Zima

Liptovská Lúžna – Salatín – Železnô / osada Magurka (trasa)

Píše sa rok 2016 a vianočné stretnutie autorov nášho web magazínu sa koná v osade Magurka pod úpätím Nízkych Tatier. Na cestu vyrážam až v sobotu. Rád by som ju využil nielen na stretko, ale aj turisticky. Cieľ bude prejsť z Liptovskej Lúžnej cez Salatín (1630 m) do kúpeľov Železnô a potom do osady Magurka. Prvým ranným rýchlikom prichádzam do Ružomberka. Prestupujem na autobus do Liptovskej Lúžnej a onedlho kráčam zasneženou poľnou cestou okolo senníkov a zrubu Vypusty. Pri drevenici vidím stopy medveďa. Napadne mi, čože ešte plyšáci nespia? Viac ako o tento nález sa zaujímam o predo mnou sa týčiace vápencové skalky Magura so zaujímavými útvarmi. Vchádzam do lesa a o chvíľu som v Ráztockom sedle.

Teraz zostáva prekonať kolmo vrstevnice jednu za druhou. Na snehu sa šmýka, prichádzajú do akcie mačky. Postupne strieda kosodrevina les. Samotný vrchol je učupený v kosodrevine. Výška snehovej pokrývky umožňuje výhľady. Sú vidieť Tatry od Baníkova cez Svinicu až po Vysokú. Atmosféru dotvára inverzia pokrývajúca Liptovskú Maru. V diaľke je badať Ďumbier a hrebeň Nízkych Tatier. Obloha nad Chochuľou a Prašivou má nádych farieb pred západom Slnka. Predo mnou je ešte väčšia polovica putovania, tak sa mi treba poberať naspäť a ďalej.

Do Železného je to cesta lesným neprešliapaným chodníčkom. Sem-tam obídem popadané stromy. Za šera prechádzam okolo detskej ozdravovne. Pôsobí spustnutým dojmom (t. č. z webovej stránky areálu vyzerá, že tu prebehla rekonštrukcia). Teraz už to mám len kúsok. Miestami tancujem po zľadovatenej ceste, míňam odstavené nemohúcne plechové tátoše bez reťazí. Napokon po tme prichádzam do Chaty Magurka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Koniec leta

Ludrová – Bohúňovo – Úplazy – sedlo pod Malým Salatínom – Salatín – Hučiaky – Ludrovská dolina – Ludrová (trasa)

Vraciame sa zo seminára a kamarát navrhne nízkotatranský Salatín. Rozmýšľam, bol som tam, výhľad z kosodreviny nič moc, kopec ako pyramída hore - dole. Ale pochybnosti sa razom rozplývajú, keď ostrieľaný horal navrhne trasu z Ludrovej. Ešte letmý pohľad do mapy a je rozhodnuté! Pridám sa!

Auto nechávame na parkovisku na otočke autobusu pri futbalovom ihrisku. Z ústia Ludrovskej doliny smerujeme do lesa na hrebeň Bohúňovo a Úplazy. Než tam prídeme, najskôr stúpame zvážnicou. Zelená značka sa občas objaví, potom stratí a my sa zo dva razy musíme vracať späť. Nájdeme jednu, druhú, potom nikde nič, chodník zarastený. Kto ide prvý, lepí na seba pavučiny. Teda predchádzajúce dni tu ľudská noha nezablúdila, konštatujeme.

Napokon prichádzame na miesto prvého odpočinku. V sedle pod Kohútom je horská kosená lúčka so stohmi sena. Ďalej pokračujeme prudkým stúpaním okolo koliby Kriváň. Tu upúta výhľad na Veľký Choč. Začína ďalšia predzvesť divočiny. Každých pár desiatok metrov míňame medvediu navštívenku.

Úzky hrebeň Bohúňovo nám stavia do cesty suché, vetrom polámané stromy. Občas chodník aj značka mizne. Z času na čas pískame, tlieskame, lebo pomerne čerstvé navštívenky medveďa neubúdajú. Začínajú sa obmedzené výhľady. Na Úplazoch vychádzame z lesa a ocitáme sa na lúčnom hrebienku so skalnými zrázmi. Kocháme sa pohľadom na takmer celý hrebeň Veľkej Fatry a záver Nízkych Tatier. Sadáme si do trávy, necháme oči sa napásť a myseľ kráčať po kopčekoch pred nami. Sme ticho, slov nám netreba. Priamo oproti nám je zelená pyramída Salatína. Pohľadom odhadujeme koľko je to ešte na vrchol.

Vtom z doliny Hučiaky počuť rev akéhosi zvera. Ten je opätovaný z doliny Salatínskeho potoka. A tak to prebieha dookola, raz jeden potom druhý. Je niečo po poludní a úpek. Ak by to boli medvede, tak zvažujeme ústup, ale nakoniec si spomínam, že takto raz reval jeleň nad Tatranskou Lomnicou. Je polovica septembra, to by už mohla byť predzvesť ruje. Teda je rozhodnuté, pokračujeme ďalej.

Ešte nás zdržia výhľady na Nízke Tatry v sedle pod Malým Salatínom. Na samotný Malý Salatín nemáme čas zájsť. Naberanie výšky je rýchle, občas sa objaví spätný pohľad na Úplazy, kde sme oddychovali. Tiež je vidno Malú Fatru, Chočské vrchy, Tatry, ale inak sme viac-menej utopení v kosodrevine. Na vrchole je to podobné.

Stretáme dnes prvých ľudí. Dlho sa nezdržíme a pokračujem červenou smer Hučiaky. Po pár desiatkach metrov od vrcholu upierame zrak na Ďumbier a Chopok v diaľke. Pred nami je Chochuľa, Prašivá a celučičký hrebeň Veľkej Fatry. Zostup je strmý, treba našliapavať opatrne. Náš postup otáčame o 180 stupňov. V jednom mieste cez kosodrevinu opäť vidíme Malú Fatru, Chočské vrchy. Oproti nám ide malá skupinka turistov. Napokon sa klesanie zmierňuje, kráčame lúkou Žliebky, kde by sa mal nachádzať závrt. V lese prechádzame z jedného brehu potoka Mraznica na druhý. Ako klesáme, koryto je čoraz hlbšie, breh vymletý s popadanými stromami.

Vychádzame na lúku pri sútoku s potokom Vodná. Vyzerá to, že v júni 2020 spod Úplazov a Salatína bystrina dovliekla apokalyptické množstvo vápencových kameňov. Tabuľa upozorňujúca na výskyt medveďov je do polovice zasypaná kamením.

Vojdeme do lesa. Vypínajú sa tu vysoké skalné steny. Sme v rokline akoby v Slovenskom raji. Meno Hučiaky prezrádza, že tu býva veľa vody, avšak dnes máme sucho. Prekračujeme množstvo naplaveného kamenia. Opäť divočina, ktorú by som tu nečakal. Napokon opúšťame les. V závere Ludrovskej doliny oddychujúci cyklista sa pýta či sme nestretli medveďa. Pred chvíľou ho vyrušil a ušiel naším smerom. Teda, mali sme šťastie. Už nám len zostáva zatnúť zuby a absolvovať hodinový presun asfaltom k autu.

Zhrnutie

Túra z Liptovskej Lúžnej je kratšia. Výhľady zo samotného vrcholu sú pomerne obmedzené, ale ak sa tu pomotáme, po jeho širšom okolí sú excelentné. Výšľap z Ludrovej je dlhší, ale krajinársky príťažlivejší.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek