12. deň Adršpach – sedlo Cestník

(51 km, prevýšenie 1501 m, spolu 562 km)

Ráno sa prebúdzam a pozerám na mobil, koľko je hodín. Mobil však akosi nič. Čo si sa vybil alebo čo? Ani po pripojení powerbanky sa nič nedeje. Keď stlačím tlačidlo, aby sa mobil zapol, tak len blikne a ďalej nič. A čo teraz? Mapy mám len v mobile a je zrejme kaput. Ach, zlaté papierové mapy, tým žiadne zariadenie netreba. Mobil sa cestou snažím zúfalo reštartovať. Až asi po pol hodine si uvedomím, že som si večer stlmil jas na minimum. Idem do tieňa a tam zistím, že mobil ide. Len na slnku nič nevidieť. Tak toto je príklad toho, ako si sám sebe privodiť infarktový stav jednou prkotinou. Neviem, čo by som robil, keby nenaskočil. Asi by som sa napojil na trasu E3 a išiel po nej.

Po červenej značke širokým oblúkom obchádzam Adršpašsko-teplické skaly a vraciam sa skoro tam, kde som bol včera večer. Klesám do osady Janovice a odtiaľ pokračujem lesom k obci Radvanice. Za dedinou počujem akési zavýjanie. Čo je tu celá svorka vlkov alebo čo? Až keď sa dostanem k lesu, uvedomím si, že je to charakteristické mumlanie aljašských malamutov. Niekto tu musí mať celý záprah. Ani sa nečudujem, že títo ľudia bývajú takto ďalej v lese. Svorka malamutov robí poriadny randál. Toto by ľudia v dedine asi neprežili. Zhodou okolností stretávam pani domácu. Hneď na ňu rovno vybalím otázku: „Malamuty?“ Keďže plemeno pozná málo ľudí, ostane celkom prekvapená a potvrdí moju otázku. Vraj jej muž jazdí so záprahom, a tak ich majú doma rovno osem! To musí byť teda kopec radosti.

Po ceste stúpam k horskej chate Jestrebí bouda. Chata je ešte zatvorená, a tak len prejdem okolo. Dostávam sa na Nemecké lúky odkiaľ je pekný výhľad na blízke Krkonoše. Bohužiaľ, celý hrebeň pohoria sa ukrýva v hmle už tretí deň a zajtra to asi lepšie nebude. Som s tým už nejako zmierený. Veď aj také počasie musí byť. Klesám do obce Markoušovice, kde ma zaujme socha cisára Jozefa II. pred jedným z domov. Podľa pamätnej tabule navštívil obec v roku 1779. V dedine sa dlho nezdržím a na prvej križovatke idem po červenej značke vpravo cez lúky k lesu. Akurát tu ťažia drevo, a tak dúfam, že mi nespustia strom na hlavu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z lesa sa dostávam von v mestskej časti Lhota. Po ceste idem k spustnutej železničnej stanici na okraji mesta. Stretávam tu pána, ktorý sa ma pýta, či neviem, kadiaľ ide odtiaľto chodník do mesta. Tiež som ho akosi prehliadol, a tak ideme hľadať spolu. Je o kúsok ďalej a ide rovno do húštiny, ale dá sa po ňom prejsť. Dostávam klasické otázky odkiaľ a kam idem. Vraj na koľko dní to ešte vidím. No som akurát v polovici cesty do Aše, takže ak sa pôjde dobre ako doteraz, tak ešte asi 12 dní. Na ďalšej ulici sa naše cesty rozchádzajú a pokračujem priamo do centra mesta Trutnov. Dokúpim si tu zásoby na najbližšie dni a obzriem si historické centrum mesta, ktoré opäť nesklamalo.

Z centra idem stále po červenej značke na okraj mesta, kde vyjdem do sedla Bučina. Tu by malo začínať pohorie Krkonoše. Pokračujem po hrebeni a stále jemne naberám nadmorskú výšku. V sedle za Zámeckým vrchem ma prekvapí veľký prístrešok, dokonca s grilom. Ideálne miesto na oddych alebo noc. Väčšinou idem lesom a až nad obcou Babí sa krajina mení na mozaiku lesov i lúk. Otvárajú sa pekné výhľady na blízke okolie, no okrem toho sú tu znovu bunkre „ropíky“. O niekoľko stoviek metrov ďalej je tu dokonca delostrelecká tvrz Stachelberg a rozhľadňa Eliška. Ľudí je tu dosť, keďže bunker je sprístupnený verejnosti. Dávam si tu chvíľkový oddych, keďže sú odtiaľto pekné výhľady smerom na východ. Mám pred sebou prvú a zároveň najjužnejšiu tisícovku pohoria Krkonoše - Dvorský les.

Spočiatku stúpam cez lúky a až asi v polovici cesty sa dostávam do lesa. Čím som ďalej od bunkra, tým sa znižuje aj počet ľudí. Na vrchole som celkom sám. Okrem peknej informačnej tabule o smrekových monokultúrach tu nie je nič svetoborné. Moc sa tu nezdržujem a pokračujem ďalej. Cestou obdivujem bunkre postavené na hrebeni. Musela to byť dobrá fuška sem vynosiť všetok materiál.

Cez Rýchory prejdem k poľskej štátnej hranici a po nej idem až k obci Horní Albeřice. Z jednej malej lúky na hranici konečne vidím kráľovnú českých hôr - Sněžku. Hmla sa hore rozplynula, a tak mi to dáva aspoň malú nádej, že zajtra by to mohlo byť celkom fajn. Zbehnem dolu do obce, kde je znovu kopec ľudí. Tam kde sa dá dostať autom je ľudí ako maku, ale inde skoro nikoho. Rozmýšľam, kde by som dnes prespal. Na mape vidím, že v sedle Cestník by mala byť útulňa. Je to tam ešte celkom kus, ale skúsim to do tmy stihnúť. Svižným tempom stúpam po asfaltke a asi na polceste míňam chatu Lysečinská bouda. Nakoniec k útulni v sedle Cestník prichádzam skoro. Nikto tu nie je, a tak čakám do večera, či ešte niekto príde. Nikto však nechodí. Čakal som, že tu určite bude ešte niekto spať, ale zjavne všetci ostali na chate.

13. deň Sedlo Cestník – sedlo Hvězda

(51 km, prevýšenie 1990 m, spolu 613 km)

Ráno vstávam skoro, aby som sa vyhol návalu ľudí na Sněžke, či sa však vyhnem aj hmle, neviem. Zo sedla sa po červenej značke presúvam do horskej osady Malá Horní Úpa. Všetci ešte spia okrem pár stavbárov na jednej z chát. Na autobusovej zastávke sa prezliekam do krátkych nohavíc, keďže v dlhých sa idem roztaviť. Konečne vzduchom poriadne chladený sa môžem pobrať ďalej. Na chvíľu vymením červenú značku za žltú, ktorá ma dovedie k horskej chate Jelenka. Zároveň sa pri chate vraciam na štátnu hranicu s Poľskom a červenú značku. Strmým kopcom stúpam na Svorovú horu, odkiaľ sa mi otvára pekný výhľad na blízku Sněžku. Už je fakt na dosah ruky. Veľmi mi pripomína svojím zjavom Babiu horu. Samozrejme, horninové zloženie je úplne iné, ale reliéf veľmi podobný. Celý dojem kazí jedine lanovka a opachy na vrchole.

Kúsok pod vrcholom narazím na vydláždenú cestu. Aspoň že je urobená z rovnakého kameňa ako sa tu vyskytuje prirodzene. Na vrchole je pár ľudí, keďže lanovka začala pred pár minútami fungovať. Počasie je síce pochmúrne, ale nie je hmla! To mi veľkoryso postačuje, keďže posledné tri dni bol celý hrebeň neustále v hmle. Prekvapuje ma forma reliéfu akú majú Krkonoše. Nie je to klasická hrebeňovka ako mávajú naše pohoria na Slovensku. Je to skôr veľká náhorná plošina s relatívne rovným reliéfom.

Lanovka neúprosne chrlí „turistov“ na vrchol Sněžky. Neviem si predstaviť, čo to tu musí byť, keď je pekná slnečná sobota. No Václavák sa asi môže schovať. Škoda, že je Sněžka český „Chopok“. Aspoň najvyššie vrchy štátov by mali ostať nedotknuté a každý, kto chce vystúpiť na ich vrchol by mal podstúpiť nejakú námahu. Už je tu na mňa až moc ľudí, a tak sa pracem preč. Zarazí ma však poľská tabuľka s oznamom, že chodník, po ktorom chcem ísť je jednosmerný. Po inej značke by som musel obísť celú Sněžku a to sa mi fakt nechce. Tvárim sa teda, že poľským značkám nerozumiem a idem na „hulváta“ do protismeru. Inak nerozumiem, prečo je značka jednosmerná, keďže chodník je úplne v pohode. Asi keď je tu veľa ľudí, tak by vznikali zápchy, ale teraz to nie je vôbec problém.

Po poľskú chatu Slezký dom stretávam dosť veľa ľudí, no za ňou akoby uťalo a zrazu nikoho nikde. Zaujímavé, všetci asi došli na lanovke. Po českej strane nejde značka po hrebeni, preto teraz pôjdem na kuse po červenej značke na poľskej strane. Idem prakticky po rovnej plošine a užívam si nerušené výhľady na plesá Mały a Wielki Staw hlboko podo mnou. Sněžka mi pomaly mizne z obzoru a na opačnej strane sa ukazuje najvyšší vrch západnej časti pohoria - Vysoké Kolo.

Znovu sa začínajú objavovať ľudia, keďže sa približujem k Slezkému sedlu, ktoré je dostupné autom. Pri skalnom útvare Polední kámen je kopa ľudí. Zaujímavé miesto, keďže skalné mestečko tu stojí dosť izolovane. Dostávam sa do spomínaného Slezkého sedla. Stojí tu viacero chát a niektoré z nich vyzerajú byť opustené. Je tu dokonca aj zastávka autobusu. To bude snáď najvyššie položená v celom Česku. Dávam si tu obedovú pauzu a medzičasom rozmýšľam, kadiaľ pôjdem ďalej. Asi stále po hranici až k prameňu rieky Labe.

Kúsok nad sedlom upúta moju pozornosť zaujímavý náučný chodník o lese v Krkonošiach. Vysvetľuje, aké sú nežiaduce smrekové monokultúry a taktiež to, ako správa KRNAP-u citlivo v spolupráci s lesníkmi pretvára les do pôvodnej podoby. Takto si predstavujem, že by mali fungovať národné parky aj u nás. Či sa toho však dožijem, neviem. Na jednom mieste chodníka je praktická ukážka ako vyzerajú lokality s rôznym prístupom ku kalamite. Na jednej strane bola spracovaná a na druhej nechaná na samovývoj. Rozdiel je badateľný na prvý pohľad. Nespracovaná oblasť je rôznorodá a stromy tu majú rôznu výšku a skladbu. Na druhej strane je les síce oveľa vyšší, ale jednoliaty vo forme „kukuričné pole“. Čo sa komu viac páči, nech si zváži sám. Náučný chodník však veľmi chválim je fakt náučný a vie ukázať popisované veci priamo na mieste.

Traverzujem vrch Velké Kolo a dostávam sa k miestu zvanému Sněžné jámy. Sú to dva veľmi pôsobivé ľadovcové kary so Snežnými plieskami (Śnieżne Stawki) na ich dne. Strmé skalné steny sú naozaj impozantné a za mňa je to asi najkrajšie miesto v pohorí. Keď sa nabažím výhľadov, pokračujem po štátnej hranici k smerovníku Česká bouda, kde odbočím k prameňu rieky Labe. Prameň je samozrejme upravený, aj keď trochu podivne. Tradične si naberám vodu do fľaše, tak ako z každej rieky. Pri prameni je urobený malý múrik, na ktorom sú erby všetkých českých a nemeckých miest, cez ktoré rieka preteká.

Po červenej značke klesám k smerovníku U čtyř pánů, kde sa nachádza prístrešok pre turistov. Vo vnútri je urobená informačná tabuľa, ktorá vtipným spôsobom upozorňuje turistov s umeleckými sklonmi, aby nečarbali po stenách útulne. Mám pred sebou len dlhé klesanie po modrej značke až do Harachova. Postupne sa vraciam do pásma lesa a cez zvláštne pomenovanú lokalitu Krakonošova snídaně sa dostávam na cestu dole dolinou. Klesanie po asfaltke je celkom fádne, ale spestrí mi ho prehliadka útulne Stab vo futuristickom štýle. Síce z vonkajšej strany je futuristická, no vo vnútri je úplne normálna a praktická. Kúsok nad obcou ešte navštívim Mumlavský vodopád, ktorý patrí medzi najmohutnejšie vodopády v Česku.

Pokračujem do centra obce a rozmýšľam, kam chcem dnes prísť. Najbližší prístrešok je v sedle pod Hvězdou a ten je dosť ďaleko. No nič, budem kráčať a kam prídem, tam budem. Prejdem na okraj obce do časti zvanej Nový Svět. Je tu golfové ihrisko a na pohľad luxusné chaty. Opúšťam červenú značku a mením ju za žltú. Celkom prudko klesám do malej osady Dolní Kořenov. Tak ako som prudko klesal, teraz musím prudko stúpať. Vo svahu sú opäť umiestnené ropíky. Zaujímavé je, že ich interiér je zatopený vodou. Ako to, že sa tam udrží v takomto strmom svahu? Dostávam sa k chate Hvězda, tam však neostávam a pokračujem ešte asi 500 m na miesto, kde sa nachádza veľký prístrešok. Keďže sa začína stmievať, ostávam tu na noc.

14. deň Sedlo Hvězda – vodopád Malý Štolpich

(46 km, prevýšenie 1213 m, spolu 659 km)

Noc bola pokojná a ráno vstávam opäť skoro. Na blízkom vrchu Hvězda je pekná rozhľadňa Štěpánka. Otvárajú ju však až o 9-tej a dovtedy sa mi veru čakať nechce. Po modrej značke idem do blízkej obce Kořenov. V dedine sa veľmi nezdržujem a idem rovno k železničnej stanici, ktorá je ďalej od obce v lese. Znovu mením farbu značky na žltú. Ide prakticky súbežne so železničnou traťou až po štátnu hranicu. Musím uznať, že trať je veľmi pekná. Na trase je viacero viaduktov a na niektorých úsekoch je miesto pre trať vysekané do čistej skaly. Bonusom je umelo vzniknutý vodopád nad traťou. Údajne vznikol počas výstavby železnice, ale má v podstate prirodzený charakter. Od vodopádu je to len na skok k riečke Jizera, ktorá dala meno celému pohoriu. Na jej brehu končí žltá značka a znovu sa objavuje stará známa červená.

Stúpam proti prúdu riečky a postupne naberám nadmorskú výšku. Prudšie stúpanie začína až pod vrchom Bukovec. Kopec sa síce dá obísť, ale keď už som tu, tak vybehnem hore. Ako názov napovedá, vrch je porastený bukovým lesom. Po veľmi dlhom čase konečne listnatý les, aj keď iba na malom kúsku. Z vrcholu sú pekné výhľady na veľkú časť Jizerských hôr. Prudko klesám do osady Jizerka, kde v minulosti fungovala skláreň. Dnes tu namiesto výroby skla prekvitá turizmus. Stojí tu viacero chát, ale mňa oveľa viac zaujímajú rozsiahle rašeliniská v okolí.

Chvíľu idem po červenej značke, ale na konci osady odbočím vľavo na náučný chodník Tři iseriny. Prevedie ma popri pekných meandroch riečky Jizerka. V minulosti tu vraj nachádzali aj zlaté nugety, a tak pozerám do vody, či tam neuvidím niečo žlté. Nikde nič, ale rašeliniská v okolí sú určite väčším pokladom. Po náučnom chodníku som sa dostal až na Jizerskou silnici. Síce tadiaľto nevedie turistická značka, ale cyklotrasa áno. Idem teda po nej do sedla Smědava a cestou navštívim viacero rašelinísk v okolí. Páči sa mi ako sú všetky pekne upravené drevenými lávkami. Po ceste idem až do sedla, kadiaľ prechádza cesta z Kořenova do Frýdlantu. Samozrejme, že je tu kopec ľudí, keďže je tu chata a veľké parkovisko.

Relatívne rovinatým terénom kráčam až k odbočke na vrch Jizera. Je to druhý najvyšší vrch českej časti pohoria. Z diaľky vidím, že na vrchole je celkom mohutná skala. Preto mi to nedá a urobím si menšiu zachádzku. Na vrchole je skalné mesto s peknými výhľadmi prakticky na celé pohorie. Vraciam sa späť k odbočke a odtiaľ pokračujem po červenej k smerovníku U Knejpy. Stretávam tu kopec ľudí na elektrických bicykloch. E-bicykle sú čistá tragédia súčasnosti. Zakázal by som to predávať osobám mladším ako 40 rokov.

Konečne značka opúšťa cestu a prechádza na úzky chodník lesom, ktorý sa neskôr zmení na drevenú lávku. Ako tak pozerám, však okolo sú rašeliniská. Neradno teda stupiť mimo lávku, lebo topánky sú hneď mokré. Aj les sa úplne zmenil. Je pomerne riedky a s bohatým podrastom čučoriedok. Modrých bobuliek sú tu tony a nedá sa vyhnúť ich požieraniu. Zbehnem sa pozrieť aj na skaly z názvom Čertův odpočinek. Ďalšie zaujímavé skalné mestečko akých je v pohorí celkom dosť.

Pokračujem do sedla Holubník, kde stretávam starší pár. Chytajú niečo do sieťky, a tak sa pýtam, čo robia. Vraj chytajú muchy, ale tvária sa pri tom akoby robili podvratnú činnosť na nepriateľskom území. Načo sú komu muchy? Nakoniec sa dozviem, že ide o výskum.

Na vrchoch Holubník a Ptačí kupy sú opäť pekné skaly. Celkom sa tu teda zdržím pri ich prieskume. Konečne sa odtiaľto vypancem a zbehnem na cestu, ktorá ma dovedie k vodopádu Velký Štolpich. Vody je momentálne pomerne málo, ale vodopád je aj tak celkom pekný. Od vodopádu zase stúpam vrch Ořešník. Dosť dlho sa krútim pomedzi všakovaké skaly, kým sa dostanem k vrcholu. Záverečná pasáž je veľmi ľahká zabezpečená ferata. Z vrcholu je krásny výhľad na blízke mesto Hejnice, kam budem teraz klesať. Po ceste dolu by mal byť prameň, ale nepodarí sa mi ho nájsť. Nakoniec naberám vodu na potoku. Je síce hnedá kvôli rašeliniskám, ale tvárim sa, že je to ľadový čaj.

Mestečko Hejnice ma veľmi prekvapí pekným františkánskym kláštorom. Vôbec som nevedel, že sa tu nachádza významné pútnické miesto. Bohužiaľ je všetko pozatvárané, ale obzriem si kláštor aspoň z vonkajšej strany. Z mestečka stúpam dolinou k vodopádu Malý Štolpich. Už je prakticky tma, takže ostávam pri vodopáde a využívam ľadovú prírodnú sprchu na večernú hygienu. Už druhýkrát spím pri vodopáde, ktovie či sa mi to po ceste ešte niekde podarí.

15. deň Vodopád Malý Štolpich – Bílé kameny

(44 km, prevýšenie 1533 m, spolu 703 km)

Noc pri vodopáde je vždy fajn. Pri zvuku zurčiacej vody sa aspoň mne dobre spí. Pokračujem vo výstupe hore dolinou k smerovníku Bílá Kuchyně, kde odbočím vpravo na zelenú značku. Kráčam po ceste a v diaľke počujem vrčať motorovú pílu. O chvíľu som pri starej známej Prage V3S. Československá legenda nemôže chýbať v žiadnom lese. Viac ma však prekvapí mladá útla žena, ktorá vyhadzuje poriadne kláty hore na korbu. Tomu sa povie žena do voza aj do koča. Alebo len do V3S?

Po veľmi peknom skalnatom hrebeni klesám do Oldřichovského sedla a hneď na to stúpam na vrch Kopřivník. Celá tunajšia časť pohoria je pokrytá peknými bukovými lesmi. Dokonca sú zapísané v zozname UNESCO spoločne s našimi karpatskými pralesmi. Je to asi najdlhší úsek listnatých lesov za celú moju trasu. Skál je v lese čím ďalej, tým viac a začínajú sa objavovať prvé skalné okná. Zbehnem sa pozrieť na vyhliadku Skalní hrad, z ktorej je pekný výhľad na mesto Frýdlant. Vraciam sa späť na trasu a stúpam na susedný vrch Špicák. Kopec je ešte zaujímavejší, keďže sa naň lezie po rebríkoch cez skalné okno. Výhľady z vrcholu sú síce biedne, ale cesta je veľmi zaujímavá.

Z lesa vychádzam von pri obci Albrechtice u Frýdlantu. Mám pred sebou pochod po ceste, ale cez pekné lúky. Veľmi sa mi páči najmä dlhá stromová aleja okolo cesty. Po okolitých kopcoch je rozmiestnených niekoľko veterných turbín, ktoré dotvárajú rôznorodý ráz tamojšej krajiny. Pod Lysým vrchem odbáčam na modrú značku a cez lúky pomaly klesám do mesta Chrastava. Opäť musím ísť chvíľu pomedzi kravy, ale týmto som úplne ukradnutý. Na okraji mesta je country festival. Veľa ľudí tu však zatiaľ nie je. Preto v kľude klesám až do centra, kde si zmyslím, že zbehnem na zmrzlinu. V Česku som si všimol, že je tu všade väčšinou strojová zmrzlina a klasickú balkánsku, ako sa predáva u nás, som nevidel. Zarazí ma predavačka, ktorá ma hneď pokarhá prečo mám respirátor. Vraj český súd zrušil povinnosť nosiť ho, či čo. Nemám čas sledovať podobné voloviny, a tak len odpoviem, že u nás sú povinné. Na to ma predavačka zruší svojou otázkou: „U vás v Poľsku?“ Akože, pomýliť si slovenčinu a poľštinu to už je moc aj na mňa. Pracem sa radšej preč.

Na okraji mesta stretávam dvoch turistov. Pýtajú sa ma, či neviem, kde sa tu nachádza zrúcanina hradu. No nič som tu nevidel a ani podľa mapy by tu žiadny hrad nemal byť. Odporúčam im opýtať sa niekoho miestneho. Stúpam na vrch Ovčí hora a hneď klesám k riečke Lužická Nisa. Ani som nepočítal s tým, že tu bude niečo zaujímavé, no netradičná lávka ponad rieku ma veľmi zaujala. Nie je to žiadny klasický mostík, ale gondolový most. Dá sa to prirovnať k lanovke. Malá búdka je zavesená na lane a pomocou rúk sa posúva na druhý breh rieky. Zaujímavý spôsob prechodu.

Pomerne dlho stúpam údolím do dediny Kryštofovo Údolí. Aj tu je spoločenská akcia a dokonca aj kolotoče. V českých dedinách a mestách to zjavne počas leta žije. V centre obce je postavený malý Orloj. Dlho sa tu nezdržujem a po zelenej značke stúpam ku Krištofovej kaplnke. Tu sa napojím na červenú značku, no a klasicky po hrebeni hore-dole sa približujem k vrchu Vápenný. Konečne tu vidím poriadne stádo jeleňov. Srncov a zajacov vidím každý deň desiatky, ale jelene a iná vysoká zver ako keby v Česku ani nebola. Celý deň vidím kopec s veľkým vysielačom na vrchole. Teraz som pomerne blízko pri ňom. Podľa mapy zisťujem, že je to vrch Ještěd. Teraz sa tam nedostanem, ale snáď sa sem ešte niekedy vrátim.

Klesám na opačnú stranu k obci Jítrava. Na okraji lesa nachádzam peknú poľovnícku chatku s veľkou verandou. Bolo by to dobré miesto na noc. Nedá mi to, veď svetla mám ešte dosť. Kráčam teda dole do Jítravy. Po okolitých lúkach sa pasie mnoho koní, zrejme tu bude ranč alebo žrebčín. Dostávam sa k hlavnej ceste z Chrastavy. Akurát tu robia rekonštrukciu, a tak je celkom problém prejsť na druhú stranu. Nakoniec sa to však podarí a cez lúky idem ku skalnému útvaru Bílé kameny. Čakal som ďalšie skalné mesto, ale toto je úplne niečo iné. Jeden obrovský balvan na okraji lesa a ešte k tomu vyzerá ako keby bol z rieky. Je ploský akoby obmytý vodou. Ďalej sa mi dnes fakticky nechce. Nájdem si teda pekný skalný previs a tam si urobím pelech na noc. Do tmy potom len sledujem radar ako sa z juhu do Česka valí mohutný búrkový front. Mňa by mal však minúť, a tak dúfam, že predpoveď meteorológom tentokrát vyjde.

Pokračovanie uverejníme nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek