Severnú časť Gemera lemujú pohoria, cez ktoré vedú obľúbené turistické magistrály – Rudná a Cesta hrdinov SNP, východnú časť pokrýva Slovenský kras. Rád by som sa teraz podelil s našimi zážitkami a skúsenosťami z južnej časti Gemera, z Cerovej vrchoviny a z Cesty Márie Széchy, ktorá prechádza západným okrajom Gemera. Parťáčku na prechode mi robila manželka Monika.

Cerová vrchovina patrí k najmladším sopečným pohoriam na Slovensku, rozprestiera sa juhovýchodne od mesta Fiľakovo a zasahuje aj do Maďarska. Spoznávanie turistami pozabudnutého pohoria začíname v strednej časti, pri obci Šurice.

1. deň

Hajnáčka, vlak – Šurice – Soví hrad – Monica, sedlo – Monica – Obručná - Mačacia – Bukovinský potok – Šomoška, hrad – Šimonova veža – Mačacia – Šiatorská Bukovinka

Soví hrad

Máme pred sebou mierne zvlnenú zalesnenú krajinu, nad ktorou vyčnievajú skalné veže - svedkovia dávnej vulkanickej činnosti. Po vyhasnutí sopiek a zvetraní sopečných kužeľov zostali z ich stredu čnieť strmé bralá, ktoré tvorili výplne komínov sopiek - sopúchy. Sú tvorené hlavne z pevných čadičových (bazaltových) hornín, vďaka ktorým odolali erózii. Vyšli sme na vrchol brala Soví hrad, ktorý vyčnieva 84 metrov nad okolitým terénom. Už v 13. storočí tu stála pevnosť, ktorá patrila beckovskému panstvu a odolala aj tatárskym vpádom. No stopy po pevnosti sú dnes už iba minimálne. Pod niektorými puklinami brala sme videli biele závoje - exkrementy dravcov, ktoré v nich hniezdia. Možno sú to aj sovy, po ktorých je bralo pomenované.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prechádzame ďalej do západnej časti Cerovej vrchoviny, cez sedlo Monica na kopec Monica, známy tiež ako Monosa. Samotný vrchol kopca je mimo turistického chodníka, hoci je neďaleko, museli sme sa naň prebiť malinčím. Odmenou bol trojmetrový divozel a výhľad. Z kopca Monica vidíme smerom na západ ďalšie dominanty Cerovej vrchoviny - hrady Šomoška a Šalgov (Salgó vára), druhý menovaný je na maďarskej strane.

Mačacia

Vyberáme sa tým smerom a za osadou Obručná prechádzame ponad bývalý lom na ťažbu bazaltu. Lom bol otvorený v roku 1880, hornina sa ťažila na úbočiach najväčšej sopky v Cerovej vrchovine - Medveš. Láva vyliata zo sopky patrí medzi najväčšie lávové príkrovy v strednej Európe.

Pre potreby ťažby bazaltu bola v tejto oblasti v 20. a 30. rokoch 20. storočia vybudovaná banícka osada so zvláštnym názvom Mačacia (Mačkaluk), v lome v tom období pracovalo až 1000 kamenárov. Na vzdialenosti niekoľkých kilometrov od seba boli priamo v horách vybudované bytové domy, škola, kancelária, obchod. Popri ceste vidíme exponáty banských vozíkov a základy budovy colnice, nakoľko kameňolom bol na Slovensku a spracovateľský závod v Maďarsku. Spájala ich 8,8 km dlhá priemyselná železnička s rozchodom 760 mm. Oblasťou vedie náučný chodník Mačacia s dĺžkou 2,5 km, ktorý otvorili v roku 2002. Má desať náučných tabúľ a je v správe CHKO Cerová vrchovina. Z rozhľadne Na Mačacej, ktorá sa nachádza medzi lomom a hradom Šomoška by bol iste výborný výhľad na okolitú krajinu, no pre prepadávajúcu sa podlahu bol v čase nášho prechodu (september 2020) vstup na rozhľadňu zakázaný.

Šomoška a kamenný vodopád

Blížime sa k hradu Šomoška, ktorý leží na slovensko–maďarskej hranici. Stúpajúc na hrad prechádzame okolo nevšedného prírodného výtvoru, rozsiahleho kamenného mora. V strmom svahu sú tisíce úlomkov bazaltového kameňa, ktoré vznikli prirodzeným zvetrávaním, najmä v dobe ľadovej, avšak časť úlomkov pochádza aj z výstavby samotného hradu. Okrem tmavej farby kameňov je nevšedný aj ich tvar - sú to úlomky stĺpov v tvare päť- až šesť-bokých hranolov.

Tesne pod hradom nachádzame ďalšiu z vulkanických podivuhodností Cerovej vrchoviny - kamenný vodopád. Bazaltový vodopád bol odkrytý pri ťažbe materiálu pri výstavbe hradu. Pre bazalt sú kamenné stĺpy typické, môžeme ich nájsť vo vulkanických pohoriach v rôznych kútoch sveta. Avšak stĺpy v takejto ohnutej forme sú unikát. Päť- až šesť-boká stĺpovitá odlučnosť sa vytvorila pri pomalom chladnutí lávy, ktorá stuhla ešte v kráteri sopky pod zemským povrchom.

Prístupové schody na hrad a samotný hrad Šomoška sú vybudované z bazaltových kameňov pravidelných tvarov, je to také bazaltové kráľovstvo. Po tom, ako hrad začiatkom 18. storočia cisárske vojská zničili, v roku 1972 našťastie začala rekonštrukcia, ktorá hrad zachránila. Dnes je dobre udržiavaný, s prekrytou hlavnou vežou. Z hradu sa nám naskytli široké výhľady, na východ na Pohanský hrad, na západ na kopec Šiator a tiež na juh, na maďarskú stranu, kde dominuje hrad Šalgov (Salgó vára).

Z hradu pokračujeme náučným chodníkom Šomoška popri štátnej hranici, kde nás zaujali jazierka vybudované začiatkom 20. storočia za účelom chovu rýb. Dnes je to idylické miesto na oddych. Osviežili sme sa tu z Krúdyho prameňa, ktorý zbiera vodu z lávového pokrovu Mačacej. Za jazierkami prichádzame k Šimonovej veži a parkovisku, odkiaľ štandardne vyrážajú turisti na hrad. Odtiaľ sa ešte vraciame k lomu Mačacia a po červenej značke smerujeme do Šiatorskej Bukovinky, kde prechod západnou časťou Cerovej vrchoviny končíme.

Prenocovali sme vo Fiľakove a na druhý deň sa vraciame do stredu Cerovej vrchoviny, aby sme preskúmali jej východnú časť. Vyrážame znovu zo železničnej stanice Hajnáčka.

2. deň

Hajnáčka, vlak – Pohanský hrad – Tilič – Hajnáčka – Hajnáčka, hrad – Ragáč – Pod Deravým cerom – Pod Zabodou – Steblová skala – Hodejov

Pohanský hrad a Hajnáčka

Náš najbližší cieľ je národná prírodná rezervácia Pohanský hrad. Rovnomenný vrchol je bazaltová náhorná plošina, tajuplné miesto s kamennými valmi, jaskyňami a vežami, ktorý bol už oddávna osídlený, obývali ho aj Kelti a starí Slovania. Prechádzali sme okrajom kamenného valu, no príliš skoro sme odbočili na SV smer Tilič a nepreskúmali sme lokalitu ako si zaslúži. Neprekáža, aspoň máme zámienku sa sem vrátiť.

Na vrchol Tiliča treba kúsok odbočiť zo zelenej značky po dobrom chodníku, oplatí sa to však, pretože odlesnená vrcholová plošinka poskytuje pekný výhľad. Ďalej prechádzame zalesneným hrebeňom smer Hajnáčka, občas sa potkneme o nejaký dubáčik.

Pri zostupe z Tiliča sa nám naskytol nevšedný pohľad na kotlinku obkolesenú vencom vrchov, na dne ktorej je dedina, nad ňou sopečný kužeľ, na vrchole ktorého je bazaltové bralo – jedným slovom Hajnáčka. Hajnáčsky hradný vrch je prírodná rezervácia. Pred vpádom Tatárov na ňom vybudovali jednoduchú pevnosť, neskôr tu stál gotický hrad. Na strmých úbočiach ešte nachádzame jeho zvyšky a čudujeme sa, ako v takejto strmine vedeli fungovať. V 16. storočí tu väznili aj muránskeho lúpežného rytiera Mateja Bašu. Podľa legendy názov hradu pochádza od mena dcéry vojvodu Hubu, ktorá ho dostala ako dar od otca.

Ragáč

Za Hajnáčkou smerujeme na hrebeň na východnom okraji Cerovej vrchoviny, najprv vystúpime na kopec Ragáč. Ako sa na Cerovú vrchovinu patrí, je to vyhasnutá sopka. Je to najmladšia z tunajších sopiek a patrí k najmladším sopkám aj na Slovensku. Možno práve preto sa tu dajú dobre pozorovať nevšedné geomorfologické javy, ktoré dokumentujú sopečnú činnosť. Pod vrcholom stúpame okrajom kamenného mora, pokrytého machom. Vrcholové bralo je tvorené členitými tvarmi sopečných hornín. Priamo pod bralom opatrne nakúkame do kolmej hlbokej diery tvaru studne s priemerom približne dva metre. Je to výfukový komín niekdajšej sopky. Za Ragáčom si dávame obed na križovatke modrej a zelenej značky - Pod Deravým cerom. Názov pohoria je odvodený od stromu, ktorý sa tu vyskytuje - dub cerový.

Steblová skala

Posledný kopec, ktorý sa chystáme v Cerovej vrchovine preskúmať, je Steblová skala. Cestou naň je však horšia orientácia ako na iných miestach pohoria, slabšie značenie a chodníky sú slabo zreteľné. Pri hľadaní chodníka v mladej hustej bučine sme sa rozdelili, a keď sme sa znovu našli, mala Monika nejaký čudný výraz. Dozvedel som sa, že cez húštinu, kde nebolo kde ustúpiť, sa tesne popri nej prehnalo stádo vyplašených divých svíň, ktoré tu predtým oddychovali.

Uprostred menšej prírodnej rezervácie je vrchol Steblovej skaly, ďalší unikátny prírodný výtvor. Vysoké čadičové stĺpy pripomínajú píšťaly pre najhlbšie tóny prírodného organu alebo obrovské steblá trávy, fantázii sa medze nekladú. Z vrcholu je panoramatický výhľad na celú Cerovú vrchovinu. Pri zostupe do dedinky Hodejov vďaka blúdeniu nachádzame pekné prírodné zákutia a množstvo húb.

Zhodnotenie

Prechod Cerovou vrchovinou sme prežívali ako veľmi sugestívnu návštevu náučného geologického múzea, kde na poschodí venovanom vulkanickej činnosti sme prechádzali od jedného exponátu k druhému. Exponáty však inštalovala sama príroda, boli v mierke 1 : 1 a boli od seba vzdialené aj niekoľko kilometrov.

Súvisiace články:

• Cez planiny Slovenského krasu,
• Fenomén Gemer - Cesta Márie Széchy.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek