Trasa

Fačkovské sedlo – Staré cesty – Pod Skalou – Kľak – Pod Skalou – útulňa Javorinka – Pod Skalou – Kľak – Pod Kľakom – Vríčanské sedlo – sedlo pod Úplazom – Úplaz – Ďurčiná

Serpentínami a bielym lesom

Za začiatok túry sme si zvolili klasickú destináciu, ktorou je Fačkovské sedlo. Na aute nás sem po obede priváža Paliho kamarát, s ktorým na parkovisku ešte chvíľu kecáme. Ak však chceme na Kľaku stihnúť zlatú hodinku, musíme zdvihnúť kotvy. V plnej poľnej so snežnicami na batohoch vyrážame zľadovateným snehom na blízke rázcestie Staré cesty. Zahneme doľava na žltú značku a vnoríme sa do lesa. Dostávame sa do severného svahu Reváňa, ktorým začíname stúpať v serpentínach. Snehu pribudlo, ale chodník je prešliapaný, miestami aj šmykľavý. S veľkými batohmi kráčame pomaly a zdravíme možno poslednú skupinku zostupujúcich turistov. Les je krásne zasnežený a máme sa aspoň čím kochať. Po čase dorážame do Revánskeho sedla, kde si pri tabuľkách na okraji lúky dávame oddych. Otvára sa nám výhľad na okolité hory a do južného Turca.

Lúka je slušne rozdupaná, čo je dôkazom, že tunajšie končiny sú turisticky veľmi populárne. Opäť vchádzame do lesa a spočiatku širšou cestou mierime v ústrety Kľaku. Hrebeňom mierne stúpame a debatujeme o turistických plánoch na leto. Okolitý les je ako z rozprávky, každý kmeň a konár je obalený snehom a námrazou. Slnko sa prediera pomedzi mraky a zvýrazňuje celú nádheru. Sme nadšení, fotíme a užívame si ticho a samotu. Pozvoľna sa objavujú skalky, ktoré traverzujeme, chodník je čoraz užší, stromy nižšie a pokrútené, čo je neklamným znakom toho, že sme v pralese NPR Kľak, zaberajúcom vrcholové partie. V mieste, kde les končí, prichádzame na rázcestie Pod skalou.

Mrazivý vrchol a prekúrená útulňa

Opäť si dávame pauzu na vydýchanie. Sme na okraji vápencovo-dolomitovej kryhy s vysokými stenami. Na vrchol je to čoby sme kameňom dohodili. Chodník vedie okrajom zrázu popri malej jaskyni a je dosť šmykľavý. Dávame si pozor na každý krok, lebo pád by bol veľmi nepríjemný. Postupne sa ocitáme na vrcholovej plošine Kľaku (1352 m), sčasti porastenej kríkovitými formami buka a smreka. Skladáme záťaž z chrbtov a vychutnávame si osamelú atmosféru. Robíme vrcholové fotky a rozhliadame sa vôkol. Fučí poriadne nepríjemný mrazivý vietor, a tak nemáme veľkú chuť sa tu tmoliť príliš dlho. Navyše, aj výhľady do diaľky sú akési nemastné-neslané. Vidíme síce Strážov, pokračovanie hrebeňa k Martinským holiam, no najzaujímavejšie na mňa pôsobí pohľad do hlbočiny na Malý Kľak. Keďže tadiaľto pôjdeme aj ráno, tak komplexnejší prieskum výhľadu odkladáme na zajtra.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V momente ako sa dávame na ústup, všímame si, že slniečko sa prediera cez dieru v oblakoch a pohládza krajinu svojím mäkkým svetlom. Zastavujeme na okraji skalných brál, kde priam povinne musíme spraviť niekoľko fotiek. Bielučké stromy v popredí dokonale kontrastujú s oranžovo-ružovými zorami nad siluetou Strážova. Pali pózuje na skalnom výbežku. Vskutku čarovná odmena za veterné bičovanie na vrchole. Foťáky máme v permanencii po celý čas presunu na rázcestie Pod skalou. Tu stretáme dvoch lyžiarov, takže je jasné, že na útulni budeme mať spoločnosť.

Neomylne kráčame vyšliapanou stopou zasneženým lesom dole kopcom až po chvíli prichádzame na pekné lúky. Spomínam ako som v tomto úseku pred štyrmi rokmi sám blúdil v šere lesa zasypanom metrovým prašanom. Dnes takýmto problémom nie sme vystavení. Odbáčame vpravo a po pár okamihoch stojíme pred útulňou Javorinka. Je tu niekoľko ďalších ľudí a jeden pes, ktorí zabrali celú spodnú miestnosť. S Palim sa preto utiahneme do podkrovia, kde nám trošku prekáža len príliš nízky strop. Vodu máme z prameňa pred útulňou, a tak večera i čaj na varičoch pomerne rýchlo bublocú. Naši spolunocľažníci statočne kúria a keďže teplo stúpa hore, podkrovie začína byť prehriate. Bavíme sa na tom, že do rána sa v našich zimných spacákoch uvaríme. Pri sviečke debatujeme a kujeme plány na zajtra. A keď ruch v celom domčeku utícha, snažíme sa v saune zaspať.

Vychutnávanie si vrcholových výhľadov

Ráno neriešime žiadny východ Slnka ani iné vylomeniny a nikam sa neponáhľame. Čaká nás veľmi krátky úsek doslova na pohodu, a tak bez stresu raňajkujeme a hráme sa so psom, ktorý očividne rád aportuje. Je krásny slnečný deň bez oblakov a takto by to malo pretrvať až do večera. Priamo od útulne vidieť hôľnaté partie Skaliek, kam máme namierené, či vzdialené Martinské hole. Vyrážame až okolo 9.30 h a okrajom lúky a bielym zasneženým lesom sa vraciame tretíkrát na rázcestie Pod skalou. Odtiaľto v spoločnosti ďalších dvoch turistov šliapeme okrajom terás na vrcholovú plošinu Kľaku. Vládnu tu podstatne prívetivejšie podmienky ako včera večer, takmer nefúka a aj teplota je vyššia.

Zhadzujeme batohy, pretože by bol hriech nevychutnať si fantastický výhľad, ktorý sa nám ponúka. Na juhu vidíme "plávať" môj domácky Vtáčnik na jemnej inverzií a v popredí bielučký hrebeň smerujúci na Reváň. Na západe množstvo kopcov Strážovských vrchov s dominujúcim Strážovom. Výraznejšia je aj Homôľka so zjazdovkami nad Fačkovským sedlom, odkiaľ sem počuť hlasnú hudbu. Severne rozoznávame Súľovské vrchy a na horizonte Moravsko-sliezske Beskydy. Pre nás je najzaujímavejšie pokračovanie hrebeňa Lúčanskej Fatry, kde identifikujeme Skalky, Hnilickú Kýčeru i "Martinky". Na zvyšných horizontoch sú to ešte Krivánska Fatra, Veľká Fatra, Západné, Vysoké i Nízke Tatry. A doslova čerešničkou na torte je zubatý tieň bralnatej kryhy, premietajúci sa na zalesnenom svahu doliny pod nami. Kľak jednoducho potvrdzuje chýry o tom, že patrí k najlepším vyhliadkovým vrchom Slovenska. Keď sem však začína prúdiť čoraz viac ľudí, je čas uvoľniť miesto.

Snežnicovačka začína

Pomaly schádzame svahom, obchádzajúc skalnú stenu, na rázcestie pod Kľakom. Na lúke sa v panenskom snehu boríme po kolená a je jasné, že nastal čas nasadiť si snežnice. Je odtiaľto strhujúci spätný pohľad na obrie skalné bralo, hrdo trčiace do priestoru. Celá severná stena je v tieni, zasnežená a namrznutá a parádne kontrastuje s azúrovou oblohou. Na vrchole stojí pár čiernych panáčikov. Pokračujeme okrajom hrebeňa, ktorý sa tu láme strmými svahmi do doliny. Väčšinou v lese obchádzame pár skaliek a tešíme sa z krásneho dňa. Po čase dosahujeme Rovné skaly s výraznejšími terasami a malými čistinkami. Opäť je odtiaľto úchvatný pohľad na zub Kľaku i hlboké doliny. Nejdeme až k okraju, aby sa s nami neodtrhol prevej a pomalinky strácame výškové metre. Ďalšia v poradí je Ostrá skala, ktorú však iba obchádzame, lebo pri výstupe na ňu by sme museli odopínať snežnice. Kúsok za ňou línia hrebeňovky začína strmo padať do Vríčanského sedla, ktoré je najhlbším v Lúčanskej Fatre. Záverečný úsek v snežniciach priam korčuľujeme a za okamih opierame batohy o strom v blízkosti tabuliek.

Dávame si čajovo-keksíkovú pauzu a nikam sa neplašíme, keďže medzičas máme dobrý. Snehu je tu menej až natoľko, že miestami trčí tráva. Keď sme dostatočne oddýchnutí, opäť vyrážame v ústrety zážitkom. Nasledujúci lesný úsek je trochu fádny, ale tešíme sa hlavne na to, čo príde po ňom. Obchádzame nevýrazný vrch Kútik, za ktorým sa míňame s dvomi protiidúcimi ženami. Od Kľaku sú to prví turisti a v tomto momente ešte netušíme, že aj poslední, ktorých na túre stretneme. Začíname pozvoľna naberať výškové metre, čím dosahujeme masív Skaliek. Les sa rozostupuje a objavuje sa tiahly hôľny hrebeň. Čiastočne je lemovaný malými skalkami porastenými kosodrevinou. Odtiaľ pochádza názov vrcholu: Skalky (1191 m) s tabuľkami, pri ktorých sa rozhodujeme pre obed.

Lokalita ma zaujala v minulosti a výhľady z nej si zaslúžia trošku pozornosti. Samozrejme, opäť dominuje bezkonkurenčný útes Kľaku s hrebeňom tiahnucim sa k Ostrej skale. Akurát že tento smer je v protisvetle a foteniu nepraje. Z blízkych lokalít je ľahko identifikovateľná Dutá skala a masív Znievu, čnejúci v druhom slede za ňou. Východný obzor rámuje Veľká Fatra. No mňa najviac priťahuje pokračovanie Lúčanskej Fatry s mnohými dolinami a hrebeňmi. Obzvlášť zaujímavo pôsobí masív Martinských holí, vedľa ktorého trčia belejúce sa vrcholky Krivánskej Fatry. Neokukaná scenéria ešte viac vynikne pri približovaní foťákom. Slnko svieti, teplota je príjemná a užívame si absolútnu pohodu.

Bezstarostný záver dňa

Keď máme obaja dojedené a výhľady preštudované, vyberáme sa v ústrety dnešnému cieľu - na Jankovú. Je tak blízko, že by sme tam aj batohmi dohodili, a tak nasadzujeme slimačie tempo. Línia trasy je jasná a vyšliapaná, a preto sa môžeme sústrediť na ticho, prerušované len vŕzganím našich snežníc. Nakrátko sa vnárame do pekného bukového lesa, aby sme opäť dosiahli ďalšiu hrebeňovú lúku. Je podlhovastá a úzka a trochu mi evokuje východokarpatskú poloninu. Za chrbtom sa nám zas vynára ostrý útes. Opúšťame vyšliapanú stopu a záverečný kilometer si razíme svoju vlastnú panenským snehom. Pozvoľna sa stáčame na východ až nakoniec dosahujeme smerovky na nevýraznej kóte Janková (1163 m).

Značka tu síce odbáča prudko na sever do lesa, ale my sa vydávame na prieskum trávnatého hrebeňa pokračujúceho východne. Spoločnosť nám robia staršie lyžiarske stopy a výhľad na veľkofatranský hrebeň na horizonte. Kúsok pod vrcholom sa na okraji lesa zjavuje posed, ktorý sa stáva naším útočiskom. Skladáme veci, no na varenie je ešte priskoro. Mňa láka vedľajší vrcholček, ktorý je pokračovaním hrebeňa. Sám sa cez malé sedielko dostávam na čistinku s výhľadom na Veľkú Fatru, ale je nakoniec slabší, než som čakal, a otáčam sa späť. Pri návrate ma však zaujme pohľad na oblé hrebeňové lúky Jankovej v posledných lúčoch zubatého slnka, ostro kontrastujúce s divými tvarmi Kľaku a Rovných skál. Oranžový kotúč zapadá priamo za ne a končí sa tak druhý parádny deň našej hrebeňovky. Vraciam sa za Palim, spoločne hodnotíme dnešnú etapu a varíme si večeru. Po nej ešte krátky pohľad na hviezdy a onedlho odfukujeme v tichých odľahlých končinách Fatry.

Pokojné ránko v lone hôr

Z posedu vyliezam ešte za šera s úmyslom fotiť zrod dňa. Opäť absolvujem prechádzku na susedný kopček a krátko vyčkávam. Ružový oskar sa škriabe spoza Veľkej Fatry a do pár minút sfarbuje sneh pod mojimi nohami. Okamih je to krásny, ale keďže tu niet čo iné fotiť, po chvíli robím čelom vzad. Príťažlivejší je totiž spätný pohľad na hrebeň s hôľnymi Skalkami, dramatickým Kľakom a Rovnými skalami, ktorý sme včera celý prešli. Vskutku malebná krajinka, ako stvorená na zimné potulky. Pri raňajkách sprostredkujem zážitky s príjemného rána Palimu, ktorý dal prednosť vylihovaniu v spacáku.

Slniečko zasa neoblomne vládne azúrovej oblohe a my sa po druhýkrát ocitáme na vrchole Jankovej. Dávame zbohom lúčnatému hrebeňu a vnárame sa medzi stromy. Pozvoľna mierime do sedla, kam nás vedie množstvo starších stôp. Okolitý les má dve tváre, napravo svetlá bučina, naľavo hustá, umelo vysadená smrečina. Sneh dobre drží a ľahko tak dosahujeme sedlo pod Úplazom. Okrem rázcestníka tu nič nie je a rovno sa vrháme do výstupu na Úplaz. Čaká nás pomerne strmých 100 výškových metrov a v závere fučíme od únavy. Vrchol je lúka obklopená lesom a hlavný hrebeň sa opäť prudko lomí. Pekne vidieť "legendárnu" Hnilickú Kýčeru s jej bielou čiapočkou, lenže my máme iné úmysly. Naším cieľom je Ďurčiná, kam vedie bočný hrebeň cez Kýčeru a Babu.

Nečakaný zosuv aj stopy

Keď sa dostatočne občerstvíme, púšťame sa v ústrety neznámemu, keďže tadiaľto ešte nikto z nás nešiel. V úvode kráčame akoby úzkou chodbou pomedzi košaté vysoké smreky. Neskôr trasa prechádza bukovým traverzom a vyúsťuje na naklonenú lúku. Ponúka parádny výhľad na obrovský masív Kľaku a niekoľko hrebeňov pred ním. Zubatá kryha pôsobí skutočne dominantne a právom kraľuje oblasti. Následne sa pred nami v traverze Skalky objavuje nečakaný výjav.

Stojíme a neveriacky hľadíme na starší zosuv. Sneh sa tu samovoľne posunul o niekoľko desiatok metrov nižšie. Svah je síce strmý, ale v hustom bukovom lese nás malá lavínka aj tak prekvapuje. Je to len ďalšia pripomienka toho, že v zime si treba dávať naozaj pozor všade. Prechádzame po navŕšených hrudách bez vyvrtnutia členkov a po čase dosahujeme úzky hrebeň. Svahy prudko padajú do dolín, no pohodlne pozvoľna naberáme výškové metre. V snehu sa zjavuje viacero medvedích stôp, ale takáto banalita nás predsa nemôže znervózniť. Nenáročná snežnicovačka končí na vrchole zalesnenej Kýčery (1166 m) označenom malou tabuľkou.

Rúbaniská striedajúce sa s lúkami

Doprajeme si krátke občerstvenie, po ktorom nasleduje miestami strmší zostup do menšieho sedla. Les sa rozostupuje a dostávame sa do otvorenejšieho terénu. Strmé lúky poskytujú opäť veľmi pekné rozhľady nielen na masív Kľaku, ale aj hrebeň medzi Jablonskou a Babou, kam vedú naše kroky. Juhozápadná expozícia spôsobuje, že snehu začína ubúdať a šliapeme aj po tráve. Za pásom lesa sa ocitáme v rúbanisku, kde Pali definitívne vyzúva snežnice, ja to však ešte nevzdávam. Preliezame pár padnutých stromov a za mladinou nasleduje rúbaň číslo dva. Vyzerá, že porast tu bol vypílený len pred pár dňami. Vďaka tomu sa odhalil parádny pohľad do strmej hlbočiny Rajeckolesnianskej doliny a na lyžiarsky svah v protiľahlom kopci. Krátko opäť traverzujeme chodníkom v lese až na krásne lúky v lokalite Žihľavník, na hrebeni Jablonská - Baba.

Tu by bola ozaj škoda nezastaviť sa, a tak si sadáme na batohy a dopíjame posledný čaj. Strmá stráň je orientovaná k severu, a preto sa tu sneh stále drží v slušnej hrúbke. Kocháme sa výhľadom na hrebeň Sokola s bralom i Rajeckú kotlinu za ním. Debatujeme a vychutnávame si opojné ticho hôr. Je tu fakt nádherne, ale predsa musíme ísť na autobus do dediny. Šliapeme stále po lúkach traverzom zalesneného kopca až pod vrchol Baba. Tu ešte naposledy mrkneme očkom po Kýčere a stáčame sa severne na bočný hrebienok. Klesáme zužujúcou sa lúkou a vychutnávam si v snežniciach posledné kroky. Balím ich až na hranici lesa - bola to paráda.

Vnárame sa do hustého porastu a úzkym zľadovateným chodníčkom v serpentínach rýchlo strácame výšku. Po krátkom čase v prítmí lesa sa ocitáme v Rajeckej kotline. Do dedinky Ďurčiná je to poľnou cestou len na skok a onedlho zapadneme do prvej krčmičky, ktorá nám cinkne do nosa. Pri pivku sa zhodneme, že celá trasa nemala chybu a predbežne si sľubujeme, že budúci rok sa zasa vyberieme kamsi do zimných slovenských hôr. Autobusom sa presúvame do Rajca, odkiaľ sa každý z nás vydáva vlastnou cestou.

Záver

Čo iné skonštatovať, než to, že aj druhý ročník našich spoločných zimných potuliek bol absolútne vydarený. Večer na legendárnom Kľaku nám doprial mrazivú atmosféru s farbami a ráno to doplnili fantastické výhľady po širokom okolí. Dramatické tvary Rovnej a Ostrej skaly vystriedal plochý trávnatý hrebeň Skaliek a Jankovej. Taktiež bočná rázsocha Kýčery a Baby ponúkla niekoľko zaujímavých miest. Snehu tak akurát a azúrová obloha bola dokonalým zadosťučinením po predchádzajúcej temnote spred roka. Ľudí sme okrem Kľaku prakticky nikde inde nestretli a mohli sme si naplno vychutnávať ticho a pokoj ešte stále málo známych končín slovenských hôr. Jednoducho, nevýslovná pohoda na snežniciach.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek