Po októbrovom vandri vo Veľkej Fatre som sa až do januára 2021 nedostal na viac dní do hôr. Chodil som len na jednodňové výlety, a tak som sa nevedel dočkať tradičného zimného vandra s kamarátmi Šobulom a Skleníkom. Plánovanie nám celkom slušne komplikovala pandémia. Nedalo sa cestovať medzi okresmi a aj celoplošné testovanie, neskôr ironicky známe ako „atómová bomba na COVID-19“ nám na pohode nepridávalo. Nakoniec sme sa po viacerých tajných poradách plných tajných plánov stretli v „úplnej ilegalite“ na zastávke autobusu v Pukanci, časť Majere.

Trasa

Pukanec, Majere – sedlo pod Veľkým Veterníkom – sedlo Súdenica – Uhliská – sedlo Lachtriská – Richnava – Havránkova lúka – Hodruša, Jalšová (Jelšová) – Kerling (Banský vrch) – Krížik pod Kerlingom (Kešnerovská) – Hájska skala – Vyhne

1. deň

Zvítavanie je mimoriadne srdečné, veď sme sa od letného „potlachu“ pod hradom Revište neviedli. Napriek tomu, že je len sedem hodín ráno, hneď sa otvára pálenka. Ale dosť bolo pochabosti, po štvrťhodine prekáračiek vyrážame. Snehu je tak akurát po členky, preto snežnice zatiaľ zostávajú pripnuté na batohoch. Značka vedie cez mladinu, no onedlho kráčame zasneženým lesom. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa zvyšuje výška snehovej pokrývky. Keď sa začíname zabárať takmer po kolená, prichádza čas dať si na nohy snežnice. Za ich pomoci zdolávame krátke strmšie stúpanie, neskôr pohodlným terénom dosahujeme sedlo pod Veľkým Veterníkom. Sme na hrebeni juhozápadného výbežku Štiavnických vrchov. Po ňom budeme postupovať až do sedla Lachtriská. Ale aby som neprebiehal…

V sedle si doprajeme krátky oddych a, samozrejme, aj hlt „ohnivej vody“. V dobrej nálade pokračujeme. Za Hrubým vrchom sa otvárajú prvé výhľady severným a severozápadným smerom. Dominuje im Pohronský Inovec. Sneh začína byť nosný, tak rýchlo napredujeme. Onedlho sme na lúke pod sedlom Súdenica. Odtiaľto je to do obce Uhliská na skok. Stačí nám prejsť kus lesom a lúkou, a už sa pred nami objavujú prvé domy. Zaujímavosťou Uhlísk je, že medzi dolným a horným koncom dediny je prevýšenie 150 metrov. Fučiac stúpame hore ulicou. Dúfame, že malý obchod bude otvorený a posilníme sa aspoň fľaškovým pivom. Ale z piva nie je nič! Obchodík je zatvorený, tak si aspoň na lavičke dávame čaj z termosiek. Pohľad na hodinky hovorí, že postupujeme rýchlejšie ako sú časy na turistických smerovníkoch. Ďalší postup sa nesie v pohodovom tempe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za sedlom Lachtriská si znovu nasadzujeme snežnice. Značka vedie krížom cez lúku k lesu. Tu po krátkom hľadaní nachádzame lesnú cestu vedúcu dolinou Suchá Voznica. Na počudovanie, snehu ubúda, zato ľadu pribúda. Rýchlo meníme snežnice za nesmeky (gumové návleky s kovovými hrotmi určené na chôdzu po zľadovatenom teréne). A dobre robíme! Dno doliny je celé zaliate do ľadu. Keď dosiahneme dolinu Richnavy nakrátko sa zastavujeme. Po pol kilometri nás šípka značky nasmeruje na zasnežený chodník smerujúci hore kopcom. Prechádzame cez zvážnicu a okrajom rúbaniska dosahujeme sedlo Havránkova lúka. Tu križujeme červenú značku vedúcu z Kopaníc do Voznice a Žarnovice. Na naše prekvapenie, snehu je tu badateľne menej ako v kopcoch nad Pukancom. Vlastne, snežnice sme už na vandri viac nevyužili. Zato nesmeky sme mali permanentne na nohách.

Okolo poludnia začíname zostupovať do Hodruše–Hámrov. Sprvu klesáme mierne, neskôr sa terén stáva strmším a zľadovatenejším. Po ľade ideme mimoriadne opatrne. Za opustenými budovami továrne Sandrik sa dostávame na cestu vedúcu Hodrušskou dolinou. Priamo pred nami je vstupný portál štôlne patriacej medzi mladšie banské diela Hodrušského banského revíru. K rázcestiu Jalšová (Jelšová), odkiaľ budeme pokračovať na Kerling (Banský vrch) je to len kúsok. Viem, že povyše rázcestia sa nachádza reštaurácia a trochu ďalej obchod s krčmou U Brámera. Preto velím pokračovať hore dolinou k spomínaním zariadeniam. Veríme, že si aspoň cez okienko dáme nejaký horúci nápoj. Reštaurácia je zatvorená, aj U Brámera krčmová časť, ale v obchode nám predavačka ochotne uvarí kávu, čaj a pridáva pol tucta rumov v malých fľaštičkách. Vraj, aby sme jej pred obchodom nepomrzli. Napriek tuhej zime sa tu zdržíme skoro hodinu.

Keď vyrazíme, míňame areál ťažobnej spoločnosti Slovenská banská spol. s r. o., ktorá sa ako jediná v regióne venuje hĺbkovej ťažbe polymetalických rúd (Baňa Rozália). Okrem toho prevádzkuje banskú muzeálnu expozíciu v bani Starovšechsvätých volanú Hodrušské hlbiny a pri rázcestí spravuje šachty Mayer 1 a 2. Obe sú zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tu odbočujeme do doliny Jalšová. Pomaly naberáme výšku a čo nevidieť sme pri pekne opravenom baníckom kostolíku, ktorý dala v 18. stor. postaviť Gerambovská banská únia. Hneď vedľa neho sa nachádza ústie Dolnej štôlne Schopfer. Rýchlo nazrieme do jej útrob a potom rezkých pochodom naberáme kurz smerom na Kerling (Banský vrch). Prechádzame cez menšie pingové pole, ktoré dokumentuje dávne pozostatky povrchovej ťažby rúd v doline.

Debatujúc, ani sa nenazdáme keď zastavujeme na okraji lúky, ktorá zaberá celú vrcholovú plošinu Kerlingu (Banského vrchu). Hneď vedľa zelenej značky, ktorou sme sem prišli, sa nachádza malé jazierko a prameň. Všetko je ale zamrznuté. Rýchlo sa presúvame k prístrešku Bar Kerling, kde budeme spať. Objekt je pomerne veľký, ale pre zimný bivak sa najlepšie hodí časť „výčap“, ktorá má drevenú podlahu a je dobre chránená drevenými stenami. Keď rozbalíme tábor, rýchlo ideme nazbierať drevo na večerný táborák. Máme šťastie, vyvrátený strom poniže prístreška je bohatou zásobárňou paliva.

Keď šero začína sadať na krajinu, vyberáme sa na vrchol Kerlingu. V mapách sa Kerling udáva ako Banský vrch, ale pokiaľ siaha moja pamäť, ale aj pamäť môjho otca a deda, vždy sme ho volali Kerling. Výhľad z vrcholu je dosť obmedzený. Aj ten sa halí do tmy. No svetlá dole pod nami jasne identifikujú sídla v Žiarskej kotline. Na obzore sa ešte črtajú hrebene hôr a dovoľujem si tvrdiť, že bolo vidno aj svetlo na vysielači Skalka v Kremnických vrchoch. Z vrcholu nás vyháňa až štípajúci mráz. Cestou k „Baru“ zájdeme na „Planinu Modrej luny“, miesto, kde mala otcova vandrácka partia svoj zrub. Dnes už nie je po zrube ani stopy, pričom ešte v roku 2005 boli na zemi badateľné zvyšky drevených základov. Po návrate ihneď zapaľujeme táborák, opekáme slaninku, varíme si grog či víno a dlho do noci debatujeme a hlavne spomíname.

Najmä na vander v roku 1984. Vtedy sme na Kerligu tri dni táborili. Bol s nami kamaráť Šešo, ktorý ako pravý „Blavák“ mal veľký strach z divej zveri, ale hlavne z medveďov. Mne so Šobulom napadlo, že ho vystrašíme! Bol podvečer, keď sme sa vybrali zbierať drevo na oheň. Naraz sme s veľkým krikom dobehli k stanu. Pomoc, medveď sa sem rúti! Čo medveď, hneď traja! Šeša pochytil panický strach, všetko nechal tak a začal zbesilo utekať kade ľahšie. Keď zbadal, že za ním nikto nebeží, začal vrieskať: „Chalani, poďte, rýchlo utekajte, nebláznite, zachráňte sa!“ Naveľa, naveľa sa nám ho podarilo presvedčiť, že sme medveďa zahnali a už sa nemá čoho báť. Aj tak celú noc nespal a ráno sa chcel zbaliť a ísť domov. Len naše odhodlanie, že mi nikam nejdeme, ho prinútilo zostať sa nami, lebo sa sám bál ísť naspäť do Banskej Štiavnice.

2. deň

Spať ideme okolo polnoci. Noc bola poriadne mrazivá. Ráno sa nám veru z teplých spacích vakov akosi nechce. Až okolo desiatej vyliezame von. Hneď zapaľujeme oheň. Varíme si čaj a raňajky, po ktorých sa posliníme poriadnym hltom „ohnivej vody“. Ani sa nám nechce odísť. Až okolo poludnia balíme tábor a vrážame smerom na Vyhne. Prechádzame krížom cez vrcholovú plošinu Kerlingu. Priam v jej prostriedku sa nachádza malá banícka kaplnka a hneď vedľa nej jednoduchý drevený prístrešok. Dá sa využiť skôr na oddych ako na nocovanie. Zato v ďalšom, vyššie situovanom sa dá celkom pohodlne vyspať. Ale komfort „Baru“ nedosahuje. Ešte sa pohľadom rozlúčime s výhľadmi na Sitno a klesáme lesnou cestou k rázcestiu Krížik pod Kerlingom - dnes rázc. Kešnerovská.

V týchto miestach stála do roku 1351 osada Kerling (Karlík). V dôsledku sporov o lesy a chotárne hranice medzi Šášovským hradným panstvom a mestom Banská Štiavnica bola v noci z 19. na 20. marca prepadnutá žoldniermi Šášovského hradného kastelána. Osada bola vypálená, obyvatelia povraždení, nezachránil sa nikto. Nepomohol ani fakt, že sa tu nachádzalo takmer 90 štiavnických zbrojnošov. Tí takmer všetci padli v boji. Údajne sa zachránilo len päť jazdcov, ktorý správu o jej zničení priniesli do Štiavnice. Až po roku boli obete prepadu pochované v spoločnom hrobe, na ktorý by mala poukazovať už oddávna tu stojaca božia muka.

V minulosti sa toto miesto volalo aj Mŕtve kosti (Todtenbeine), avšak nakoniec prevládlo pomenovanie Krížik pod Kerlingom. Vlastne, ani neviem prečo sa zmenil názov križovatky turistických ciest. Ešte donedávna stála vedľa božej muky mohutná lipa. Ale už jej niet. Po zásahu blesku zostal z nej len rozlámaný a ohorený pahýľ. Poškodená zostala aj železná ohrada, ale vlastný kríž neutrpel žiadnu ujmu. Je to škoda, lebo lipa s krížom vytvárali pekné zátišie. Na chvíľu tu zadumane postojíme, pospomíname, ale potom rezko pridáme do kroku.

Značka nás vedie lesom ponad Sýkorovú dolinu. Snehu tu takmer vôbec nie je. Zato ľad, zákerne schovaný pod lístím pokrýva podstatnú časť chodníka. Opatrne postupujeme vpred, prechádzame pingovým polom a zakrátko sme na križovatke lesných ciest Podjedlina. Zľava sa pripája cyklotrasa Pivovarského okruhu, ktorá odtiaľto ide súbežne s turistickou značkou. Neskôr odbočujeme na Hájsku skalu. Tu nikto z nás ešte nebol, tak sme veľmi zvedaví, čo nás tam bude čakať. Zo skalného brala tvoriaceho vrchol ostrožného výbežku je pekne vidieť do doliny Klokočského potoka, na Vyhniansku dolinu a vrchy stojace v okolí. Kúsok povyše sa z jedného miesta otvára pohľad na neďalekú Kamennú s PR Kamenné more, Žiarsku kotlinu a na hrebeň Vtáčnika.

Vlastne sa týmto pohľadom lúčime s okolitou krajinou, lebo nás čaká len zostup do Vyhní. Ten je sprvu vcelku príjemný, no neskôr klesáme poriadne strmo dolu. Nesmeky, turistické paličky, ale aj ruky máme plne zamestnané na zľadovatenom chodníku. Konečne dosahujeme cestu vedúcu ku kostolu svätého Michala Archanjela. Na cintoríne pri ňom sa dajú obdivovať staré liatinové kríže, ktoré si ideme prezrieť.

Zhodnotenie

Zostáva nám prejsť len niekoľko desiatok metrov a sme na malom námestí volanom Stred. Vlastne ide o pôvodné centrum Vyhní, ktoré ale dnes stratilo výstavbou sídliska Stred na svojej autentičnosti. V starom, ale pekne opravenom dome sa nachádza reštaurácia. Je zatvorená, tak ideme skúsiť šťastie do vyššie situovanej krčmy. Aj keď veľmi neveríme, že krčmár bude predávať cez okienko, opak je pravdou. Zhadzujeme z chrbtov batohy a postojačky sa na terase oddávame horúcemu čaju bohato riedeného rumom. Svorne hodnotíme zimný vander. Sme veľmi spokojní a radi, že sa nám aj napriek pandemickým časom, lockdownom a iným obmedzeniam podarilo stretnúť. Keď sa priblíži hodina rozchodu, dávame si rozlúčkový rum a poberáme sa každý svojím smerom domov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek