Plánovanie

Celé podujatie som plánoval ako jednodňový výlet. Keďže zvolená trasa svojou dĺžkou cez 45 km a viac než 2500 nastúpanými metrami nepatrí do kategórie jednoduché, zvažoval som, ako si ju uľahčiť. Hľadanie riešenia nebolo vôbec ťažké. Tak ako aj pri iných túrach, pomôže bicykel. Tichá dolina je na to ako stvorená. Výletník si tak značne dokáže urýchliť presun celou dolinou až k rázcestiu Liptovský košiar. O spiatočnej ceste ani nehovoriac. Pri predstave, že po toľkých prejdených kilometroch sa ešte vracať viac než 12 km pešo po asfalte späť na Podbanské, len krútim hlavou.

Ostáva len nájsť vhodný termín. Odstrašujú ma fotky, na ktorých je zobrazená živá reťaz ľudí držiaca sa naozajstnej reťaze pod vrcholom Giewontu. Čakať niekde v rade blízko cieľa ako pred pokladňou v supermarkete deň pred Vianocami, to je naozaj posledné, po čom srdce túži. A tak letné obdobie škrtám v kalendári a verím, že jeseň bude vhodnejším obdobím. Jednak by už malo byť menej ľudí ako cez letné prázdniny a aj pravdepodobnosť búrok je oveľa nižšia.

Búrky nespomínam náhodou. Tragédia z roku 2019 je ešte relatívne čerstvá, keď náhla zmena počasia privodila smrť niekoľkým turistom. Nakoniec na začiatku októbra sa rysuje vhodný termín na absolvovanie zamýšľanej túry. Aj keď je po jesennej rovnodennosti, dni sa viac a viac skracujú, ale ešte by to človek mohol zvládnuť za svetla. Plánovaný štart na stred týždňa (kedy by ešte nemuselo byť veľa ľudí na hrebeni) musím odložiť. Aj keď viditeľnosť by mala byť parádna, ale putovať v predpovedanej víchrici nie je najlepší nápad. Našťastie, na piatok v tom istom týždni hlásia obdobné podmienky, tentoraz bez vetra. Trochu sa obávam, veď je to začiatok víkendu, ako to bude vyzerať s premávkou za Kasprovým vrchom, ale už som rozhodnutý výlet neodkladať.

Tichou dolinou

Na parkovisku na Podbanskom to vyzerá mŕtvo. Síce je tu odstavených niekoľko áut, dokonca aj dva karavany, ale nikde ani živej duše. Vyberám moju starú 26-ku z auta. Kontrolujem, či mám všetko potrebné (pre istotu pribaľujem aj čelovku) a poďho na výlet. Vyrážam presne o ôsmej hodine z parkoviska. Je celkom chladno, tesne nad nulou. Volím ľahšie prevody, aby som sa pri vyššom tempe trochu zahrial. Som zvedavý, čo sa v doline zmenilo. Je to už veľa rokov, čo som sa rovnakým spôsobom priblížil na hraničný hrebeň. Len vtedy moje kroky putovali z Kasprovho vrchu na východ, smerom na Svinicu a ďalej na Orliu prť. Tentoraz to bude premiérovo na opačnú stranu hrebeňa. A hlavne v oveľa krajšom počasí ako to bolo vtedy. Aspoň zatiaľ sa také zdá byť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Smerovník pri rázcestí horáreň pred Tichou ukazuje 5.45 h do Suchého sedla, teda na štátnu hranicu. To snáď nie, pomyslím si. Ale za pomoci bicykla sa údaj rapídne okreše. Kúsok za rázcestím predbieham jednu dvojicu pešiakov. Asi po ďalšom kilometri vidím z diaľky tentoraz trojicu turistov. Pozdravíme sa a každý si ide svojím tempom. A to som si myslel, že v doline nebude nikoho. O pár minút neskôr vidím, že naproti mňa beží dvojica. Fíha, takto skoro sa už vracať? Ani som sa ich nestihol opýtať, odkiaľže bežia. Nakoniec je tu celkom rušno, pomyslím si.

V doline je stále chladno. Srieň na okolitej vegetácii sa nedá prehliadnuť. Aspoňže cesta nie je šmykľavá. Od rázcestia pod Tomanovou sa cesta trochu zodvihne. Prehodím na vyšší pastorok a ide sa ďalej. Cesta sa postupne zatáča na východ a každou chvíľou očakávam, že cyklistická časť sa skončí. Dolina sa rozširuje a postupne sa ukazuje hrebeň, po ktorom plánujem ďalej kráčať. Rovno predo mnou kraľuje Svinica. V závere cykločasti sa dočkám aj slnka. Je jasno, žiadny obláčik na oblohe. Milým prekvapením je srnka, ktorá stojí priamo na ceste asi tridsať metrov predo mnou. Chvíľu na seba pozeráme a potom odbehne medzi stromy. Pred jediným mostom, ktorý preklenuje Tichý potok, stojí odstavené auto lesnej stráže. Nečakal som, že by tu tak skoro niekto mohol byť. Našťastie za mostom je konečná cykloúseku. Pozerám na hodinky a teší ma, že presun trval len sedemdesiat minút v pohodovom tempe. Hľadám vhodné miesto na ustajnenie svojho tátoša. Snažím sa zafixovať si miesto, kde som ho odložil, aby som ho pri návrate našiel.

Nepoznané výhľady

Keď som presvedčený, že by som mohol nájsť vybranú skrýšu, vydávam sa ďalej po žltej značke na štátnu hranicu do Suchého sedla. Pre istotu vytiahnem rolničku a ako vchádzam do lesa, aj si niečo zanôtim. Nerád by som sa kvôli nejakému chlpáčovi vracal z výletu. Na hrebeň mi chýba zhruba sedemsto výškových metrov. Nechcem to preháňať s tempom, veď stále som len na začiatku výletu. Užívam si výhľady, ktoré nemám možnosť tak často vidieť. Najmä do Tomanovskej doliny a jej okolia. Ako naberám výšku, tak sa mení pozadie za Tomanovským sedlom. Kým z asfaltky ho vidieť len ako klasickú zníženinu v hrebeni, postupne sa obraz za sedlom mení a objavujú sa vrcholy Západných Tatier. Neprehliadnuteľná je Kresanica na hrebeni napravo od sedla. Z môjho smeru to vyzerá, akoby do jej úbočia v minulosti padol meteorit a zanechal v ňom poriadnu dieru.

Na juhu, po mojej pravej ruke sa snažím vnímať krásu Liptovských kôp. Za Veľkou Garajovou kopou sa pomaličky vynára Kriváň. Z takéhoto uhla je úplne iný, neznámy, v porovnaní s tým, ako ho človek pozná pri pohľade z Liptova alebo vysokotatranských vrcholov. Najviac ma asi poteší pohľad na „domovské“ Nízke Tatry. Síce sú relatívne ďaleko a výhľad na ne kazí jemný opar. Ale aj tak sa dá rozoznať, že za nízkotatranským hrebeňom sa vyníma Skalka. O pár minút sa ukážu Dereše s Chopkom a o chvíľu na to asi najkrajší úsek celého hrebeňa od Chabenca až po Ďumbier. Teším sa nepoznaným výhľadom. Stoja za to.

Na hrebeni, na ktorý smerujem, sa už promenáduje plno ľudí. Trochu sa obávam, ako to tam bude vyzerať. Dúfam, že tam nebude žiadna tlačenica. To by naozaj pokazilo všetky pozitívne dojmy z doterajšieho putovania. V stúpaní do Suchého sedla, skoro na hranici, míňam dve oproti idúce Poľky. Zaujímavé, že idú práve dole do Tichej doliny, pretože okrem nich ostatní výletníci putujú buď smerom k Svinici alebo do Červených vrchov.

Po hranici

Po poldruha hodine šliapania prichádzam na štátnu hranicu. Prekvapuje ma, že je tu smerovník len s poľskými názvami. Čakal som, že tu budú dva smerovníky, vrátane slovenskej verzie. Obídem Kasprov vrch a hneď mi udrie do očí cieľ výletu – Giewont. Samotný masív tvoria tri vyvýšeniny. V západnej časti je Maly Giewont, v strede Wielki a vo východnej časti masívu Dlugi Giewont. Od Kasprovho vrchu Maly Giewont ani poriadne nevidieť. Zato Wielki, aj Dlugi a výrazné sedlo medzi nimi – Szczerba, hneď padnú do oka. Pozorné oko si všimne pod Dlugim Giewontom chatu – Schronisko na Hali Kondratowej. Ako predložené na podnose vidím, čo ma ešte čaká. Mierne zvlneným hrebeňom až na Kondratovu kopu. Z nej dlhé klesanie do Kondratovho sedla a nakoniec zase hore kopcom až do cieľa. A potom to isté, ale v opačnom smere.

Do obeda je ešte niečo cez hodinu, tak si dám len sladkú tyčinku a začínam klesať z Kasprovho vrchu. Teším sa spoznávaniu pre mňa doteraz nepoznaných tatranských zákutí. Často sa musím otáčať, pretože pohľady na Svinicu a Kriváň sú mi z týchto miest tiež neznáme a snažím sa ich ukladať do pamäte. Odtiaľto z hrebeňa sa pekne ukáže chodník, ktorým som stúpal zo dna Tichej doliny. Nad pásmom lesa sa cik-cakovito ťahá k hranici. Tu hore na hrebeni sa chodník ťahá raz do Poľska, aby sa zase hneď vrátil na Slovensko. Hraničné kamene sú tu celkom nahusto poumiestňované. Chodník nie je vždy vedený priamo po hrebeni, častejšie prechádza po slovenskej strane. Našťastie je dosť široký, aspoň sa ľahšie dajú predchádzať skupinky ľudí s pomalším tempom. Len na pár miestach sa zúži. Dokonca na jednom mieste sú nápomocné tri kramle.

Predtým, než sa na čas rozlúčim s hranicou, ma čaká trochu dlhšie stúpanie na Kondratovu kopu. Svojou výškou len päť metrov nad dvetisícovou hranicou je vlastne najvyšším bodom výletu. Už z diaľky vidieť na jej vrchole kopec ľudí a zástup ďalších, ktorí na ňu stúpajú. Darmo, dostupnosť týchto končín pre poľských susedov lanovkou na Kasprov vrch robí svoje. Nabudúce budem musieť naplánovať výlet do oblasti, keď bude mať lanovka technickú odstávku. Počas výstupu na Kondratovu kopu registrujem, že útržky nízkej oblačnosti sa snažia zahaliť masív Giewontu. Odkiaľže sa zobrali? Napriek tomu verím, že si výhľadov ešte užijem. Na vrchol prichádzam tesne pred poludním. Som rozhodnutý, že obednú pauzu si dám až v cieli výletu. Z batoha vyberám aspoň ďalšiu tyčinku na zostup do Kondratovho sedla. Giewont je už na dosah. Odtiaľto sa pekne vyníma aj Maly Giewont.

Na Giewont

Okolo kríža, ktorý sa nachádza na vrchole Wielkeho Giewontu, vidieť plno malých bodiek. Počas zostupu z Kondratovej kopy sa dajú lepšie a lepšie rozoznať. To len mnohí turisti si už užívajú dosiahnutie cieľa svojej túry. Na krátky okamih zahalí celý masív Giewontu nízka oblačnosť. Dokonca, mám to šťastie, že Slnko nachádzajúce sa priamo za mojím chrbtom vytvorí na hmle vidmo. Síce nie je až také výrazné ako zhruba pred mesiacom na Plačlivom, ale vždy poteší, najmä keď ho človek nečaká. Ako sa blížim do Kondratovho sedla, už z diaľky vidím, že ho okupuje plno ľudí. Preto sa v sedle ani nezastavujem. Preštrikujem sa pomedzi hlúčiky ľudí a vyrážam na posledné stúpanie do cieľa. Ani nie 200 výškových metrov a stanem sa tiež pre niekoho len bodkou vedľa kríža.

Chodník v týchto miestach obklopujú zhluky kosodreviny. Teším sa, že zatiaľ nemusím stáť v žiadnom zástupe. Po chvíli prichádzam do ďalšieho sedla – Vyšné Kondratovo sedlo, do ktorého sa pripája červeno značený chodník vedený popod Maly Giewont. To ešte ani len nesnívam, že ani nie o mesiac práve týmto chodníkom pôjdem opäť hore na Giewont. V tomto sedle je menej ľudí, ale hlavne z neho parádne vidieť celú výstupovú trasu až na vrchol. Chvalabohu, netvorí sa žiadny had, tak hneď vyrážam dopredu. Po krátkom čase prichádzam na začiatok úseku s prikázaným smerom jazdy. Vpravo. O chvíľu pochopím prečo. Začína strmšia pasáž zabezpečená reťazami. No nie je to nič tragické. Je úplne sucho, tak ani nie je nutné sa reťazí pridržiavať. Avšak niektorí predo mnou sa chytajú všetkého možného, tým sa výstup spomaľuje. Našťastie, je to len pár metrov pod vrcholom a netrvá to večnosť. Nakoniec to až tak nebolelo.

Hľadám si voľné miestečko. Keďže všetci návštevníci sa tlačia čo najbližšie ku krížu, ostáva aspoň viac miesta ďalej od neho, smerom k Dlugemu Giewontu. Pozerám na hodinky, aký mám medzičas. Je presne 12.30 h. Ani sa mi nechce veriť, že mi to od auta až do cieľa trvalo len 4,5 h. To podľa smerovníka na križovatke Kôprovej a Tichej doliny, by som ešte nemal byť ani na hranici. Do západu Slnka je ešte ďaleko. Ale aj tak si už v duchu rátam, že najneskôr o štyri hodiny musím byť späť na Kasprovom vrchu, aby som nešiel úplne za tmy dole Tichou dolinou. Zdá sa mi, že by to nemal byť problém. Samozrejme, zavolám domov Mirke, že všetko ide podľa plánu. Potom si konečne môžem užívať, že sa mi podarilo dostať sa na kopec.

Masív Giewontu je vskutku zaujímavý. Síce nepatrí medzi vysoké kopce, nemá ani 1900 metrov. Tým, že je relatívne izolovaný, pôsobí impozantne. Mne osobne pripadá ako obrovská žiletka. Jeho severná stena je riadne strmá a najmä jej úpätie je poriadne hlboko. Jeden blbý krok a... radšej ani nepomyslieť. Giewont patrí do skupiny vrchov ako sú Sitno alebo Blaník (v Čechách). Všetky spája legenda o spiacich rytieroch v útrobách hory, ktorí raz povstanú, keď... veď to určite poznáte. Pritom samotný Giewont sa na spiaceho rytiera navyše podobá. Pri pohľade z Kasprovho vrchu vyzerá Wielki Giewont ako hlava rytiera a Dlugi Giewont ako jeho trup. Sedlo medzi nimi je zase jeho krkom. Pre Poliakov je navyše Giewont niečo ako pre Slovákov Kriváň. A tak každý Poliak by mal naň raz vystúpiť. Preto je tu stále toľko ľudí. Mimochodom, kríž na jeho vrchole nie je hocijaký, aké vídať v našich končinách. Tento je až pätnásť metrov vysoký a stojí tu od roku 1901.

Vďaka izolovanosti Giewontu sú z jeho vrcholu krásne výhľady na Tatry, či už Vysoké alebo Západné, ale aj dolu na Zakopané a ďalej do poľského vnútrozemia. Dokonca vidieť Belianske Tatry. Kým z Kasprovho vrchu pôsobil Giewont neprehliadnuteľne, opačne to neplatí. Kasprov vrch sa stráca na pozadí Svinice. Nebyť meteorologickej stanice na jeho vrchole, človek by si ho ani nevšimol. Opäť pozerám na Kondratovu kopu, síce z iného uhla ako pred vyše hodinou, ale vidím, že to bude zase slušné stúpanie, kým sa dostanem na jej vrchol. Vedľa nej stojaci Malolúčniak pôsobí ako jej starší brat.

Späť na Kasprov vrch

Keď už som ako tak nasýtený novými pohľadmi na Tatry, je čas pomaly sa vracať. Ale naozaj pomaly. Pretože hneď za krížom začína strmší úsek zabezpečený reťazami. Našťastie, je tu viac miesta ako pri výstupe, tak môžem niektorých výletníkov obísť. Po pár desiatkach metroch reťazový úsek končí. Za ním nasleduje pohodovejší úsek, ktorým sa vrátim na začiatok prikázaného smeru na vrchol Giewontu. Spoznávanie nových zákutí tým končí. Až do cieľa na Podbanské sa budem vracať rovnakou trasou. Zatiaľ mám dostatočnú časovú rezervu, a tak môžem zaradiť nižšiu rýchlosť.

V Kondratovom sedle oddychuje stále veľa ľudí. Prechádzam pomedzi nich a začínam ukrajovať prvé výškové metre z takmer tristovky, čo ma čakajú, kým opäť dorazím na štátnu hranicu. Neponáhľam sa, často sa otáčam, aby som sa pokochal pohľadom na Giewont, kým som pri ňom ešte blízko. Na vrchole Kondratovej kopy je takisto celkom rušno. Napriek tomu si nájdem voľný pľac a teším sa pohľadom na všetky strany. Sledujem hrebeň, ktorý mám pred sebou. Som rád, že ma čaká len pár hupov, záverečný výšľap na Kasprov vrch a potom len dole kopcom. Stále ma to láka zabočiť opačným smerom a zájsť aspoň na Malolúčniak. Do západu Slnka ostávajú ešte štyri hodiny. Už to ale nechcem preháňať, aj keď to vyzerá, že na Podbanské by som mal prísť za svetla. Aspoň mám motiváciu na ďalšiu návštevu Červených vrchov.

Na hrebeni je menej ľudí. Spokojne si tak môžem vykračovať. V jeho vzdialenej časti dominuje Svinica. Stále je na čo sa pozerať. Ako sa blížim ku Kasprovmu vrchu, z diaľky svietia dva červené ratraky odstavené pri hornej stanici lanovky. Študujem terén a predstavujem si, ako sa tu asi v zime lyžuje. Na pravej strane hrebeňa sa medzitým pripomínajú serpentínky, ktorými onedlho budem klesať do Tichej doliny. Ostávajú mi posledné výškové metre dnešného výletu. Na Kasprovom vrchu sú davy ľudí, ale to mi tu neprekáža. Lanovka ďalej chrlí výletníkov. Prekvapujúco, je tu veľa mladých ľudí s kočíkmi.

Opäť na Slovensku

Zastavujem sa až kúsok za Suchým sedlom. Tu si v pokoji dopĺňam energiu. Odrazu sa začne z poľskej strany cez hraničný hrebeň na slovenskú prevaľovať „hmlopád“. Nádherný výjav, akoby príroda chcela povedať: „Čo si chcel vidieť, si videl. Na dnes končíme, zaťahujeme oponu.“

Úplne spokojný pokračujem v klesaní na dno Tichej doliny. V pásme kosodreviny míňam dvojicu „mierne unavených“ chlapíkov s fľaškami piva v rukách. Pomyslím si: „Trepať sa sem a ešte aj so sklenenými fľašami?“ Po chvíli počuť, ako si vyspevujú. Ako prechádzam lesom, kútikom oka zaregistrujem nejaký pohyb. Pootočím hlavou a vidím, že pár desiatok metrov nado mnou kráča jeleň a za ňou dve (asi) jelenice. Tak to je pekná rozlúčka s výletom. A len dúfam, že žiadny mrmlavý predstaviteľ fauny sa neobjaví.

O 17-tej hodine prichádzam k ukrytému bicyklu. Keď už som tu, tak zájdem až na konečnú bicyklov, hovorím si. A miesto zjazdu smerom na Podbanské, idem opačným smerom do záveru Tichej doliny. Podľa cyklosmerovníka je to len 400 m. Vytešujem sa z výhľadov na Valentkovú a Svinicu. Na konečnej si dávam niečo teplé na seba, veď zjazd až na Podbanské bude dosť dlhý.

Dno doliny je ponorené v tieni, ale hraničný hrebeň sa kúpe v posledných dnešných lúčoch. Rozlúčkové pohľady na okolitú krajinu a letím dole. Pri rázcestí pod Tomanovou zastavujem a sledujem, kadiaľ že to kedysi šiel chodník až do Tomanovského sedla. Vtom prejde okolo mňa hore dolinou auto BA. Žeby si dvaja unavení dohodli odvoz?

Od tohto miesta je sklon cesty mierny, takže musím aj potočiť pedálmi. Zvyšok cesty je bez prekvapení. Stretnem ešte dvojicu na elektrobicykloch. Okrem toho sa ešte zastavujem pri pamätníkoch k udalostiam z 2. svetovej vojny. Cestou hore som sa nemal kedy pri nich zastavovať. Na záver si ešte cvaknem Kriváň v posledných lúčoch. Aký to kontrast. Ešte pred hodinou som naň pozeral z nevšedného uhla a teraz ho mám pred očami v jeho typickej póze. Nakoniec, presne po desiatich hodinách od štartu prichádzam k autu. Balím veci a plný pozitívnych dojmov vyrážam smerom na Čertovicu.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek