Ale v duchu hesla „Kto hľadá, nájde“, sa sem občas zatárame a veru vždy nájdeme niečo, čo stojí za videnie. Už tu mám jeden článok z Novohradu: Kalinovo – Bôrček – Breznička a dnes pridávam ďalší, pretože – koľkí z vás videli sírne oko!?

Trasa

Nové Hony – Šťavica – Fájiho pole – Sírne oko – Petrovská hora – Žofia (Tri chotáre) – Poltárska cesta – Nad vinicou – Biela zem – Starý lom a Jaskyňa v maare (Stromová jaskyňa) – Pinciná

Sme uprostred leta, ale tento deň nie je príliš horúci, a tak sme si dovolili vybrať trasu, ktorá ide prevažne otvorenou krajinou. Vystúpili sme v Nových Honoch, nenápadnej dedinke uprostred polí. Ale aj táto obec má svoju históriu. V jej katastri sa našli nálezy z mladšej doby bronzovej, v 10. storočí tu existovalo slovanské sídlisko, objavili tu zaniknutý stredoveký kostol a prvá písomná zmienka o sídle je z roku 1332. V jej katastri sa nachádza aj bod nášho záujmu - Sírne (sírové) oko, o ktorom však nie sú skoro žiadne údaje.

Sírne oko

Od zastávky sme kráčali dobrou asfaltovou cestou na sever. Okolo cesty to krásne kvitlo, a tak ma moji parťáci podchvíľou museli čakať. No ale nefoťte, keď sa vám do cesty stavajú pekné druhy ako ibiš lekársky, slezovec durínsky, rebríček vznešený či dokonca aizopsis hybridný, ktorý som splanený videla prvýkrát! Našťastie sme len štyria a všetko pohoďáci.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asfaltová cesta po dvoch kilometroch náhle skončila. Prečo? Mala to byť spojka do okresného mesta Poltár, no v roku 2003 bola obec priradená do okresu Lučenec a cesta stratila na význame a nebola dobudovaná.

Teraz sme kráčali poľnou cestou cez pekné široké lúky. Vo vysokých trávach ma potešili nečakané porasty mäty sivej. To sme prichádzali k lesu a nastražili uši. Podľa indícii vraj počuť jazierko bublať už zo slušnej vzdialenosti. A naozaj! O chvíľu sme začuli zvuky ako keď sa varí voda. Išli sme za zvukom a po niekoľkých metroch aj za čuchom.

Ja to fascinujúci pohľad. Miniatúrne okrúhle jazierko, s priemerom približne 3 metre si tu buble naozaj ako vriaca voda v hrnci, pritom do neho nič nepriteká a ani neodteká. Teda len minimálne množstvo vody sa občas pri bublaní preleje cez okraj. Voda zapácha po síre a je studená. Okrúhly tvar jazierka napovedá, že vzniklo vrtom alebo hĺbením studne. Dlho sme tu sedeli, počúvali jazierko a nechápali, že ako je možné, že sa o ňom poriadne nevie a že obec nemá snahu ho turisticky sprístupniť.

Cestou k Pincinej

Lesnou cestou sme prešli na lúky. Cesta pokračovala na Prievranu (mestská časť Poltára), my sme odbočili vľavo k lesu a poľnou cestou sme kráčali popri lese. Lúky boli dosť monotónne, zato na poľnej ceste v koľajisku, kde sa udržiavala vlhkosť, to celkom pekne kvitlo. Potešil bielolistník barinný i pakolenec červený. Cestička zabočila na západ a zostala skrytá v tôni stromov. Veľmi príjemne sa išlo. Pokiaľ sa kamaráti bavili o všetkom možnom, ja som uprene pozerala pod nohy. Oplatilo sa! Okrem pyšteka roľného či vrbice yzopolistej som objavila i bielolist obyčajný. Niežeby to bol nejaký krásavec, ale patrí k vzácnejším druhom našej kveteny a mala som česť ho fotiť prvýkrát. Len som ľutovala, že nemám so sebou môj "makráčik". Takú pestrú botanickú nádielku som tu naozaj nečakala.

Na konci lúky sme vstúpili do lesa a nabrali smer Pinciná. Hneď na kraji nás prekvapila mykologická vzácnosť – muchotrávka cisárska. Ešte sa len kľuvala z vajíčka. Nádherná huba, vraj vynikajúca - jedlá, ale chránená, pokuta za jednu plodnicu je 100,- €. Až tak zažiadaní za hubami nie sme, aby sme zničili túto krásu. O pár metrov ďalej bola zase na odumretom dreve štítovka žltá. Tiež veľmi pekná huba, ale vraj nejedlá.

V riedkom lese vrchu Žofia (Tri chotáre) sme uvideli malú lúčku. Viedla tam aj cesta, a tak poďme ju skontrolovať, lebo dačo viselo z jedného stromu. Prišli sme bližšie a rozosmiali sme sa. Zo stromu visela pekná drevená strecha, len domček jej chýbal. Nezistili sme účel, ale veľmi nás to pobavilo.

Chvíľu sme ešte kráčali dubovým lesom a dostali sme sa na otvorený priestor na starej Poltárskej ceste. Po pravej strane les, po ľavej široké lúky a v diaľke pred nami malé návršie Nad vinicou (271 m). Zamierili sme k nemu. Bol to starý opustený lom, už zarastajúci náletovými drevinami. Vracali sme sa na cestu, ale chvíľu sme sa pristavili pri hlbokom eróznom jarku. Voda má úžasnú silu.

Lom v bazaltových tufoch a Jaskyňa v maare

Opäť sme kráčali lesom a tam, kde Ľubko predpokladal, že bude ešte starší lom, sme cestu opustili a išli ho hľadať. O niekoľko minút sme stáli nad ním. Opatrne sme prešli jeho bočným okrajom dole. Pod stenou to bolo veľmi zarastené. Boli tam síce chodníčky, ale len úzke zvieracie prte. Pomedzi metrovú žihľavu sme sa snažili dostať k stene. Šomrajúc som to už chcela vzdať, keď Ľubko zavolal, že našiel jaskyňu. To hneď povzbudilo a nadávajúc na žihľavu nakoniec sme sa predrali k stene. Jaskyňa nás sklamala, ale zato stena lomu nás očarila.

Pár laických slov o maare. Maarové sopky sú malé sopky, ale zato veľmi výbušné. Vznikajú pri stretnutí lávy s vodou, pričom sa uvoľňujú eruptívne plyny, ktoré pri svojej ceste na zemský povrch vytrhávajú z hrdla sopky sopečný materiál a spolu s kusmi magmy ho prudko vystreľujú dohora. Okolo ústia takisto vytrhávajú aj zeminu spolu s porastom. Pomerne rýchlo doznievajú, takže sa okolo krátera sopky vytvorí len nízky val. Stromy, ktoré takto vytrhnú, po dopade na zem zakryje sopečný materiál. Niektoré bez prístupu vzduch zuhoľnatejú a niektoré za prítomnosti vody a vzduchu odhnijú.

Práve odhnitím stromu vznikla i Jaskyňa v maare. Kedysi bola dlhšia, ale časť odťažili, stena eroduje a sutiny z nej ju zasýpajú. Teraz je z nej len malá diera. Je to však zatiaľ jediná odhalená jaskyňa na Slovensku, ktorá vznikla takýmto spôsobom.

Stena maaru je veľmi zaujímavá. Videla som už veľa geologických odkryvov a tento ma veľmi zaujal. Stena je vodorovne zvrstvená. Tvorí ju spečený tuf s rôznymi netriedenými úlomkami pevnejšieho materiálu. V jednotlivých vrstvách sú navyše zaujímavé farebné útvary iného materiálu a rúrkovité otvory rôznej veľkosti (pravdepodobne zbytky konárov a stromov).

Záver

Bola to len letná prechádzka, ale spestrená o malé poklady živej i neživej prírody Slovenska. Dvakrát som písala na obecný úrad v Nových Honoch a prosila som ich o nejaké informácie o Sírnom oku, no žiaľ, doteraz sa neozvali. Mrzí ma to, lebo inak mávam veľmi dobré skúsenosti s obecnými úradmi našich obcí. Keď mi aj sami nevedia dať odpoveď, tak buď poradia na koho sa obrátiť, alebo aspoň napíšu, že nevedia.

Autori fotografií: Danka Tomášiková a Vladimír Antal

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek