Popri rieke Labe prejdem do mesta Dečín, ktoré je najväčšie na celej mojej trase. Na druhom brehu Labe vystúpim na Děčínský Sněžník a odtiaľ sa budem pomaly približovať k hranici pohoria Krušné hory. Pomerne tiahle pohorie ma zaujme najmä svojou zachovalou vidieckou krajinou a taktiež baníckou minulosťou.

16. deň Bílé Kameny – Studený

(51 km, prevýšenie 1493 m, spolu 754 km)

Predpoveď meteorológom vyšla a búrkový front ma v noci obišiel. Môžem teda pokojne pokračovať ďalej do srdca Lužických hôr. Stúpam na vrch Vysoká, kde začína ďalšia z častí opevnenia bývalého Československa. Tak ako boli silno opevnené Orlické hory, sú dosť silno opevnené aj Lužické hory. Celý deň sa budem motať pomedzi množstvo "ropíkov" a "pěchotních srubov" pozdĺž hrebeňa pohoria.

Po hrebeni prechádzam do malej osady Horné Sedlo. Na jednom z domov tu visí veľká tabuľka s nápisom „turistom vodu nenaberáme“. Niekto tu fakticky srší ochotou. Zelená značka ma vedie opäť do lesa k lokalite Horní skály. Je to pekné mohutné skalné mesto, ktoré trčí až nad koruny stromov. Takýchto lokalít dnes navštívim viacero. Jedna z nich je hneď o niekoľko stoviek metrov ďalej. Vraní skály sú ďalšie z plejády skalných mestečiek v Lužických horách. Vraciam sa späť na červenú značku a cez lokalitu zvanú Krásný důl stúpam hore. Je to tu taká malá dolina s charakterom rokliny. V okolí sú mohutné skalné bralá a dnom údolia vedie len úzky piesočnatý chodníček. Veľmi pekné a čarovné miesto.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z dolinky vychádzam pri smerovníku Tobiášova borovice. Miesto nedostalo svoj názov len tak. Skutočne tu stála borovica, ktorú nechal pri rúbaní lesa stáť Tobiáš Kunze, ako vďaku za to, že na tomto mieste iba o vlások unikol smrti pri prestrelke so zlodejmi dreva. Borovica tu rástla 250 rokov a medzičasom sa stala dôležitým orientačným bodom pašerákov. Bohužiaľ, borovica vyschla a v roku 2012 bola odpílená. Jej kmeň tu stále leží na zemi. Symbolicky bola na pôvodné miesto vysadená ďalšia borovica.

Popod Lúpežný vrch klesám do obce Petrovice. Podľa mapy by tu mal byť pri kostole prameň alebo skôr vodovodný kohútik. Hľadám ho hodnú chvíľu a všimnem si ho až keď pomaly vzdávam jeho hľadanie. Ostanem však sklamaný. Kohútik nie je funkčný. Neostáva mi nič iné len pokračovať k ďalšej studničke pod zrúcaninou hradu Sokol. Našťastie funguje, a tak si dopĺňam zásobu. Po červenej značke pokračujem až k štátnej hranici s Nemeckom. Po hraniciach toho mám nachodené dosť, ale po nemeckej som sa ešte neteperil. Bude to pre mňa teda premiéra.

Stúpam na vrch Hvozd a dosť sa divím tomu, že lesy na nemeckej strane sú dosť zbedačené ťažbou oproti českým. No "bundesrepublika", prvý dojem je v háji. Na vrchole kopca stojí turistická chata v klasickom nemeckom štýle. Značka vedie priamo cez verandu chaty, z ktorej sú výhľady do širokého okolia. Od chaty strmo klesám do obce Krompach, kde sa zbehnem pozrieť k miestnej rarite. Priamo v obci rastie údajne tisícročný tis. V minulosti bol pokladaný za najstarší strom v Česku. Nový výskum však ukázal, že strom je zrejme oveľa mladší a má „len“ niečo cez 400 rokov. Tak či onak, je to zaujímavý strom.

Krátkym úsekom cez les prechádzam do susednej obce Dolní Světlá. Odrazu je tu ľudí ako maku, až tomu sám nerozumiem. Musí tu byť nejaká akcia alebo veľká atrakcia. Opäť sa vraciam na hranicu s Nemeckom. Hneď za hranicou je rekreačný areál, kde sa to ľuďmi len tak hemží. Viac ma však zaujíma pamätník na padlých obrancov vlasti z roku 1938. Je fajn, že Česi takéto miesta obnovili. Treba si pripomínať, že vydanie Sudet zadarmo nebolo až tak zadarmo, a veľa ľudí za to obetovalo život. Hneď vedľa pamätníka stojí Československý hraničný stĺp. Neviem, či je jeden z troch, ktoré sa zachovali na území Česka alebo je to len replika. K tejto informácii som sa nedopátral.

Hranicu znovu opúšťam a mierim k chate Luž. V podstate je tu v lese celá malá turistická osada. Keďže sa sem dá dopraviť autom, tak je tu ľudí ako maku. Veľmi sa tu nezdržujem a idem rovno na rovnomenný vrch Luž. Kopec je zároveň najvyšším vrchom Lužických hôr. Na vrchole stojí rozhľadňa, z ktorej sú pekné výhľady do širokého okolia. Vidieť aj blízke mesto Varnsdorf. Človek by mal podľa názvu pocit, že je na druhej strane hranice, ale nie je tomu tak. Údajne by som tam mal mať nejakú vzdialenú rodinu, ktorú som však nikdy nevidel. Na vrchole chvíľu pobudnem a dám si tu obednú pauzu. Vraciam sa späť k chate a odtiaľ pokračujem po červenej značke do osady Lesné.

Kúsok nad osadou je zrúcanina hradu Tolštejn. Zbehnem si obzrieť ruinu, ale nemilo ma prekvapí chata postavená uprostred hradu. Podľa mňa sa to sem vôbec nehodí. Ruina je inak celkom pekná, akurát toto mi pokazilo celý dojem. Z hradu idem k smerovníku U ranče, kde odbočím na zelenú značku a klesám k železničnej stanici Jedlová. Tu začína iná červená značka, po ktorej teraz pôjdem až do dnešného cieľa. Trasa vedie celkom príjemnou lesnou cestou, ktorá viac-menej ani nestúpa a ani neklesá. V okolí je veľa bunkrov a zaujme ma jeden, na ktorom je postavený posed. Zaujímavé novodobé využitie pevnosti.

Pokojne si kráčam až do sedla Křížový buk. Tu stretávam pár ľudí a stále idem po rovnakej ceste. Akosi dlho však nevidím značku, ale nič si z toho nerobím. Až neskôr idem pozrieť na mape, kde to vlastne som. Samozrejme som sa zatrepal úplne niekde inde, ako som mal byť. Vracať sa mi nechce. Na mape vidím lesnú cestu, po ktorej by som sa mal dostať tam, kde chcem. Idem teda po nej a traverzujem vrch Studenec. Cestou narazím na výdatný prameň vody. Obloha však akosi stmavla a v blízkosti počuť buchot hromov. Hovorím si: „Vydrž ešte chvíľu.“ Rýchlym krokom klesám do dediny a kúsok nad ňou sa vraciam na červenú značku. Búrka si rozmyslí, že ide radšej za „lepším životom“ do Nemecka a mňa nechá na pokoj. Je už pomaly večer, a tak by bolo dobré si nájsť miesto na noc. V dolnej časti obce Studený by mal byť prístrešok. Idem teda rovno tam. Keď však idem okolo miestnej krčmy započujem krčmárku ako niekomu hovorí: „Aha, tam ti ide kamarát.“

Z pohostinstva o chvíľu vybehne turista s veľkým batohom a pýta sa odkiaľ idem. Po krátkom rozhovore vysvitne, že ideme rovnakú trasu. Akurát on ide z Ašu na východ a ja do Ašu. Na noc sa nakoniec ubytujeme v autobusovej zastávke. Dlho do noci sa rozprávame o turistike, keďže má celkom dobre pochodené aj Slovensko. Ja mu odporúčam menej známe slovenské pohoria a on zase mne pekné miesta v Česku. Ja som v pohode, ale jeho vraj dosť bolí chodidlo posledné dni. Obáva sa, či nemá únavovú zlomeninu. Doteraz som ani nevedel, že dačo ako únavová zlomenina existuje, a to som ešte ani netušil, že ju tento rok zažijem. Nemilo ma prekvapilo, že v obci nie je signál. Chcel som si pozrieť predpoveď počasia, a tak som ešte musel vybehnúť na kopček nad obcou.

17. deň Studený – Pod Liščí križovatkou

(55 km, prevýšenie 1436 m, spolu 809 km)

Z búrok do rána nakoniec nebolo nič. Ráno sa rozlúčim so spolubojovníkom. Poprajeme si šťastnú cestu a každý ideme opačným smerom. Jediné, čo ma mrzí, že som si na neho nepýtal kontakt. Ktovie či cestu s tou nohou nakoniec dokončil. Klesám do sympatického Pavlininho údolí. Potok Chřibská Kamenice tu vytvoril veľmi pekný prielom pomedzi pieskovce. Z údolia vychádzam v obci Jetřichovice. Mám pocit ako keby som sa ocitol v Sudetoch, ale v roku 1938. Všetko je tu po nemecky. Bol som na to včera upozornený a vraj to takto bude až do Ašu. Nuž, nemecké euráče zjavne prinášajú do regiónu viac peňazí ako české koruny.

V dedine sa nezdružujem a po červenej značke stúpam späť medzi skaly. Počítal som s tým, že tu bude nával ľudí. Preto som si privstal a zatiaľ tu nie je nikde ani duše. Čistá paráda. Zbehnem sa pozrieť na Máriinu vyhliadku. Je z nej pekný pohľad späť na obec Jetřichovice. Prepletám sa pomedzi nespočetné množstvo skál. Prakticky na každom metri je tu čo obdivovať. Urobím si viacero zachádzok na rôzne vyhliadky a skalné útvary. Jednou z nich je aj Rudolfův kámen. Na jeho vrchol je to veľmi ľahké lezenie. Sú z neho veľmi pekné výhľady na veľkú časť Českého Švajčiarska. Na jeho vrchole stojí akási búda, ktorá je otvorená. Možno je to aj útulňa, ale neviem to s istotou povedať.

Klesám k smerovníku Česká silnice. Kúsok idem po asfalte, a potom odbočím k zrúcanine hradu Šaunštejn. Bohužiaľ, akurát tu prebiehajú nejaké sanačné práce. Preto je hrad uzavretý. Obzriem si ho aspoň z diaľky. Sklamanie mi úplne nahradí Malá Pravčická brána o pár stoviek metrov ďalej. Síce je oveľa menšia ako je známejšia väčšia sestra, ale aj tak je to zaujímavý skalný útvar. Odtiaľto len klesám k rekreačnému areálu Mezní Louka. V Českom Švajčiarsku je celkom problém s prameňmi a ani potokov tu nie je veľa. Prakticky na celej moje trase nebol žiadny prameň. Jediná možnosť, kde sa dá doplniť voda, je práve Mezní Louka. Je tu vyhradené miesto na táborenie, kde sú dva voľne prístupné vodovodné kohútiky. Dopĺňam teda vodu a chvíľu sa ukrývam v prístrešku, keďže prišla menšia búrka. To som ešte nevedel, že pre dnešok je to len slabá predohra toho, čo bude nasledovať.

Stúpam späť medzi skaly a asi na polceste k Pravčickej bráne sa búrka rozhodne, že zaradí spiatočku a trafí ma rovno v skalách. Našťastie, viac prší ako hrmí, takže je to celkom pohoda. Navyše veľkú časť trasy idem popod skalné previsy, takže ani veľmi nezmoknem. Pri Pravčickej bráne je ľudí ako maku. Je to však najviac navštevované miesto celého NP. Brána má výšku 16 m a šírku 26,5 m. Je to najväčšia pieskovcová brána v Európe. Na môj vkus je tu až príliš veľa ľudí, takže dlho sa tu nezdržujem. Idem sa pozrieť k neďalekej jaskyni Českých bratří. Je to len nejakých 700 m od brány, ale napodiv tu nie je ani nohy. Celkom zaujímavý rozdiel. Vraciam sa späť a klesám k smerovníku Tři kameny. Odtiaľto sa dá pokračovať po ceste priamo do obce Hřensko, kde končí NP. Zároveň je to najnižšie položené miesto v Českej republike (115 m). Ja si však urobím väčší oblúk a navštívim ešte Edmundovu soutěsku.

Stúpam po žltej značke k obci Mezná a cestou ma opäť naháňa búrka. Táto je oproti prvej poriadne bleskovo aktívna. Podarí sa mi ju elegantne obísť. V obci pozerám radar a vidím, že búrkové fronty prichádzajú vo viacerých vlnách. Bohužiaľ, najhoršie ešte len prídu. Nestrácam teda čas a rýchlo klesám do doliny. Mimoriadne ma prekvapí. Rieka Kamenice tu vytvára krásny prielom a chodník je vytesaný do skaly na brehu. Aby sa dalo prejsť je v skalách urobených viacero tunelov. No čistá paráda. Ako tak kráčam dole roklinou prefrčím okolo akéhosi stánku. Nevenujem mu vôbec pozornosť, no o chvíľu za mnou kričí pani, že si musím kúpiť lístok. Vraciam sa späť a rozmýšľam aký lístok treba. Hneď mi ozrejmí, že na loďku si musím kúpiť lístok. Odpovedám jej, že idem pešo. Nato dostávam odpoveď, že sa dá ísť iba loďkou, lebo dolina je nepriechodná. Toto ma v tom momente neuveriteľne naštvalo. Ako môže niekto natiahnuť diaľkovú trasu cez nepriechodnú dolinu? V hlave mi letí spŕška nadávok na tvorcu trasy. Na mape som si vôbec nevšimol, že tu dačo také je.

Kupujem si lístok a čakám na loďku (120,- Kčs). Zabijem tu niečo vyše hodiny kvôli 900 m plavby loďkou. Keby sa na mňa z juhu nevalili búrky, tak mi je to úplne jedno, ale takto mi to pokazilo celý plán, kde sa pred búrkami schovám. Keď sa však na to pozriem spätne, tak táto časť bola zlatým klincom národného parku. Dolina je naozaj krásna a plavba loďkou s výkladom sprievodcu je príjemným spestrením trasy. Určite miesto odporúčam navštíviť každému, kto sem príde. Konečne sa preplavím na druhý koniec doliny a po vlastných kráčam do Hřenska. Opäť je to dosť germanizovaná dedina plus uprostred je veľké trhovisko, kde predávajú Vietnamci. Idem rovno k rieke Labe. Som pri nej prvýkrát, keď nepočítam prameň v Krkonošiach. Hneď ju samozrejme posudzujem. Na Dunaj to nemá, ale slušná riečka. Rozmerom je približne ako Tisa na Zemplíne.

Proti prúdu rieky postupujem po jej brehu. Dostávam sa takmer k smerovníku Dolní Žleb, no oproti mi ide poriadna metelica. Musím sa otočiť a utekať späť. Pri ceste hore vyššie som videl nejaké domy, a tak sa tam skúsim niekde schovať. Ukrývam sa pod malou strieškou pri penzióne. Asi pol hodinu tu prečkám poriadny lejak. Keď dážď ustane, vraciam sa späť, kde som bol a stúpam k vyhliadke Belveder. Sú tu zaujímavé skalné steny. Na krátkom úseku vystúpam pomerne dosť vysoko nad údolie rieky. Odtiaľto postupujem znovu po červenej. Pokojne si vykračujem po hrebeni, ale samozrejme, zas mi ide oproti ďalšia krásavica. Šedá, zachmúrená a o zem hádže blesky. Vidím, že je zle a rýchlo klesám do obce Arnotice, kde sa ukryjem vo veľkej autobusovej zastávke. Mám pocit, že dnes len kľučkujem pomedzi búrky.

Keď prestane pršať po ceste prebehnem do susednej obce Bynovec, kde sa napojím na zelenú značku. Vraciam sa na hrebeň a cestou si urobím menšiu zachádzku na Růžovou vyhlídku. Je však hmla, a tak sa sklamaný vraciam späť. Klesám lesom a úplne nečakane sa dostávam na strmé skalné bralo. Hmla sa medzičasom rozplynula a pozerám sa na zapadajúce Slnko nad údolím rieky Labe. Zvyšky hmly sa lenivo prevaľujú nad údolím a lúče slnka sa na nich pekne rozplývajú. Veľmi pekný moment po všetkých útekoch pred búrkami v dnešný deň.

V šere klesám k veľkému prístrešku pod Liščí križovatkou. Je na ňom urobené veľké podkrovie, kde sa dá prespať. Stretávam tu pár, ktorý ide tiež Severní stezku, ale v opačnom smere. Včera som stretol prvého človeka na trase za celý čas a dnes ďalších.

18. deň Pod Liščí križovatkou – Habartice

(54 km, prevýšenie 1591 m, spolu 863 km)

Ráno si vymením informácie o trase so spolunocľažníkmi a idem do centra mesta Dečín. Spal som prakticky na jeho okraji, takže to nie je ďaleko. V lese stretávam staršieho pána, ktorý sa ma pýta či rastú huby. Keď vidí, že som Slovák, pýta sa, odkiaľ idem. Moja odpoveď, že od Čadce ho celkom zaskočí. Klasické všeobecné pobúrenie ako u väčšiny ľudí. Akurát neviem, čo je na tom zvláštne prísť z Čadce do Dečína pešo.

Klesám do centra mesta a pobehám tu viacero uličiek. Vraj tu bol včera poriadny lejak a vytopilo celé mesto. Cez Tyršov most idem na druhý breh rieky Labe. Tam sa napojím na červenú značku a strmo stúpam na Červený vrch. Na celom hrebeni sú pekné pieskovcové bralá. Klesám do mestskej časti Bělá. Zbehnem trochu mimo trasy do jedného obchodu, a potom sa vraciam späť na značku cez mestskú časť Nová Ves.

Lesom dlho stúpam na Děčínský Sněžník. Na vrchole stojí rozhľadňa, ktorá bola momentálne zatvorená. Všetko mi však vynahradia mohutné skalné bralá, ktoré dookola lemujú celý kopec. Děčínský Sněžník je stolová hora s takmer rovnou plošinou na vrchole. Ďalšie podobné kopce vidieť za hranicou v Nemecku. Zbehnem sa pozrieť aj na Drážďanskú vyhliadku. Ako inak, v diaľke vidieť nemecké mesto Drážďany. Ktovie či tu niekto bol 14. 2. 1945 a videl v priamom prenose vybombardovanie mesta.

Rovinatou krajinou prechádzam do dedinky Ostrov. Tu odbočím na zelenú značku a navštívim lokalitu Tiské stěny. Je to niečo podobné ako predchádzajúce skaly na Děčínskom Sněžníku. Po žltej značke sa vraciam späť na červenú. O chvíľu som v malej osade Rájec. Nie je tu nič, čo by veľmi stálo za zmienku. Striedavo cez lesy a lúky prechádzam do ďalšej malej osady Petrovice. Tu ma prekvapí reštaurácia urobená v lietadle Tupolev 104. Bolo to druhé prúdové lietadlo na svete, ktoré vozilo cestujúcich na pravidelnej linke. Keď na ňom v roku 1956 priletela československá delegácia do Londýna, údajne vyvolala šok v západnom svete. Je to celkom vzácny kúsok, a tak je dobre, že ho aspoň takto zachovali.

Nad osadou sú rozsiahle lúky s elektrickou ohradou. Urobili tu však peknú cestičku pomedzi oplôtky pre značku. Keby to takto bolo všade. Som na začiatku pohoria Krušné hory. Hneď na úvod ma to tu očarilo. Jemne zvlnená a dobre zachovalá vidiecka krajina. Všade po okolí vidieť lúky, ktoré rozdeľujú remízky. Takto vyzerala vidiecka krajina pred kolektivizáciou. Kopce sú tu pomerne nízke, ale vďaka rozsiahlym lúkam sa mi otvárajú ďaleké výhľady či už na nemeckú alebo českú stranu. Zbehnem aj na bralnatý vrch Špičák, ktorý vytŕča nad miestnu krajinu. Výhľady z vrcholu sú však obmedzené len na západ. Popod diaľnicu D8 prechádzam cez malé údolie a cez lúky stále jemne stúpam k vzdialenému horizontu. Je podvečer a lúkami sa šíri neuveriteľná vôňa čerstvého sena.

Konečne sa dostávam na rozsiahlu vrcholovú plošinu, kde leží malá osada Adolfov. Po všetkých dnešných ponemčených dedinách mám pocit, že pred rokom 1945 sa názov obce skladal z dvoch slov. Je tu celkom mŕtvo, a tak pokračujem rovno do ďalšej, susednej osady Habartice. Tu je to mŕtve ešte viac. Nie je tu ani nohy. Podľa mapy by tu mala byť studňa a prameň vody. Dlho tu pobehujem hore-dole, ale nič nenachádzam. Po dlhšom hľadaní nájdem studňu. Je však zamknutá. Idem teda hľadať prameň. Musím sa k nemu presekať cez hustý porast akejsi buriny. Prameň je dosť znečistený a nedá sa z neho nabrať voda. Celý deň som sa na tieto zdroje vody spoliehal, preto som dosť sklamaný. Vody už nemám ani kvapku. Riešiť to budem až zajtra. Noc trávim na verande jednej chaty.

19. deň Habartice – Lesná

(56 km, prevýšenie 1095 m, spolu 919 km)

Prvé, na čo ráno myslím, je, kde zohnať vodu. Žiadny prameň v blízkosti nie je, ale skúsim si od niekoho vypýtať v najbližšej obci. Vedľa chaty, kde som spal, si všimnem pamätník. Idem sa k nemu pozrieť. Je venovaný francúzskemu cisárovi Napoleonovi Bonaparte. Toho by som tu teda nečakal. Vraj sa tu v roku 1813 zastavil na svojej ceste a „posvačil“.

Cez lúky sa približujem k vrchu Komáří hůrka. Podľa všetkého by to malo byť významné pútnické miesto. Na vrchole stojí kostolík alebo banská klopačka, ale je z toho urobený hotel. Takže neviem, čo to vlastne je. Hľadám nejakých ľudí, aby som si mohol vypýtať vodu. Nikoho tu však nie je. Klesám dole a až pri úplne poslednom dome osady zbadám človeka. Idem teda rovno za ním. Pekne ho poprosím, či by mi mohol nabrať vodu. Nato mi odpovie, že aj by mi nabral, ale majú tu len úžitkovú, ktorú treba najskôr prevariť. Taká mi veľmi nepomôže. Potom mi však ujo povie, že mi môže dať jednu fľašu minerálky na cestu. Veľmi pekne ujovi ďakujem, keďže ešte chvíľu a umrel by som od smädu.

Striedavo lúkami a lesmi kráčam do obce Cínovec. Ešte som nespomínal, že tieto miesta sú významnou bývalou baníckou oblasťou. Podľa názvu obce si môžete odvodiť, čo sa tu ťažilo. Pri miestnom kostolíku je výdatný prameň vody. Okamžite dopĺňam zásobu. Prakticky od Dečína až sem nebola žiadna možnosť na jej doplnenie. Treba si dať na tento úsek pozor. Za dedinou miznem v hustých smrekových lesoch a von sa dostanem až na okraji obce Moldava. K dokonalosti obce chýba len riečka Bodva.

Dnes stretávam dosť turistov s veľkými ruksakmi. Zjavne sú na viacdňových pochodoch. Cez pekné lúky stúpam do susednej obce Horní Ves. Dnes by malo poobede chvíľu pršať. Snažím sa teda nahnať trochu čas, aby som mohol potom v kľude sedieť niekde pod strechou. Podľa predpovede už malo pršať. Zatiaľ to na dážď vôbec nevyzerá. Kašlem teda na to a popri hranici stúpam na vrch Jelení hlava. Keď som pod vrcholom, dostaví sa sľubovaný dážď. Žiadny prístrešok v blízkosti nie je. Neostáva mi teda nič iné ako pokračovať cez Pestrý vrch k ceste. Zbehnem dole a chvíľu idem po ceste, ktorá ide do Litvínova. Z cesty po pár stovkách metroch odbočím k smerovníku U desítky. Mal by tu byť prístrešok. Síce stojí, ale nemá strechu. Pomôže mi teda ako mŕtvemu kabát.

Musím kráčať k ďalšiemu prístrešku, ktorý je o 2 km ďalej. Takto som si moje dnešné prečkávanie dažďa vôbec nepredstavoval. Konečne sa blížim k prístrešku. Počujem však nejaký humbuk. Niekto mal s prístreškom zrejme rovnaký plán ako ja. Keď sa dostavím k prístrešku, dostávam doslova kultúrny šok. V prístrešku sa hrá na gitare, baby tancujú na stole a pivo je porozkladané všade, kde sa len dá. Nechcem sa k nim veľmi tlačiť, ale keď ma zavolajú, tak si prisadnem. Hneď dostávam ponuky na pivo aj niečo tvrdšie, ale keďže nepijem alkohol, tak ponuku slušne odmietam. Dozvedám sa, že skupina ide tiež po severnej hranici smer východ. Každý rok však prejdú 100 km trasu a takto tam postupne doputujú. Sedím tu s nimi asi trištvrte hodiny a medzičasom si vypočujem klasické české trampské piesne, ale zanôtia sa aj slovenské klasiky. Keď začne skupina spievať niečo o daždi, fakt prestane pršať. Hneď sa všetci začneme baliť. Poprajeme si šťastnú cestu a každý ideme svojím smerom.

Zbehnem po cyklotrase do malej obce Mníšek. Mám pocit, že väčšinu z nej tvorí pumpa a vietnamské obchody. Za dedinou stretávam ďalšieho turistu. Na noc mi poradil veľký prístrešok v osade Lesná. Je to však ešte dosť ďaleko. Uvidím, či tam stihnem prísť. Takmer po rovine prejdem do ďalšej obce Nová Ves v Horách. Za pár minút sa neuveriteľne zmenilo počasie z pochmúrneho na slnečné. Ako keby dnes ani nepršalo. Mám pred sebou dnešný posledný a celkom výživný výstup. Dlho stúpam lesom a cestou sa zastavím pri Dřevařském rybníku.

Do horskej usadlosti Lesná sa dostávam za šera. Chvíľu tu pobehujem ako splašená koza a hľadám odporúčaný prístrešok. Nakoniec ho nájdem. Sú tu zložené dve turistky. Opýtam sa, či sa tam môžem tiež zložiť, a potom si tam nájdem vhodné miesto. Celkom dlho sa rozprávame o turistike. Na moju trasu dostávam odpoveď: „Ty vole. Tak my se tady těšíme, že jsme za 5 dní přešli 100 kilometrů, a pak přijde Slovák, co přešel za 19 dní přes celou republiku.“ Na to im odpovedám, že majú byť na čo hrdé. Veď takú trasu ako prešli, absolvuje len málo ľudí. Keďže idú z opačného smeru, vymieňame si informácie o trase. Vraj mám navštíviť Helenčiny vodopády, ktoré dnes nechtiac obišli. Začína byť zima. Všetci teda zaliezame do spacákov a ukladáme sa na noc.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek