V zime a snehu je to ešte špecifickejšie a pre mňa najkrajšie. Preto som sa po letnej túre v najsevernejšom cípe Slovenska po vyše dvoch rokoch vrátil do Oravskej Polhory aj v zime. A ako to mám najradšej, aj s prenocovaním. Pred rokom ma na dávnejšie plánovaný zámer skvele naladil a v podstate ho aj urýchlil Patrik Slanina jeho krásnymi fotkami z mrazivej jednodňovky na Babiu horu.

Túra prechádza časťou hrebeňa Oravských Beskýd, na ktorý vystúpim zo Slanej Vody cez Malú Babiu horu. Neskôr prejdem Babiu horu a na druhý deň sa opäť presuniem cez oba spomínané vrcholy a zostúpim dolinou riečky Polhoranka.

Trasa

Oravská Polhora, Jednota – Slaná Voda – Vonžovec – Pod Borkom – Borsučie – Malá Babia hora – sedlo Brána (Przełęcz Brona) – Babia hora (Diablak) – Jalowiecka – Jalovecké sedlo – Vyšný tajch – Horné Gluchačky – Vyšný tajch – Borsučie, horáreň – Martoša – Pod Martošou – Oravská Polhora, píla

Neobvykle teplý úvod v najsevernejšej obci

Do Oravskej Polhory prichádzam až okolo 11-tej. Vystupujem z auta, beriem ruksak a šliapem asfaltovou cestou na Slanú Vodu. Cestou ma predbieha viacero áut, v ktorých určite niekto smeruje na Babiu horu najznámejšou a najkratšou trasou zo slovenskej strany popri Hviezdoslavovej horárni. Jedna mladá slečna mi zastavuje a ponúka mi odvoz. Zdvorilo odmietam a spokojne pokračujem vo svojej puntičkárskej záľube prechádzať značené trasy v plnom rozsahu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Počasie v najsevernejšej obci Slovenska je pre mňa veľkým prekvapením. Vonku môžu byť príjemné 2-3 stupne, jasno a bezvetrie. Viem, že som s nenasadením vrchnej vrstvy urobil dobre a aj Polartec mi je viac menej-zbytočný. Postupne dávam do vrecka aj čiapku a vychutnávam si nečakanú oravskú pohodu.

Takmer celú trasu asfaltkou mi spríjemňuje pohľad na dvojicu Babích hôr. Ich snehové čiapky sa v modrej oblohe krásne vynímajú a špekulujem, aké to tam hore teraz musí byť úžasné. Je mi jasné, že tam musí byť aj určite veľa turistov. Ja som zatiaľ ešte v doline, a kým tam vyšliapem, počasie sa má zhoršiť. Dúfam však, že západ Slnka by sa mohol podariť.

Postupne míňam Slanú Vodu, kde stojí viacero áut a neďaleko počuť sánkujúce sa deti na zvyškoch snehu, ktorý po novoročnom oteplení zostal. Míňam horáreň Vonžovec, kde si krátko prečítam niečo z histórie. Neskôr prechádzam lokalitou Za Borkom a smerujem k ďalšej, konkrétne k Borsučiu. Ľudí tu už niet a pomaly a nebadane sa mení aj počasie. Postupne sa zo západu naťahuje nenápadná sivá oblačnosť.

Z tepla do drsných severských podmienok

Stúpam tradičnými oravskými ihličnatými lesmi. Zastavujem sa pri prameni Zadný Vonžovec a dávam si menšiu prestávku. Sedím na pníku a vychutnávam si posledné hrejivé lúče Slnka. Vládne skutočná doslova jarná pohoda a po známej oravskej zime niet ani stopy. K teplu samozrejme prispieva aj stúpanie, ktoré naberá stále krutejší sklon, a tiež dvojdňový batoh.

Po viacročnom sledovaní máp týchto končín a tiež stránky Hiking viem, že by sa tu niekde poblíž mal vyskytnúť zanedbaný zrub Zadný Vonžovec, v ktorom som plánoval nocľah počas niektorej predošlej oravskej túry. Z informácií som však zistil, že jeho stav je nevyhovujúci a nakoniec som sa tu zatiaľ nikdy nevyskytol.

Pokračujem teda s očami na stopkách a čochvíľa mi do očí udrie napoly hnedá, napoly bledožltá, sympatická drevená zrubová budova s novou strechou. Pozerám, neverím vlastným očiam a zároveň sa teším. V mobile kontrolujem, či ide o spomínaný objekt a po zistení, že áno, teším sa ešte viac. Úžasné, že sa niekto odhodlal zrekonštruovať krásny objekt v horách Oravských Beskýd. Zostáva len veriť, že nepadne do súkromného vlastníctva, prípadne nezostane zamknutý. Prezerám si vnútro a vidieť, že prestavba ešte nie je dokončená. Optimisticky sa teším, že sa sem ešte niekedy zatúlam. Neskôr večer v mobile zisťujem, že rekonštruovaný zrub je vyfotený aj v Patrikovom článku, čo som toho času prehliadol, očarený fotkami.

S príjemným pocitom šliapem vyššie a vyššie. Les postupne redne, snehové polia sú stále širšie a kde-tu sa objaví kosodrevina. Postupne preberá prím a dostávam sa niekoľko sto metrov pod vrchol Malej Babej hory. Akoby uťal, sa mení aj počasie a ostrý chladný vietor a štípajúci mráz ma núti nahádzať na seba všetko, čo mám v batohu.

Pri posledných smriečkoch sa rozhodnem oddýchnuť a naobedovať sa. Po polhodinke sa blížim k vrcholu a viem, že s oddychom nižšie v závetrí som urobil dobre. Na vrchole vládnu poriadne nepríjemné, zimné podmienky. Krátko sa rozhliadam po okolí a vidím, že z pozorovania západu Slnka dnes asi nič nebude. Okolo je sivo, pochmúrne a sychravo. Pohľady smerujem prevažne smerom môjho ďalšieho postupu, k svahom Babej hory schovanej v bielom oblom oblaku pripomínajúcom vankúš, prípadne perinu.

Na vrchole som sám, ale v sedle Brána (Przełęcz Brona) vidieť nejaké postavičky. Po desiatich minútach vyrážam smerom k sedlu, kde stretávam pár turistov. To sa opakuje aj keď začínam stúpať k dnešnému cieľu. Jednému Poliakovi sa uhýbam a poriadne zabakám, že ledva - ledva nepadám do snehu. Obaja sa schuti zasmejeme a vravím, mu že som nepil, ale niečo málo na noc mám. Zaželá mi príjemný bivak a pokračujeme každý svojím smerom.

Nad pásmom kosodreviny si dávam krátky výdych. Fotím zaujímavo pôsobiacu Malú Babiu horu s vrcholom jemne skrytým v „bielej perinke“. Vyššie vládnu drsné zimné podmienky. Zisťujem, že mám takmer vybitý mobil a preto vyberám powerbanku, typu „ručný granát“. Nabíjanie však nie a nie nakopnúť. Nakoniec to vzdávam a rozhodnem sa, že to doriešim večer. Pomaly sa začína stmievať. Blížim sa k vrcholu Babej hory, kde nevidieť nikoho, aj keď na úplný vrchol nevystúpim. Kvôli poveternostným podmienkam sa presúvam nižšie a postupujem rovno k Rabčickej búde.

Úžasné ráno na Babej hore

Vnútri búdy je hrubšia vrstva udupaného snehu. Prostredie si zľahka upravujem palicou, začínam sa vybaľovať a pripravovať na nocľah. Postupne sa najem a podarí sa mi spojazdniť nabíjanie mobilu. Spanie je vzhľadom na nerovný terén podo mnou prerušované, ale som na takúto situáciu zvyknutý. V noci vidím, že sa obloha vyjasňuje a vidieť hviezdy. Noc si napriek slabšiemu spánku doslova užívam a kochám sa pohľadom do slabo viditeľnej krajiny. Všímam si, že podo mnou sa premieľa inverzná oblačnosť.

Teší ma tiež, že je búda prázdna a nemusel som sa včera presúvať nižšie. Nadránom sa neviem dočkať svitania, a tak od šiestej balím, jem a pomaly sa presúvam von. Je dobre vidno a preto sa kochám trčiacim zubatým hrebeňom Tatier, ktoré jediné vytŕčajú z hustej inverznej oblačnosti. Ako sa blížim k vrcholu Babej hory, svetlo a farby postupne pribúdajú. Čoskoro som na vrchole, kde vidím dvoch Poliakov a jednu Poľku čakajúcich na to isté, čo ja. Na vytúžený východ Slnka. Rozmýšľam, či tu už boli večer, alebo sem došli len teraz ráno, alebo skôr.

Posledné minúty prečkávame za múrom zo skál, postaveným za účelom ochrany pred vetrom. O pár minút sa ozve radostný výkrik: „Idzie!“ S nadšením sa presúvam na svoje vyhliadnuté miesta. Inverzná oblačnosť sa posúva tesne pod vrchol, na ktorom stojím, čo spolu s vychádzajúcim Slnkom vytvára fantastické divadlo a úžasnú horskú atmosféru. Kochám sa a fotím. Nádherné ranné podmienky sú dokonalou náplasťou za večerný neúspech. Stúpajúce Slnko maľuje skalnatý povrch Babej hory a oblačnosť do nádhernej palety farieb. Od žltej a oranžovej cez ružovú až po fialovú. Minúty „divadla“ ubiehajú ako sekundy a po polhodine sa pomaly lúčim s krásnym miestom a poberám sa pomaly, pomaličky nižšie. Samozrejme, často sa obzerám naspäť a tiež sledujem ako sa inverzná oblačnosť nad Oravou rozpadá a drží sa len na poľskej strane Tatier.

Schádzajúc z vrcholu sa kochám južným obzorom s Veľkým Chočom, Kubínskou hoľou a prebúdzajúcou sa Oravskou krajinou. Západným pohľadom dominuje blízka Malá Babia hora a ďalej Pilsko. V diaľke vidieť Kysucké Beskydy a známe moravské vrchy, Lysú horu, Smrk a iné. Na severe sledujem jasne viditeľné južné Poľsko s nespočetnými, menej výraznými vrchmi a dolinami.

Menej známymi končinami hornej Oravy

V sedle Brána (Przełęcz Brona) stretávam turistov ponáhľajúcich sa na vrchol. Postupne sa opäť blížim k vrcholu Malej Babej hory. Dnes je to tu úplne „iná káva“ ako včera a na vrchole zostávam dobrú polhodinku. Obdivujem výhľady, rozoznávam pohoria a vrcholy. Prejdem si aj časť včerajšieho vrcholového úseku.

Okolo 9-tej sa pohýnam smerom k Jaloveckému sedlu. Spomínam na túru z leta 2019, aký sa mi vtedy zdal tento úsek dlhý. Po vyše hodine som pri sedle, kde si dávam oddych. Podmienky sú opäť príjemné, a preto sa z hrebeňa nemusím náhliť do doliny. Slnko je pomerne vysoko a začína hriať. Dnes to vyzerá opäť na príjemný deň, podobne ako tomu bolo včera. Po čase sa vyberám zostúpiť do doliny riečky Polhoranka, ktorá sa vo vrchnej časti mení na pomerne širokú riečku, čo nebýva zvykom. Deje sa to z dôvodu množstva bočných prítokov, ktoré skutočne tečú z obidvoch strán, každých niekoľko sto metrov, čo je pre mňa celkom zaujímavé.

V pláne mám vybehnúť aj na krátke bočné trasy vedúce na Horné Gluchačky a lokalitu Martoša, ktorými som pred vyše dvomi rokmi prechádzal v lete. Ponáhľať sa nemám kde, počasie je opäť veľmi príjemné, a tak si zachádzky užívam a teším sa najmä na vyhliadku z lúky na spomínanej Martoši (Przełęcz Polgórska), čo si pamätám z minula.

K nej však mám ešte nejakú hodinku cesty. Predtým ma zaujme reliéf hraničného hrebeňa, ktorý som si predtým nevšimol. Ten sa netradične znižuje až takmer na úroveň doliny, ktorou šliapem. Hrebeň tým pádom výškovo takmer splýva z dolinou, čo je tiež na slovenské pomery nezvyčajná rarita kraja.

Ďalšou zastávkou je pre mňa lokalita Borsučie s peknou lesníckou chatou, nad ktorou vidieť svahy mohutného, rozložitého Pilska. Cestou míňam viacero pekne upravených studničiek a niektoré aj ochutnávam.

O polhodinku stúpam staršou zvážnicou k lokalite Martoša a čochvíľa sa kochám pohľadom do Poľska a holiam Rysianka a Romanka v diaľke. Po krátkom oddychu sa vraciam tentokrát po značke ku kóte Pod Martošou.

Blížim sa k záveru doliny a konštatujem, že síce menej známa - najsevernejšia dolina, je naozaj zaujímavou lokalitou a svojim sklonom by rozhodne potešila viacerých cyklistov. Zostáva mi len pár kilometrov na „horný koniec“ Oravskej Polhory, z ktorého sa chcem odviezť autobusom na „dolný koniec“ k autu.

Záver

Kratšia trasa známymi aj neznámymi končinami Oravských Beskýd bola z dôvodu minima snehu a vyšliapaných chodníkov vo vyšších partiách hôr ľahšia ako som čakal. Príjemné teploty cez deň a dá sa povedať aj v noci, mi túru spríjemnili a mohol som si tak vychutnať prostredie naplno. Napriek zamračenému večeru bolo ráno naopak ako z rozprávky. Úžasné farby východu Slnka nad inverziou pokrytou krajinou so zubatým hrebeňom Tatier v diaľke si zapamätám dokým mi bude pamäť slúžiť. Minimum ľudí na známych a husto navštevovaných vrchoch Oravských Beskýd a atmosféra ticha v najsevernejšej doline Slovenska veľmi potešili moje turistické srdce.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek