Keď som v 80. rokoch liezol, náš klub mal “družbu” s východonemeckými horolezcami, my sme chodili na ich chatu v Schmilke, kde sme liezli na pieskovcových skalách Saského Švajčiarska, na oplátku sme ich vodili do našich hôr. Najatraktívnejšie bolo pre nich práve zimné lezenie v Tatrách, keďže vo Východnom Nemecku nemali žiadne veľhory.

Rozlezenie na Satanovi

V poslednej dekáde januára 1989 počasie dodržalo môj sľub Nemcom a slnko žiarilo ako besné. V sobotu ráno sme vystúpili v Štrbe. Vlak meškal, tak nám ušla prvá zubačka, ale aj tak sme boli o 8.00 na chate. Ubytovali sme sa a o pol hodinu sme išli na vec. V hlave som mal plán na prelezenie Vodného žľabu na Galériu Satana. Mal to byť prvovýstup. Chcel som ísť prvú dĺžku, ale príliš som si odvykol od lezenia v mačkách po skale. Štand sme nemali nijaký a pomaly som sa šuchtal hore. Rýchlo som si musel priznať, že to nepôjde. Zliezol som a pokúsil som sa vyrobiť štand úbohým hexcentrom, ktorý vypadával, už keď sa naň niekto zle pozrel. Spolulezec Viktor prebral vedenie a o chvíľu už bojoval nado mnou. Neuveriteľne bicykloval mačkami po skale, spôsoboval na mojej duši ťažké škody. Nič nezaistil a mal som dojem, že aspoň desaťkrát spadne (stál som rovno pod ním, lepšie povedané – pod hrotmi jeho mačiek). Na môj údiv, nespadol. To bolo dobre, lebo okrem dierok v tele by sme sa zviezli ako dvojbob žľabom až do doliny. Skala bola hnusná vymytá a rozlámaná a hlavne tam chýbal obvyklý ľad. Nakoniec našiel skobu (nevedeli sme, že cestu niekto vyliezol len pred tromi týždňami) a usúdili sme, že je čas zaradiť spiatočku. V online sprievodcovi to je cesta č. 3.

Zišli sme teda nižšie a o pol dvanástej sme nastúpili do piliera vľavo (na stránke cesta č. 2). Bola to rok stará cesta Poliakov. Ťahal Viktor a spôsoboval mi nervy neustálym škrabotavým “bicyklovaním” mačkami na žule, ale musím uznať, že sa predsa len pohybuje s rutinérskou istotou. Netrvalo dlho a obnovili sa mi lezecké reflexy. Posledné dve dĺžky som prevzal vedenie. V predposlednej som si všimol, že na hranu piliera vedie kolmá platňa s peknými schodíkmi. Zbraň som zavesil na sedačku a škrípajúc mačkami som to vyliezol. Zamrznuté trávy dobre držali zaťaté zbrane a o chvíľu sme boli na hlave piliera. Ešte niekoľko dĺžok po snehu a vytraverzovali sme do Červeného žľabu. Podmienky boli priam fantastické! Sneh držal ako nikdy, bolo ho dosť málo a bol pomerne tvrdý. Ešte som také prijateľné podmienky nezažil, aj keď treba povedať, že na takom snehu nesmieš spadnúť, lebo zabrzdíš až o balvany v doline.

Zostupovali sme pomaly dolu. V doline sme si podali ruky, prebalili matroš a kráčali unavení na chatu. Boli sme šťastní, slnko zapadalo, štíty sa leskli v posledných lúčoch. Bola pohoda a krása!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na chate už boli Nemci, Viedol ich starý známy Holger, zvítali sme sa ako sa patrí! Podarilo sa mi ich odhovoriť od plánov liezť v južných stenách. Kvôli tomu im predsa netreba chodiť v zime do Tatier! Skutočné dobrodružstvo a hodnota je v severných a východných stenách.

Ako sme nenastúpili do Zadnej Bašty

Ráno ma budík nezobudil. Pozerám na digitálky – čísla sú preč, nechal som ich na chladnej podlahe a úplne odišla batéria. Horko ťažko sme vyrazili o ôsmej. Viktor šiel s parťákom do Zamkovského, to je cesta č. 10. Za nimi sme išli ja, Horst a Reiner – v pláne sme mali tiež Zadnú Baštu, ale Grószovu cestu (č. 13), čo je typická zimná klasika. Ostatní Nemci šli ako veľká expedícia Dračí hrebeň.

V dobrom snehu sme pomerne rýchlo prišli pod stenu. Pred nami boli dvaja Česi. Nedarilo sa im nastúpiť, bol to nepríjemný nezaistený mix. Čakali sme tam celú večnosť a stratil som na to chuť. Išli sme teda vyššie žľabom, pozrieť ako vyzerá Motykova cesta, kde som zhruba pred rokom slušne “pilotoval” a zletel zo 5 metrov do titánovej skrutky. A vyzeralo to horšie ako vtedy – takmer žiadny ľad. Vpravo od nás sa vypínala stena Malej Capej veže, tú som však nemal naštudovanú a ani sme nevzali žiadneho sprievodcu. Nemci nič nevraveli, nechávali všetky rozhodnutia na mne. Zadíval som sa hore, nevyzeralo to byť ľahké, ale ani neprekonateľné. Typický terén IV-V na hrebeni Bášt, ako sa viackrát vyjadril O. Pochylý – v istom zmysle najošemetnejšie tatranské lezenie, ani poriadna skala, ani poriadny ľad, šarpeš sa tam v mačkách, pomáhaš si lakťami a kolenami a dajako sa posúvaš hore. Vybral som si teda logickú líniu v stene, netušiac, čo je to za cesta, či ju vôbec niekto vyliezol a aká je ťažká. Dodnes som si nie celkom istý, čo sme to vyliezli, ale pravdepodobne nejakú kombináciu ciest 1 až 4. Línia na obrázku je len veľmi približná.

Snehom olepená stena Malej Capej veže

Spravil som štand a už som sa sunul hore. Asi po 8 metroch bolo prvé ťažšie miesto. Zatĺkol som tutového „dúžnika“ (masívnu kutú skobu) a tak som sa ľahšie odhodlal k činu – bolo sa treba prevaliť na balkónik pokrytý ľadom. Nad ním boli len skúpe trávy na zaťatie zbraní, tak to chvíľu trvalo. Ťahal som ďalej ako sa dalo a ako to pustilo. Bol to celkom pekný kombinovaný terén (čiastočne skala, čiastočne zamrznutá tráva a ľad), ale zrada bola v tom, že ďalej nebolo na čom istiť. Boli tam len nejaké skalné výčnelky, na ktoré som kládol slučky, ale boli iba nevýrazné a slučky pohybom lana potom popadali. Keď som bol už poriadne vysoko (tam som už vlastne sóloval, teda spadol by som až pod stenu), zbadal som zatlčený masívny kruh, hurá! Ešte jeden ošemetný krok a bol som pri ňom. Dobral som oboch Nemcov a ponáhľal sa ďalej. Nasledoval kúsok po trávach a potom bol sneh, ktorý bol naviaty na skalnej platni. Dvadsať metrov nad štandom som bol zúfalý, lebo nikde žiadne istenie. Po márnom špekulovaní som zistil, že sa nedá nič založiť, tak som jednoducho išiel ďalej. Vybral som si miesta, kde bol sneh najhlbší. Udupával som ho pod seba v nádeji, že sa lepšie prilepí k skale, rukami som si čiastočne hrabal koryto a všetok sneh padal rovno na mojich kamarátov. Mali zážitky! Aj ja.

Modlil som sa, aby sa mnou udupaný sneh nezosunul po platni. Po pár metroch bolo opäť dobre. Prišiel som na veľkú policu so skobami. S radosťou som inštaloval tutový štand. Uf, 40 metrov bez poriadneho istenia! Vpravo som v stene objavil visiace lano (asi 30 m odo mňa, pravdepodobne v Studničkovej ceste) a v stene Zadnej Bašty sa práve zjavil Viktor. Horst a Reiner doliezli rýchlo ku mne, pre nich to bol obrovský zážitok, lebo k podobnému lezeniu sa dostávali úplne výnimočne.

Ďalšia cesta bola jasná. Rovno po pilieri cez malý previs s dobrými chytmi. Po niekoľkých metroch som bol na ďalšom snehu. Bežal som o dušu hore, vydupal som si plošinu a opäť pozakladal vzorový štand, opäť zo 40 metrov bez medziistenia, ale toto bolo aspoň ľahké.

Ďalšia dĺžka sa pritvrdila. V kútiku som strkal predné hroty mačiek do drobných chumáčov trávy a rukami som rozopieral ako v komíne. Oproti včerajšku som si už na mačky zvykol a postavil som sa takmer hocikde. (Mimochodom, boli to presne tie mačky, v ktorých Pavúk preliezol svoj legendárny prechod hrebeňa Tatier).

Zaistil som sa slučkou o malú vežičku. Nado mnou cestu prehradila takmer kolmá platňa. Nad ňou balkónik, ale cesta k nemu bola ošemetná. Našťastie som zabil dobrú skobu. Zbraň som si prevesil za chrbát, dal dolu palčiaky a liezol som s holými prstami len v zápästkoch. Predné hroty som staval na drobné obliny. Také isté obliny som držal v rukách. Bol to veľmi zvláštny pocit! Spravil som ešte dve tempá a potom som zarazil zbraň do trávy na balkóniku. Hore som založil dobrý čok, ešte dva kroky a bol som na balkóniku. Krásne miesto! Štand bol opäť dobrý. Toto bolo zvláštne. Často sa väčšinu dĺžky nedalo vôbec nič zaistiť, ale štandy boli perfektné a takmer vždy na 40 m od seba. Pri doberaní lana som začal dostávať kŕče do predlaktí, celú cestu som ťahal ako prvolezec ja a začínalo si to vyberať daň. Moji Nemci komentovali, že oni sú teda z pieskov zvyknutí na dlhé medziúseky bez istenia, ale toto už je aj na nich ein Bischen zu Viel.

V ďalšej dĺžke som opäť zažil zúfalstvo. 8 metrov nad štandom iba jeden pofidérny čok pod lokrom (uvoľneným kameňom) – a ja o nejakých 12 metrov vyššie. Predstavujem si 40-metrový pád, ktorým by som sa pridal k majorovi Gagarinovi a celé sa to dramatizuje každým ďalším získaným metrom. Opäť som sa šuchtal po zasneženej platni. So zatajeným dychom som prestupoval pod komín čo stúpal doprava. Vydýchol som si, až keď som sa konečne dvakrát zaistil, zvonenie zatĺkanej skoby je lepšia hudba, ako od Mozarta. Komín bol previsnutý, šarpal som sa s námahou hore. Rozopierať mačkami o hladké steny, to je celkom intenzívny pocit. Našťastie bolo v tomto mieste dosť možností sa istiť. Výlez z komína som zvládol pomocou zbrane zaťatej do ľadu s trávou a už aj som doberal kamarátov.

Začínal som mať toho dosť ako Wehrmacht pri Stalingrade. Viktor mi však zo susednej steny zakričal, že ešte dĺžku a som na vrcholových snehoch, tak som sa vzchopil. Bol pomerne pokročilý čas, tak som sa ponáhľal, lebo som si nebol istý zostupom. Na moje prekvapenie bolo najťažšie miesto práve v tejto poslednej dĺžke. Dostal som sa do ostrého kolmého kúta, ktorý zahradili dva trčiace bloky no a do kúta sa liezlo opäť platňou po oblinách, tie skalné úseky boli tak V+ až VI. Bol som však už taký rozlezený, že nič ma nemohlo zastaviť. Škrabotal som na stenách kúta, žiadne extra stupy tam neboli, tak som liezol viac po rukách. Bol to akýsi poschodový sokolík. Ruky rýchlo mrzli. Dajako som vykopol vysoko pravú nohu. Ľavou som stál iba na trenie. Zašprajcovaný v kúte som oddychoval. Založil som slušné istenia, ktoré potešili. Ešte chvíľu som fučiac bojoval s kútom – pred výlezom bolo treba urobiť elegantný rozpor. Popod poslednými skalami piliera som stúpal po snehovej rampe.

Snehovým poľom k štrbine

Nakoniec som bol na veľkom snehovom poli. Za hlavou piliera bolo sedielko. Prešiel som na druhú stranu, zarazil do snehu zbraň a doberal som. Tiene v doline sa predlžovali, nefúkal žiaden vietor, akurát už slušne mrzlo. Videli sme vo vrchných častiach zadnej Bašty Viktora s parťákom a ešte zopár ľudí. Rýchlo vystupovali snehovými poľami k vrcholu.

My sme balili laná – vzal som ich na chrbát. Vykročil som hore po tvrdom snehu. Opatrne som kládol nohy s vedomím, že prvé potknutie alebo pošmyknutie bude zároveň posledné. Iba málokto si pri chôdzi na rovine uvedomí, aké je vážne a dôležité „vedieť“ chodiť. Keď nad tým uvažujem, bol som v tej chvíli už niekoľko hodín neustále v strehu. Len niekoľko okamihov umožňovalo na chvíľu vypnúť pozornosť, ale ešte aj pri istení treba primeranú dávku sústredenosti. Teraz som v strmom žľabe zatínal mačky a zbraň do tvrdého snehu. Často som oddychoval. Dobre som si pamätal, že tento svah ústi do steny, ktorej horná hrana má výšku 150 metrov nad zemou. Sústredil som sa na každý pohyb. Najviac nehôd sa stáva práve na takýchto miestach, kde niet istenia a terén je už relatívne jednoduchý. Ľudia popustia disciplínu a stratia koncentráciu, aká je pravdepodobnosť, že zo 600 krokov bude aspoň jeden nesprávny?

Pomaly sa blížila Capia štrbina. Tesne pod ňou sa opäť zovreli skaly. Rozmýšľal som, že sa ešte naviažem, ale ani Nemci nevraveli nič, tak som len rovno začal opäť liezť. Bol to akýsi komín. Liezol som do skalného okna, pomáhal som si vzpieraním, zbraňou aj kolenami. Kúsok bol opäť sneh a nakoniec záverečný úsek komína na štrbinu. Ten bol najnepríjemnejší. Bolo to asi 8 m strmo “do kopca”. Musel som kúsok pod vrcholom dávať dolu palčiaky. Liezol som normálne pieskárskym spôsobom – chrbtom som sa opieral o jednu stenu, mačkami o hladkú stenu oproti. Našťastie som objavil madlá, tak som sa vyštveral. V jednej chvíli som mal pocit, že spadnem, bol som hrozne vyhladnutý a vysmädnutý. Keby som necvičil od novembra prakticky každý deň celé hodiny na hrazde, asi by som nebol schopný ťahať takto celú cestu. Vzchopil som sa pre posledné metre a už som obdivoval ďaleký rozhľad na západ. Na obzore trónil Kriváň, ktorý sa tváril ako kráľ.

Kde sa tu zostupuje?

Nemci pomaly liezli za mnou a už som sa obzeral po ďalšej trase. Variant cez Malú Capiu vežu, vyšné Baštové sedlo a tri vrcholy Zadnej Bašty som zavrhol pre pokročilosť času. Slnko už zapadlo. Diablové sedlo, z ktorého sme štandardne zostupovali do Mengusovskej doliny, bolo teda priďaleko. Dúfal som, že na opačnej strane smerom na Baštové sedlo to bude jednoduchšie. Trištvrte hodiny sme sa motali po hrebeni Veľkej Capej veže, objavili sme snehovú rampu otočenú do Mlynickej doliny, ktorá nás priviedla pod Baštové sedlo a vystúpali sme tých pár metrov naň, to už bola tma. Pozerali sme do žľabu, ale zostup do Mengusovskej doliny vyzeral zle. Bola tma a rozhodovali sme sa, kam ideme. Široký žľab do Mlynickej doliny lákal. Nemci ma potom presvedčili, že to bude tadiaľ bezpečnejšie.

Trochu sme pojedli a pili čaj z termosky. Veľmi ma to vzpružilo a vošla do mňa nová energia. Zdalo sa mi, že o hodinu môžeme byť na Štrbskom plese a o ďalšiu hodinu na Popradskom. To bol však dosť nepresný odhad. Trvalo nám to tri a pol hodiny.

Ako sme stáli v Baštovom sedle, (mrzlo až prašťalo a prsty sa lepili na kov), zrazu vyšiel Mesiac nad Rysmi. Bol spln. Venčili ho drobné chmáry a veľká strieborná guľa sa majestátne vznášala nad hrebeňmi hôr a zdanlivo rýchlo stúpala na oblohu. Omámení krásou sme zmĺkli a ohromene pozerali.

Po chvíli sme už zmizli v tme Mlynice. Žľabom sme v pohode zišli. Dolu na plese sme zbalili veci, vzal som jeden batoh. Vyzul som aj mačky. Furkotský hrebeň sa začal na hrebeňoch zapaľovať, ako ho osvetľoval mesiac. Pohľad to bol úchvatný. Svietili sme si na cestu čelovkami (rozumej – na plochej krajčírskej gume odrezaný koniec baterky, od ktorého išli drôtiky do plastovej škatuľky na mydlo, v ktorej bola štvorcová batéria). Nad Skokom som si ešte raz obul mačky, ďakoval som bohu, že som si svojpomocne skonštruoval poloautomaty. Potom nás čakal už len nekonečný pochod. Na Štrbskom sme toho mali akurát dosť. Zo všetkých strán sa na nás valili vône z hotelových kuchýň. Už som vedel, že nebudem mať síl ešte v ten večer sa zbaliť a ísť dolu na vlak. Na môj údiv sme vystúpili na Trigan dosť rýchlo. Sneh bol fľakatý, ako presvitalo mesačné svetlo pomedzi stromy. Raz som v diaľke v lese uvidel svietiace oči.

Zimný chodník na Popradské bol málo prešliapaný a začal som pociťovať, že sa trochu potácam. Možno by stačilo si na chvíľu sadnúť, trochu si zajesť a sily by sa hojne vrátili. Nechcelo sa mi však strácať čas a zúrivo som dupal. Nemci ledva stačili. Okolitá krajina poskytovala nevšedné krásy. Sneh sa strieborne blyšťal, hviezdy žiarili, tiene boli veľmi ostré a výhľad veľmi ďaleký. Rozoznávali sme jasne aj biele vrcholy Nízkych Tatier. Iba naša únava rástla. Chodník akoby nemal konca. Skúsil som si predstaviť, že by sme nemuseli ísť len na Popradské pleso, ale povedzme na chatku TANAP-u v Bielovodskej. Dospel som k názoru, že bez čiastočného bivaku by to asi nešlo.

Hrozné však bolo poznanie, že v prípade nečasu by podobný pochod bol iba krutým bojom o život. Videl som vo svojej mysli jasne tých štyroch nešťastníkov na Evereste, ako po dvoch neplánovaných bivakoch nad 8 000 metrov niesli na neistých nohách svoje ťažko skúšané telá. V riedkom vzduchu obrovských výšok, krok za krokom, tak ďaleko od života! Kde sa v nich brala toľká sila - tri dni vzdorovať a bojovať? Ako som dvíhal svoje ťažké nohy v stopách chodníka, videl som pred sebou až priveľmi jasne ich osud. Unavené telá vypovedajúce poslušnosť, zahmlené oči, nekonečné priestory Everestu, víchor čo zalieza všade. Myslím, že záver bol už milosrdne rýchly. Sadnúť si, zavrieť oči a už sa nestarať o nič, nič...

Mesiac na nás neprestajne svietil, mlčal o všetkých tragédiách, čo videl, nepovedal ani slovka. Traverzovali sme holú pláň, kde v 1974 zasypalo komárňanských stredoškolákov. Vo zvláštnom svetle som mal pocit, že ich takmer vidím. Dvanásť duší sa tam vznášalo a pozeralo na nás živých. Bol som rád, keď sme boli odtiaľ preč. Neviem ako vy, ale verím tomu, že vo veľkom vypätí sa človeku zapínajú zmysly, o ktorých dovtedy nanajvýš tušil.

Posledné svahy sme takmer prebehli. Potom sa zjavila chata ako vykúpenie. Vyzul som tvrdé plastové topánky, vyzliekol si pichajúcu bonekanovú kombinézu, ktorú som si sám ušil práve podľa strihu, ktorý mali chalani na Evereste a dlho, dlho som sa nadájal vodou.

Bohužiaľ už nikto nebol na recepcii, tak som nemohol volať domov, že sa oneskorím (nie, vtedy neexistoval mobil). Digitálky opäť “umreli”, budík nezazvonil a moja žena ráno po prebudení skoro umrela od strachu, že som sa kdesi zmárnil.

Ak sa však obzriem späť, bol to nádherný zážitok. Keď sme zistili, že v plánovanej Grószovej ceste je veľmi pomalý pár horolezcov, dokázali sme improvizovať a vyliezť inú trasu, o ktorej sme nevedeli nič. Liezli sme takpovediac “na oči”, viedol som kamarátov cez náročnú, málo zaistenú stenu, opierali sme sa len o našu silu mladosti, úsudok, skúsenosti a tvrdú prípravu. Nič nás nemohlo zastaviť, lebo sme ani v hlavách nemali nijaké zlyhanie. Sebaistota sa veľmi podobala na slobodu. Lebo presne to sme v horách vtedy hľadali.