1. deň

Ráno sme po vystúpení z diaľkovej autobusovej linky pred železničnou stanicou v Ružomberku vyrazili na cestu. Mesto sme prebehli neviem ani ako. A ani od tej doby som ho nenavštívil. Zostal mi v pamäti len obraz kamennej stavby, ktorú som si až neskôr priradil ku skoro miestnemu rodákovi. Vyrastal som totiž v dobe, keď bolo ešte množstvo dejov a osôb v našich dejinách akosi za oponou. Tento hendikep sa ťažko dobiehal. Ďalším živým momentom je neskutočné naberanie nadmorskej výšky lyžiarskym svahom na Malinô Brdo. Dosiahnutie hrebeňa ma stálo extrémne veľa síl. Keď to tak hodnotím, nekráčal som pritom pod extrémnou záťažou. Ruksak bol skôr menší, nič moc som doň nemohol zmestiť. S hanbou musím konštatovať, že stan niesol Paľo sám. Veď bol jeho. Solídny, s nezanedbateľnou váhou.

Hrebeňom sme kráčali poctivo pozdĺž červenej značky. Menším problémom bol len predvečerný výstup na Rakytov. Krátka, no výživná strmina. Z vrcholu vidím priestor, kde spoluturista plánuje nocľah. Miesto medzi ikonickým vrchom a tmavým skalnatým Čiernym kameňom. Mal som toho dosť, ale už som uveril, že to dám. To je tak asi všetko, čo som si z prvého dňa zapamätal. Až nasledujúci dej je akosi hlbšie zasekaný v masíve pamäti a nezahladili ho prúdy času.

Stan sme si postavili v nastávajúcom súmraku v oblasti sedla v dosahu prameňov. Tma nás zastihla v spacákoch pod dvomi vrstvami textilného prístrešku. Prvýkrát vidím, že existuje niečo ako tropiko. Cez steny občas zažiaria blesky približujúcej sa búrky. Zvukové prejavy neboli moc intenzívne, tak sme dúfali, že nás to minie. Neminulo. Už pred polnocou sa spustil dážď. Hromobitie oddialilo čas, kedy sa nám podarilo zaspať.

2. deň

Ráno bola búrka preč, no jemnému dáždiku sa nechcelo končiť. Bolo až po desiatej, kedy sme zhodnotili, že nezmokneme a vyliezli sme z tohto, v tej dobe pomerne sofistikovaného obydlia. Zrážky boli preč, no stratila sa aj krajina. Nezmizla, no okolie bolo za mliečnou oponou. Neviem, či bolo v hmle vidieť smriečky ďalej ako desať metrov od nás. Prekvapilo nás to. Na polovicu júla neobvyklý jav.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čo už, neostalo, len sa zbaliť. Aj mokrý stan. V takýchto podmienkach by aj tak nepreschol. Vyrážame v smere hrebeňovej značky. Značenie nesledujeme. V týchto podmienkach stratilo význam, no traverz popod Čierny kameň je bez problému. Chodník vedie jasne. Nie je kde odbočiť, omladina ihličnanov tomu zabraňuje. Väčší problém nastane po príchode k otvoreným pasienkovým priestorom. Tu nás zachraňujú vysoké drevené tyče zimného značenia. Spočiatku som nechápal, o čo ide, ale Paľo ma uviedol do problematiky. Bol to v tej dobe turista vyššieho rádu ako ja. Ich rolu si teraz overujem, paradoxne, v plnom lete. Neviem, čo by sme stvárali bez nich. Postup v týchto podmienkach nám trval dlhšie. Občas od jednej k druhej nebolo vidieť a v riečisku vychodených chodníkov sa nedal určiť správny smer. Nebol to ale veľký problém. Najbližší postupový cieľ bola Chata pod Borišovom a podľa papierovej mapy bola čoby človek kameňom dohodil.

Aj sme zdarne dorazili k chate. Nie celkom, bol to totiž len nápis na turistickom smerovníku. Niesol názov Chata pod Borišovom. A to bolo všetko. Chata nikde. Trochu sklamanie, trochu šok. Žeby ľahla popolom a zostali po nej len ikonka v neaktuálnej mape s názvom turistickej križovatky? Takú informáciu sme nikde nezachytili. Pochybnosti však rastú. Občas sa nám ale zdá, že sa v tom mlieku okolo nás sa nesú akési zvuky svedčiace o ľudskej činnosti. Z ktorého smeru prichádzajú, sa nedá určiť. Začíname sa s nádejou pohybovať v širokých kruhoch okolo stĺpika. Až sa zrazu vo svahu čosi rysuje, síce len tak akosi impresionisticky, no nezameniteľne. Vo svahu stojaca drevená budova nami hľadaného turistického objektu.

A to bol koniec nášho druhodňového putovania. Ľahšie občerstvenie z miestnej ponuky a už nebolo sily, čo by nás z tohto klenotu turistických chát dostala. A keďže nepretekala návštevníkmi, tak si zjednávame aj nocľah. K poobedňajšiemu vyjasneniu sa pridalo očarenie z prostredia, v ktorom je chata umiestnená. Na drevenom posedení presúšame stan a velebíme genius loci. Pretože, ak jedno miesto vo Veľkej Fatre má ducha miesta, tak je to práve tu. Teraz môžem povedať, že to bola len prvá z radu ďalších návštev. Každá mala svoje čaro. No táto prvá bola predsa len niečím iná. Zahoreli sme vtedy a tam k veľkofatranskej krajine hlbokým citom. Neviem, len či ho môžem nazývať láskou na prvý pohľad, keď bol pohľad zahmlený.

3. deň

Nasledujúci deň sme len zvládli hlavný hrebeň. Skoro v úžase sme kráčali akoby oblými ostrovmi vysokých tráv v šírom oblačnom priestore. Tam na chodníku sme zažili ešte niečo. V klesaní z Ostredku smerom ku Krížnej nás pristavila dvojica. Vraj skade a kam ideme, kde a prečo sme boli. Odpovieme, prehodíme pár viet a nevenujeme tomu ani nejakú pozornosť. Po zostúpení do Harmanca považujeme toto, aspoň z môjho pohľadu významné dobrodružstvo, za ukončené. No predsa, jedna ozvena sa o nie dlhú dobu dostavila. Teraz ani neviem, ako sa volal krajský bystrický týždenník, ale bola tam reportáž s fotografiami z hrebeňa Veľkej Fatry. Krátke rozhovory s turistami, teda aj s nami. Dôkaz, že nebol to sen, čo sme zažili. Len škoda, že ústrižok dáky neostal mi. No možno raz, kdesi v archíve hľadať budem. Už aj ja by som chcel istotu, že to len ilúzia dávnych čias nebola, ale bol to príbeh, čo skutočne sa stal.

PS: Neočakávane, jedna zásuvka mi vydala zo svojho dna zažltnutý dvojlist banskobystrického týždenníka Smer z 29. júla 1991. Obsahoval článok Turistický chodník to vidí takto. Ten je hmatateľným historickým dôkazom, že popísaný príbeh sa odohral. A ak som si nevymyslel jeden moment, tak snáď ani nič iné nebolo takým, čo by sa mi len snívalo. Aj keď ani ako sen to nemuselo byť zlé.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek