Najnižší bod je severozápadný Volovec (1212,6 m), od ostatných je oddelený sedlom Volovec (1155 m). Na severovýchod od sedla vybieha ďalší Volovec (1247 m, ľudovo Peleškaňa), ten je zasiahnutý ťažbou dreva. Na juhovýchod od sedla vybieha tretí Volovec (1283,7 m, mantácky Štilbaček) a rovnakým smerom za ním leží vrchol najvyšší, ktorý má aj samostatný názov Skalisko (1293 m). S výnimkou Skaliska sú ostatné vrcholy porastené smrekovým lesom, aj keď celý masív Volovca má zmiešaný, smrekovo-kosodrevinovo-hôľny charakter. Na Skalisko vedie niekoľko turistických značiek z rôznych strán, my sa tam dnes vyberáme hrebeňovkou z Úhornianskeho sedla. Trasa je súčasťou Cesty hrdinov SNP a magistrály E8.

Trasa

Úhornianske sedlo – Biele skaly – sedlo Krivé – Skalisko a späť

Na Skalisko sa vydávame v rodinnej trojici, sprievod mi robí manželka a synátor. Ten si však vzal bicykel, aby preskúmal okolie, takže ho budeme vidieť len na začiatku a konci túry, čo znamená, že kráčame len dvaja. Najkrajšie a najlepšie výhľady bývajú v zime, hrebeňová trasa cez tri vrcholy však nie je úplne ľahká a v snehu by to mohlo skončiť zbytočným trápením. Ideme preto na istotu v novembri ešte pred príchodom zimy. Daňou bude menej atraktívna príroda, no racionálny obchod akceptujem.

Biele skaly

Príchod do Úhornianskeho sedla je bezproblémový, napriek mínusovej teplote nám na v zime neudržiavanej komunikácii nerobila problém žiadna poľadovica. Vyrážame po magistrále severným smerom, traverzujeme Panský vrch a začíname výstup na Biele skaly (1252 m), prvú 1200-vku v hlavnom hrebeni Volovských vrchov na našej trase. Z rúbanísk sa postupne dostávame do súvislejšieho smrekového lesa pod vrcholom. Pri rázcestníku pod Bielymi skalami meníme severný smer za severozápadný, opúšťame širokú lesnú cestu a po chatrných drevených schodíkoch bočíme doľava na chodník. Ten nás prevádza typickým volovským plochým, rozľahlým vrcholom Bielych skál. Prechádzame jedným zo zachovalejších miest vo Volovských vrchoch, horská lúka vyzdobená osamotenými či skupinkami smrekov ponúka prvé výhľady na Vysoké Tatry a zimnou námrazou krásne vyzdobenú neďalekú Hekerovú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čoskoro sa opäť napájame na širokú zvážnicu, vinúcu sa rozľahlými rúbaniskami. Odtiaľ vidíme po prvýkrát aj cieľ dnešnej túry, Skalisko je ľahké identifikovať podľa drobného, avšak zreteľného vrcholového brala nad smrekovým porastom. Priamo oproti sebe máme ako na dlani pokračovanie magistrály na susednú horu Ramzová (Bryndziarka). Terén sa zvažuje stále viac, strácame výrazne cez 100 výškových metrov, keď klesáme do sedla Krivé. To je až na zopár stromov tiež vyrúbané a poskytuje pohľady na juhozápad. V silnom protisvetle rozptýlenom v nížinnom opare sa dajú identifikovať nejaké maďarské horizonty, ktorých upresnenie zostáva na neskoršie domáce samoštúdium. Jednoznačná je len silueta hradu Krásna Hôrka v Rožňavskej kotline a okolité planiny Slovenského krasu.

Ramzová a Tri chotáre

Vyholeným východným svahom stúpame na ďalší vrch v hlavnom hrebeni Volovských vrchov, ktorým je Ramzová (1256 m, tiež Bryndziarka). Znovu sa do smrekového lesa dostávame až pod vrcholom. V najvyššej časti, nie veľmi ďaleko od vrcholu, je inovaťou skrášlené rúbanisko so zahmlenými pohľadmi do Rožňavskej kotliny. Hlavne však na tretiu a poslednú 1200-vku na našej ceste, vyzdobenú vysokotatranskou pílkou na pravej strane a dnes prvýkrát bielym západotatranským hrebeňom na ľavej strane. Pred sebou vidíme celý zostávajúci úsek hrebeňa až po Skalisko, spoza ktorého nás premiérovo zdraví nezasnežená Kráľova hoľa.

Nasledujúcou horou sú Tri chotáre (1219 m; trojmedzie katastrov Rožňavy, Pače a Švedlára), na ceste tam opäť musíme obetovať nejakých 100 výškových metrov. Kompletne odlesneným svahom sa dostávame až tesne pod vrchol, kde sa pred nami otvárajú pomaly opozerané výhľady na Tatry. Magistrála sa tu v ostrom oblúku stáča západným smerom. Sme takmer na vrchole, čo poznáme podľa toho, že zase raz vstupujeme do lesa. Časť lesa na druhej strane vrcholu tvoria listnaté stromy a námraza na nich vyčarovala obzvlášť pôsobivú výzdobu. Zostup z Troch chotárov nás privádza na menšie rúbanisko. Nie je už taký výrazný, strácame len nejakých 50 metrov. Zo sedla Lysina, ktoré je skôr zníženou časťou hrebeňa, nasledujú posledné 2 kilometre pozvoľna sa dvíhajúceho terénu pomerne zachovalým lesom cez Ždiar a sme v cieli dnešnej túry.

Vrchol Skaliska sa nachádza tesne pod hranicou 1300 metrov a na okolitej vegetácii to je poznať. Smreky sú už voľajaké pomenšie, rastie tu tiež kosodrevina a nejaké miesta majú hôľny charakter. V najvyššom bode celého masívu trčí z trávy bralo zhruba veľkosti autobusu s akousi kovovou anténou na vrchole. Všade píšu, že bralo je vápencové. Ak je, tak je to úplne iný vápenec než ten, na aký som zvyknutý z krasových či iných vápencovo-dolomitových pohorí. Ocot som si nevzal, posúdenie nechávam na odborníkov. Vrcholový terén prevyšuje okolitú vegetáciu, bralo dodáva ešte pár metrov extra, výsledkom je nádherný kruhový výhľad z jedného bodu.

Výhľady zo Skaliska

Pohľad na východ je pohľadom do vnútrozemia rozľahlých Volovských vrchov, keďže Skalisko sa nachádza na juhozápadnom okraji pohoria. Krásne vidíme celý hrebeň, ktorým sme sem došli. Za ním sa v diaľke na opačnej strane pohoria dá identifikovať Kojšovská hoľa. Neprehliadnuteľný je najvyšší Zlatý stôl. Za Úhornianskym sedlom sa zreteľne vynímajú Pipitka a Osadník, najjužnejšie vrcholy hlavného hrebeňa a vlastne aj celého pohoria. Smerom na juh sa Volovské vrchy výraznejšie zvažujú až do Rožňavskej kotliny, ktorá je o vyše kilometer nižšie. Keďže stojíme na okraji pohoria a zároveň na jeho druhom najvyššom bode, boli by to famózne, takmer letecké pohľady, nebyť faktu, že je obed, do zimného slnovratu chýba mesiac, a preto sa pozeráme priamo proti nízkemu, koncojesennému slnku. Tunajšie výhľady sú krásne len ráno a večer, sú preto dostupné iba tomu, kto tu prespí, prípadne si dá nočný výstup / zostup.

Dnes máme trošičku aj smolu, pretože napriek tomu, že nížinný opar je nad Maďarskom prítomný prakticky vždy, dnes je predsa len akýsi priehľadnejší a smerom na juhozápad umožňuje aj v protisvetle ako tak vidieť obrysy maďarských pahorkov na okraji Budapešti, čo je cez 170 km. Byť tu ráno, tak by to boli celkom zaujímavé fotky, teraz na obed nestoja za nič. Pohľad na západ pekne ukazuje, ako sa nám naše Slovenské rudohorie pekne dvíha z juhu na sever až po Nízke Tatry. Z nich je dominantná, samozrejme, najbližšia Kráľova hoľa, ale krásne ostro vidíme aj ich najvyššiu časť až po Chabenec, vzdialený vyše 80 km. Takmer rovnako vzdialené Západné Tatry žiaria napravo od Kráľovej hole, sú, prekvapujúco, oveľa viac zasnežené, ako Vysoké Tatry. Celý severozápadný tatranský obzor je určite najfotografovanejším zo Skaliska, jeho kráse jednoznačne prospieva, že blízke okolie, teda vrchné partie masívu Volovca, patrí medzi to zachovalejšie vo Volovských vrchoch.

Pri príchode na krásne vybielené Skalisko sa stretávame s naším synátorom, ktorý medzitým na bicykli došiel po hrebeni až po Hoľu a vážne uvažoval aj nad prechodom na Babinú cez sedlo Súľová. Chcel by som mať opäť 16! Nakoniec dal prednosť obedu s rodičmi na Skalisku. Napriek slnečnému dňu hore pofukuje slabší, no celkom mrazivý severný vetrík, takže si nachádzame miesto v závetrí na južnej strane vrcholového brala. Tu je naozaj príjemne.

Návrat

Po oddychu a zdokumentovaní všetkých výhľadov sa vyberáme rovnakou cestou späť. Syn nás opúšťa na bicykli ešte o čosi skôr, aby preskúmal niečo navyše. Zo Skaliska som si všimol inovaťou vybielené vrcholové Krivské lúky na Ramzovej severne od jej vrcholu, rozhodujem sa preskúmať aj túto oázu neporušenej prírody stratenú v (s)púšti rúbanísk Volovských vrchov. Je to krátka, asi polkilometrová odbočka z magistrály a rozhodne sa oplatila. Ináč je návratová trasa totožná.

Na Bielych skalách nás zastihuje zlatá hodinka aj západ Slnka. Niekde nad Panským vrchom môžeme obdivovať pekne sfarbenú oblohu večerného zorenia. Hmlisté obrysy vzdialených maďarských kopcov zo dňa teraz získavajú výrazný kontrast, odfotiť ich po západe Slnka je jednoduché, nechce sa mi však z batoha vyťahovať teleobjektív, takže to nechávam tak. Sú to beztak pahorky. Do Úhornianskeho sedla prichádzame v poslednom šere súmraku spoločne so synom (po telefonickej synchronizácii), ktorý sem zozjazdoval z opačnej strany hrebeňa. Na záver cyklotúry si zaradil západ Slnka z Pipitky.

Zhodnotenie

Hrebeňovka na Skalisko z Úhornianskeho sedla asi nebude prvou voľbou pri plánovaní túry na Skalisko a kvôli stavu, v akom sa Volovské vrchy nachádzajú, asi ani nedáva zmysel. Snáď jedinou výnimkou je deň, keď sa vyčistí vzduch a výhľady sa posunú k 100-kilometrovej hranici. Vtedy sa neustále rúbaniská po ceste odmenia za rúbaňovú námahu. Samotné Skalisko je to najkrajšie na celej túre, bez ohľadu na aktuálnu dohľadnosť. Určite by som ho priradil k najkrajším miestam celého pohoria. S občasným tlačením sa úsek dá absolvovať aj ako cyklotúra, niektoré zjazdy môžu byť adrenalínového charakteru.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek