V rámci druhej časti môjho putovania po 51 najvyšších vrcholov slovenských pohorí sa spolu prejdeme po vrcholoch, ktoré som zaradil medzi vrcholy západného Slovenska. Patrí sem Veľká Javorina, Bradlo, Inovec (Považský), Veľký Tribeč a Strážov. Keďže môj zámer vystúpiť na všetky určené vrcholy vznikol počas môjho prechodu Cesty hrdinov SNP, tak na viaceré z nich som vystúpil práve počas putovania. Preto sú niektoré popisy výstupov spojené aj s opisom príslušnej časti Cesty hrdinov SNP. V tejto časti sa uvedené týka Veľkej Javoriny, Bradla a Strážova. Ak vám opisy budú pripadať obšírnejšie a verím, že aj zaujímavejšie, tak nech slúžia ako pozvánka na ďalší seriál článkov, ktorý sa bude týkať prechodu celej Cesty hrdinov SNP.

Biele Karpaty – Veľká Javorina - 970 m (29. 06. 2019)

Moje putovanie Cestou hrdinov SNP ma priviedlo na Mikulčin vrch, ktorý sa nachádza na českej zachádzke cesty. Večer som prišiel na chatu, kde som sa zložil, oddýchol si a strávil príjemný večer a noc. Ako sa však večer dobre zaspávalo, tak sa ráno horšie vstávalo. S majiteľmi som sa dohodol, že budem ráno odchádzať skôr, a keďže som mal raňajky so sebou, tak som si urobil raňajkovú siestu u mňa na izbe. Chutilo výborne, ešte sa zbaliť, upratať, doplniť zásobu vody a poďho ďalej. Dnešný cieľ som si stanovil na Veľkej Javorine, čo nepredstavuje veľa kilometrov, tak som si dal ráno načas a vyrážal som až po ôsmej. Najskôr sa treba vrátiť na červenú značku tam, kde som ju včera opustil a po hlavnej ceste som sa pustil príjemným klesaním na dnešnú trasu. Onedlho prechádzam okolo lyžiarskeho areálu, blízko je chata Lopata, kde som pôvodne zamýšľal prespať, ale mali plno.

Okolo chaty Troják prídem na križovatku pod Vysokým vrchom, kde sa konečne ponorím opäť do tône lesa. Upravené lesné cestičky, značenie skoro každých desať metrov a relatívne veľa cyklistov dávajú tušiť, že dnes nebudem sám na chodníkoch.

Lesné cestičky sa striedajú s lúčnymi úsekmi a prechod tejto časti je skutočne nádherný. Nenáročné stúpania a klesania, poväčšine však takmer rovinka ma vedú ďalej a ďalej. Prechádzam povedľa dedín, ktoré sú umiestnené mimo červenej značky, pričom zachádzky do nich by predstavovali zbytočne investovanú energiu, pretože mi nič nechýba a čo je hlavné, v diaľke sa vynorila Veľká Javorina, ktorú si vzhľadom na prítomnosť vysielača na jej vrchole nemožno pomýliť. No predpokladám, že aj keby na jej vrchole nebol vysielač, tak ide o dominantný vrchol, že by si ho nikto nemýlil ani potom. Ale zatiaľ som ešte pár pekných kilometrov od nej, tak len jej približujúce sa úpätie a skracujúce sa časy na smerových tabuliach dávajú pocit skutočného priblíženia sa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zaujímavosťou českého značenia na rozdiel od nášho je, že kým u nás sa označujú odstupy medzi jednotlivými označenými bodmi časovým údajom, v Čechách je údaj o vzdialenosti. Najskôr to bolo malé prekvapenie, ale postupne som si zvykol a keď sa ukázalo, že aj moje hodinky pri meraní vzdialenosti medzi jednotlivými úsekmi ukazujú takmer identické údaje, tak to je príjemná zmena. Žiadne náročné stúpanie na časti dnešného dňa urýchľuje moje kroky a o niekoľko kilometrov sa dostávam k zastávke Javořina.

Prejdem cez hlavnú cestu a konečne sa okrem cykloturistov objavili pešiaci. Je zrejmé, že, rovnako ako ja, smerujú na Veľkú Javorinu. Asfaltovo-kamennou cestičkou, ako stvorenou pre jazdu na bicykli, som sa dostal na rázcestie Kamenná bouda, kde sa ráz chodníka mení a opäť som na klasickom lesnom chodníčku. Dúfam, že to na dnes s asfaltovými cestičkami skončilo. Kráčanie po nich je bezpečnejšie, ale na druhej strane aj náročnejšie. Nárazy na tvrdý podklad neprospievajú kolenám, a keďže ich nemám úplne najmladšie, radšej sa snažím si ich šetriť. Preto zmena povrchu chodníka prišla viac ako vhod.

Pred začiatkom úseku som nevedel, čo čakať od prichádzajúceho stúpania. Bude to niečo nepríjemné a ťažké alebo to bude príjemný výstup, pri ktorom si môžem vychutnávať bezprostredné okolie bez pocitu, že každú chvíľu sa zadýcham ako mulica na poli. Preto je pre mňa príjemným zistením, že stúpanie na Veľkú Javorinu je jednou, síce dlhou, ale pohodovou prechádzkou. Chodníček prevažne v lese, schovaný pred lúčmi slnka, nie príliš prudké stúpania, skôr mierne súvislé stúpanie, sú pre mňa nateraz turistickou rozprávkou.

Pokojným krokom, za počúvania zvukov lesa, spojených s mojimi krokmi, sa blížim k vrcholu. Vtedy prišla najťažšia fáza výstupu, keď sa na posledných približne 300 m výrazne zvýšila jeho príkrosť a zároveň sa kráčalo iba po lúčnej časti vrcholu, čiže na priamom, intenzívnom slnku. Odmenou za posledný úsek sú krásne výhľady na jednu aj druhú stranu a iba mierny opar na horizonte znemožňuje vidieť ešte ďalej. Na trávnatom vrchole je dostatok turistov, avšak prevažná väčšina sa vyviezla autom alebo motorkami na Holubyho chatu a len zvyšných pár metrov vyšli po svojich. Bicyklov bolo pomenej. Až keď som stál pod samotným vysielačom, uvedomil som si, aký je vysoký a že jeho mohutnosť a výška spôsobujú, že je naň vidieť z každej strany. Po chvíľke rozjímania som sa aj napriek predpokladu, že zostanem spať na chate, pustil do schádzania smerom na Myjavu.

Aj tento úsek má svoju krásu. Chvíľku po slovenskej a chvíľku po českej zemi zostupujem nižšie. Cesta mi ubieha rýchlo, predsa je dosť poobede a ešte ma do Myjavy čaká viac ako tri hodiny cesty. Po chvíli sa na ľavej strane objavuje pomník generála Dibrova, čas na krátke zamyslenie, nasleduje krátke stúpanie na Čupec a po malej chvíli opúšťam hranicu a pokračujem ďalej na Vrch slobodných. Klesanie je rýchle, ani sa nenazdám a prechádzam okolo smerovníka na Vrchu slobodných a dolu podo mnou sa objavuje pohľad na myjavské kopanice a roztrúsené osídlenia. Ešte musím prejsť cez Hrabinu, pri prechode úsekom oproti mne vybehne statný vlčiak od partie opekajúcej si pri ohníku na jednej z čistiniek, no našťastie poslúcha majiteľa na prvé písknutie, a tak sa bez úspechu vrátil. O chvíľu sa lesný chodník zmení na kamenistú a neskôr na asfaltovú cestu.

Neklamný znak civilizácie je predo mnou. Nekončiace sa asfaltové peklo. Čaká ma osada Horný Výhon, potom Sovička a následne centrum regiónu, Myjava.

Myjavská pahorkatina - Bradlo - 543 m (09. 07. 2019)

Ráno sa začalo hľadaním miesta v Spoločenskom dome, v ktorom majú dávať pečiatky do záznamníka Cesty SNP. Po chvíli hľadania sa ukázala upratovačka, ktorá, ako zvyčajne, vie presne čo, kde a kto robí, a tak ma navigovala do kuchyne jedálne, kde mal pán kuchár pripravenú pečiatku zariadenia. Po následných fotografiách v centre Myjavy som sa odobral na cestu mestom, ktorá mala približne 3 km. Chodník vedie okolo pekných meštianskych domov, prechádza aj okolo pamätníka na boje počas vojny až postupne vedie pomedzi zástavbu rodinných domov do okrajovej časti Myjavy. Po absolvovaní cesty cez mesto som našiel druhé miesto na ceste SNP, kde vedie červená značka priamo cez cintorín. Náhrobné kamene aj z jednej, aj z druhej strany chodníka pripomínajú mnoho ľudských príbehov, pripomínajú našu pominuteľnosť. Zbytočne náhlenie sa v tejto dobe, túžba po mnohých, veľakrát nepodstatných veciach, no všetko to končí spolu s našimi snami a túžbami za múrmi pietnych miest. Druhým miestom, kde červená značka prechádza cez cintorín je na Dobrej Vode. Tam onedlho prídem, ale ešte ma čaká pekné putovanie myjavskými kopanicami.

Po prechode cez cintorín pokračovala poľná cesta medzi pokosenými lúkami a na kosbu pripravenými lánmi obilia. Tým, ako sa cestička vlnila a prechádzala okolo rôznych lánov, vytvárala peknú idylku dnešného náročného dňa. Po krátkej chvíli som zavítal do malej dedinky Polianka. Smerovník a značky sú v tejto časti cesty našťastie dobre viditeľné, tak po krátkom úseku po dedine som veselo pokračoval do lesíka, ktorý sa vynoril na okraji poľa. Aj keď bolo ešte pod mrakom, teplo však bolo dosť cítiť, a tak prechod z poľnej na lesnú cestičku mi padol vhod.

Zadumaný, chvíľami som sa prichytil ako si spievam, som v lese narazil na “kráľa stromov” - krásny, košatý, viackmenný strom. Jeho veľkosť a košatosť by krásne vynikla, ak by bol niekde osamote ako solitér. Tu medzi ostatnými stromami sa trošku ukrývala jeho krása, ale pri malom poodstúpení sa mi zatajoval dych. Jeden zo stromov, ktorý si zapamätám na prvé videnie.

Chodník prešiel zo stúpania na Holubací vrch opäť do klesania a prudším zostupom som sa dostal do Jandovej doliny, kúsok od obce Priepasné. Zaujímavosťou osady, resp. kopanice bola budova tzv. starej školy hneď na vstupe pri červenej značke. Zachovalá budova s veternou ružicou na informačnom paneli pred ňou ukazuje, že aj v menej frekventovaných kútoch sa dá nájsť kus našej histórie. Chodník opäť chvíľu lúkami a chvíľu lesíkom pokračoval ďalej. Postupne som naberal výšku, v diaľke sa prvýkrát ukázala Mohyla gen. M. R. Štefánika. Potichu som sa zaoberal vlastnými myšlienkami, no ako som vyšiel z lesíka a zabočil na poľnú cestu, niečo mi v kútiku oka upútalo pozornosť. Pomaly som sa otočil a tam, na okraji cesty stála a uprene na mňa pozerala mladá srna. V najväčšej tichosti a takmer bez pohybu sa mi podarilo vytiahnuť fotoaparát a odfotiť ju. Chcel som sa ešte viac priblížiť, opatrne som nastupoval na špičky, no asi po treťom kroku môj pokus skončil. Mladá srnka rýchlo odskočila a už viac jej nebolo. Ešte som chvíľu nepohnute stál na okraji lesíka a čakal, či sa neobjaví, ale už som šťastie na opätovné stretnutie nemal.

Cesta pokračovala popri stĺpoch elektrického vedenia smerom na Bradlo a veru neprešlo veľa času a už sú predo mnou jasné kontúry a známy pohľad na Mohylu gen. M. R. Štefánika. Impozantný pohľad mi pripomenul cestu z mája tohto roka, kedy sme išli pochod Od Mohyly k Mohyle, čiže z Ivanky pri Bratislave hrebeňom Malých Karpát až na Bradlo k Mohyle, kde sme skončili v deň spomienky na udalosť spred sto rokov, kedy zahynul generál Štefánik pri návrate do vlasti. Vtedy tam boli na spomienke tisíce ľudí, tentoraz tu však nebolo takmer nikoho. Aspoň som si mohol v kľude vychutnať pietu miesta a zároveň veľmi pekné výhľady či už na Malé Karpaty, alebo smerom na sever na Myjavskú pahorkatinu až po Veľkú Javorinu v pozadí. K tomu, aby som bol naozaj na vrchole Bradla však bolo treba ešte kúsok ďalej pokračovať po zelenej značke, až tam sa nachádza skutočný vrchol. Nie je to ďaleká zachádzka, o nejakých 10 minút som bol opäť pri Mohyle a mohol som sa vybrať dolu do Brezovej pod Bradlom.

Škoda, že som po odbočke na lesný chodník nevenoval väčšiu pozornosť tomu, čo sa na chodníku deje, inak by som mal možnosť odfotiť krásnu, asi meter a pol dlhú užovku, ktorá však, hneď ako zacítila otrasy, veľmi rýchlo zmizla v blízkom kroví. Aj som chvíľku skúmal porast, či sa niekde neobjaví, ale stratila sa veľmi rýchlo a hlavne dôkladne. Neprekáža, idem ďalej. Po niekoľkých desiatkach metrov klesania som sa pristavil pri prameni, avšak jeho intenzita v tejto ročnej dobe bola veľmi chabá, a keďže vody som mal dosť, ani mi to nebolo ľúto. Klesanie do Brezovej po Bradlom vedie takmer stále pekným úbočím v lesnom prostredí, až na záver som sa vynoril z lesa na lúku, po ktorej som za pár minút prišiel k prvým domom. Chodník vedie okolo kostola, v ktorom sme pred viac ako 13 rokmi krstili syna. Škoda, že sa nenájdu zdroje na jeho obnovu, od času krstu sa tu uskutočnili len malé práce sledujúce ochranu pred ďalším rozpadaním múrov a okolia kostola, pričom isto, by si kostolík zaslúžil väčšiu obnovu.

Túru som zakončil na dobrej zmrzline v centre Brezovej pod Bradlom. Ak nechcete vystúpiť na Bradlo cestou z Myjavy na Brezovú, odporúčam okruh, ktorý som absolvoval taktiež. Začína na námestí v Brezovej, skadiaľ som po červenej značke vystúpil k Mohyle, následne pokračuje zelenou značkou pod samotným vrcholom Bradla až po Chrbát Bradla, kde sa spustíme po žltej značke dolu z hrebeňa, aby sme prešli cez Košariská, kde sa M. R. Štefánik narodil a je tam jeho pamätná izba. Následne pokračujeme po žltej značke po križovatku Lopušná, prameň, kde sa opäť napojíme na modrú značku, ktorá nás prevedie okolo pamätníka SNP až na križovatku so žltou, ktorou popod Bradlo sa vrátime späť do centra Brezovej. Pekná poldenná túra, nielen za prírodnými pamiatkami, ale aj za históriou, je možnosťou veľmi pekne stráveného dňa.

Považský Inovec - Inovec - 1042 m (23. 02. 2020)

Považský Inovec tvorí pekný prírodný predel medzi údolím najdlhšej slovenskej rieky Váh a údoliami riek Bebrava a Nitra. Má viacero známych a navštevovaných vrcholov, asi najznámejšie sú Panská Javorina, Bezovec, Marhát a samozrejme, najvyšší vrchol Inovec. Na vrchol vedie chodník z každej svetovej strany. Zo severu je to z Mníchovej Lehoty (červená hrebeňová trasa alebo zelená značka Krásnou dolinou) a z Trenčianskeho Jastrabia (po žltej značke), z východu po modrej značne z Dubodielu, zo západu po červenej, resp. aj zelenej značke zo Selca alebo až z Beckova, a z juhu je to hrebeňom celého pohoria po červenej značke.

Na výber je teda možností habadej, my sme si vybrali na prechod červenú turistickú značku z Mníchovej Lehoty s pokračovaním cez Selec až do Beckova. Na trasu sa so mnou vybrali Paľo, Peťo, Marek a Zuzana. Ideálny jesenný čas s nádychom zimy nás privítal sviežim vetríkom, no spolu sme dúfali, že na vrchole bude aspoň pekný výhľad z rozhľadne. Cestička nás viedla príjemne stúpajúcimi lesným zvážnicami a neskôr užším chodníčkom najskôr popod vrch Humenec. Prvé výhľady nás čakali za Krásnym bučkom na lúčke, z ktorej sa nám otvorili pohľady smerom k Trenčianskemu Jastrabiu a ďalej na severovýchod.

Po chvíli kochania sa sme prešli lesíkom na Jarabský vrch a krátkym zostupom do sedla pod Jarabským vrchom, kde sme sa pripojili na asfaltovú cestu smerujúcu k Inoveckej chate. Nemohli sme odolať občerstveniu na chate, teplá polievka a čaj padli vhod asi každému. Zároveň nám vyschli prepotené tričká a keďže sme nechceli zostať na chate, ale pokračovať ďalej, tak sme zdvihli kotvy a pokračovali prudším stúpaním smerom na vrchol. Chodník vedie priamo po svahu vedľa bývalého lyžiarskeho vleku. Na vrchole lyžiarskej lúky sa nám naskytol pekný výhľad na Trenčín a údolie Váhu. Vrátili sme sa naspäť do lesa a už sa začali ukazovať prvé náznaky snehu a ľadu na chodníku. Viackrát sme po šmýkaní sa zastavili možný pád v poslednej chvíli, ale keďže sa pred nami objavili kontúry rozhľadne, vedeli sme, že sme na vrchole. Vyšli sme aj na vežu, no bolo z nej vidieť iba bielu hmlu, ktorá bola taká hustá, že keď sme zhora z rozhľadne pozreli dolu, tak nebolo vidno ani zem, ani našich parťákov, čo nás čakali pri kríži.

Nebolo načo čakať, vrátili sme sa na križovatku chodníkov pod Inovcom, kde sme opustili hrebeňovú trasu a odbočili vľavo taktiež po zelenej Medzinárodnej diaľkovej turistickej trase I23, ktorom sme popod Sokoliu skalu a vrch Hradisko prišli do obce Selec. Po krátkom váhaní sme sa rozhodli pokračovať ďalej a popod Lazový vrch, Zbojnícky vrch a vrch Lašid smerovali do Beckova. Za Lašidom sa otvorila krajina pred nami a už nás zvyšok cesty sprevádzal pohľad na hradné bralo a zrúcaninu Beckova.

Prechádzali sme pekne alejou stredom lúky nad Beckovom, hrad sa zväčšoval a približoval, a keď sme boli na jeho úrovni, ukázala sa jeho plná krása. Zvyčajne všetci poznáme pohľad na zrúcaninu hradu Beckov z cesty Považím, ale pohľad z druhej strany bol naozaj impozantný. Ukázala sa rozloha a veľkosť celého komplexu. Očarení pohľadom sme zišli do Beckova, vychutnali si zaslúžený obed v reštaurácii a počkali na odchod spoja do Bratislavy. Opäť môžem iba odporúčať prechod cez vrchol Inovec s ukončením pri hrade Beckov. Pokiaľ máte čas a nikde sa neponáhľate, so zastavením sa na Inoveckej chate je to pekný trištvrtedňový výlet, ktorý stojí za to.

Môžem odporúčať aj Mikulášsky výstup na Inovec, kde ostatné roky bol účastníkom aj „Mikuláš“ spolu s anjelmi a čertom. Je to veľmi príjemné podujatie, kde sa schádza správna partia ľudí, a pokiaľ sa to nepreženie s viacpercentnými poháňadlami (že Marek a Paľo :-)), tak je to pekný zážitok, ako pre dospelých turistov, tak aj pre mladších.

Tribeč - Veľký Tribeč - 829 m (01. 03. 2020)

Najvyšší vrch pohoria je jeden z vrcholov, ktorý je pri dobrej viditeľnosti a správnom mieste viditeľný aj z podhoria Malých Karpát. Dodnes si spomínam, ako sme na ZŠ v Častej na hodinách zemepisu mali problém s určením pohorí Tribeč a Vtáčnik. Vždy, a dodnes netuším prečo, sme si ich viacerí mýlili. Možno preto, že spolu bezprostredne susedia, a možno iba z nepozornosti. Teraz sme však dávno po ZŠ, a tak si dve pohoria nemýlime. Mnohí z vás iste poznajú súvislý prechod oboch pohorí - Ponitriansku stovku, ktorá začína v Handlovej a končí v Nitre. A taktiež je Tribeč hlavným prostredím, kde sa odohráva príbeh knihy a filmu Trhlina.

Aj náš začiatok cesty prechádza z parkoviska v Zlatne okolo miest známych práve z filmu. Isto neunikne ani vašej pozornosti cestička okolo futbalového ihriska a jej pokračovanie lesom, kde sa začal odvíjať príbeh, nielen filmový, ale aj náš. Postupným prechodom pekným, aj keď viac blatovým lesom sme sa dostali k rázcestiu Pri obrázku, kde sa naše kroky vybrali smerom na Čierny hrad.

Čierny hrad je menšia zrúcanina, ktorej minulosť je zatiaľ málo známa, keďže donedávna sa na hrade nerobil žiadny výskum. Prešli sme niekoľko zrúcaných pozostatkov, pokochali sa výhľadom a pokračovali v našej trase. Zo Zlatna až na Čierny hrad sme prechádzali po žltej značke, teraz z hradu pokračuje po cyklochodníku popod Kamenné vráta až pod Mišov vrch, kde sa pripojíme na zelenú značku, ktorá začína v Topoľčiankach a cez obec Skýcov prechádza až na Veľký Tribeč.

Pokračujeme vľavo, úprimne sa priznám, že krátku zachádzku na Mišov vrch sme oželeli a pokračovali sme na kopec pred nami s príznačným názvom Medvedí vrch. Aj sme sa pomedzi stromy a vzdialenejšie húštiny pozornejšie obzerali, či sa niekde nevynorí nejaký macko. No nestalo sa, a tak prudším chodníkom vystupujeme na Malý Tribeč. Úsek od vkročenia na zelenú značku pod Mišovým vrchom tvorí peknú hrebeňovú trasu až na Veľký Tribeč. Ráz chodníka sa konečne zmenil, začalo pribúdať snehu a ubúdať blata, čo umocnilo príjemný pocit z celého výstupu.

Po prejdení Malého Tribeča nás čakal krátky zostup do sedla pod Veľkým Tribečom, kde sa pripája na hrebeň červená trasa Ponitrianskej magistrály a zároveň kúsok pod sedlom sa na červenej odbočke nachádza veľmi pekne upravená Pustovníkova studnička. Vody sme však mali dosť, čaju tiež, a tak sme posledným prudším stúpaním po pár minútach vystúpili na vrcholovú lúčku na Veľkom Tribeči. Na vrchole sme našli ďalších oddychujúcich turistov, ktorí prišli z druhej strany kopca, a okrem čaju sme boli ponúknutí aj niečím rezkejším. No nevyuži takú ponuku. Ale keďže výhľadové možnosti boli značne limitované aj počasím, aj rastúcimi stromami okolo, pokračovali sme ďalej.

Nechceli sme sa vracať rovnakou trasou, vždy totiž preferujeme, pokiaľ je to možné, mať inú výstupovú a inú zostupovú trasu. Nie všade je to možné, avšak vrch ponúka peknú možnosť okružnej túry. Nevraciame sa však do sedla pod Veľkým Tribečom, ale prechádzame ďalej po magistrále, a keď sme zišli najprudším klesaním až na križovatku s modrou cykloznačkou, tak sme magistrálu opustili a pokračovali sme cyklocestou po opätovnú križovatku s červenou značkou pod vrchom Kozlišov, ktorá nás doviedla okolo horárne Kľačany späť do Zlatna. Pohorie má svoje čaro, a ak budete niekedy hľadať pekné, nie príliš náročné turistické ciele alebo dlhšie pochody, tak môžem pohorie jednoznačne odporúčať. Ja sa sem určite vrátim.

Strážovské vrchy - Strážov - 1213 m (22. 09. 2019)

Strážov netreba špeciálne predstavovať snáď žiadnemu turistovi. Jeho mohutnosť vyniká pri pohľade z viacerých strán, a preto vám ponúknem moje skúsenosti z dvoch výstupov na vrchol, pričom prvý som absolvoval z Čičmian v rámci prechodu Cesty hrdinov SNP spolu s kamarátom Peťom a druhý bol v rámci rodinného výletu zo Zliechova. Ale pekne postupne.

Začnime v Čičmanoch, kam sme prišli cestou z Fačkovského sedla. Nie práve najkrajší pohľad na Čičmany sa nám naskytol pri vchádzaní do obce z tejto strany, hlavne bytovka postavená pri družstve mi vôbec nezapadala do moje predstavy Čičmian. Je to skoro až hanba povedať, ale toto bola moja prvá návšteva rázovitej obce a podľa fotografií na nete som čakal hlavne krásnu drevenú architektúru so známym čičmianskym vzorom, ale bytovka ma teda riadne prekvapila. No aj takýto pozostatok minulosti sme strpeli a škoda, že aspoň v horských obciach nezostala výstavba bytoviek bokom. Poďme však späť na červenú značku.

Smerovník v Čičmanoch uvádza, že do Zliechova, kde nám ide o 2,5 h autobus, to máme ešte viac ako tri hodiny. Trošku nepomer, ale aspoň si otestujeme naše schopnosti. Cestu Rajeckou dolinou po odbočku do lesa doslova preletíme, v podobnom tempe začíname stúpať lesom povedľa potôčika. Pozvoľné stúpanie sa postupne mení na prudší výšľap takmer kolmo na vrstevnice. Tie sa teda riadne zahustili, dych sa poriadne zrýchlil, srdce bije ako divé. Metre pribúdajú, stúpanie však ako keby nemalo konca. Stále prudko hore, stretávame aj niekoľko turistov, ktorí sa vracajú do Čičmian, zároveň však aj niekoľko turistov v našom ostrom tempe predbiehame.

Ako býva zvykom, asi v troch štvrtinách stúpania sa Peter odpojil, a tak mi nezostáva nič iné, len to došliapať sám. Príchodom k smerovníku a križovatke pod Strážovom sa nič nekončí, chodník v podobnom duchu pokračuje nahor. Ťažké stúpanie, ťažký dych, ťažké nohy, v diaľke však vidieť ako presvitá slnko. No bol to iba zdanlivý a klamlivý cieľ, prišiel som totiž na rázcestie Lúka pod Strážovom, z ktorej treba ešte niekoľko sto metrov dokráčať na samotný vrchol. Už to však nie je prudké stúpanie, prechod lúkou a následne lesom ma rýchlo privedie k vrcholovému bralu, na ktoré chýba len pár krokov. Podľa hlasov očakávam, že je na vrchole dosť ľudí, čo sa o minútku potvrdilo.

Na vrchole posedávajú, debatujú a obedujú viaceré skupinky turistov. Naozaj, v pekný deň by bola škoda sedieť doma. Strážov sa im, ale aj mne, odmenil krásnymi výhľadmi na Strážovské vrchy, v diaľke vidieť Biele Karpaty, Javorníky a dolu pod nami Zliechov. Kontrolujeme si čas, z Čičmian sme na vrchol prišli za 1.10 h. Máme teda rezervu, na chvíľku si vychutnáme vrchol, krásne výhľady a pohodu na ňom. Nič však netrvá večne, musíme sa najskôr kúsok po značke vrátiť na Lúku pod Strážovom a následne pokračujeme lesnými chodníčkami a neskôr lesnou a lúčnou cestou do Zliechova. Po ceste je z mnohých miest počuť výrazné ručanie jeleňov, prechádzame okolo troch studničiek, pričom však iba v jednej sa nachádzala voda. Po vystúpení z lesa zídeme lúkami na cestičku, ktorá nás privádza do Zliechova.

Druhý výstup na Strážov som absolvoval na jeseň minulého roku spolu s najmladším synom. Tentoraz sme šli zo Zliechova a cestou sme stretali viacero turistov, ktorí mali rovnaký cieľ. Prechod Zliechovom a následne peknými lúkami nad ním nám obohatili krásne výhľady na vrchol Strážova a po prekročení Podhradského potoka sme sa ocitli v tôni lesa. Začínali padať listy, takže chodníkom nám nohy šušťali v čerstvých listoch, ktoré stromy sfarbili do krásnych odtieňov žltej, červenej a hnedej. Nebolo sa kam ponáhľať, a tak sme postupne naberali výšku.

Pri pochodoch so synom je potrebné viesť s ním dlhé rozhovory, vtedy nevníma ani stúpanie a ani dĺžku trasy. Tak sme v rozhovore postupne prišli na križovatku žltej a červenej značky v sedle pod Strážovom, a v podobnom duchu prechádzali stúpajúcim chodníkom ďalej. Miestami bolo treba si dávať väčší pozor, pretože trčiace korene stromov a hladké kamene sa šmýkali. Koreňmi prepletaný chodník zaujal pozornosť najmenšieho, a tak sme v krátkom čase prišli na Lúku pod Strážovom.

Prechod cez lúku a obzretie sa späť rozjasnilo naše tváre, keďže sa na obzore krásne vynímal Kľak. Ešte pár sto metrov a sme na vrcholovej skale. Zišli sme trošku nižšie, kde sa nachádza kríž, ktorý smeruje dolu na Zliechov a po malom občerstvení zaujal našu pozornosť „tiežturista“, ktorý sa snažil vyliezť na pekný drevený kríž. Po upozornení, že kríž nie ja lezenie, to nechal, avšak brblal si čosi pod nos, tak som sa iba usmieval a nechal ho jeho túžbe predviesť sa pred turistkami, ktoré boli s ním. Čas pokročil, ešte sme si vychutnali malé lietadlo, ktoré brázdilo nebo nad Strážovom a pustili sa po rovnakej ceste späť.

Na Lúke pod Strážovom som presvedčil manželku, nech ide dolu do Čičmian, že si tak prejde časť Cesty hrdinov SNP, ktorú ešte nešla. Tak sme sa rozdelili, so synom sme pokojne zišli do Zliechova a autom sme išli do Čičmian, kde sme počkali na manželku a spolu ukončili náš výlet prehliadkou obce.

Fotogaléria k článku

+41 ďalších fotiek