Väčšina opisov prechodu magistrály, ktoré som čítal, začína na Muránskom hrade. My však začíname na Fiľakovskom hrade, je to z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že máme radi, keď cesta graduje. Ak je to možné, aby začínala v nižších polohách, postupne sa dvíhala a končila v horskom prostredí. Druhý dôvod - sú známe najmenej dva historické prechody cesty (budú spomenuté neskôr v článku), kedy pán Fiľakovského hradu, František Vesselényi, išiel za paňou Muránskeho hradu, Máriou Széchy. Tento smer prechodu Cesty Márie Széchy by sme teda mohli nazvať Cesta Františka Vesselényiho.

Trasa

Fiľakovo – Bulhary – Veľký Bučeň – Dúžava – Rimavská Sobota – Nižná Pokoradz – Horné Zahorany – Maginhrad – sedlo Brezina – Polom – Tŕstie – Tri chotáre – Muránska Lehota – Muráň – Muránsky hrad

Bučenská vrchovina

V úvodnej časti CMS za Fiľakovom prechádzame severnou časťou Cerovej vrchoviny. V dedine Bulhary je nám jasné, že sme v chudobnejšom regióne. Nachádzame domy z nepálenej tehly, budova materskej školy by si zaslúžila rekonštrukciu a sklad starej elektroniky a nábytku na dvore jedného z domov svedčí o tom, že si ľudia hľadajú možnosti ako sa uživiť.

Za dedinou vstupujeme do lesa, tunajšia časť Cerovej vrchoviny sa volá Bučenská vrchovina. Máme však orientačné problémy, papierová mapa nestačí, pomáhame si navigáciou, ale aj tá nás zaviedla do ťažko priechodných terénov. Bližšie sme sa zoznámili s miestnym malinčím a agátovou omladinou. Už je to asi dávno, čo František chodil potajme lesmi za Máriou, chodníky sú neprechodené. Nakoniec sme z krvilačných húštin prerazili do priechodnejšieho lesa a našli chodník na kopec Veľký Bučeň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalej nás cesta viedla cez náhornú plošinu Trojchotár (Konrádovce / Husiná / Čierny Potok), okrajom lesa a lúkami. Otvorili sa nám výhľady na sever, na Slovenské rudohorie - Veporské vrchy. V obci Dúžava nás zaujala nie veľká, ale oku lahodiaca obecná zvonica so zvonom z 19. storočia. Z plošiny schádzame okolo rekreačnej oblasti a vodnej nádrže Kurinec - Zelená voda, má výstižný názov. Ešte niekoľko kilometrov po cyklotrase cez mierne zvlnené terény a CMS nás privádza do Rimavskej Soboty.

Revúcka vrchovina

Za Rimavskou Sobotou vstupujeme do Revúckej vrchoviny. Hneď v úvode, za dedinou Nižná Pokoradz sme kúsok odbočili zo značky a obzreli si zaujímaný prírodný výtvor - Pokoradzské jazierka. Sú to tri zamokrené terénne depresie so vzácnou močiarnou faunou a flórou, ktoré vznikli kryhovým zosuvom vulkanických hornín. Väčšie jazierka boli husto prerastené trávami a vodnými rastlinami, vodnú hladinu sme však videli iba na menšom jazierku.

Nad jazierkami, vo svahu Veľkého vrchu sme našli ťažobné komory – sýto sfarbené skalné dutiny, ktoré zostali po ťažbe tufových pieskovcov. V priereze vrstiev odkrývajú históriu sopečnej činnosti v oblasti a sú tiež paleontologickou lokalitou.

Ešte vyššie vo svahu, nad ťažobnými komorami je pekná vyhliadka, z ktorej smerom na juh vidíme ponad Juhoslovenskú kotlinu a Cerovú vrchovinu až do Maďarska. Selektívnym zvetrávaním v tejto oblasti vznikli zaujímavé skalné výtvory, podobné zemným pyramídam. Najzaujímavejší je "Kamenný Janko" - jeho hlavu tvorí andezitový balvan, krk a trup je z mäkšieho tufu. Celá oblasť je chránená ako prírodná rezervácia. Úbočím Veľkého vrchu sa vraciame na červenú značku.

Niekoľko kilometrov ďalej na sever, v Horných Zahoranoch si robíme krátku odbočku z CMS smerom na západ na Maginhrad. V 13. až 15. storočí na tomto mieste stál stredoveký hrad, jeho vznik a história je spojená s husitskými a bratríckymi vojskami. Dnes na jeho mieste stojí rozhľadňa, ktorú postavili v roku 2015. Dávnu históriu miesta pripomínajú drevení stredovekí rytieri, dodnes ochraňujúci Maginhrad. Drevorezby, niektoré už trochu okýptené, sú výsledkom rezbárskeho sympózia, ktoré sa uskutočnilo v roku 2016 v neďalekej obci Vyšný Skálnik. V tejto obci sa narodil významný slovenský básnik - Ján Botto, ktorý okrem iného napísal "Povesť Maginhradu". Z rozhľadne sa nám naskytol výborný výhľad na široké okolie. Na juhovýchode vidíme Rimavskú Sobotu a Veľký vrch s Pokoradzskou prírodnou rezerváciou. Na juh sa ukazuje Cerová vrchovina a maďarské diaľavy. Na severozápade je údolie rieky Rimavy, ktorou viedla medzihradská cesta, ponad ktorú prechádzame cez hory. Po nami je Hrachovo, kde podľa historických dokladov väznili Juraja Jánošíka. Smerom na sever vidíme, ako naša ďalšia cesta naberá na výške.

Po noci strávenej na mieste bývalého Maginhradu sa vraciame do Horných Zahorian, kde napriek tomu, že domy sú postavené na náhornej plošine sme našli viacero studní. Jednu využívame na ľahkú rannú hygienu. Prechádzame okolo rodného domu Ľudovíta Kubániho – vrcholného básnika slovenského romantizmu. Vzápätí odolávame nájazdu stáda veveričiek, ktoré sa z neznámeho dôvodu rozbehlo oproti nám priamo uprostred cesty.

Pokračujeme ďalej na sever, typický obrázok sú síce príjemné terény, lúky a usadlosti, avšak často ideme po krivolakých chodníkoch na rozhraní lúky a lesa alebo slabo vyšliapanými chodníkmi v lese. V doline, iba niekoľko kilometrov na východ od Klinového sú Kyjatice. Bolo tu objavené najvýraznejšie nálezisko starovekej kultúry, ktorá bola pomenovaná podľa dedinky. Typické pre túto kultúru bolo rituálne spaľovanie mŕtvych. Žiarové pohrebisko je zdokumentované v miestnom archeologickom skanzene kyjatickej kultúry.

Na opačnej, západnej strane, v údolí Rimavy sa nám ukazuje mesto Hnúšťa. Celá oblasť Slovenského rudohoria oplýva bohatými zásobami nerastných surovín, ktoré sa tu ťažili od stredoveku. Koncom 19. storočia sa v Hnúšti vytavilo najviac surového železa na Slovensku.

Vidíme, ako ďalej na sever, nad Tisovcom sa údolie Rimavy uzatvára a ponad sedlo Zbojská sa nám ukazujú hrebene Nízkych Tatier. Prechádzame záverom Revúckej vrchoviny, s menším „zakufrovaním“ zostupujeme do sedla Brezina, za ktorým vstúpime do ďalšieho pohoria.

Stolické vrchy

V Stolických vrchoch tiahlo stúpame na najvyšší bod CMS - kopec Tŕstie, ktorý má nad 1000 metrov. V úvode stúpania prechádzame cez malebnú dedinku Polom, položenú vysoko v horách vo výške 700 metrov. Je to bývalá banícka osada. V minulosti sa tu nachádzali bane na mastek a cez dedinu viedla lanovka prevážajúca megnezit z Burdy na východnej strane do magnezitovej továrne v Hačave na západnej strane. Pôvodné domy boli drevené, so slamenou strechou. Boli však zničené požiarom v roku 1908. Aj tak tu dnes nachádzame zvyšky pôvodnej architektúry z prírodných materiálov.

Polom sa dnes vyľudňuje, žije tu iba 38 obyvateľov. Mnohé z chátrajúcich domov sú však prerobené na rekreačné chalupy. Ľudia objavili čarovný kút uprostred prírody, videli sme tu značky áut z rôznych kútov Slovenska, na počudovanie BA však nie. Krčma tu nebola (asi preto sa Polom vyľudňuje), v horúčave nám dobre padlo pozvanie od veselej partie v jednej z chalúp, kde by nás boli zdržali aj dlhšie, boli už v nálade. Padlo nám to dobre, pretože od Horných Zahorian sme nenašli žiadny prameň.

Po pol hodinke pokračujeme ďalej, láka nás horský charakter Stolických vrchov. Pod vrcholovým stupákom na Tŕstie naberáme pre istotu vodu zo slabšieho prameňa, keby ďalej nebola. Samotný vrchol je neďaleko od značenej trasy, uprostred divokej prírody, označený betónovým obeliskom. Kúsok pod vrcholom schádzame k turistickej chate Tŕstie. Je postavená na výbornom mieste - na hornom konci lúky s krásnym výhľadom na západ.

Ako sme sa dočítali na informačnej tabuli, chatu postavili nadšenci turistiky z Tisovca v 30. rokoch minulého storočia. Ďalšie obdobie turistického rozkvetu a využívania chaty bolo v 80. a 90. rokoch, počas pôsobenia turistického oddielu Rimavská dolina. Dnes je chata väčšinou zatvorená, využíva sa najmä pri spomienkovom Jesennom výstupe Václava Vraného, zakladateľa miestnej turistiky a pri zimnom výstupe na Tŕstie.

Neďaleko chaty je výborný upravený prameň, nič nám nechýba, tak zostávame na noc. V podvečer sa v absolútnom pokoji horskej prírody kocháme výhľadmi na Klenovský Vepor, centrálnu časť Nízkych Tatier okolo Ďumbiera a Fabovu hoľu. Uložili sme sa v čiastočne krytej verande. V noci prišiel front so silným vetrom a dažďom. Počas poryvov vetra nás "osviežovali" dažďové sprchy. Veľa sme nenaspali, tak radšej vstávame ráno o štvrtej a s brieždením a končiacim sa frontom vyrážame ďalej.

V závere Stolických vrchov, za chatou Nemcová na nás čakal strmší zostup do údolia rieky Muráň. Pred nami sa dvíha náhorná plošina lemovaná vápencovými útesmi, posledné pohorie na CMS - Muránska planina. Najprv prechádzame cez malebnú Muránsku Lehotu, učupenú medzi horami a hneď za menším sedlom cez obec Muráň.

Muránska planina

Nad Muráňom sa vypína strmý kopec Cigánka s výraznými vrcholovými bralami, ktoré čnejú 540 výškových metrov nad historickým mestečkom. Vďaka vzácnej flóre a početnej faune je národnou prírodnou rezerváciou. Z dediny zospodu nevidíme Muránsky hrad, ktorý je ukrytý na temene kopca medzi bralami. Pomenovanie Cigánka pochádza z povesti, podľa ktorej si kapitán Muránskeho hradu vzal za ženu krásnu cigánku, ktorá mu však bola neverná, za čo sa je odplatil tak, že ju zhodil zo strmého brala do priepasti. Keď som sa v Muráni čakajúc na autobus rozprával s inou, živou Cigánkou, jej historický výklad názvu kopca bol trochu iný - kapitán bol neverný Cigánke a tá sa od žiaľu vrhla z brala do priepasti. Turistickými lákadlami Muráňa sú tiež muránske buchty, ktoré predávajú na námestí uprostred, tiež neďaleké sysľovisko Biele vody na východ a jedinečná Hrdzavá dolina na západ od dediny.

Spestrením výstupu na Muránsky hrad bola mladá líška, ktorá nás chvíľu v malej vzdialenosti sprevádzala. Kúsok pod vrcholom sme sa zastavili na Chate Zámok. Bola vybudovaná v druhej polovici 19. storočia majiteľmi Muránskeho panstva, Coburgovcami, ako horáreň. Občas sa tu zastavil na poľovačku aj bulharský cár, Ferdinand Coburg. Jej premena na turistickú chatu začala po 2. svetovej vojne, patrila postupne štátu, podniku magnezitové bane v Lubeníku, ochranárom a teraz je v súkromných rukách. Je tu vhodný bufet na občerstvenie návštevníkov hradu.

Na vstupnej bráne hradu je posledná turistická značka, Cesta Márie Széchy tu končí. Stráži ju drevený rytier ešte voňajúci novotou. Z Fiľakovského hradu až sem má CMS 84 kilometrov, so stúpaním 3000 metrov, my sme však prešli niečo dobrovoľne a niečo nedobrovoľne naviac.

Z Muránskeho hradu pri pohľade na juh vidíme záverečnú časť Cesty Márie Széchy - Muráň, Muránsku Lehotu a kopec Tŕstie. Sú odtiaľto pekné výhľady aj na ostatné strany - na okraj Muránskej planiny, vyhliadkové bralá Poludnica, na Chatu Zámok a kopec Šiance. Za chatou vo svahu je ukrytá Vesselényiho jaskyňa a za kopcom je Veľká lúka s chovom koní plemena norik muránsky. Smerom na východ vidíme sedlo Predná hora so známou liečebňou a najvyšší kopec Stolických vrchov, Slovenského rudohoria, Rudnej magistrály a tiež Košického kraja - Stolicu.

Niečo z histórie

Muránsky hrad patrí k najvyššie položeným, najrozsiahlejším a najstarším hradom na Slovensku. Svoje zlaté časy zažil v 17. storočí, keď na ňom vládli Mária Széchy a František Vesselényi. Mária Széchy bola známa svojou krásou a udatnosťou, bola "celebritou" vtedajšej spoločnosti. Jej mimoriadnu osobnosť popísal ešte počas jej života básnik Štefan Gyöngyösi, ktorý ju pre jej krásu nazýval "Muránskou Venušou" a pre odvahu "Marsom v sukniach". Detstvo prežila práve na Muráni, chodila tu na ryby a poľovačku, jazdila na koni po okolitých horách.

Prvý manžel aj s dvomi deťmi jej skoro zomreli. S druhým manželom si nerozumela, nenapĺňala predstavy dôstojnej dámy tej doby, po matke mala južanské korene. Ušla pred ním na hrad Deva do Sedmohradska (v dnešnom Rumunsku), kde sa ubránila pred 250 husármi jej manžela, ktorí ju prenasledovali. Skončilo to „rozsobášom“, čo bolo na tú dobu zriedkavé. Po návrate Márie na Muránsky hrad sa začína známy romantický príbeh, ktorý sa odohral počas protihabsburgského povstania Juraja I. Rákoczyho (1643 - 1645).

Kapitánom na Fiľakovskom hrade bol vtedy František Vesselényi, ktorý dostal od cisára úlohu získať strategický Muránsky hrad, pretože príbuzní Márie Széchy boli stúpencami povstalcov. Na hrade však bolo 600 povstaleckých vojakov. František poslal Márii šikovným spôsobom vo vydlabanej uhorke tajný list - pozvanie na rande. Prešiel z Fiľakova pod Muránsky hrad, kde počas tajného stretnutia s Máriou ju požiadal o ruku a zároveň o Muránsky hrad. Súhlasila. Ďalší tajný prechod cesty na Muránsky hrad vykonal František už s vojakmi. Mária v dohodnutú noc spustila z okna rebríky a laná, cez ktoré sa dostal František s niekoľkými vojakmi do Máriinej izby. Potom po jednom pozývala povstaleckých dôstojníkov, ktorí pod hrozbou meča museli sľúbiť vernosť cisárovi. Skončilo to otvorením brány pre zvyšných cisárskych vojakov a obsadením hradu. Onedlho mali Mária a František svadbu v kaplnke kaštieľa v Jelšave. František urobil vojenskú a politickú kariéru, stal sa jedným z najmocnejších mužov krajiny a Mária sa stala pre svoj šarm a inteligenciu prvou dámou krajiny po kráľovnej. Ich šťastné manželstvo trvalo 20 rokov.

Šťastie narušili politické udalosti v roku 1664, keď cisár podpísal s Turkami nevýhodný vašvársky mier, čím si vyslúžil pobúrenie uhorskej šľachty vrátane Františka, ktorý sa postavil do čela vzbúrencov. Náhle však umiera na Ľupčianskom zámku na prechladnutie. Mária ho pochovala v kaplnke muránskeho hradu. Na hrade je v skale vytesané kreslo, v ktorom Mária spomínala na Františka a vraj keď si dnes niekto slobodný namiesto Márie v ňom posedí, do roka sa dočká svadby a takého šťastného manželstva, aké mali Mária a František. Cisár vzbúrencov prenasledoval a konfiškoval im majetky, vrátane Muránskeho hradu. Mária ho však odmietla vydať, vyhlásila sa za kapitánku a tri roky odolávala útokom cisárskych vojsk. Po dobytí hradu Máriu väznili vo Viedni a v Bratislave, neskôr ju omilostili. Zomiera 68-ročná v kruhu rodiny v západouhorskom meste Kysek (Kőszeg).

Mária jazdievala na koni ako dievča po horách okolo Muránskeho hradu, František tajne chodil za Máriou cez hory a tiež spoločne podnikali jazdecké výpravy do okolitých hôr. Na pripomenutie si výraznej osobnosti a menej známeho úseku našich dejín bola turistická cesta medzi Fiľakovským a Muránskym hradom nazvaná Cesta Márie Széchy.

Záver

Gemer patril k oblastiam Slovenska, ktoré som mal už dávnejšie na zozname miest, ktoré by som rád bližšie spoznal. Podarilo sa mi to až počas koroobdobia. Kraj ma očaril krásnou a pestrou prírodou, bohatou históriou. A to som tu bol iba zopárkrát. Na horách sme prakticky nikoho nestretávali, je to neobjavený kraj. Tuším však, že Gemer toho ukrýva oveľa viac a zvedavý človek má čo objavovať.

Súvisiace články:

• Cez planiny Slovenského krasu,
• Fenomén Gemer - Cerová vrchovina.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek