Túra vedie centrálnou časťou Veporských vrchov. Východzím bodom je časť dediny Čierny Balog – Dobroč. Mrazivé zimné podmienky v dolinách a množstvo snehu v stredných horských polohách náročnosť inak menej náročnej túry výrazne zvyšujú.

Trasa

Čierny Balog, Dobroč – Chlipavice – Pohronská Polhora – Chlipavice – Machniarka, sedlo – sedlo pod Vartou – Chata pod Vartou – sedlo pod Vartou – Klenovský Vepor – Tri chotáre – Kysuca, Uhliarka – Dobroč

Tiché ráno v Starej doline

Po ceste skorými rannými spojmi sa o 6.30 h ocitám v rázovitej obci Čierny Balog, časť Dobroč. Pár minút študujem turistický smerovník a ešte za tmy vyrážam smerom do Starej doliny. Ráno je chladné, ale snehu je naokolo len pár centimetrov. Cestou ma míňa viacero terénnych automobilov v obidvoch smeroch. Zdá sa mi, že niektoré autá vidím aj druhý alebo tretíkrát. Väčšiu pozornosť však tomu nevenujem.

Cesta asfaltkou ubieha celkom rýchlo a už sa neviem dočkať mojich cieľov - Chlipavice a čarovnej lazníckej oblasti Krátke. Zastavujem až pri Jilemnického horárni, kde si dám krátky oddych spojený s prehliadkou pekného miesta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O pár minút vyrážam ďalej. Cesta sa delí, a tak zisťujem kadiaľ. Vtom prichádza ku mne auto a vystupuje z neho, pravdepodobne miestny, lesník a pýta či som sa stratil? Pousmejem sa a keď už ho mám takto „po ruke“, pýtam sa, ktorou cestou mám ísť na Chlipavice. Radí mi smer, ktorý som tušil, že bude správny. Potom mi hovorí, že vykonáva kontrolu, pretože sa pred časom niekto vlámal do jednej z chát a tiež našiel pri chate bivakovať medzinárodne hľadaného človeka. Premýšľam, či sú to bájky, alebo to myslí vážne. Ďalej rozpráva, že vyzerám seriózne a občiansky odo mňa pýtať nebude. Viem, že som na turistickom chodníku a v žiadnej momentálne uzavretej oblasti a ani v národnom parku. Pán sa mi ani nepredstavil, a preto by občiansky od mňa určite nevidel.

Na záver zvláštneho stretnutia sa ma pýta, či idem sám, pretože za mnou ide podobný turista. Hovorím, že som sám. Lúčime sa a vyrážam strmším stúpaním k rázcestiu Chlipavice. Snehu začína pribúdať a krajina začína mať môj obľúbený zimný ráz. Z križovatky odbáčam na zachádzku cez laznícku osadu Krátke a mám v pláne zbehnúť až do Pohronskej Polhory na obedné pivko v potravinách. Najmä však spoznať a prejsť si túto časť pohoria.

Čarovné zimné Krátke

Vychádzam z lesa a predo mnou sa otvára krásny pohľad na laznícku oblasť. Obloha je jasná, ale vrch Krátke nad chalúpkami je tajomne ukrytý v hmle. Naozaj pekný pohľad a preto sa rozhodnem pre menšiu pauzu. V okolitých, najmä prerobených chalúpkach a chatách sa ozývajú štekajúce psy, ktorých pozornosti som neušiel. Pevne verím, že sa za mnou žiadny nevydá. Za neutíchajúceho štekotu prechádzam okolo prvých chatiek. Psi našťastie neútočia, a tak si okolitú krásu môžem vychutnávať naplno.

Čarovné miesto doslova vyráža dych. Malé chalúpky s drevenými plôtikmi, okolitými ovocnými stromami a to všetko pod dohľadom vytŕčajúceho bieleho vrcholu Klenovského Vepra. Krása, hovorím si. Odbočku určite neľutujem a pomaly šliapem na spomínaný vrchol Krátke, z ktorého oblačnosť už ustúpila. Príjemný úsek prevažne lúčnym hrebienkom mi ubieha ako po masle a po viacerých fotozastávkach začínam strmo klesať do Pohronskej Polhory. Ako mávnutím čarovného prútika sa za poslednými vetrolamami na okraji malebných lazov mení krajina na rozsiahle rúbaniská, ktorými budem zostupovať. Trošku smutný pohľad, ale v živote to už tak chodí. Užívam si aspoň nádherný výhľad na ukazujúce sa Nízke Tatry a jasne viditeľné vrcholy Muránskej planiny. Spoznávam Michalovú, Lešník, Javorinku a Fabovu hoľu.

Do dediny zbieham rýchlo. Sneh sa stratil a dole v dedine sú len fliačky. Je 11.30 a tak stíham potraviny. Je chladno a vymrznutý si dávam len malý fernetový „jogurtík“ a plechovkovú kofolu. Tri mladé, fešné Cigánky stojace pred obchodom, by si tiež určite niečo dali.

Po krátkom oddychu na zástavke vyrážam zas hore strmým svahom znovu k lokalite Predné Krátke. Snehu smerom hore lineárne pribúda, a tak pod vrcholom sa začínam trošku prepadávať. Na snežnice to stále nie je a tiež viem, že o chvíľu sa dostanem na horské lúky Krátke. Po prejdení vetrolamov na kraji lesa sa znovu dostávam z rúbaniska do malebnej lazníckej krajiny, ktorou vytrvalo stúpam až na Zadné Krátke, kde oddychujem. Počas oddychu sledujem približujúce sa mraky nad Klenovským Veprom. Obloha sa mračí a začína poletovať sneh.

Podvečerná zimná odysea k chate Varta

Oddýchnutý rýchlo zbehnem pomedzi chalúpky a chaty a znovu stúpam k Machniarke, kde plánujem obed na terase miestnej chatky. Pomaly ale isto sa na mne začína podpisovať celodenný mráz a začínajúca únava. Tempo sa spomaľuje a som rád, keď som pri chate. Je tu slušná zima, a tak sa svižne najem, načerpám sily a ide sa ďalej.

Predpokladám, že mám pred sebou síce nie profilovo náročný, ale pomerne odľahlý úsek po Klenovský Vepor. Na moje prekvapenie trasou išlo viacero bežkárov a tiež jeden pešiak. Stopy mi výrazne pomáhajú so šetrením energie ako aj s orientáciou, ktorú nemusím riešiť. Napriek únave som zvedavý na mnou nepoznané časti pohoria od vrchu Rozsypok po chatu Varta cez vzácne rašelinisko - Klenovské blatá. Presne pred rokom som sa sem vybral s kamarátom, ktorý nie je turistom a zimná túra v 20–30 centimetrovom snehu bola nad jeho sily. Tesne pred spomínaným vrcholom sme sa vtedy museli otočiť.

Príroda okolo je čarovná. V podvečernom slnku snehom obalené konáre a koruny stromov menia farby od zlatistých po ružové. V diaľke nad bájnym Veprom sa udomácnila zlovestná tmavá oblačnosť, ktorá postupne na oblohe získava prevahu. Čeliť jej dokáže jedine ostré podvečerné slnko. Opísaný obraz vo mne zanecháva silný dojem. Naozaj tajomný, až záhadne zlovestný večer naháňajúci jemné zimomriavky.
Všímam si aj okolité mladiny, ktoré svedčia o tom, že pred desaťročím tu musela byť spúšť. Príroda sa však spamätáva a verím tomu, že o 30 rokov tu bude krásny zmiešaný les.

K rašelinisku prichádzam celkom vyšťavený. Spozorujem rozsiahlu blatistú mláku, ktorá je jasne viditeľná napriek bohatej nádielke snehu. Značí, že som správne. Obchádzam blatisté mláky, ale to najhoršie ma ešte len čaká. Stometrový stupák rúbaniskom s poriadnou dávkou snehu mi dá poriadne zabrať. Mám síce snežnice, ale vonkoncom sa mi ich nechce obúvať. Preto sa, síce v stopách pešiaka predo mnou, brodím takmer metrovým snehom. Ide to veľmi pomaly a päťsto metrov mi trvá vyše polhodiny. Snežnice nasadzujem až na vrchole Varty tesne pred sedlom pod Vartou.

Stopy predo mnou idú zlým smerom a preto sa ich zriekam a idem si svoje. Lokalitu poznám z jarnej túlačky a viem, že som blízko chaty. Posledné večerné svetlo využívam na pár fotiek a schádzam k chate. Tipujem, že spomínané stopy budú končiť na chate a niekto tam asi bude. Keď sa napojím na zelenú značku, brodenie sa mení na zimnú „turistickú diaľnicu“, čo svedčí o tom, že na Klenovský Vepor išlo v posledných dňoch určite viacero ľudí. Pohodlne schádzam k útulni Varta. Zvnútra započujem hlasy a po chvíli sa vítam so spolunoclažníkmi.

Je to dvojica turistov, ktorí sa pomocou sociálnych sietí dohodli na menšom zimnom dobrodružstve na Varte. Jeden z nich je podľa môjho správneho predpokladu „pešiak“, ktorý išiel za mnou z Čierneho Balogu – Dobroča a využíval som jeho stopu od Machniarky až takmer sem. Po očistení a vybalení začíname kecať. Sú to príjemní chlapíci, ktorí si to sem prišli dokonale užiť. Kúria a pripravujú mäso a instantné polievky. Z nečakanej večernej pohody sa teším a som rád, že nebudem len ležať zabalený v spacáku až do rána, ako som pôvodne plánoval. Po čase ma ponúknu pivom, čo sa mi ani nesnívalo. Neodmietam. Príjemný večer sa pomaly končí a okolo 20. hodiny zaspávam.

Vysnívaný mrazivý deň v oblasti Klenovského Vepra

Deň začína skoro, keď ma už okolo štvrtej nadránom začínajú „mrle žrať“. Nie som však sám a prebúdzame sa pomaly všetci. Najstarší člen partie avizuje, že je vyspatý a začína sa zabávať s fotoaparátom. Ako objekt si vyberá otvorený oheň v rozbitej piecke. Po pár minútach vyráža „s močom“ a jeho skorý návrat veští poriadnu zimu, čo potvrdzuje aj verbálne. O chvíľu čaká podobná tortúra aj mňa a veru uznávam, že „je sviežo“. Odhadujeme teplotu okolo –10 až –12 °C.

V pohodovom režime sa balíme a „vyspatý spolunocľažník“ sa od nudy a zimy znovu ukladá do spacáka. Po pár minútach začína chrápať. Hovorím: „Hlavne, že od 4. ráno tu behá, aký je už vyspatý.“ Smejeme sa a po hodine a rozlúčení sa so „spachtošom“ vyrážame na vrchol Klenovského Vepra zažiť východ Slnka.

Ako to u mňa býva zvykom, prvá ranná polhodinka až hodinka býva trápením, a tak na vrchol napredujem pomaly. Záverečná strmé a primrznuté svahy Vepra dávajú zabrať. Prichádzame však včas a po pár deci čaju sa divadlo začína.

Nádherne zasnežená a namrznutá krajina je v kombinácii s farbami vychádzajúceho Slnka neodolateľná. Farby snehu sa menia od ružovkastej cez fialovú až po žltú. Za hrebeňom Tŕstia nad Tisovcom sa rozprestiera rozsiahle „východoslovenské more“. Okolité menšie kopčeky veľmi nepoznám. Vychutnávame si opojné chvíle rannej zlatej hodinky a po dostatočnom „vyfotení sa“, pokračujeme ďalej. Pomedzi zasnežené vrcholce stromov na severe kde-tu vykúkanú osvetlené Nízke a Vysoké Tatry. Les je rozprávkovo zasnežený a vrcholový úsek si dokonale užívam a teším sa z príchodu ozajstnej zimy.

Hrebeňom vedú stopy, ktoré sa na západnom okraji Vepra rozdeľujú. Smer obidvoch prúdov stôp sa mi nezdá vhodný. Jedny si vyberáme. Po 10 minútach zisťujeme, že stopy vedú v smere k lokalite Pálenica nad Dobročom, čo nie je dobre. Otáčame sa a využívame ďalšiu vetvu stôp, ktorá nás navedie na červeno značený chodník. Ním pomaly prichádzame k lokalite Kysuca-Uhliarka. Som trochu prekvapený, pretože som si myslel, že náš čaká ešte polhodinka chôdze.

Po pár metroch po zelenej značke smerom k Dobroču míňame stopy medveďa, ktorý sa šiel pravdepodobne napiť z potôčika Rakytovo. Postupne si všímame aj stopy vlka idúceho dolinou.

Pri chatke Marta začína lesníckym pluhom odhrnutá cesta a nás čaká 10-kilometrový úsek asfaltkou. Cesta dolinou je jednotvárna. Zaujíma nás, či zas stretneme nejakého akčného lesníka s policajným hobby. Približne v polovici doliny sa môj zrak dvíha k zaujímavej lokalite Pálenica s viditeľnými starými búdami. Takéto lokality mám veľmi rád a pôvodne som mal v pláne vybehnúť aj na tento kopec a prezrieť si horskú lúku. Únava, tuhá zima a bolesť zuba, ktorá ma sprevádza od rána, mi to však komplikujú. Kamarát tomu tiež nie je naklonený, preto si to nechávam na inokedy.

Po ďalšej hodine vidíme prvé domy čiernobalockej časti Dobroč. Asfaltový úsek dal našim chodidlám poriadne zabrať a kamarát si na autobusovej zástavke poriadne vydýchne. Hovorí, že by už viac nedal. Ja mám za posledné roky bohaté skúsenosti s dlhými dolinami, a tak to zvládam relatívne dobre. Hneď sa púšťam do úpravy batoha so snežnicami a karimatkou. Aby som sa v autobuse medzi sedadlami nezasekol, ako sa mi už párkrát stalo. O pár minút prichádza autobus a výlet sa končí.

Záver

Dlho očakávaná zima konečne prišla a výlet do oblasti Klenovského Vepra bol skvelou voľbou. V nižších polohách síce snehu veľa nebolo, ale v oblastiach nad 1100 metrov ho bolo rádovo viac a mohol som si to poriadne užiť. Čarovné lokality Krátke a Chlipavica so svojským genius loci pohladili na duši. Tiež ranný pochod z mrazivej tmy až do žiariaceho rána vo mne zanechal silné dojmy. Nádherný zimný les na spomínanom vrchole bol jeden z najkrajších, aké som videl. Ďakujem.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek