Pred asi 45 rokmi som sa v Prešove prebudil do krásneho slnečného jarného rána. Dolu v noci popršalo a v Slanských vrchoch boli kopce nanovo pocukrované, takže to lákalo na jarnú vychádzku. Rozhodol som sa pre červenú trasu z Ruskej Novej Vsi po Hanušovské sedlo.

Od autobusu som rázne vykročil na zrúcaninu Zbojníckeho hradu, kde bolo po členky nového snehu. Pri chate Sova ho bolo prekvapivo hodne vyše kolien. A hore na Troch oltároch, na najvyšších miestach, až po pupok. Síce nového a riedkeho snehu, ale pretláčať sa ním bola riadna drina a veľmi to spomaľovalo postup. Tam niekde pri vrchole, na mieste s výhľadom, som vytiahol poživeň, posilnil som sa a uvažoval, čo ďalej. Všade naokolo sa jagala biela trblietavá krása, bolo úplné ticho, po zveri ani stopy, stiahla sa dolu. Rozhodol som sa bojovať ďalej a pretláčať sa k chate Fricka, len tušený chodník začal mierne klesať. Pri smerovníku bolo už trochu menej snehu, na drevosklade poniže chaty som si odhrnul sneh, spotený a vyšťavený som si sadol na kmeň a oddychoval som.

Vyhrieval som sa na slnku, dopil som čaj z termosky – a zrazu, čo nevidím – svietiaci zelený kruh. Najprv som si pomyslel – mám z vyčerpania halucinácie. Zažmúrim oči a otvorím ich – stále svieti. Zažmúrim oči, otočím hlavu dozadu – nič, otočím hlavu dopredu a na rovnakom mieste znovu nevysvetliteľne svieti. Teda halucinácie asi nemám. Ale cítim sa veľmi neisto, asi je zle, končím so silami, možno aj s vedomím, som tu sám, a tak pre istotu vytiahnem z batoha čokoládku, ktorú presne podľa príručiek vždy nosím pre prípad kritickej situácie. Vtedy som ju, účelovo, naozaj celkom vážne, vedome užil „naostro“, jediný raz v živote.

Popíšem bližšie situáciu - ako si ju pamätám, teda aj s možnými nepresnosťami. Predo mnou na kraji lesa bol vo vzdialenosti asi 8 m, približne vo výške očí vodorovný bukový konár o priemere asi 8 - 10 cm. Bol celý mokrý, zhora zasnežený, ale slnko hrialo, topilo sneh (buď priamo alebo ním zohriaty konár) a na spodnej strane konára sa pomaly tvorili kvapky vody. Slnko som mal myslím za chrbtom, ale po toľkej dobe nie som si celkom istý, nepamätám si, ktorým smerom boli naukladané kmene, ani koľko bolo hodín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A pred konárom, so stredom na ňom, odhadom asi na tvoriacej sa kvapke, svietil ostro ohraničený zelený priehľadný kruh s priemerom asi 70 - 80 cm. Kamarátom som to neskôr prirovnával k vystrihnutému svietiacemu celofánu. Farbu mal sýtozelenú, povedal by som, že asi čisto spektrálnu. Silno veľmi nežiaril, len ticho, drzo a rovnomerne svietil, asi ako Mesiac v splne. Podísť k nemu sa nedalo, buk rástol poniže vo svahu, takže by som nedočiahol. Tak som aspoň skúsil podísť do bokov, či sa kruh zmení na elipsu. Nemenil sa, stále to bol kruh. Takže to mohla byť aj prázdna guľa svietiaca na povrchu. Fotoaparát som vtedy nemal a mobily ešte neboli. Nepamätám sa už, ako sa to naraz „vyplo“, ale asi len odpadla kvapka z konára… Celé to trvalo len pár minút.

Zbilancoval som si situáciu. Bol som veľmi vyčerpaný, Slnko klesalo, nemal som žiadne pitie a navyše som bol celkom sám pri záhadnej udalosti. Takže som sa rozhodol zísť z hrebeňa dolu po modrej trase, po lesnej ceste na Sigord k autobusu. Snehu s výškou rapídne ubúdalo a pri Šťavici už nebol.

Doma som sa rozhodol pátrať po pôvode gule. Chodieval som do Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach a za niekoľko dní som preňúral všetky tenké aj hrubé múdre knihy o optike. Ale len v jedinej z nich, hrubšej, asi staršej, dosť obchytanej, v kapitole o optických javoch, kde sa popisoval a objasňoval napr. vznik dúhy a vidma, som našiel aj odstavček „ZELENÉ GULE“. Bol veľmi stručný, zhruba sa v ňom písalo, že ide o veľmi zriedkavý, neprebádaný a neobjasnený jav. Nič viac!

Osobne som dnes presvedčený, že jav nejako súvisí s tvoriacou sa kvapkou vody z čerstvých topiacich sa vločiek snehu (ktoré nezažili odmäk, ani previevanie) a so zdrojom energie – Slnkom. Voda je najhustejšia pri teplote +4 °C. Vo verejnosti je už menej známe, že pri nižšej teplote (teda 0 až 4 °C) sa v nej vraj vyskytujú zvláštne štruktúry molekúl – tzv. klastre alebo po našom strapce, ktoré môžu byť organizované a môžu niesť informáciu. Vraj čímsi pripomínajú strapce hrozna. Niektorí sú presvedčení, že súvisia aj so vznikom života. A snehové vločky majú presne a prísne organizované molekuly (šesťuholníková kryštalická mriežka), takže nejaká organizovanosť sa môže pri topení vločiek preniesť do strapcov. Ale ako strapce v tvoriacej sa kvapke „vyrobia“ zo slnečného svetla ostro ohraničenú zelenú guľu, svietiacu do viacerých smerov, je pre mňa záhadou. A zrejme aj pre fyzikov.

Je možné, že atómy „nabudené“ slnečným žiarením počas topenia vločiek, prípadne aj pri „preskupovaní“ molekúl (prípadne aj atómov?) v klastroch, uvoľňovali svoju energiu iným (nezeleným – IČ, UV, RTG) žiarením kvapky, ktoré by dráždilo len zelenocitlivé čapíky na sietnici oka. Inak by sa ohýbali na očnej šošovke a namiesto bodového obrazu kvapky by vytvárali kruh.

Neviem, či oční lekári niekedy preverovali priepustnosť šošovky a citlivosť čapíkov na iné frekvencie elektromagnetických vĺn. Preto by bolo dobré, ak sa s guľou niekedy stretnete, ju aj odfotiť, či reálne svieti zeleným svetlom naozaj ona. Odhadujem, že kruh asi nevznikal len zo slnečnej energie aktuálne dopadajúcej priamo na malú tvoriacu sa kvapku, ale netuším, prečo aj iné kvapky nemali svoje zelené kruhy.

Žeby sa „transformovaná slnečná energia“ cez tenučkú vrstvičku vody na hladkej bukovej kôre konára koncentrovala len do najnižšej kvapky alebo len do kvapky so špeciálnym tvarom alebo teplotou podkladu?

Netuším, aké ďalšie podmienky musia byť splnené, možno teplotné rozhranie je veľmi úzke – preto je to tak raritný úkaz. Do úvahy prichádza ešte aj to, že kvapku „naprogramovala“ – možno aj za účelom kontaktu(!) – nejaká paralelná civilizácia fungujúca na neatómovom základe, ale to už je skôr námet pre sci-fi…