Mengusovské mesto duchov

Autobusová náhrada za zubačku ma vypúšťa do chladného a hmlistého šera. Všade je ticho a pusto, okrem mňa a jedného mladého páru nevidno živej duše. Prirodzene, je utorok, druhý decembrový týždeň a navyše usmoklené počasie. Na farebné svitanie sa zrejme čakať neoplatí, a tak rovno vyrážam k Popradskému plesu. Minimum ľudí som čakala, ale zistenie, že prvý človek kráčajúci po červenej značke som dnes ja, ma naozaj prekvapuje. Podľa stôp v snehu ma predbehli iba dve líšky a jedna mačka. Dôkazom nedotknutosti je množstvo lepkavých pavučín medzi stromami. Našťastie ich v noci mráz posypal ľadovými kryštálikmi a stíham ich zbadať skôr ako sa mi nalepia na tvár. Dnes ma moja obľúbená dolina víta slávnostne – pri kráčaní po panenskom snehu a „otváraní“ chodníka zapečateného ľadovými vláknami si pripadám kráľovsky. Ani hustá hmla neprekáža, práve naopak. Jemne pocukrovaný smrekovo-limbový les je vďaka nej ešte rozprávkovejší.

Líščie stopy ma opúšťajú v okolí Hincovho potoka, no mačka mi prešliapala cestu až k Popradskému plesu. Je tu neuveriteľné, strašidelné ticho a Majláthova chata aj horský hotel vyzerajú, akoby v nich v poslednej dobe prespávali len duchovia. Nikde nevidno zapnuté svetlo, žiadny pohyb ani zvuk. K pocitu tajomna prispieva aj stále nepriestrelná hmla. V lese pôsobila rozprávkovo, no stíchnuté budovy sú vďaka nej ako vystrihnuté z hororu. Je tu skrátka mrazivo, a nielen kvôli pohľadu na teplomer. Aby som v údolí duchov neprimrzla tiež, rýchlo rozmýšľam o ďalšom postupe.

Zjavenie pod Ostrvou

Voľba padá na serpentíny, vedúce do sedla pod Ostrvou, kde po prvýkrát stretávam ľudské stopy. Išla som tadiaľto veľakrát, ale večné zízanie na parádne krivky Zlomiskovej doliny ma stále neomrzelo. Som zvedavá, či sa mi dnes podarí zahliadnuť aspoň kúsok niektorého štítu. Zdvihnem hlavu niekde do mliečneho neznáma a vtom ho zbadám. Cez hmlu ako zjavenie zasvieti žiarivo biely hrebeň Kôpok. A hoci hneď zmizne, ostávam v pozornosti. Aj foťák vo vrecku začína tušiť, že sa blížia jeho chvíle. Onedlho sa Kôpky zjavia znovu a spolu s nimi aj tatranská kráľovná Vysoká. Každú chvíľu sa strácajú a znovu objavujú v hmle s ďalšími a ďalšími štítmi. Divadlo je dokonalé, až sa nakoniec hmla rozhodne natrvalo ustúpiť a všade okolo mňa sa usadí neuveriteľná krása. Bielučké štíty žiaria na pozadí modrej oblohy a celú scénu zdobia chumáčiky oblačnosti, ktorá sa nestihla rozpustiť. Ak mi doteraz Zlomiská pripadali krásne, neviem, aké prídavné meno by ich vystihovalo v tejto chvíli.

Môj postup hore sa značne spomalil, lebo každých pár metrov absolvujem otočku o 360 stupňov. Ani druhá strana sa nenechá zahanbiť. Baštový hrebeň so Satanom a pyramída Kôprovského štítu takisto nahodili sviatočné šaty a oblačnosť sa stále nevzdáva. Keď mi k sedlu chýba posledných pár zákrut, celú dolinu opäť zavalí pudingová hmla. Lenže tentokrát som dostatočne vysoko a inverzné čary môžem pozorovať zhora. A je to pohľad snov. Dolina je zatopená a z inverzného mora trčia iba útesy snehobielych hrebeňov. Neviem si predstaviť, kam to ešte môže vygradovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Ostrve

Pri príchode do sedla stretávam majiteľov stôp, ktoré som videla v serpentínach. Vrcholové družstvo v zložení dvaja muži a jeden pes je už na ceste dolu a nikto ďalší neprichádza, takže mám Ostrvu celú pre seba. Slnko príjemne hreje a mojou jedinou povinnosťou je naplniť prázdny žalúdok. Počas skorého obeda môžem pozorovať neustály príliv a odliv nízkej oblačnosti v Mengusovskej doline. Podmienky sa menia každých pár minút. Rozprávkové scenérie sa striedajú s ešte rozprávkovejšími a foťák radšej úplne schovám. Teraz chcem fotiť len očami.

Na jednu momentku ho však využiť musím. Kamzík, ktorý sa doteraz lenivo motal v kosodrevine, sa konečne vybral smerom ku mne. Našla som preňho pekné miesto na fotku a verím, že plán vyjde. Podľa mojich doterajších skúseností sú kamzíky pri fotení spoľahliví spolupracovníci, vždy vylezú na nejaké fotogenické miesto a zapózujú. Problémom je, že tak učinia iba na pár sekúnd. Scenár je dnes rovnaký – kamzík pripláva svojou ušľachtilou chôdzou na miesto, kde ho chcem mať, vznešene postojí a milosrdne počká, kým spravím jeden, vo výnimočných prípadoch aj dva zábery. Následne usúdi, že som vskutku nudným objektom a s výrazom absolútneho nezáujmu pokračuje ďalej. Ak nestihnem zaostriť, moja smola. On, vysokohorský aristokrat, nebude svoj drahocenný čas zabíjať s obyčajnou bytosťou, ako som ja.

Pomaly nastáva čas rozhodnúť, ako naložím s druhou polovicou dňa. V pláne bola iba kratšia prechádzka, ale keď sa obzerám okolo seba, je mi jasné, že v cieli ešte nie som. V takomto počasí sa dolu ponáhľať nebudem. Ak sa nechcem po svojich stopách vrátiť do (zas a znovu) mliekom zaliatej doliny a ani porušiť návštevný poriadok, nemám na výber. Jedinou možnosťou je pokračovať po magistrále smerom k Batizovskému plesu. Dnes mi to neprekáža, v Batizovskej doline som nebola vyše roka a rada po toľkej dobe pozdravím známe končiny.

Keď zídem z nenápadného vrcholu Ostrvy, do sedla práve dorazí dvojica, v ktorej spoznávam mladý párik z ranného Štrbského Plesa. Pozdravíme sa, splním funkciu vrcholového fotografa a predávam im štafetu „v šírom svete osamote“, ktorú som pred hodinou na rovnakom mieste prevzala od dvoch chlapíkov so psom. Zdá sa, že dnes si nás Ostrva servíruje po jednom a každému ponúka sériu súkromných zážitkov. Skromný, a pritom úžasne štedrý kopec. Dvojica si začína vychutnávať výhľady a ja sa v plnej spokojnosti môžem pobrať v ústrety novým prekvapeniam.

Čary a dary Batizovskej doliny

Na chodníku k Batizovskému plesu opäť absentujú čerstvé stopy. Teším sa z ďalšieho panenského snehu, aj z ďalších inverzných úkazov. Rozbúrený oceán nízkej oblačnosti sa tiahne cez celé Slovensko a vytvára jednu kreáciu za druhou. Jedinou viditeľnou pevninou sú Vysoké Tatry a sem-tam vykukne niektorý z najvyšších končiarov Nízkych Tatier. Hmla občas dýchne aj na magistrálu a spestruje slnkom zaliatu trasu. Až pri prechádzaní obrích južných svahov Tupej a Končistej si uvedomujem ďalší benefit dnešného počasia. Bezvetrie. Usmoklené ráno sa premenilo na dokonalý deň.

Cestou do Batizovskej doliny nestretávam nikoho a po príchode ku križovatke s praktickým názvom Odbočka na Vyšné Hágy zisťujem, že ani žlto značeným chodníkom z Vyšných Hágov od posledného sneženia nikto nešiel. To je dnes v celých Tatrách päť ľudí? Začínam sa cítiť ako hriešnik, keď čistú snehovú nádielku pri plese poškvrním svojimi stopami. Je však čas na ďalšiu prestávku a batoh (a seba) niekam zložiť musím. Retiazka bielych štítov okolo Batizovskej doliny vyzerá skvostne. Väčšinu známych vrcholov spoznávam ľahko, ale kde presne sa pri pohľade od magistrály nachádza najvyšší bod Karpát...? Márne žmúrenie po chvíli vzdávam a radšej idem zistiť, koľko je hodín. Na mobile svieti správa z práce. Môj návrh na zajtrajšiu dovolenku bol na poslednú chvíľu odobrený.

Predstava, že môžem v kráse zotrvať o deň dlhšie, je samozrejme skvelá. Slnko mi však o necelé dve hodiny zapadne a musím rýchlo vymyslieť, kam sa zašijem na dlhú decembrovú noc. Sliezsky dom je za rohom, ale musela by som mať negatívny výsledok testu, ktorý nie je starší ako 12 hodín. Zaujímalo by ma, akým zázrakom je možné pravidlo naplniť pri celodennej túre. Od zostupu do doliny ma môže zachrániť len Zamkovského chata. S malou dušičkou vytáčam číslo a milý hlas na druhom konci mi oznamuje dobrú správu. Sláva. Chvíľu sa teším a potom si v hlave prerátam, koľko (a kadiaľ) ešte musím prejsť. Radosť vystriedajú pochybnosti, ale nevzdávam sa. Ak stihnem do zotmenia zbehnúť z neprehľadnej kosodreviny do lesa, mohla by som to zvládnuť viac-menej v pohode.

Večer na magistrále

Pohľadom sa rozlúčim s Batizovskou dolinou a neisto vykročím v ústrety svojmu dnešnému osudu. Nádeje, že stihnem väčšinu trasy prejsť za denného svetla, sa ešte nevzdávam. Sliezsky dom je neďaleko a potom postačí „iba“ obísť Slavkovský štít. Zatiaľ však obchádzam len Gerlachovský kotol, môj tieň sa podozrivo rýchlo predlžuje a svetlo je čoraz viac zlatisté. Keď sa priblížim k hrane Gerlachovského hrebeňa, Velickú dolinu zaplaví hmla. Obávam sa, že slnečné lúče dnes vidím naposledy, doprajem si preto poslednú krátku prestávku. Slnko sa poriadne priblížilo k horizontu, ale stále krásne hreje. Zhltnem mandarínku a zvyšok čokolády, naposledy sa nechám obliať vyhriatymi lúčmi a večerný súboj o čas môže začať.

Svetlo dopadá len na najvyššie partie Velických granátov a ja sa ponáhľam k smerovníku pred Sliezskym domom. Ach, nie. „1:45“? Neverím vlastným očiam. Červenou značkou spájajúcou Sliezsky dom a Hrebienok som išla iba raz v živote a zdá sa, že si ju moja pamäť uložila úplne mylne. Matematika nepustí a mne je zrazu jasné, že v mraze, hmle a tme nepôjdem iba z Hrebienka na Zamkovského chatu, ale aj ktoviekoľko dlhý úsek hustými medvedími lesmi pod Slavkovským štítom. Skvelé. Nezostáva mi nič iné, ako sa z poklesnutej morálky rýchlo otriasť a využiť posledné svetlo dňa.

Áno, chcela som sa ponáhľať, ale hmla už po tisícikrát ustúpila a inverzné scenérie vo farbách zapadajúceho Slnka moje tempo opäť spomaľujú. Štíty sa menia z ohnivo oranžových na ružové a pomaly zhasínajú. Nakoniec žiari iba obloha na horizonte a na celé Slovensko padne definitívne šero. Okrem Vysokých Tatier plávajú v inverznom mori iba Kráľova hoľa a Ďumbier s Chopkom. Čarovný zážitok. Dnešné večerné predstavenie bolo dokonalé. Takmer som zabudla, akú cestu mám pred sebou.

V tatranskej tme

Napriek času strávenom pri večerných impresiách mi aké-také svetlo vydrží, až kým neprejdem z kosodreviny do obávaných temných lesov ponorených do hustej hmly. Snažím sa žmúriť do ničoty čo najdlhšie, no po treťom pošmyknutí priznávam, že treba nasadiť čelovku. Na tento moment sa neteším, lebo som sa zatiaľ nerozhodla, čo spravím, keď sa oproti mne zjavia páry svietiacich očí. So zmiešanými pocitmi sa mi podarí doraziť až k rázcestiu pod Slavkovským štítom. Tu sa prvýkrát odvážim porozhliadať všade naokolo a započúvať do temného ticha. Nikde žiadny zvuk, ani svietiace oči. Ak by sa ticho dalo zmerať, toto je rozhodne najväčšie, aké som kedy „počula“.

Tma v kombinácii s hmlou je taká čierno-čierna, že si posledných 15 minút tápania dovolím spríjemniť aspoň potichu pustenou hudbou. Na ceste domov, vo výškach stromov... pieseň Linda od Pary pre mňa oddnes naberá úplne nové významy. S príchodom na Hrebienok sa moje obavy končia. Nasledujúcu cestu poznám dobre a môžem si ju vychutnať s vedomím, že ma onedlho privedie do bezpečného prístavu v Zamkovského chate. Užívam si nočnú atmosféru pri Obrovskom vodopáde a som zvedavá, či sa ukážu miestne líšky, ale neprišiel nikto. Nakoniec konečne uvidím svetlo. A nie sú to svetlá zvieracích očí, ale okná vyhriatej a voňavej „Zamky“. Od radosti si pridávam prechádzku v okolí chaty a s víťazným pocitom si vychutnávam ticho zimnej noci. Zrazu sa z tmy vynorí chlapík a pýta sa, či hľadám huskyho. Bizarný deň. Nakoniec šťastne vchádzam dovnútra. A je to. Halušky, pivo, umyť sa a spať.

Horské ráno

Ráno na chate je tiché. Zdá sa, že som jediný človek, ktorý vstáva pred východom Slnka a ruší ranný pokoj. Kým sa v ospalej atmosfére rozhýbem, z okien začne presvitať podozrivo veľa svetla. Stíham poprosiť šuhaja z chaty o čaj a začína sa ďalší boj o čas. Na skalu nad Lomnickou vyhliadkou musím doslova vybehnúť, ale oplatilo sa. Síce bez dychu, ale rannú rozprávku nezmeškám. Pár sekúnd po mojom šprinte sa na horizonte objaví Slnko a príbeh začína. Ako prvé sa rozhoria zasnežené vrcholy najvyšších štítov. Inverzná perina, ktorá počas noci padla hlboko pod hranicu magistrály, postupne prestrieda všetky farby rannej dúhy. Kráľova hoľa znovu plachtí v mori nízkej oblačnosti, do premien červenej, oranžovej a žltej sa mieša vôňa čaju zo Zamky a recept na dokonalé ráno je hotový. Dúfam, že spomienky na posledných 24 hodín vo mne zostanú minimálne naveky.

Keď sa ranný svet prezlečie do farieb bieleho dňa a moja telesná schránka pomaly, ale isto primŕza ku skale, musím sa pohnúť ďalej. Smerom dolu sa mi stále nechce. Rozhodujem sa preto pre zostup cez Skalnaté pleso, ktorý mi trošku predĺži pobyt v rajskej atmosfére. Počasie stále tvorí ďalšie parády, ale potom sa na obzore objavia Belianske Tatry a je mi jasné, že sa blížim do cieľa. So zmiešanými pocitmi prichádzam na územie lanoviek a iných zvláštnych vecí, ale s potešením zisťujem, že dnes lanovka nechodí a nikoho tu niet. Skalnaté pleso v čase odstavených lanoviek je fajn. Keď si človek odmyslí niektoré budovy a oceľové laná, je to pekné a príjemné miesto. Dávam si rozlúčkovú pauzu a vychutnávam si pohľady na pyramídy Lomnického a Kežmarského štítu. Mrazom vyzdobený hrebeň Vidlových veží je dnes ešte magickejší ako obvykle.

Koniec jednej prechádzky

Kedy som sa nakoniec odhodlala k zostupu? Áno, trvalo to. Šuchtala som sa po Skalnatom plese sem a tam ako pomýlená bludička, čakajúc na nejaký skrat vo vesmíre, ktorý ma prinúti zostať hore. Neprišiel. Úmyselne pomalé schádzanie popri prázdnej zjazdovke mi spestrovala rekapitulácia udalostí z posledných dvoch dní. „Krátka prechádzka v Mengusovskej doline“ sa podarila.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek