. Je zamknutá, ale ak chcem, tak mi povie, kde sú kľúče. Dosť lákavá ponuka, ale stále čakám, či búrka neskončí. Želanie sa mi plní a dážď ustáva. Rýchlo sa teda pobalím a pokračujem v stúpaní do sedla. Ochotnej pani sa poďakujem a s úsmevom jej hovorím, že ak ma náhodou zaženie dole búrka, tak jej ešte zaklopem na okno.

Rezkým krokom stúpam do sedla a odtiaľ cez Suchý vrch do sedla U tří pánů. Stojí tu menší turistický prístrešok vhodný na noc. Rozmýšľam, že tu ostanem. Predsa však len ešte zbehnem k bunkru Dělostřelecká tvrz Bouda, kde sa nachádza mohutný prístrešok. Problémom je akurát len to, že ho obsadila partia, čo sa podieľa na renovácii bunkra. Do rána tu bude asi veselo. Vraciam sa teda späť do sedla U tří pánů, kde v prístrešku strávim noc.

9. deň U tří pánú – Šerlich

(49 km, prevýšenie 1295 m, spolu 413 km)

V noci som sa prebudil na záblesky vzdialenej búrky. Mal som deja vu, keďže pred pár dňami som zažil to isté na vrchu Radegast. Opäť som len dúfal, že ma búrka netrafí. Našťastie ma obišla. Ráno je hustá hmla a jemne mrholí. V lese plnom vojenských bunkrov a zákopov to má teraz tajomnú atmosféru. Bunkre sa delia na tri kategórie: tzv. Ropíky (ľahké opevnenie pomenovanie vzniklo odvodením od skratky Riaditeľstva opevňovacích prác), Pěchotní srub (stredne veľký bunker pre pechotu) a bunkre typu Tvrz (ťažké opevnenie s niekoľko km chodbami pod zemou). Do takmer všetkých ropíkov sa dá ísť pozrieť, ale väčšie bunkre sú uzavreté. Je neuveriteľné, že aj po vyše 80 rokoch bunkre stále držia pokope akoby ich postavili včera. Dokonca sú zachovalé aj železné oká na maskovacie siete a to takmer na všetkých bunkroch. Nechápem ako to, že za tie roky ich nezožrala hrdza. Navštívim viacero bunkrov v oblasti vrchu Vysoký kámen a potom klesám do obce Mladkov.

Som v obci, keď sa mi zdá, že zahrmelo. Oblohu však nevidím kvôli hmle. Nič sa nedeje, a tak idem po červenej značke k štátnej hranici s Poľskom. Až keď sa tam dostanem, začne pršať a dosť fúkať. Nemám sa kde schovať. Pokračujem teda po ceste až k Zemskej bráne. Cez riečku Divoká Orlice je tu postavený pekný kamenný most. Prestáva pršať. Opúšťam cestu a lesom stúpam k chate u Rampušáka. Prejdem iba okolo a idem rovno ďalej po červenej. Vyjdem na nevysoký hrebeň, ktorý je však mohutne opevnený. Všade sú tu systematicky rozmiestnené stovky ropíkov a každých niekoľko sto metrov aj pěchotní srub. Úžasné miesto zaujímavé z historického hľadiska. Osobne mám rád históriu a hlavne obdobie 1. a 2. svetovej vojny, takže iba tu by som sa vedel motať hodiny. Niekedy sa sem ešte určite vrátim na podrobnejší prieskum.

Značka ma vedie takmer po rovine až do malej osady Hanička. Nad ňou sa nachádza rovnomenný bunker typu Tvrz. Je pri ňom zriadené pekné vojenské múzeum, v ktorom je technika z 2. svetovej vojny. Je to škoda, že sa opevnenie nakoniec nevyužilo. Hlavne nám Slovákom by boj za spoločnú vec posilnil národnú jednotu, ktorú akosi nemáme. Ale na druhej strane aspoň sa ochránili pamiatky a životy väčšiny ľudí. K bunkru to bola menšia zachádzka.

Vraciam sa späť na červenú hrebeňovú značku. Stále stúpam len veľmi jemne a kontinuálne naberám nadmorskú výšku. Takmer celý hrebeň Orlických hôr je veľmi hladký, prakticky tu nebol ani jeden veľký stupák. Popod Anenský vrch sa prešmyknem do sedla Mezivrší, cez ktoré vedie cesta. Chvíľu sa tu rozprávam so skupinkou turistov, čo idú hrebeňovku. Vraj sa im stratil jeden člen, tak ak ho stretnem, mám mu odkázať, že ho čakajú v sedle. O pár minút ho fakt stretnem. Už sám sa pýta, či som nestretol skupinu turistov. Odovzdám odkaz, kde ho čakajú a každý ideme svojou cestou.

Terén je tu opäť veľmi mierny. Takmer rovina. Pochod si občas spestrím návštevou niektorého z bunkrov pri chodníku. Taktiež je tu pekná Kunštátská kaplnka postavená v tvare rotundy. Škoda, že nie je otvorená, dalo by sa v nej ukryť pred dažďom. Mierne klesám do sedla pod Homolí, kde sa začína prvý rezkejší výstup na najvyšší bod pohoria. Stúpam po ceste a v jej okolí je neskutočné množstvo lesných jahôd. Dali by sa tu nazbierať na kilá. Nedá sa im odolať, a tak sa namiesto výstupu k vrcholu pomaly prepásam ako medveď. Cesta tak rýchlo ubieha. Ani sa nenazdám a s bruchom plným jahôd som pri odbočke na Veľkú Deštnú. Najvyšší vrch Orlických hôr samozrejme neobídem a urobím si malú zachádzku. Na vrchole stojí vysoká rozhľadňa. Vybehnem teda hore a až vtedy si uvedomím aká je momentálne neskutočná viditeľnosť. Prakticky celý deň idem v lese, takže výhľadov veľa nebolo. Tento však všetko nahradil.

Vidím prakticky celý hrebeň Orlických hôr, na severe sú dobre viditeľné Krkonoše, smerom na východ vidím celý hrebeň Králického Sněžníku a v diaľke hrebeň Moravsko-sliezskych Beskýd. No a ako čerešnička na torte, vidím smerom na západ krížom cez celé Česko až na hrebeň Šumavy. Excelentný výhľad z jedného vrchu takmer na celú republiku. Strávim tu dobrú pol hodinu. Nedá sa odtiaľto len tak odísť, keď je výborná viditeľnosť. Nakoniec predsa len musím zliezť dolu a pokračovať do sedla Šerlich, kde stojí Masarykova chata. Mám tu vyhliadnutý prístrešok, ktorý je kúsok od chaty. Keď k nemu prídem, zistím, že je obsadený. No nič, musím si nájsť niečo iné. Idem ešte asi kilometer ďalej a zakotvím pri hornej stanici poľskej lanovky. Pršať by síce nemalo, ale pod strieškou sa predsa len lepšie spí.

10. deň Šerlich – Machovská Lhota

(53 km, prevýšenie 1317 m, spolu 466 km)

Noc bola pokojná a skoro ráno opäť vyrážam na trasu. Po červenej značke idem po hrebeni na kopec Vrchmedzí. Kúsok pod jeho vrcholom sa nachádza ďalší veľký prístrešok. Včera som rozmýšľal, že sem zbehnem. Dobre, že som sem nešiel, tiež je obsadený. Spia tu nejaké dve baby. Pýtam sa ich, či sa oplatí ísť aj na vrchol, keďže je to zachádzka. Vraj je hore nejaký pamätník a na poľskej strane aj rozhľadňa. Nechávam si teda ruksak pri babách a iba naľahko idem hore. Na vrchole je pomník významných návštevníkov Vrchmezí, medzi ktorých patril aj cisár Jozef II. Zbehnem aj k rozhľadni, ktorá je kúsok pod vrcholom za poľskou hranicou. Výhľady sú z nej celkom pekné, aj keď na včerajšie samozrejme nemajú. Vraciam sa späť k prístrešku, kde ma čaká batoh. Poďakujem sa babám za postráženie a klesám do obce Olešnice v Orlických horách.

Celkom sympatická dedinka s pivovarom uprostred hôr. Mám pred sebou dlhší asfaltový úsek až do ďalšej obce Nový Hrádek. Cestou navštívim zaujímavú rozhľadňu Šibeník, ktorá je postavená z bývalej veternej turbíny. Preto je aj poriadne vysoká. Akurát mi príde trochu zbytočná, kdeže stojí na lúčnatom kopci, kde je výhľad tak či tak. Od rozhľadne klesám do centra obce Nový Hrádek. Ako názov napovedá, pri obci sa nachádza zrúcanina hradu. Idem rovno k ruine, aj keď neviem, čo je to zač. Keď už som tu, bola by škoda hrad obísť. Stretávam však sklamaných turistov oproti, ktorí mi oznamujú, že hrad je uzavretý. Podľa oznamu na bráne býva otvorený iba príležitostne. Obzriem si ho aspoň z vonkajšej strany. Vyzerá dosť biedne a potreboval by rozsiahlu opravu.

Klesám do doliny a popri potoku Olešenka idem až k turistickej chate Peklo. Dosť nevšedný názov pre chatu. Akurát tu vydávajú denné menu. Chvíľu rozmýšľam, či sa na chate nezastavím, ale nakoniec si poviem, že si obed dám až v Náchode. Od chaty strmo stúpam cez obec Jizbice až do Dobrošova. Oblasť je známa mohutným opevneným z čias 1. ČSR. Nachádza sa tu rovnomenný bunker delostrelecká tvrz Dobrošov. Bunker je momentálne nedostupný kvôli rekonštrukcii, a tak k nemu ani nejdem. Klesám rovno do mesta Náchod, kde si doplním zásoby na ďalšie dni. Po nákupe si dávam oddych v parku a sledujem ľudí ako behajú hore-dole na autách, pešo alebo na kolobežkách. Klasický zhon pracovného dňa. Vtedy si uvedomujem ako je mi vlastne dobre. Nič neriešim, teda okrem toho, kam budem najbližšie hodiny kráčať. V centre mesta sa nachádza pekný zámok. Dnes ho však nenavštívim a z mesta pokračujem do Pavlišova.

V okolí obce je veľmi veľa čerešní, na ktorých je mnoho plodov. Neodolám a okolím obce sa doslova prepásam. Len dúfam, že mi z toľkých čerešní nepovykrúca črevá. Za obcou stojí ďalšia rozhľadňa. Dnes tretia, čo navštívim. Je to tu kraj rozhľadní. Z kopca klesám opäť do údolia, kde sa nachádza mesto Hronov. Veľmi ma prekvapilo pekné námestie s historickými budovami. Aj celkovo celé mestečko je veľmi pekne upravené. Pomaly ale isto sa približujem k poľskej hranici. Prejdem ešte cez obec Vysoká Srbská a mám pred sebou iba hranicu. Aspoň som si to myslel. V lese priamo na hranici je však ešte ukrytá malá osada Závrchy. Rozosmeje ma v nej veľká tabuľa, ktorá oznamuje: „Pozor!! Vstupujete na európsky absolútne bezvýznamné územie!!“ Tak toto si teda miestni vymysleli fakt originálnu tabuľku na privítanie.

Cez hranicu prechádzam na malú chvíľu do Poľska, keďže po českej strane nevedie žiadna turistická značka. Prejdem cez malú obec Pstrążna, kde ma zaujme starý veterný mlyn. Tu by som ho vôbec neočakával. Hneď za dedinou sa vraciam späť na české územie. V lese sa začínajú objavovať skaly rôznych veľkostí a tvarov. Neklamný dôkaz, že som v pohorí Broumovská vrchovina. Dostávam sa k odbočke na Krásnou vyhlídku. Rozmýšľam či tam ísť, keďže čas dosť pokročil. Samozrejme, že idem hore. Cestou hore míňam Sypací skály. Sú to mohutné skalné bloky, ktoré sa sem zrútili v roku 1921. Hore na vyhliadku sa ide po skalách a rebríkoch. Celkom zaujímavá cesta. Obzriem si výhľady na blízke okolie, a potom len rýchlo klesám do obce Machovská Lhota.

Pozerám do mapy a nad obcou blízko poľskej hranice by mal stáť prístrešok. Idem teda rovno k nemu. Už z diaľky počujem hrať ústnu harmoniku. Žeby zase obsadený prístrešok? Je tu však len jeden turista, a tak sa v pohode zmestíme. Vraj akurát doštudoval vysokú školu a pred nástupom do práce si dáva ešte posledný výlet. Debatujeme o kadečom od turistiky cez školu, až nakoniec skĺzneme k druhej svetovej vojne. Z histórie je to jedna z mojich obľúbených tém a zdá sa, že aj jeho. Diskusia teda nemá konca kraja a natiahne sa až do hlbokej noci. Prekvapuje ma, že nevie prakticky nič o Slovenskom národnom povstaní. A ako som sa aj neskôr presvedčil, veľa Čechov o ňom skoro nič nevie. Vlastne ani nevedia, že bolo. Legendárne Pražské povstanie s 33 nábojmi, suchou salámou a čiernym pivom snáď pozná každý Slovák (samozrejme s humorom). Nakoniec nás premôže spánok a debata skončí.

11. deň Machovská Lhota – Adršpach

(45 km, prevýšenie 1804 m, spolu 511 km)

Ráno cítim, že som toho až tak veľa nepospal. Môže za to dlhá večerná debata. Nuž ale neprekáža, som na nedostatok spánku zvyknutý a jednu noc v pohode prežijem. Odvážne vyskakujem zo spacáka do poriadne chladného rána. Je asi najväčšia zima za celý čas na trase. Spolunocľažník je ešte zakuklený v spacáku a trčí mu von iba nos. Hovorí, že počká ešte aspoň hodinu, kým sa trochu oteplí. Poprajem mu všetko dobré a nech sa mu v Temelíne, kam ide pracovať, darí. Vraciam sa do obce Machovská Lhota a po žltej značke začínam stúpať do Broumovských stěn.

Postupne v lese pribúdajú skaly rôznych rozmerov a tvarov. Najviac je ich na vrcholovej planine. Prakticky celé pohorie je jedno veľké skalné mesto. Odporúčam lokalitu navštíviť každému, kto obľubuje skaly. Sú tu skalné hríby, okná, brány, skala v tvare tuleňa, korytnačky, mačky a rôzne ďalšie. Sám neviem, čo skôr fotiť. Je to tu fakt paráda. Pomedzi skaly prejdem na Božanovský Špičák a odtiaľ na vrch Koruna, odkiaľ je pekný výhľad na obec Božanov a okolie. Z vyhliadky pokračujem po žltej značke ku Kamennej bráne, ktorá je vysoká päť metrov a patrí k najznámejším útvarom Broumovských stěn.

Chodník často vedie cez úzke štrbiny v skalách, kde sa treba pomedzi ne trochu prepchať. Taktiež sú tu časté drevené lávky, ktoré vedú cez rašeliniská. Mne sa osobne oblasť veľmi páči. Cez Zaječí rokli prechádzam ku kamenným hríbom. Dnes som tu už síce videl kamenných hríbov habadej, no tieto sú obrovské a fakt podarené. Vyzerajú ako dubáky pre obra. Cez vrch Supí hnízdo sa dostávam k turistickej chate Hvězda. Okrem chaty tu stojí pekná kaplnka Panny Márie zo začiatku 18. storočia. Doteraz som stretával ľudí len sporadicky, no tu je poriadny nával. Prítomnosť chaty robí svoje. Dávam si tu prestávku, a potom klesám do osady Hlavňov. Usadlosť, ktorá patrí pod mesto Police nad Metují, vyzerá dosť spustnuto. Zasmejem sa na jednom miestnom, ktorý ide na starom Zetore 3011. Na jednom blatníku sedí odhadom šesťročný chlapec a na druhom blatníku asi trojročný chlapec. Keby toto videli dnešné mamičky, tak by asi dostali infarkt, ak nie rovno mŕtvicu.

Poľom za osadou sa presúvam do ďalšej malej osady Peškov. Nie je tu nič, čo by stálo za zastavenie, preto idem rovno do lesa. Traverzujem pekný skalnatý kopec Ostaš, ktorý obídem takmer celý dookola. Von z lesa vyjdem až nad dedinou Dědov. Niekto tu priamo na ulici postavil umývadlo a kohútik s vodou. Využívam luxusnú vymoženosť a hneď dopĺňam zásobu vody. Relatívne teplú vodu využijem aj na mierne ovlaženie sa. Každá dedina by mohla mať aspoň jeden voľne prístupný kohútik vody.

Po červenej značke stúpam cez polia k zámku Skály. Akurát je tu kultúrne podujatie. Všade sú stánky s občerstvením a kopec ľudí, až to láka zastaviť sa pri občerstvení. Chcel by som dnes stihnúť navštíviť Adršpašsko-teplické skaly, takže sa tu nezdržujem a idem ďalej. Opúšťam červenú a po žltej kráčam k smerovníku Pod Zvětralým vrchem. V okolí sú lúky, z ktorých sa mi otvára výhľad na blízke Krkonoše. Ich vrcholky sú ukryté v hmle. Žltú značku opäť mením za zelenú a pomaly sa znovu dostávam do krajiny plnej skál.

Prichádzam k Teplickému skalnému mestu, ktoré mi prakticky „odpáli dekel“. Nie že by doteraz neboli pekné lokality, ale toto je iná káva. Krásne mohutné skalné mesto s úzkymi chodníkmi pomedzi skaly. A ešte k tomu som tu podvečer. Mäkké oranžové svetlo slnka dáva skalám neskutočné farby. Som tu iba ja a ešte dvaja lezci, čo zdolávajú jednu zo skál. No proste paráda. Bežne tu vraj býva hlava na hlave, ale teraz to tu mám vlastne iba sám pre seba. Lepší čas som ozaj vystihnúť nemohol. Obídem celé skalné mesto a poobzerám si všetky všakovaké tvary skál. Neviem sa tu toho nabažiť. Určite toto miesto odporúčam navštíviť. Vstup je sem inak spoplatnený, ale teraz večer pri pokladni nebolo nikoho, takže vstup mám grátis.

Presúvam sa do Vlčí rokle, cez ktorú sa pomaly približujem k obci Adršpach. Roklina je taktiež veľmi sympatická. Niekde idem cez úzke priesmyky pomedzi skaly a inde cez peknú dolinku s rašeliniskom. Obzriem si aj Veľký Adršpašský vodopád, ktorý momentálne veľmi netečie, ale aj tak poteší. Dostávam sa k jazeru Pískovna. Ako už názov napovedá, vzniklo zatopením pieskovej bane. Voda v ňom je krištáľovo čistá a kúpe sa tu niekoľko ľudí. Neodolám a osviežim si nohy tiež. Dúfam, že som tu práve nespôsobil ekologickú katastrofu. Do Adršpachu to už mám iba na skok. V obci ma zaujme tabuľka, na ktorú môžu ľudia napísať, čo by chceli zažiť v lete. Rozosmeje ma nápis jedenej mamičky: „Svätý pokoj od detí“. Za dedinou je veľké parkovisko pre autá a pri ňom dva prístrešky. Nič lepšie na okolí nie je, a tak sa v prístreškoch zložím na noc.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek