Keďže to bolo tak dávno, že som v tej dobe bol mladý, a teraz pamäť nemusí tak dobre slúžiť, ani pravda to nemusí celkom byť. I keď miesta aj osoby sú reálne, vlastne aj dej. Len za stopercentnú hodnovernosť by som už ruku do ohňa nedal. Erózia času mohla mnoho písmen znečitateľniť.

Bola to klasická pánska jazda dvoch starších mládencov, Paľa a mňa. Nástup na trasu bol klasický. Pricestovali sme pravidelným autobusovým spojom pod Kráľovu hoľu, do obce, čo nedávno prestala Švermovom byť a vrátila sa k svojmu rodnému menu Telgárt (z Tiergarten). Dáku hodinku pred obedom nám začal výstup červenou na, pre nás Slovákov magický, vrch. Bol náročný, ale žiadna tragédia to asi nebola. O ničom takom mi nič neutkvelo v spomienkach. Len určité sklamanie po dosiahnutí hôľneho oblého kopca, na ktorý viedla spevnená cesta. Možno som v podvedomí očakával strom zelený a nie neromantický vysielač.

Len krátkou hrebeňovkou k útulni Andrejcová. Tú sme ani nenavštívili. Bola už okupovaná niekoľkými turistami. Tak sme si ešte v dohľade postavili stan. Teraz neviem, či ho niesol sám Paľo, alebo som sa na tom podieľal. Radšej som si to ani neoveroval. Určite by tvrdil, že to sám na chrbte mal. To bola pravda tak pri prechode Veľkej Fatry, tu už asi nie. Dokonca aj tam mám dojem, že som mu čas cesty vypomohol.

Druhý deň bol náročnejší. Prechod lesnatou polovicou Nízkych Tatier nám dal dosť zabrať. Áno, v tej dobe to bol súvislý les. Holoruby sme neregistrovali. V pamäti mi zostali z tohto dňa možno len tri momenty. Neskutočne náročný zážitok so sedlom Priehyba. Potom pozitívny. Pekný pohľad zo Zadnej hole na Veľký bok. A ten tretí na konci dňa. Únavné tmolenie sa lesnými cestami pred Čertovicou. V tej dobe funkčná horská chata Čertovica poskytla spolu s ubytovaním všetko, čo telu a duši sa žiadalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do tretieho dňa sme vyrážali v pohode. Čakal nás najkrajší úsek putovania, slniečko pripravilo pekný deň. Užili sme si návštevu na Štefánikovej chate (vtedy Chata hrdinov SNP, pozn. red.), zdolanie najvyššieho vrchu Nízkych Tatier - Ďumbiera a krátkeho zastavenia na Kamennej chate.

Nasledujúci úsek zodpovedal všetkému, čo si človek pod hrebeňovkou predstavuje. Ďaleký obzor zaberajú bezlesné vrcholky spájané jasne viditeľnou líniou chodníka. Spočiatku je vyskladaný kameňmi, neskôr ho tvorí len povrch korodovaný tisíckami nôh. Občas sa oddelí vyšliapaná línia smerujúca do údolí. Nás zaujíma len hrebeňová.

Tak ako sa vzďaľujeme od lanovky na Chopok a ubieha deň, ostávame na trase sami. No nie celkom. Spozorujeme kamzíky. Najskôr z diaľky. Neodolám, veď povedať, že toto malé na fotke je plachý kamzík, nie je len tak čosi. Jeden záber, o chvíľu druhý. Bola šanca, že fliačik môže byť väčší. A teraz pomerne blízko. Pripomínam, kinofilm mal 37 záberov. Takže v momente, ako sme nútení ich pomaly odkopávať z chodníka a snímka by nemala chybu, už šetrím zábery.

Popoludnie začne vyzerať, kde je večer a my si začneme uvedomovať náš momentálny problém. Možno to bolo tým, že sme sa prvú polovicu dňa pohybovali od chaty k chate a zanedbali sme dôležitý moment. Dostatočnú zásobu vody. Aj keď už šetríme, nevydržíme ani do večera. Celkom to vyzerá, akoby sme ani plán na noc nemali.

Pohľad do papierovej mapy neukazuje nič použiteľné so zdrojom tekutiny v oblasti plánovanej trasy. Najbližšie k línii červenej značky sa približujú potôčky v oblasti sedla pod Ďurkovou. Síce sú tu vrstevnice poriadne husté, ale smäd rastie úmerne s poklesom hladiny v našich fľaškách. A to je dobrá motivácia.

Druhou je pre mňa ikonka totožná s označením chaty na Čertovici, kde bolo tak dobre. Nič nehovorím, len intrigujem. Mojím cieľom je zostup smerom do doliny k zdrojom vody. Tam, som presvedčený, Paľo nebude mať dosť morálnych síl, aby sa vracal k hrebeňu. Zostup k chate mu bude pripadať ako príjemnejšia alternatíva.

Tak aj bolo. Prudkou strminou k prvému potôčiku, záchrana pred smrťou smädom. Potom dolinou až k chate. Neviem, či môže niečo viac potešiť unaveného turistu, ako potešil tento zázrak v malinkej osade Magurka. Po doplnení tekutín v reštaurácii sa ubytovávame a začíname relaxovať. Celú noc sa budím a dopíjam nakúpenú zásobu tekutín. Dehydratácia bola neskutočná. Aj keď príjem v litroch sa rátal, výdaj bol prakticky nulový. Miestnosť označenú dvomi písmenkami som prakticky nenavštívil.

Ráno bolo lepšie. No včerajší deň bol ozaj náročný a toto miesto je tak sympatické. Nemáme vôbec problém sa zhodnúť v názore. Pobyt si predlžujeme o jednu noc. Aby sme celkom nezneliveli, pozreli sme si, ako vyzerá Železnô. Na svalovicu si nepamätám, takže to bol skôr výpadok vôľový.

Po návrate zaberieme posedenie pred chatou a robíme všetko pre to, aby nás zajtra dehydratácia nezaskočila. Začali sme zapíjať aj niečo iné. Náš prezident Havel práve oznámil rezignáciu. Tak už sme Československo bez prezidenta a od nového roku nebudeme ani to. Niečo končí, niečo nové začína. Dejiny prestali byť len tým, čo bolo, ale história kráča tiež svoju púť. Dôvod na pitie je vždy. Či je dôvodom smútok, oslava alebo aj strach pred kolapsom organizmu na následky nedostatku tekutín.

Ani neviem ako a sedeli sme pri stole štyria. Nepamätám si, ako sa to stalo, ale zrazu konverzujeme s mladým nemeckým párom. Na tom je najzaujímavejšie to, že som v bol v tejto činnosti dosť aktívny. Pani profesorka nemčiny zo strednej školy by sa musela chytiť za nos, keby ma tu videla a hlavne počula. Štvorku by mi nedala.

Párik bol pôvodom z východných, nových spolkových krajín. Teda mentalitou nám blízky. Teraz pracovali v automobilke, kdesi na starom západe. Dovolenku trávili túlaním sa krajinou, kde chodili s rodičmi. Mapa im ukázala ikonu chaty ako nám, tak sú tu. Inak, už ani mená si nepamätám, len viem, že dievčine znelo priezvisko akosi slovansky. Možno to bolo len tým "W" na začiatku. Sedeli sme až do tmy a končíme s dohovorom, že ráno vystúpia s nami na hrebeň. Keď sú už v Tatrách, nech z toho niečo majú.

Zločin

Ráno máme dve prekvapenia. Naši nemeckí priatelia sú nachystaní. Neboli to večer len krčmové reči. To druhé je menej príjemné. Krajina je zahalená v hmle. Žeby nám to prekážalo, nedá sa povedať. Len našim novým druhom v naberaní výšky to znížilo motiváciu. Kráčajú s nami zalesneným svahom v smere turistickej značky, no po chvíli vravia čosi o návrate. Teda to nepripustím. Treba stúpať, aj lepšie bude.

Naberáme výšku, zostávam na konci, aby mi párik nezdrhol. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale dal som si za cieľ dostať ich až k červenej hrebeňovke. Možno arogancia domorodca voči cudzincovi s pocitom nezaslúženej nadradenosti. Chvíľu sa premotávame chodníkom medzi neustále menšie smriečky a pokus o návrat sa opakuje. Ostávam pevný vo svojom presvedčení. Trvalo to síce teraz dlhšie. Výsledok bol, že s ťažobou na duši, možno väčšou ako naše batohy, pokračujú v ceste.

Postúpili sme pomerne vysoko. Lepšie sa nekoná. Mladík opakuje pokus. No voči mojej zatvrdlosti sa nepresadí. Tak ako sa slnko nepresadzuje voči hmlám prevaľujúcim sa v poraste. Používam trošku pričesaný argument, o chvíľku tam budeme. Neviem, či to výraz mojej tváre, alebo viera, že ozaj budeme na konci trasy, ich presvedčí. Asi to logika mojich argumentov, vzhľadom na jazykové schopnosti, nebola.

Tak či tak, zdarne sme vystúpili k bezlesnému hrebeňu. Niekto by mal aj zážitok. No päťmetrový výhľad do hmly sa nelíši od toho v doline. Len už nie je kam stúpať. Nálada našim spolupútnikom sa výrazne zlepší. Neodmietnu ani spoločnú fotku so svojím trýzniteľom. Aj keď trošku pochybujem o úprimnosti ich úsmevov. Mám dojem, že sú to len prejavy úľavy, že sa ma konečne zbavia. Tak či tak, po chvíľke sa lúčime a každý ide svojou cestou. V týchto podmienkach ani nič iné neostáva. Kráčame s pohodou v duši. Aspoň osobne som nemal žiadne výčitky svedomia z môjho počínania.

Trest

Pokračujeme teda v klasickej hrebeňovke. Aj počasie si to rozmyslelo. Hmla sa kdesi stratila, slniečko pekne svieti a my si urobíme prestávku v oblasti Latiborskej hole. Preschneme od potu a vlhkosti vyzrážanej z hmly. Znovu nasadzujem červené trenírky, vhodné do bezproblémového terénu pod modrou oblohou. Nahodíme batohy a trošku bezmyšlienkovite pokračujeme v smere príchodu do týchto miest. Chodník sa zužuje. Až je tak nepatrný, až už ani nie je. Teraz nastalo poznanie, sme mimo. Mimo akejkoľvek trasy. Nie je tu už ani cestičky, ktorou sme sem prišli. Len samá kosodrevina a my v nej. Teda ani nie v nej, ale na nej. Neviem, koľko ľudí má skúsenosť s chôdzou v takomto poraste. Stúpame z jednej haluze ihličnanu na druhú. Po povrchu sa kráčať nedá. Každý konár funguje ako pružina. Ako naň stúpim, klesá hlboko, ako odľahčím, vracia sa hore. Ihličie je pichľavé a ja na sebe len trenky a tričko. Ozaj zážitok.

Ako sa to mohlo stať, dosiaľ nechápem. Možno len už viem prečo. Nič neostane nepotrestané. Ani naše chovanie sa k nedávnym spolusúdruhom z jednej strany železnej opony. Neviem, ako dlho to trvalo, no skončilo to dobre. Nezbeleli naše kosti v poraste kosodreviny. Prebili sme sa na správny chodník.

Inak, aj po Prašivú to bol pekný hôľny úsek. Bolo čo obdivovať. Škoda, fotodokumentácia je z týchto miest biedna. Miniatúry kamzíkov včera boli nad plán. Neviem kto a prečo Prašivej meno dal, no spomienky zo zostupu do Hiadeľského sedla mu dávajú za pravdu.

Pokánie

Dole v sedle vznikla dilema. Teda zaúradovalo pokušenie. Ako postupovať ďalej? Prejsť to červenou cez Kozí chrbát alebo pohodlnejšie žltým traverzom. Teraz sa náš názor rozchádza. Tak, ako sa rozídeme aj my. Paradoxne som to ja, kto ťažšiu trasu volí. Ťaží ma jeden veľmi starý rest viažuci sa k tomuto miestu.

Ešte dávnejšie ako dávno som bol po šiestej triede ZŠ v rámci prázdnin na turistickom tábore organizovanom našou školou. S pani učiteľkou sme mali základňu v jednej triede banskobystrickej školy. Z nej sme týždeň každodenne vyrážali do okolia. Tak som sa napríklad zoznámil so Špaňou Dolinou, v tej dobe s nefalšovanými čipkárkami na námestí. Neskutočné miesto, kde dodnes rád prichádzam.

Ale k meritu veci. Jednu túru sme začínali v tej dobe vo funkčných kúpeľoch Korytnica. Tak táto dopadla veľmi biedne. Začala behavkou veľkej časti výpravy po nezriadenej koštovke všetkých prameňov, čo sme tu objavili. Odskakovanie do prírody patrične spomaľoval postup výpravy do Hiadeľského sedla. Až tak, že pár kvapiek (nedá sa povedať dáždika) nás otočilo naspäť. K veľkému sklamaniu pani, v tej dobe vlastne súdružky, učiteľky. Podľa nej sme prišli o najkrajšiu túru, čo sme mali absolvovať. Môžem povedať, že nás to vôbec neškrelo.

Teraz po mnohých rokoch nechcem zaváhať. Kozí chrbát absolvujem a s hrdosťou sa stretám s Paľom v sedle Hadľanka. Teda, prichádzame prakticky naraz. Pani učiteľka, v tejto dobe bohužiaľ len v blahej pamäti, Žišková, tak ja som nezdolaný vrchol zdolal ako symbol pokánia kolektívneho detského previnenia.

Spokojnosťou sme boli naplnení aj na samotných Donovaloch, kde naša hrebeňovka končí. Prešiel som niečo, o čom som nikdy ani nemyslel, že v mojich schopnostiach bude. Veru, keby to vedel učiteľ telocviku, tak ani trojku z telocviku mi nedá.

Od tej doby som sa nikdy na tejto trase nepohyboval. Aj keď sa hlásim k tomu, že mám prejdenú červenú z Kremenca až na Devín, tak úsek si priraďujem až z týchto mýtických čias. A vlastne moja Cesta hrdinov SNP tu má dieru, cvik okolo Ďurkovej je prejdený obchádzkou cez Magurku. V nesplnených plánoch mi stále figuruje krátka túra.

Príde ešte ten čas, veriť chcem.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek