Trasa

Vyhne – Hájska skala – Rumplovská – Jelenia skala – Vyhne – Kerling (Banský vrch) – Banská Hodruša – Rumplovská – Hadová – Banky – Banská Štiavnica – sedlo Červená studňa – Hodrušské jazerá – Banská Hodruša

Prvý deň

Ráno pred ôsmou vystupujem vo Vyhniach z autobusu. Som na mieste, kde som ukončoval pred niekoľkými mesiacmi moje posledné putovanie (Z Krupiny do Vyhní cez Kozelník). Prvú krátku prestávku mám pri kostolíku (kaplnka Panny Márie Kráľovnej) nad aquaparkom. Tu, pri jedinom slovenskom projekte šanghajského architekta Hudeca, si ordinujem neplánované raňajky. Ráno totiž zisťujem, že som na túre chlapec bez nožíka. Problém vyrieši návšteva žiarskeho Tesca a popri najlacnejšom plecháči prikúpim neplánovane proviant. Zaťaž sa citeľne zvýšila, tak ju znížim. Inak kávička z tetrapaku mi nepadla zle. Aj informačný panel venovaný rodákovi z B. Bystrice je na úrovni. Kto by chcel o otcovi ázijských mrakodrapov vedieť viac, odporúčam dokument natočený STV „Zmenil tvár Šanghaja“.

Pokračujem popri prosperujúcich rekreačných objektoch. Preštudujem si tu informačné panely. Sieť vyznačených turistických chodníkov je v oblasti bohatá. Nielen oficiálnych, ale aj miestnym značením. Návštevníci majú kam chodiť. O funkčnosti liečebných procedúr ma zas presviedčajú dve miestne obyvateľky. Jedna práve absolvuje parný kúpeľ a druhá čaká v rade. Mačička sedí na výduchu z technického zázemia a vyložene si to užíva.

Hájska skala

Kráčam asfaltkou až po odbočku vpravo. Ostrejšie stúpanie do lesného masívu v smere značky a aj miestnej trvá až k stožiaru telekomunikačného vysielača. Nádej k bezproblémovému presunu k Hájskej skale sa rýchlo stráca. Pôvodne pohodlná cestička hrebienkom je nepriechodne zavalená polomom. Najschodnejšia je obchádzka nepríjemným traverzom vo svahu. Odbočka k samotnej skale v klesaní menšieho hrebienka je bezproblémová. Hájska skala je tak trošku skrytá v zeleni stromov. Skalnatý vysoký výbežok je dobré polkruhové vyhliadkové miesto otočené smerom k juhu. Samotné Vyhne sú mimo zorného poľa. Miesto označuje stĺpik s cyklistickým značením. Keďže časové plány mám viac ako bezstresové, zhadzujem batoh, sadám si na zem a kochám sa pohľadom do zalesneného priestoru Banského vrchu v kontraste s upravenou lúčkou dole v údolí. Čas ubieha rýchlo a musím opustiť nenápadné, no o to sympatickejšie miesto.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jelenia skala

Vraciam sa na hrebeň a teším sa príjemnému chodníčku, čo ním vedie. Keby nebolo znovu pováľaných stromov, tak aj pohodlnému. Od lúčky v mieste zvaným Podjedlina, s nie veľmi prívetivým posedením, kráčam severným traverzom hory. Nie je to také pekné ako chodník hrebeňom, ale už ma nespomaľujú žiadne vývraty a trasa ubieha rýchlo. V jednom momente v lesnom poraste pribudlo kráterov ako po starom bombardovaní. Keďže sa pohybujem terénom, kde prekvitala ťažba nerastov, sú to asi pingy - priehlbiny po povrchovej banskej činnosti.

Postupne vystúpim v oblasti Kešnerovská až na hlavný hrebeň oddeľujúci Vyhniansku a Hodrušskú dolinu. Čaká ma pekný, čiastočne do lúk a pasienkov otvorený úsek, ktorý som dávno nešiel. Občas sa vyskytnú trošku obmedzené výhľady na hodrušskú stranu. Mierne vlniaca sa cesta krajinou ma privádza k druhému osídleniu, k Rumplovskej. Pri novoupravenom pamätníku venovanom ôsmim padlým z januára 1945 zhadzujem na chvíľu batoh, dopĺňam tekutiny. Okolie je upravené, čisté. Ako nadpráca sa mi zdá vrecko na odpadky zavesené na strome. Zvyčajne sa stáva zárodkom budúceho smetiska. Tu to vari nehrozí.

Miesto je tiež križovatkou turistických trás. Odbočujem z hrebeňovej a smerujem žltou na vyhniansku stranu. Teším sa na možno vrchol dnešného dňa, Jeleniu skalu. Hlavná časť trasy vedie akoby traverzom vo svahu výraznejšieho vrchu Končiar až do menšieho sedielka pod Končiarom. Stretám tu prvých turistov. Pár v strednom veku vystupuje z ľavej strany jednou z miestnych značených trás. Zaujalo ma to. V mape som v tých miestach videl názov Elizabeth štôlňa. Oni tam dole síce nič také nevideli, no láka ma to.

Zo sedielka len trošku hore a úzkym pekným hrebienkom, s porastom v lepšom prípade dožívajúcich dubov, postupne klesám smerom k Jelenej skale. Prvý vidím vysoký dvojramenný kríž. Pri ňom je malá plošinka umožňujúca viac ako polkruhový rozhľad. Pekné vyhliadkové miesto. Vzdialený obzor je orámovaný hrebeňom Vtáčnika a Kremnických vrchov so Žiarskou kotlinou pod nimi. Samotné Vyhne s Kamenným morom sú vzdušnou čiarou neďaleko. Ostatný priestor zaberajú rozsiahle zalesnené priestory Štiavnických vrchov len občas prerušené lúčnym priestorom. Na jednom otvorenom priestore je pekne vidieť repliku hradu Markus.

Aj keď to vyzerá, že pred chvíľou tu nikto nebol, teraz sem prichádza jedna dvojica za druhou. Vyložene je to momentálne cieľový bod mnohých párikov. Ak jeden odíde, ďalší už je tu. Len moja osamelosť to tu kazí. Získať fotku skalného výbežku bez osadenstva sa mi nepodarilo. Odfotím z väčšej vzdialenosti, nech náhodou nikoho nekompromitujem a prestávam zavadzať na relatívne malom mieste. Omša spomínaná na tabuľke popisujúca osadenie kríža v roku 2007 musela byť dosť komorná.

Po ťažkom rozhodovaní na zostup nevolím žltú značku, ale miestnu. Vedie šikmo v strmom skalnatom svahu s vegetáciou odpovedajúcou miestam, kde je dostatok slnka a tepla. Bol to ozaj pekný úsek. Len škoda, že pri upravenej, no bezvodej studničke spozorujem stratu jednej výstrojnej súčasti. Zhadzujem batoh a vraciam sa. Nádej, že vypadla neďaleko, sa nenaplnila. Skoro som opäť zdolal Jeleniu skalu.

Ešte raz sa môj chodník pod Spáleným vrchom stretne s turistickým. Odolám jeho lákaniu a kráčam nezáživnou cestičkou až dole do doliny. Tu strácam čas márnym hľadaním niečoho hmatateľného po banskej činnosti. Jedno miesto by svojím terénom zodpovedalo niečomu, čo som hľadal a čo prikryl čas. No neviem. Takže trošku sklamaný kráčam úzkym a tmavým údolím k obytnému priestoru. Život v úzkych údoliach nebol teda veľmi slnečný. Ani pre tých, čo nemuseli fárať do studených štôlní a život prežili na povrchu.

Vyhne

Následný presun asfaltom hlavnej vyhnianskej cesty ma privádza do centra obce. K občerstveniu si vyberám honosnejší objekt. Trošku ma len zarazila obsadenosť. Väčšina stolov je okupovaná na niečo čakajúcimi návštevníkmi. Pizziar asi nestíha. Tak si objednávam len nápoje. Kofola, pivko a kávička. Obslúžený som rýchlo. No s platením to už také pružné nebolo.

Nebolo to však márne čakanie. Od neďaleko sediaceho staršieho fajčiaceho štamgasta si požičiavam zápalky (nie, nefajčím, strapkali sa mi šnúrky na topánkach). Skončí to skoro hodinovým rozhovorom, dá sa povedať, so zaslúžilým turistom a horolezcom. Má čo rozprávať, niečo už prešiel, niečo už videl. Zachytím aj výraz dom na dobrej strane. Teda na miestach tunajších dolín, kde má aj slniečko väčší prístup. Keď príde s platením aj na mňa rad, tak pomaly nerád odchádzam.

Sú štyri hodiny a musím kdesi dôjsť, kde budem tráviť noc. V pláne je Kerling a tam na hrebeň to asi trošku potrvá. Vraciam sa k miestam, kde som ráno začínal. Pokračujem do bočnej dolinky. Krátku odbočku mám len k vyhnianskemu travertínovému mamutíkovi. S ťažkosťou v duši si odopriem kúpeľ nôh v termálnej vode stekajúcej po chobôtiku do menšieho jazierka. Dni sú krátke a hrozí, že ubivakovávať sa budem po tme. Kráčam okolo osamelo stojacich domov. Využijem ponuku zo studničky priamo pri ceste a dopĺňam si zásobu vody. Trošku neočakávane odbočujem vľavo do lesného porastu a lesnou cestou poznačenou ťažbou začínam naberať nadmorskú výšku. Občas mi terén a rúbane umožnia obmedzené výhľady do okolia.

Kerling

Škoda, že zlatá hodinka končí v momente, keď sa blížim k otvorenému sedlu s peknými domčekmi nesúcich znaky hospodárskej aktivity. Ignorujem neoficiálny smerovník orientujúci k nim. Len ho zacitujem: „U Koniarov, Turistická oddychovňa, s možnosťou občerstvenia 150 m“. Mňa však neignoruje niekoľkočlenná svorka miestnych psíkov. Miestny osadník ich zavracia a naša na väčší dištanc vedená konverzácia končí mojím odmietnutím nasmerovania najkratšou cestou do Hodruše-Hámrov. Nespomeniem, že civilizácia je na programe až zajtra ráno.

Nasleduje ostrejšie stúpanie smerom k hrebeňu. Miesto stretávania mojej trasy so značkou od Lukavice v polohe Pod Priechodnou dosahujem až pred siedmou. Pekným hrebeňovým úsekom sa pohybujem v nastávajúcom šere.

Ešte stíham na Kerlingu v poslednom svite, už by som slnečné lúče nespomínal, pohľadať studničku pri jazierku. Obe ma sklamali. Hlavne studnička akoby svoju rolu splnila. Nechce sa mi veriť, že by bola hlavným zdrojom pre osadu, čo tu v dávnych dobách stávala. Niektoré banské dielo asi odviedlo vodu inam. Takže ku kaplnke prichádzam až potme a po mnohých rokoch. Našťastie prístrešok je len kúsok vedľa. S radosťou zhodím batoh a rozhliadam sa. Už toho veľa nevidím. Malo by tu byť viac možností pre bivak, no blúdiť v tmách sa mi nechce. Nocľah bude tu. Vietor nefúka a pevná strecha nad hlavou musí stačiť. Menšou chybou je, že cyklistický prístrešok je trošku krátky. Aj uhlopriečne to bude viac ležanie na stole ako visenie v hamake.

Zapaľujem sviečku, znížim váhu proviantu a vypijem čaj pripravený na pevnoliehovom variči. Samozrejme, prilepším ho niečím ostrejším. V diaľke svieti len svetielko na vrchole Sitna a blikajú svetlá obce Kopanice. Inak kľud. Čo sa nenapĺňa, je očakávanie zvukových prejavov jelenej ruje. Vlani o tomto čase som zažíval čosi iné (Púchov - Lednica - Vršatec). Ako nad tým rozmýšľam, niečo moje uši zachytia. Dáke dychčanie a po chvíli aj niečo tmavé obchádza prístrešok. Identifikujem to ako dva veľké pastierske psy snažiace sa chytiť stopu. Čelovka aj okuliare sú momentálne mimo prevádzku, tak druh bližšie neidentifikujem. Silueta by veľkosťou mladému mackovi odpovedala. Zaujímavé, že som úplne pokojný. Jazvec zo sedla Volárska bol iná káva. Po viac ako pol hodine počujem akési cinkanie. Väčší sa osamelo vracia z pytliackeho lovu a občas mu niečo na obojku zazvoní. Inak noc prebehla v pohode, aj keď trošku nepohodlne.

Druhý deň

Ráno je prekrásne. Vidím aj to, čo som mal vidieť už večer. Bar Kerling by zabezpečil luxusný bivak. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Aj toaleta s výhľadom do priestoru (dvere sú mimo prevádzky) nemá chybu. Tak len zbežne preskúmam premárnenú príležitosť a stúpam na druhú stranu Kerlingu. Aj tu je pár táborísk svedčiacich o častých návštevách. Až sa čudujem, že túto noc som tu bol sám.

Zdolám aj samotný Banský vrch. Je vlastne len horným okrajom lúčneho priestoru obhospodarovaného len do tej miery, aby sa dotáciám urobilo zadosť. No polkruhový pohľad od vrcholového triangulačného kameňa je ozaj pekný. Len krátke raňajky a kráčam smerom k Banskej Hodruši. Ešte sa kvôli fotke pristavím pri prameni a zarastenom jazierku, svetelné pomery predsa len zlepšia môj názor na estetično zarastajúceho rezervoáru.

Banská Hodruša

Značka vedená klesajúcou lesnou cestou sa niekoľkokrát zatáča, až ma privádza k prvým upraveným domom Jelšovej skrytej v úzkom údolí. Pristavujem sa pri novogotickom kostolíku Panny Márie Pomocnice kresťanov neďaleko ústia otvorenej Dolnej štôlne Schopfer s upraveným portálom. Pri dnešnej návšteve si nenechám ujsť príležitosť a s nasadenou čelovkou preskúmavam vnútro. Niekoľko desiatok metrov prejdem, potom končím pri závale. Preskúmam aj krátku slepú odbočku. Krátka exkurzia do podzemia potešila.

Po dosiahnutí hlavnej komunikácie vedúcej dolinou odbočím smerom k Banskej Štiavnici. Zaujme ma areál Dolnohodrušského banského podniku. Aj tu je historický portál štôlne Jána Krstiteľa pekne upravený. Skoro hodinu mi trvá chôdza smerom k centru bývalej miestnej časti Banskej Štiavnice - Banská Hodruša. Pokusy o jej osamostatnenie od vzdialeného centra končili až hrdelným trestom. Strávil som tu jedno nedeľné predpoludnie a môžem povedať, že to tu stojí za zastavenie. Nenápadné osídlenie toho veľa skrýva. Veď v tunajšej doline dodnes funguje posledná zlatá baňa v strednej Európe.

V Banskom dome si doprajem predčasné nedeľné pohostenie. Padlo mi to dobre. Len účet má bratislavské ceny. Každý špás niečo stojí. Ale tento na jesennom slniečku neďaleko barokovo stvárnenej Golgoty, pod strážou Wachhausu stál za to.

Je jedenásť preč a kráčam hore starým centrom skrytom v bočnom údolí. Zastavím sa pri Klopačke, prejdem okolo viacerých historických budov. Len kostoly sú tu dole dva. Jeden stojí ešte hore na cintoríne. Ktorý je katolícky a ktorý evanjelický, netuším. Honosné stavby hovoria o bohatstve ťaženom tu v minulosti. Teší ma, keď vidím, že akoby úpadok už skončil a navracia sa určitá prosperita. Ešte si doplním pri zdroji pitnej vody zásobu tekutiny. Kohútik je esteticky umiestnený neďaleko upraveného vstupu do štôlne. Mám dojem, že s touto podzemnou spojnicou si ešte pomerne nedávno skracovali cestu baníci z Vyhní do Hodruše.

Ako naberám výšku kráčajúc medzi posledné domy doliny, začínam sa obzerať po Brennerskom tajchu. A veru nesklamal. Teda aspoň svojou hrádzou. Také niečo som ešte na Štiavnicku nevidel. Len koruna hrádze je niekoľko desiatok metrov široká. Tvorí tu rozsiahlu vzorne obhospodarovanú lúčku a tak rešpektujem nápis o zakázanom vstupe. K vodnej hladine sa prebíjam z cesty od horného konca. A to doslovne, vysokou žihľavou a zarastenou cestičkou. Aj vodná hladina je len ilúzia. Je to kalná voda, z ktorej vytŕčajú dreviny v rôznom štádiu rozkladu. Zvláštny biotop bezodnej bariny. No aj to má svoj náboj. Osobne neviem zhodnotiť, či by návrat k modrej hladine bol posunom k lepšiemu.

Teraz neviem, či bolo viac kubíkov vody zadržanej v priestore alebo kubíkov použitej zeminy na samotnú hrádzu. Aj tak to bolo riziko nad úzkym údolím zadržať veľký objem vody. Asi sa obyvateľstvu lepšie spávalo, ak videli div postavený ľudskými rukami. Energia množstva vody z prevýšenia by dole nenechala ani základy z masívnych civilných a cirkevných stavieb, čo stoja v centre. Klobúk dole pred stáročnou stavbou. Bez úhony prežila a celú dobu dávala energiu tomu, čo sa hýbať malo.

Hadová

Chodník starou cestou nezmierňuje, stúpa priamo lesom až k hrebeňu, kde som bol včera. K Rumplovskej s jej obydliami na vrchole slnečného svahu. Pristavím sa len krátko. Tentokrát smerujem rovno k Banskej Štiavnici. Užívam si pohodu cesty bez veľkých prevýšení so zaujímavými pohľadmi do krajiny. Hrad Markus vidím z iného uhla ako včera. V týchto miestach je tento gýč, v dobrom slova zmysle, neprehliadnuteľný. Samotné okolie Hadovej je vyložene pekná krajina. V tomto ročnom období to tu dýcha pohodou. Aj osada ma prekvapí s obydliami po priam luxusnej rekonštrukcii.

Banky

Na križovatke chodníkov sa odpájam od hrebeňovky a zostupujem vľavo do doliny. Leží tam mne neznáma osada Banky s Bančianskym tajchom. Priznám sa, nikdy som nezaregistroval ani odbočku z hlavnej cesty, ktorá do nej vedie. Tak teraz idem pešo objavovať. Zníženie nadmorskej výšky je citeľné a privádza ma k chatovej osade ležiacej poblíž malého tajchu. Vodné dielo nenásilne zapadá do krajiny. Podľa bezchybného stavu muselo prejsť kvalitne vykonanou rekonštrukciou.

Kúsok pod hrádzou začína obec. Žiadny úpadok nevidím, asi žije hlavne vďaka chalupárom. Teraz tu panuje pohoda nedeľného popoludnia. Prejdem ešte ku kostolíku. Nad kostolíkom zaujme vodorovná plošina s porastom výstavných exemplárov stromov, ktoré by boli ozdobou každého historického parku. Ešte ma upúta zvonička vo svahu a pohľad na hodinky ma ženie preč.

Okolo Rozgrundu

Pokračujem značkou stúpaním bočným údolím. Pri jednom domčeku zaváham. Brána otvorená, v nej leží voľne pes. Zhodnocujem situáciu. Vo dvore vidím ešte vlčiaka. Z týchto dvoch to priateľskejšie plemeno. Obísť sa nedá, len vrátiť. Vzdialenejším krajom idem pomaly vpred. Turistické paličky ako posledný ochranný prostriedok držím v upotených rukách tak, aby nepôsobili ohrozujúco. Dopadlo to dobre. Síce pod drobnohľadom, ale bezpečne prechádzam. Asi dobre vedeli, kde je hranica priestoru, ktorý majú strážiť.

S ľahkou dušou vystúpim do miest, kde vidím širokú zvlnenú krajinu vŕškov a údolí pokrytých lesmi a lúkami. Som až tak uveličený z prostredia, že neodbočím z príjemnej cestičky. Spamätávam sa dosť neskoro, a tak sa na značku nevraciam. Prichádzam k hornému koncu tajchu Rozgrund. Asfaltom krajom nádrže sa bezproblémovo znovu napojím na značku, len s malou zachádzkou. Samotný tajch je zdrojom pitnej vody a tak aj jeho stav a prístup k nemu zodpovedá jeho významu.

Hlavnú cestu k Vyhniam opúšťam až kúsok pod hrádzou. Značka bude stúpať na druhú stranu údolia. Pri prekonávaní potôčika neodolám jeho vábeniu a uvediem sa do hygienickejšieho stavu. Návštevníci Banskej Štiavnice by nemuseli mať pochopenie pre môj odér.

Chodník je spočiatku bezproblémový. Teda ak nerátam dilemu medzi zákazom vstupu do ochranného pásma vodného zdroja s oficiálnou trasou turistického chodníka. Čo ma prekvapilo, tak to boli vzorne vyčistené a funkčné zberné jarky. Záver bol už iný. Prebehlo tu spracovanie kalamity v smrekovom poraste a bolo to len predieranie sa k horizontu. Našťastie nie dlhé a s uspokojením sa polohe Matulka pripájam na červenú trasu.

Banská Štiavnica

K sedlu Červená studňa to už bolo len kúsok. Krátko po štvrtej ho dosiahnem. Fungujúci bufet Hájovňa poteší dušu a následne aj telo. Dostatočná hydratácia s kávičkou dodala energiu. Stále funkčná útulňa vyrieši dilemu, kde mám tráviť noc. Naposledy som tu spal pred dvomi rokmi (Žarnovica – Paradajs – Sklené Teplice – Žiar nad Hronom) a bol som spokojný. Dnes bude dúfam repríza. Zhodím batoh do krytého priestoru, beriem si doklady s hotovosťou a idem využiť cez dve hodiny svetla, čo mi na dnes ostali.

Dnes to bol pár mne neznámych tajchov. Tak si pribalím ešte jeden, Ottergrundský. S hanbou konštatujem, že hoci častý návštevník mesta, ešte som pri ňom nebol. Leží na hornom okraji mesta a je zo všetkých tajchov najvyššie položený. Prístup k nemu je zo sedla veľmi pohodlný. Vedie časťou náučného chodníka len s malým stúpaním vo svahu Paradajsu. Užívam si pohľady do krajiny s Banskou Štiavnicou uloženej v jej lone hlboko podo mnou. Pekne vidím aj staré osídlenie na Glanzenbergu, čo som len nedávno objavil (Ponad Banskú Štiavnicu).

Pomaly začínam rekapitulovať moje putovanie štiavnickým regiónom. Pomáhajú mi v tom aj veľmi solídne spracované tabule NCH. Teraz si uvedomujem, že terajší prírodný ráz je rázom postindustriálnej krajiny. Je aj dôkazom, ako príroda dokáže zaceliť rany po ekologickej katastrofe, čo tu stáročia prebiehala. Návrat k starým časom nemusí byť návratom k lepšiemu. Romantika dávnych čias bola krutou realitou. Pre zaujímavosť odcitujem z náučných panelov:

„Intenzívna ťažba dreva zdecimovala lesy v blízkosti banských miest. Okolie Banskej Štiavnice v 16. a 17. storočí pripomínalo zlovestný Mordor z Tolkienovho Pána prsteňov – kam oko dohliadlo, rozprestierali sa rúbaniská plné gápľov a čmudiacich milierov na pálenie dreveného uhlia“.

„Niekoľko kilometrov pred Štiavnicou boli stopy ťažby vidieť na každom kroku. Cesty z lámanej trosky, opití baníci, kopy vyťaženej rudy, či chatrče na jej prepieranie, huty a rachot stúp.“

Generácie a generácie pretvorili tento kraj. Nielen na povrchu, ale aj v podzemí. Krajina je možno deravejšia ako povestný švajčiarsky Ementál. Je neskutočné, ako sa tu od doby Mordoru harmonicky spojilo dielo prírody s tým, čo vytvorili ľudia. Ich výkon možno prekonáva aj výkon egyptských staviteľov pyramíd. Len gro tejto práce je skryté pred našimi očami. A preto, nielen ja, sem rád chodím.

Samotný Ottergrundský tajch je jednou z malých nádrží. No jeho poloha nad poslednými záhradami mesta je neskutočná. Výhľad z hrádze stojí za to. Škoda zhoršujúcich sa svetelných pomerov. Nepôsobí dojmom zabudnutia. Ani stavom a ani návštevníkmi. Nie je to osamelé miesto.

Spúšťam sa priamo do centra. Aspoň to v spleti cestičiek skúšam. Tak priamo to nefunguje. Aspoň ja končím v areáli záhradky za zamknutým plotom. Vraciam sa kúsok a hľadám niečo schodnejšie, aj keď nie priamejšie. Už medzi obydliami ma ponaviguje starší pár so psíkom, čo svojmu diabolskému menu odpovedá aj výzorom. Vraj aj povahou. No tohto držia pevne v rukách. Úzky chodníček vedľa ich plotu ma privedie do mesta zo strany ako nikdy pred tým. Niečo nové v meste, kde už, myslel som si, nič nové neobjavím.

Samotná B. Štiavnica pôsobila posezónne koncovíkendovo. Len pár turistov sa podvečer túla centrom. Prechádzkovým tempom stúpam Námestím svätej Trojice. Krátko si odbočím len k ústiu štôlne Cherubín. Minútová zachádzka, ktorú som dlho plánoval. Potom len okolo domu fotografa Dezidera Hoffmanna, zastavenia pri tajchoch Veľká a Malá Vodárenská nádrž, okolo Jána Nepomuckého s jeho prameňom a schodiskom. S nastupujúcim súmrakom som znovu v sedle Červená studňa s tajchom a Hájovňou.

Stihnem si pred záverečnou objednať čaj do najväčšieho čajníka, čo tam majú. Prispejem drobným obnosom na dobrovoľnú zbierku k rozvoju areálu. Po chvíľke zostávam v kultúrno-občerstvovacom priestore sám. Tma padá na krajinu a popíjam teplý nápoj len občas rušený prejazdom áut. Noc prebehla v kľude. Spanie na karimatke v spacáku na rovnej ploche sa nedá nazvať bivakom. A čo luxus otvorenej toalety s tečúcou studenou a teplou vodou. Ďakujem.

Tretí deň - Hodrušské tajchy

Dnešné ráno je tiež príjemné. Žiadne veľké plány nemám. Aj rekapituláciu som si už urobil. Úlohou dňa je len dosiahnutie príhodného miesta s vhodným autobusovým spojom. Po troške hľadania to bude pred poludním Banská Hodruša. Trasou, čo by mi mohla odkryť ešte pár zaujímavých miest.

Pokochám sa v korunách stromov umiestnenou výstavou fotografií a pred pol ôsmou kráčam so záťažou o proviant odľahčeného batohu. Čaká ma len párkilometrové bezproblémové klesanie. Chvíľu idem asfaltom, aby som v sedle pod Cukmantelom odbočil na lesnú cestu. Potešil ma upravený portál štôlne Roxner. Teda ozaj dávno som tadeto nešiel. Vtedy vchod do podzemia vyzeral inak.

Cesta lesom je príjemná. Spočiatku je to rovinka po vrchnej z dvojičiek ciest. Až taká pohoda, že nezaregistrujem prechod značky na dolnú. Musím sa kúsok vrátiť. Správna komunikácia klesá citeľnejšie. Privádza ma k Hornému Hodrušskému tajchu. Zažil znovuzrodenie v nedávnej dobe, síce len v zlomkovej veľkosti, ale dobrý počin. Vďaka asi Salamandra rezortu. Krátka prehliadka potvrdzuje môj prvý dojem. Úrovňou sa nemusí hanbiť ani pred alpskými strediskami. Teraz pôsobí síce ospalo, na kráse mu to neberie. Nastavuje latku vysoko, asi vrátane cenovej a aj v okolí. V Banskom dome sa musím dnes viac kontrolovať.

K Dolnému Hodrušskému tajchu prichádzam asfaltkou. Značenú skratku lesom som nezaregistroval. Kompenzoval som si to slepou odbočkou schodíkmi k výpustným objektom tohto horného. Sympatická pronavštevnícka maličkosť.

Nižšie umiestnená o niečo mladšia vodná nádrž chytí hneď za srdce. Veľkosťou je viac ako slušná, pekne umiestnená v zelenom údolí, vodná hladina zadržaná miernym zeleným oblúkom hrádze z návodnej strany obloženej kameňom. Škoda momentálne zatvorenej reštaurácie. Divné, nikdy som tu nebol.

Až do konca to bude len chôdza po pevnom povrchu. Tak ním kráčam. Kúsok pod tajchom prechádzam okolo malého kempu. Akoby bolo toto sympatické zariadenie ešte v prevádzke. Sú ľudia, ktorým nie sú takéto zákutia neznáme. Pristavujem sa len pri zrekonštruovanom portáli štôlne Zlatý stôl, Bane Jozef. Má pri sebe aj krytý prístrešok. Chýba mi tu len informačný panel s pár miestnymi reáliami. Z banského diela vyteká silný prúd vody. Pár metrov od vchodu blokuje vstup masívna mreža. Nie dosť masívna, keďže už neplní svoju rolu. Je v nej diera. Štôlňa asi vedie ďaleko, ak to stálo za námahu. Nezdržujem sa a pokračujem k hlavnej ceste z B. Štiavnice. Je na dohodenie kameňom. Údolie sa tu tak zúžilo, že tam nie je miesto na cestu aj potok. Musí tiecť v podzemí. S navážkou nebol problém. Hlušina našla uplatnenie.

S dneškom som nad očakávanie spokojný. Videl som pekné miesta. K autobusu je to pár minút. Chytím spoj, s ktorým som nerátal. No nechváľ deň pred večerom. Neočakávane zakopnem. Síce len obrazne, ale na dlhšie. A akoby to v Hodrušskej doline bolo, ak by to nebolo zlaté zakopnutie.

Baňa Starovšechsvätých, Banská Hodruša

Pristavujem sa pri pekne upravenom historickom objekte priamo pri hlavnej ceste. S prekvapením čítam Baňa Starovšechsvätých, Banská a geologická expozícia. Tak o tomto múzeu nič neviem. Areál budí dojem baníckeho skanzenu, no je teraz tichý. Vchádzam na nádvorie, mapujem terén. Po chvíľke sa otvoria dvere a postarší pán prejaví záujem o moju osobu. Uvedie ma do stavu veci. Áno, je tu súkromná expozícia vytvorená Slovenskou banskou (prevádzkovateľ spomínanej zlatej bane). Len do podzemia musí byť vyšší počet návštevníkov. Teda pre mňa bude aj výstavná časť nečakaným zážitkom.

Aj bola. Ako momentálne jediný návštevník som sa túlal po troch poschodiach venovaných geológii, mineralógii, ťažbe s jej históriou v oblasti. Exponáty historického náradia, minerálov, výstavka venovaná ryžovaniu zlata s pútavými popismi sa nedajú len tak rýchlo prejsť. A pre menej technicky zameraných je tu tiež čo vidieť. Viete, že v tejto doline učipkovali desaťmetrový svadobný závoj pre terajšiu anglickú kráľovnú?

Na konci ďakujem, chválim a sľubujem, určite sem prídem. Aj to podzemie láka a keďže dnes som to mal grátis, tak nabudúce by som rád bol regulárnym návštevníkom. Nakoniec som mal ešte poslednú otázočku. Kto je majiteľ, čo namiesto vily a jachty kdesi na Jadrane, dáva peniaze do niečoho takéhoto? Odpoveď bola jednoslabičná. Ja.

K autobusovej zastávke nie je ďaleko. Pristavujem sa pri úvodnom paneli náučného chodníka. Nedávno som ním prechádzal a tento jediný som vynechal. Bola to veľká chyba. Múzeum by mi neuniklo. Inak chodník odporúčam, ukáže mnoho zaujímavostí z B. Hodruše a uvedie aj do ťažobnej problematiky. Len pozor, je bez informačných tabúľ. Sú prístupné len vo virtuálnej podobe. Ešte posledný upravený portál Dolného prekopu k šachte Lill a som pri Banskom dome. Menšie občerstvenie a pred obedom ma odváža miestna doprava.

Zhodnotenie

Na krátke turisticko-vlastivedné putovanie som sa dosť rozpísal. No je to môj klasický problém na Banskoštiavnicku. Krajina je neskutočne bohatá svojou prírodou, históriou, a o technické pamiatky človek zakopáva na každom kroku. Nespomenúť to by bol hriech. Aj teraz mám dojem, že moja neznalosť regiónu len vzrástla. Stretávam sa s mnohými odkazmi na miesta, čo som aj teraz nepreskúmal a pritom som sa neďaleko tých miest pohyboval. No nič, musím dúfať, že aj zajtra vyjde slnko a budem môcť kráčať s batohom krajinou.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek