Kotlíky

V poslednom období sa na prímestské autobusy akosi nedá spoľahnúť, a tak pre dnešný výlet volíme dopravu vlakom. Zastávka v Grinave je opustená, chladná ako psov ňufák. Prejdeme podchodom popod trať a sme v obci, miestnej časti Pezinka. Sú tu dva kostoly, katolícky a evanjelický. Prvý bol postavený v polovici 13. storočia a ako jediný na Slovensku je zasvätený svätému Žigmundovi. O jeho románskych základoch svedčia dve úzke okná pri južnej bráne. Vyberieme sa k nemu, areál je však oplotený a uzamknutý, a tak sa musíme uspokojiť iba s pohľadom z diaľky. Zvažujeme kostol obísť a pozrieť si aj čiastočne zachované opevnenie, ale rozkopané stavenisko a ploty nás odradia. Od bránky sa teda vrátime naspäť. Neďaleko je evanjelický kostol, moderná stavba z prvej polovice minulého storočia.

Kráčame nahor pomedzi domy a pred sebou máme prvé vinohrady. Niektoré sú už ostrihané, iné na zimný rez ešte čakajú. Je tu hustá spleť cestičiek, takže občas si pomôžeme pohľadom do mapy. Ideme opatrne, cestičky sú tvrdé a zmrznuté. Čoskoro sme na hrádzi prvého, najväčšieho rybníka, ktorý je celý pokrytý tenučkou vrstvou ľadu. Chvíľočku klesáme južnou stráňou. Hoci sme prešli iba zopár metrov, cítime, že tu je zem mäkká a lepšie sa po nej kráča. O niečo vyššie je druhý rybník a nad ním ešte tretí, od ktorého je krásny výhľad na grinavské rybníky Kotlíky pod nami, na mesto Pezinok i úbočia Malých Karpát.

Limbach

Obídeme lesík a na asfaltovej cykloceste stretáme miestnu tetu. Zarozprávame sa, a tak akosi prehliadneme, že sme chceli prejsť skratkou ponad Limbach. Čaká nás teda asfaltový úsek novšou časťou dediny, okolo moderných domov so starostlivo udržiavanými trávnikmi a s občasným výskytom záhradných trpaslíkov.

Na rázcestí turistických značiek odbočíme vľavo a čoskoro sme opäť v hore. Cesta je ešte stále asfaltová, avšak dosť rozbitá a postupne sa mení na kamenistú. V stiesnenej dolinke pod strmými svahmi Krkavca a Bradavice nás sprevádza úzky Račí potok. Vody je málo, sem-tam vidno malé kaskády, inde sa potok rozlieva do blatistých mlák. Na jednom mieste odbočuje lesná cesta a brodom prechádza cez potok. My kráčame ďalej k rázcestiu, kde si doprajeme teplý čaj a zopár koláčikov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Limbašská vyvieračka

Až po odbočku do Medvedieho údolia stoja popri ceste viaceré chatky a domčeky. Vyššie ideme bukovým lesom v úzkej romantickej dolinke. Naľavo máme svahy prírodnej rezervácie Zlatá studnička. Bola vyhlásená v roku 1993, chránia sa tu fragmenty extrémnych jedľových bučín s dubom. Pokúšam sa zazrieť v úbočiach nejaké jedle, ale v hustom poraste žiadne nenachádzam. Azda rastú niekde vo vyšších, odľahlejších častiach rezervácie. Pomenovanie zrejme súvisí s ťažbou zlata v okolí, i keď väčšie ložiská sa nachádzajú pomerne ďaleko odtiaľto, na lokalitách Staré mesto, Kolársky vrch a Trojárová. V súčasnosti je ryžovanie zlata v Limbašskom či Račom potoku záľubou nadšencov, evidované zásoby sa však odhadujú na niekoľko ton. Možno niekedy v budúcnosti dôjde aj k ich ťažbe.

Po pravej strane míňame veľkú nevzhľadnú búdu a už prichádzame k informačnej tabuli s obsiahlym popisom o Limbašskej vyvieračke. Spod skalnej steny však teraz nevyteká žiadna voda, len malá stružka potoka sa kľukatí v lístí neďaleko pod skalou. Ten však nevyteká spod skaly, ale z vedľajšej dolinky. Tu opustíme značku a málo používaným chodníkom sa vyberieme nahor. Brodíme sa v hrubej vrstve popadaného lístia. Miestami vidíme červené pásy označujúce hranicu prírodnej rezervácie. Terén sa postupne zmierňuje a na vrchole stúpania vychádzame na širokú lesnú cestu prechádzajúcu hrebeňom vrchu Krkavec. Kráčame chvíľku po nej, vzápätí však odbočíme po zreteľnom chodníku doprava ku Krkavčiemu potoku.

Nová hora

Na rozdiel od vedľajšej dolinky, kde Račí potok tiekol priamo, stiesnený v dolinke, má tunajší Krkavčí potok viac priestoru a kľukatí sa v nespočetných meandroch. V lístí, pokrytom slabou vrstvou snehu, vidno občas zvieracie chodníčky. Nachádzame aj zopár pekných jedlí, ktoré sú vysadené povedľa cesty.

Vychádzame na asfaltku, širokú rovnú cestu pokrytú nepríjemnou poľadovicou. Našťastie je tu uzučký priestor medzi cestou a hustou horou, po ktorom sa dá kráčať. Až na občasné pohľady na zákruty potoka je to vcelku nezáživný úsek, a tak sme celkom radi, keď ho máme za sebou. Pred nami je Nová hora, nevysoký vŕšok nad Svätým Jurom. Vystúpime do sedielka a čoskoro sme pri omietnutej kamennej búde s krytou verandou. Ide o Hergottovu (na mapách aj Hergotovu) chatu, v súčasnosti súkromný objekt, využívaný miestnym poľovníckym združením. Tu si krátko pripomenieme osobnosť Jána Hergotta, ktorého priamy potomok chatu postavil.

"V slovenskom povstaní v roku 1848 udivoval svojou mimoriadnou silou a odvahou. Bol uväznený, a čo je mimoriadne zaujímavé, v čase zadržania mal pri sebe, omotanú okolo tela, povstaleckú zástavu. Z väzenia sa Hergottovi podarilo uniknúť. Vyše sedemdesiat rokov opatrovali zástavu Herrgottovi potomkovia, ktorí ju potom odovzdali Mestskému múzeu v Bratislave, kde dodnes patrí k najvzácnejším exponátom." (zdroj: Historika, malokarpatský historický občasník 1/2013, str. 35)

Svätý Jur

Od chatky ideme ešte kúsok lesom, v ktorom sa začínajú objavovať rekreačné domčeky. Pristavíme sa pri smutnom psíkovi, ktorý po oňuchaní ruky pomaly zakýva chvostom, a kľukatými cestičkami zídeme k požiarnej zbrojnici. Na stene jedného z domov uzrieme rozličné tabule s výrokmi známych osobností či krátku spomienku na neobjasnenú vraždu. Dozvedáme sa, že objekt slúžil ako kasárne a dnes je, obdobne ako mnohé iné stavby v meste, národnou kultúrnou pamiatkou v rámci mestskej pamiatkovej rezervácie. Prejdeme cez tiché mestečko a na železničnej zastávke, rovnako studenej a opustenej ako v susednej Grinave, si počkáme na vlak.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek