Po konzultáciách sa ukázalo, že to schodné je, a tak je tu téma pre deviate pokračovanie série Tatry so sprievodcom. Zostup z Priečneho sedla obohatíme o malú odbočku na Streleckú vežu (2138 m), čo je ľahko dostupná výhľadová skala v rámci Veľkej Studenej doliny. Zospodu z dna doliny sa však tvári ako nedobytná pevnosť, na ktorú by sa štveral iba blázon.

Trasa

Hrebienok – Nad Rainerovou chatou – Zamkovského chata – Téryho chata – Pod Sedielkom – Priečne sedlo – Široká veža – Priečne sedlo – Strelecká veža – Zbojnícka chata – Nad Rainerovou chatou – Hrebienok

Široká veža je neznámy štít, ktorý poznajú asi len nadšenci. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že je jedným z najfotografovanejších tatranských končiarov. Nevedomky. Vďačí za to svojej polohe za Téryho chatou, ktorú si veľká časť turistov, vrátane mňa, považuje za potrebné odfotiť hneď, len čo sa po 2,5-hodinovej drine pred ňou ocitne. Široká veža je spolu s Priečnym sedlom po svojej ľavej strane súčasťou panorámy štítov na pozadí fotiek.

Ako je to s vetrom

Túru začíname na Hrebienku. Na dnešný deň je zaujímavá predpoveď počasia, konkrétne pre vietor. Doobeda, presne do 12-tej, má v Tatrách fúkať silný, nepríjemný, studený severný vietor. A potom náhle, z ničoho nič, sa stratí na nulu. Úplné bezvetrie. Na to som teda zvedavý. No už úvod nesedí. Od samého začiatku stúpame v bezvetrí. Je chladno, pár stupňov nad nulou, vzduch sa však ani nepohne. Neskôr v strednej časti doliny sa nejaký vietor objaví, nič nepríjemné sa však nedeje. Zaujal ma tu pohľad do koryta Malého Studeného potoka. Je úplne suché, ak tam voda tečie, tak pod skalami a celkom potichu. Vietor sa kúsok vyššie pod Veľkým hangom opäť stratí. Celá najnamáhavejšia časť výstupu k chate prebieha v dokonalom bezvetrí, že akékoľvek úvahy o vetre zobral vietor.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O to väčší šok prichádza v momente, ako sa zo svahu Malého hangu dostávame na terasu Téryho chaty. Náhle naplno schytávame silný, nepríjemne studený severák. Ak si tu chceme oddýchnuť, dá sa to jedine v závetrí chaty. Rýchlo na seba nahadzujem všetko, čo mám v batohu, a po oddychu pokračujeme smer Pfinnova kopa. Chodník vedie blízko jej vrcholu a z tohto miesta sa nám krásne otvára pohľad na cieľ túry aj na výstupovú cestu do Priečneho sedla. Tu zároveň začína moja premiéra, nasledujúce metre absolvujem po prvýkrát. Ani neviem, kedy presne, no zisťujem, že sme opäť v závetrí. V kotle pri rázcestníku pod Sedielkom začína dokonca byť príjemne teplo.

Do Priečneho sedla

Tromi-štyrmi serpentínami zdolávame strmý sutinový kužeľ a prichádzame k miestu, ktoré robí túru náročnou. Stojíme pod príkrou, vysokou skalnou stenou, obsiahnuť ju pohľadom znamená riadne zakloniť hlavu. Nie je potrebné zložito hľadať cestu, pekne ju určujú reťaze. Pred nami nikto, za nami nikto, najlepší čas pustiť sa do boja. Pri teplotách blízko nuly je chytanie kovových reťazí veľmi nepríjemné, držím sa radšej skalných úchytov, je ich tu neúrekom a príde mi to pohodlnejšie. Tuším len na jednom mieste bolo jednoznačne jednoduchšie použiť reťaz.

Napriek tomu, že sa mi zdá, že príliš nezdržiavam, predsa nás len jeden chlapík dobieha a aj predbieha. Či dolieza a predlieza? Alebo oblieza? V každom prípade to bola celá premávka počas nášho výstupu do Priečneho sedla. Hlbšie pod nami sú však ďalší, ak si chcem urobiť pár záberov v prázdnom Priečnom sedle, mám len niekoľko minút. Bohato to stačí, aj keď mi situáciu neskutočne sťažuje zúrivý vetrisko, ktorý nás v profile sedla privítal. Silný vietor som už zažil v Baraňom sedle, tento však je ešte o jednu ligu vyššie. Mám celkom voľné vyťahané šuštiaky a tie na mne trepocú tak, že len čakám, kedy sa utrhnú a odletia. Z Priečneho sedla sú pekné spätné pohľady do Malej Studenej doliny dekorovanej Pyšným a Lomnickým štítom. Na druhej strane Veľkú Studenú dolinu zdobia Slavkovský a Gerlachovský štít. Kvôli vetru sa tu zdržíme len nevyhnutné minimum času. Normálni turisti si tu gratulujú k zdolaniu najťažšieho úseku a najvyššieho bodu túry, no my toto privilégium nemáme.

Záverečný výstup na Širokú vežu

Čaká nás ešte výstup na Širokú vežu, ktorý sa dá začať priamo v Priečnom sedle po strmých skalných platniach hrebeňa. Kvôli vetru však zostupujeme pár metrov pod sedlo na strane Veľkej Studenej doliny. Tu je opäť bezvetrie, sedia tu viacerí oddychujúci a na slniečku sa vyhrievajúci turisti. Až tu sa púšťame do strmej skaly po našej pravici, využívajúc najrôznejšie trhliny a výstupky ako oporu pre ruky a nohy. Pár metrov vyššie si nachádzame ako-tak pohodlné miesto na sedenie a dávame si tu krátku prestávočku. Predsa len sa do Priečneho sedla človek nešplhá každý deň, tak si to miesto chcem trochu užiť. Hodinky ukazujú 11.30 h.

O chvíľu pokračujeme a postupne sa prepracujeme do sutinového žľabu, ktorým sa dá stúpať o čosi jednoduchšie, stále však riadne strmo nahor. Na jeho konci, blízko pod vrcholom, sa dostávame do skalnato-trávnatého terénu. Najkratšia cesta na vrchol je mierne doľava po skalách, my sa vyberáme mierne doprava po trochu trávnatejšom povrchu, ktorý však vedie okrajom hrebeňa. Jediným zmyslom trasy sú úžasné pohľady na Modré pleso (2195 m), najvyššie položené tatranské pleso. Leží v Dolinke pod Sedielkom na konci Malej Studenej doliny a nachádza sa teraz v hĺbke štvrť kilometra priamo pod nami. Z toho pohľadu sa ľahko zatočí hlava.

Na Širokej veži – uzlový bod

Po chvíli sa ocitáme na hrebeni, ktorý zo Širokej veže začína klesať severným smerom. V podstate sme podišli vrchol Širokej veže z východnej strany a musíme sa vrátiť. Pár metrov nie je žiadny problém. Ľahko vystúpime na najvyššiu skalu pred nami, ktorá je predvrcholom (2463 m). Je to takzvaný uzlový bod, teda miesto, kde sa tatranský hlavný hrebeň rozvetvuje. Láme sa tu tiež v pravom uhle. To znamená, že priamo z tohto balvana, na ktorom teraz stojím, pokračuje hlavný tatranský hrebeň severným smerom k Ľadovým štítom cez sedlo Sedielko. Druhým, západným smerom, začína vrcholový hrebeň Širokej veže (ako súčasť hlavného hrebeňa VT, vrátane jej samotného vrcholu). Skala pod mojimi nohami sa nazýva uzlovým bodom preto, lebo z nej vybieha ešte jeden, teda tretí hrebeň. Juhovýchodným smerom prudko klesá dole k Priečnemu sedlu, čiže našou výstupovou trasou, hrebeň Prostredného hrotu (Prostredný hrebeň) a pokračuje ďalej k štítu, ktorého meno nesie.

Vrchol Širokej veže tvorí skalnatý hrebeň dlhý odhadom pár desiatok metrov. Je úzky a dosť exponovaný, teda po stranách padá strmo dole. Má pomerne konštantnú výšku, ktorá sa hýbe v rozmedzí iba pár metrov. Najvyšší bod a samotný vrchol Širokej veže (2464 m) sa nachádza zhruba uprostred. Hrebeň ďalej mierne, neskôr výrazne klesá k Zbojníckemu sedlu, Zbojníckym vežiam, cez Ostrý štít k Javorovému štítu a ďalej na západ. Ako tu tak stojím ešte s batohom na pleciach, uvedomím si, že panuje úplné bezvetrie. Pozriem na čas – dvanásť hodín! Neuveriteľné! Presne podľa predpovede.

Na Širokej veži – vrcholové výhľady

Vrcholový tábor rozbíjame asi meter pod samotným vrcholom na jeho južnej strane, kde nachádzame pohodlné miesto na sedenie. Výhľady zo Širokej veže sú mi veľmi povedomé, pretože sa v značnej miere podobajú na tie z neďalekého Javorového štítu. K dispozícii však máme asi 50 výškových metrov k dobru. Dojem trochu kazí dosť hustá vysoká oblačnosť, ktorá uberá krajine na farbe a kontraste. Ako odškodné však máme nadpriemernú dohľadnosť - výrazne nad 100 km, ktorá umožňuje pekné výhľady do viacerých okolitých štátov. Tatry vyzerajú zo Širokej veže úchvatne, uzlový bod zabezpečuje výhľady do troch dolín, je čo obdivovať. Popisy dávam radšej do fotiek. Škoda, že sa ich k článku zmestí „iba tak málo“, zaplniť by sa dala aj druhá várka. Tri doliny, blízke aj vzdialené horizonty, v takomto dni je radosť fotiť.

Zostup a Strelecká veža

Po dokonalom nabažení sa „širokých“ výhľadov začíname zostup do Priečneho sedla. Teda od vrcholu po vrcholovom hrebeni späť k uzlovému bodu a odtiaľ najkratšou cestou strmo dole do sedla. Nad sedlom obdivujeme Priečnu vežu na jeho druhej strane. Ak si nejaká veža v Tatrách zaslúži meno veža, tak je to táto. Zostup zo sedla do Veľkej Studenej doliny nie je taký strmý a vedie viac sutinou. Terén sa trochu vyrovná na Streleckých poliach, pod ktorými leží Strelecká kotlina s dvomi menšími Streleckými plesami. Ešte pred strmým skalným prahom spadajúcim do Ostrého kotla si dávame odbočku doľava na Streleckú vežu. Prístup k nej je veľmi jednoduchý, len mierny výstup po skalných balvanoch.

Po famóznych výhľadoch zo Širokej veže je to tu skromné, výhľad do krajiny cez V-profil zatienenej doliny ma takmer ani nezaujíma, napriek stále pretrvávajúcej excelentnej dohľadnosti. Skôr mu ukazujem chrbát a obdivujem časť hlavného tatranského hrebeňa oproti, v zostave Javorový štít, Ostrý štít a najmä Široká veža. Sú na nej teraz dve drobunké postavy, ktoré museli dôjsť po našom odchode. Tipujem to na horolezcov. Reálne postavy dávajú vyniknúť výške a mohutnosti Širokej veže. Zo Streleckej veže sa vraciame späť na značený chodník a strmým svahom klesáme k Sivým plesám, kde sa opätovne dostávam na miesta, ktorými som už prešiel. Odtiaľ pokračujeme v zostupe dolinou na Hrebienok. Znovu sa presviedčam, že z dna doliny budí Strelecká veža diametrálne odlišný dojem.

Záver

Výstup na samotnú Širokú vežu je hlavne zo začiatku dosť podobný výstupu do Priečneho sedla, chýbajú však kovové pomôcky. Spolu so samotným vrcholovým hrebeňom je tu dosť exponovaných miest, odkiaľ nie je problém spadnúť, hlavne za mokra. Už Priečne sedlo nie je pre tých, čo majú strach z výšky, Široká veža je na tom ešte o stupeň-dva horšie. Svojou výškou sa výraznejšie dostáva nad značnú časť tatranských hrebeňov, výsledkom čoho sú krásne výhľady na samotné Tatry. S výnimkou severného horizontu, ktorý prekrýva monštruózny masív Ľadových štítov. Podobný pocit som mal na Tupej pri pohľade na susednú Končistú. Aj na Širokej veži vymazáva pohľad na Ľadové štíty akýkoľvek dojem z dosiahnutej výšky. Pohľady do hĺbok troch dolín významne obohacujú výhľadové portfólio, a keď sa ešte aj vydarí dohľadnosť, k dispozícii je dostatočné množstvo vzdialenejších horizontov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek