Karavanky sú jedno z pohorí, po ktorom poškuľujem od roku 2005, kedy som bola na Erazme v Slovinsku, a tým pádom aj prvýkrát v Júlskych aj Kamnických Alpách. Ale teda môj sen sa plní až o dlhých 16 rokov neskôr. Hlavný hrebeň kopíruje rakúsko-slovinskú hranicu a my si kvôli ľahšej dostupnosti vyberáme rakúsku stranu. Dávam dokopy partiu kamarátok „outdooržien“, najprv dohadujeme termín, potom riešim presnú lokalitu, chatu aj túry, ktoré sa dajú urobiť. Ideálne by bolo, aby sme prišli turisticky na chatu, kde vieme prespať, druhý deň si dať celodenný výlet a v tretí deň návrat k autu, najlepšie inou trasou.

Kto pravidelne plánuje túry pre viac ľudí, tak vie, že všetko je celkom náročné nájsť a zladiť. Ja sa teším, že v našom prípade sa to podarilo. Hlavným cieľom bude najvyšší vrch pohoria, Hochstuhl. Začiatkom októbra sú ešte COVID opatrenia relatívne voľné, napriek tomu sa chaty riadia pravidlami OTP. Teším sa, keď nám chatár potvrdí rezerváciu na Klagenfurter Hütte. Ostáva len neochorieť (lebo to tak často býva, že čím sa človek viac teší, tým skôr sa niečo pokašle) a dúfať, že tiež žiadne dieťa doma neochorie a môžeme vyraziť.

Cieľom prvého dňa aj základňou je chata Klagenfurter Hütte (1664 m), hlavným turistickým cieľom celého výletu zasa najvyšší vrch pohoria – Hochstuhl / Stol (2236 m). Po takmer piatich hodinách šoférovania z Bratislavy parkujeme pri krásnom malom ľadovcovom jazierku Meerauge v údolí Bodental, okolo ktorého sa prejdeme za keškou. Popri tom si pozrieme luxusné výhľady na vápencový hrebeň, dobalíme batohy a môžeme vyraziť.

Piatok

Meereauge v údolí Bodental – Panoramaweg cez Ogrisalm – Klagenfurter Hütte

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Panoramatickou cestou sme na chate aj s prestávkami za asi 4 hodiny. Po trase míňame krásnu novú chatu na Ogrisalm so skvelým výhľadom na strmo padajúce sute na sever z hlavného hrebeňa. Záver trasy nám spestruje zaistený úsek, ktorý ale nie je náročný. Počasie nám praje, svieti slnko, užívame si to. Je tak osviežujúce neriešiť potreby našich detí (!):

  • Cikaaaať!
  • Hladná som!
  • Kakaaať!
  • Piť!
  • Nevládzem!
  • Na koňa!
  • Koľko ešte?
  • Počkaaaaj!

Toto pochopí asi len matka malých detí, ktorá konečne dostane „opušťák“. Na chatu prichádzame v správny čas, na zlatú hodinku. Pohľady naokolo sú monumentálne. Vápencoví velikáni a pod nimi veľká strmina a množstvo sute. Fotíme ako o preteky. Večera na terase, pivko, ale s poslednými slnečnými lúčmi prichádza aj zima, tak šup rýchlo do chaty, v ktorej nás nechajú pekne vyzimiť, čo je asi jediné negatívum nášho pobytu. V nej sme takmer samé, len personál, nejakí chlapi na dvojke a my. Až sa mi nechce veriť, že chata v takejto lokalite je na víkend prázdna, moja skúsenosť z iných pohorí je opačná.

Sobota

Klagenfurter Hütte – Hochstuhl (Stol) – Mali Stol – Bielschitza (Svačica) – Klagenfurter Hütte

Na druhý deň majú viesť okolo chaty preteky v duatlone, bicyklom z druhého údolia na chatu, potom beh na vrch Kosiak. Organizátori na nás pozerajú s nádejou, či budeme povzbudzovať, ale vyvádzame ich z omylu, my dnes mierime na najvyšší bod pohoria, Hochstuhl. Z tohto smeru sú dve možnosti, buď zaistená trasa priamo na vrchol (na nástup je potrebné zísť od chaty smerom do údolia Barental, v jednom bode sa trasa odpája do sute a potom sa ide do skaly), alebo chodecká klasika tak trochu dookola celého kopca.

Volíme si klasickú trasu. Chodník od chaty ide rovno do sute a smeruje do sedla Bielschitze, ale ide sa dobre, je široký, bezpečný. Hore na hrebeni sa prevaľujú mraky, ale našťastie štýlom, že kým vyjdeme hore, všetko sa vyčistí, a keď sa prehupneme na slovinskú stranu, tak máme pod sebou more oblakov. Paráda!

Chodník na Hochstuhl vedie teraz po slovinskom území a podchádza hrebeň údolím. Zvyšky zelene zmiznú, väčšina trasy teraz vedie po kameňoch a suti. Je to náročnejšie, ale veľmi fotogenické prostredie. Cestou skúšame identifikovať vrcholy. Podchádzame postupne Edelweisspitze / Jelenčku (1995 m), Klagenfurter Spitze / Celovška špica (2102 m) aj Krkotnik (2116 m). V sedielku pod Hochstuhlom máme také skvelé výhľady, že vidíme parádne aj Kamnické Alpy. Stíhame samozrejme aj samotný vrchol Hochstuhlu / Stol (2236 m).

Je tu prekvapivo, alebo práve neprekvapivo dosť ľudí. Najvyššie body pohorí sú vždy najviac navštevované. Inak, prevýšenie smerom na sever k našej chate je brutálne, nevieme sa vynadívať. Počasie začína byť divokejšie, nasúvajú sa mraky. Stíhame ešte nenápadné vidmo a v diaľke na západe identifikujeme Triglav, najvyšší vrch Slovinska, resp. kúštik jeho vrcholu, ktorý trčí nad oblakmi. Hanka nakŕmi dotieravé kavky, a potom skončíme v hmle, resp. v mrakoch. Neprekáža. Presúvame sa na neďaleký Mali Stol (2198 m), ktorý je celý v Slovinsku. Na ňom je postavená chata Prešernova koča, ktorá nepochopiteľne zatvára sezónu už 19. 9., toto veru naozaj nechápem, dnes by určite zarobili.

V mrakoch a hmle sa vraciame rovnakou cestou k chate. Sme tri, ktoré ešte nemajú dosť (resp. máme kešku na vrchole Bielschitza / Svačica (1958 m)), na ktorý sa ide zo sedla nad našou chatou, a tak mierime aj tam. Je to pekná strmina, miestami lezieme hore štvornožky. Na vrchole to najprv vyzerá, že sa nás mraky nepustia, ale potom začína úžasné prírodné divadlo a nevieme, čo skôr fotiť. Dosť fúka, takže oblaky sa melú, chvíľu slnko, chvíľu nič, na hrebeni obrovská perina, chvíľu vidíme našu chatu aj včerajšiu výstupovú trasu, chvíľu opäť nič. Normálne sa nám nechce vrátiť na chatu. Keby nekončilo vydávanie večere o 18-tej, tak sa na vrchole zdržíme asi dlhšie. Na chate je opäť komorná atmosféra, ale zdá sa nám nejako teplejšie, asi sme si už zvykli.

Nedeľa

Klagenfurter Hütte – Karsteig – údolie Bodental – Meereauge

Posledný deň. Pohrávame sa s myšlienkou vybehnúť ešte na Kosiak nad chatou, ale duje tak, že nás chuť prejde, a tak rovno zostupujeme. Ideme opäť do Bodentalu k našim autám pri Meerauge, ale tentoraz priamou cestou Karweg smerom na Marchenwiese, ktorá nie je oficiálne značená, ale v mape ju máme a nachádzame ju aj v teréne. Kolená dostávajú pri zostupe zabrať, ide sa prudko dole, ale inak je chodník nenáročný. Na margo Marchenwiese - kto stál niekedy pod Hochgollingom v Nízkych Taurách, tak toto je dosť podobná rovná plocha spodku horského kotla, fascinujúce miesto.

Roklina Tscheppaschlucht

Po návrate k autu máme ešte trochu času, a tak sa presúvame k rokline Tscheppaschlucht. Je to jedno z najnavštevovanejších miest regiónu. Vstupné pre dospelých je 8,50 €, s Alpenvereinom za 6,50 €, v cene je návrat autobusom na centrálne parkovisko. Roklina je pekná, pre menšie deti možno menej vhodná kvôli veľkým stupom, ale inak vďačná - vodopády, ľahšie rebríky, skalné okno...

Nestíhame ju prejsť úplne celú, keďže sa vetví, toľko času, žiaľ, nemáme. Hovoríme si, že sa aspoň môžeme vrátiť aj s deťmi, keď podrastú a s našimi mužmi. Nasleduje 4,5 h jazdy v aute a sme doma.

Výlet bol super, odporúčam, horská psychohygiena je super pre každú matku – turistku!