Parťak volá a oznamuje, že by rád išiel na Sninský kameň. Pribudlo snehu a ak nočné mrazy nepoľavia, tak aj námraza na stromoch by mala byť. Práve v takom čase je Sninský kameň najkrajší. Prípadne, ak sa trocha ukáže slniečko a svoje lúče oprie do belostnej nádhery, tak to môže byť ako v rozprávkach. To sa však musíme najprv vybrať na turistiku, aby sme sa o tom presvedčili. Je všetko dohodnuté, len nech je tu sobota a môžeme vyraziť v ústrety novému dobrodružstvu.

Trasa

Zemplínske Hámre – sedlo Tri tably – Sninský kameň (Veľký a Malý Sninský kameň) – Rovienky – Zemplínske Hámre

Sobotné ráno cestujem vlakom do Michaloviec, kde sa máme stretnúť a potom ešte počas cesty do Zemplínskych Hámrov priberiem priateľov. Málo by nás byť päť, akurát do auta. Zaujímavé je, že budeme až z piatich miest Zemplína a troch turistických klubov.

Pred deviatou hodinou sme na parkovisku neďaleko kameňolomu. Veľa áut tu zatiaľ nie je, ale už pred nami niekto šiel, lebo je vidieť stupaje v čerstvom, cez noc napadanom prašane. Je ho tak okolo 5 cm, ale vyššie ho bude určite pribúdať. Aj ranné pohľady na vrcholky hôr cestou nasvedčujú, že to dnes bude veľmi pekné. Už len aby vyliezlo slniečko spoza mračien a bude to ozaj ako by sme si to priali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z parkoviska lávkou prechádzame na druhú stranu Čierneho potoka, ktorý ešte počas pochodu niekoľko ráz prejdeme z jednej na druhú stranu. Je to pri lome a potom hneď za pripojením potoka Hybkaňa. Odtiaľ kráčame po žltej stále hore lesom s pribúdajúcou vrstvou snehu. Občas strmšie. Potom trocha miernejšie na vydýchanie a schádzame opäť k Čiernemu potoku. Konečne aj tu je od mojej poslednej návštevy zmena a je cezeň lavička, a tak nemusíme hľadať miesto na jeho prechod, ako to bolo na jar minulého roku. Okolie je stále viac a viac skrášlené snehom, ktorého je viac ako 10 cm nového. Staršieho je hádam aj do pol metra.

Po prejdení potoka a chvíľke oddychu opäť pokračujeme v ceste, až sa zastavíme pri Janíčkovej skale, ktorá sa tyčí nad menším potôčikom. Pod ňou je spevnená lesná cesta. Trocha si obzriem skalnú časť, ale žltá trasa, ktorá tadiaľto prechádza, nie je prešliapaná, a tak sa občas zabáram do snehu až po kolená. Aj pri jej zvláštnosti je plno snehu, a tak sa k diere – skalnému oknu nejdem ani pozrieť. Však to poznám. Prišli aj priatelia, tak sa rozhodujeme, že budeme pokračovať po spevnej lesnej ceste až do sedla Tri tably. Práve tadiaľto chodí väčšina turistov. Prečo sa zbytočne vybíjať, keď sa to dá aj ľahšie a pohodlnejšie. Cestou to nie je omnoho dlhšie.

Pokračujeme cestičkou, pomaly stúpame do sedla a tešíme sa z krasy okolia. Snehu i námrazy na stromoch pribúda. Aj slniečko pomaly ukazuje svoje lúče, ktoré doposiaľ boli schované za mračnami. Je to nádherné, keď sa oprú do námrazy na stromoch, a to máme ešte nejaké výškové metre, kým dorazíme do sedla. Tu je to ešte krajšie. Ukazuje sa neskutočne modrá obloha a svietiace lúče v mrazivom dni zohrievajú nádhernú okolitú pokrývku, ktorou sú obalené celé mohutné stromy. Sme v sedle Tri tably, a tak trocha oddychu pred poslednou časťou výstupu nezaškodí. Teplý čaj a niečo pod zub určite padne vhod.

Smerovník v sedle na Troch tablách (825 m) je pekne zasnežený a aj na informačných tabuliach náučného chodníka Vihorlatské bučiny je v niektorých miestach námraza. Je to najvyššie turisticky prístupné sedlo vo Vihorlatských vrchoch. Končí tu žltá značka, ktorou sme v podstate išli. Modrá prichádza z Remetských Hámrov cez Morské oko, pokračujúc cez Sninské rybníky do Sniny, a červená z Podhorode cez Sninský kameň, Jedlinky, Lysák do Remetských Hámrov. Je tu ešte umiestnená travertínová socha znázorňujúca povesť o vzniku Sninského kameňa. Zaujímavé je, že väčšina povestí o skalných miestach je spojená s čertmi.

Pokračujeme po turistickom chodníku nádherným lesom, ktorý ožarujú slnečné lúče a tak dolaďujú atmosféru rozprávkového čara. Miestami je naviaty sneh skoro do jedného metra, ale je to stvrdnuté, a tak vo vychodenom chodníku sa ide v pohode. Horšie je to, ak trocha odbočím vedľa, potom je to aj nad kolená do snehovej prikrývky. Časť zvažujúca sa do doliny k Morskému oku sa jagá v žiarivých slnečných lúčoch. Na opačnej strane je to zas smerom do doliny zvláštna neopísateľná farba. Tajomná, sivo-fialovo-modrá. Jedným slovom neopísateľná. Dorazil som do sedla k smerovníku a čakám na priateľov, aby sme spoločne vystúpili na vrchol Sninského kameňa. Najprv však na väčší, s krížom na vrchole skalnej vyhliadky, ale aj čo sa týka rozmerov.

Sninský kameň

Je národnou prírodnou pamiatkou v Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, spadajúci do Vihorlatského pralesa. Jeho skalné časti sú andezitové vyvreliny a tvoria ho dva skalné útvary. Väčší na rozlohu, ale nižší, len 998 m n. m. je smerom na západ a vyšší s menšou rozlohou má 1006 m n. m. Skalné časti sú okolo 20 m vysoké.

Od informačnej tabule pokračujeme po jeho južnej strane ku schodom vedúcim na vrchol. Obozretne vystupujeme nahor. Schody sú plné snehu a namrznuté, takže je potrebné sa pridržiavať zábradlia. Sme hore a tu sa otvára výhľad na okolie. Všetko, čo rastie po stranách a v kamenných častiach, je nádherne biele a namrznuté v hrubších vrstvách. Je to ako v rozprávke, čarovné, biele a lesknúce sa v slnečných lúčoch. Pokračujeme k železnému krížu, na ktorom je plno námrazy. Naskytuje sa nám pohľad v diaľ a pred nami v diaľke okolo 140 km sa ukazujú vrcholky zasnežených Vysokých Tatier. Parádny pohľad. Vľavo južným smerom je vrcholok vrchu Vihorlat, ktorý je najvyšším končiarom pohoria. Dole pod nami vidieť Zemplínske Hámre, mesto Sninu a za ním vodnú nádrž Starinu, ktorá je hneď zo začiatku NP Poloniny.

Hore občas zafúka vetrík a hneď je pocitová teplota oveľa nižšia. Teplomer pod skalnou časťou ukazoval –5 °C. Horúcim čajom si ohrievam skrehnuté ruky a upíjam ho. Pohľad upieram do diaľav a vidím skoro celé Slanské vrchy. Môjmu srdcu najmilšie, len vrcholky Veľkého Miliča nevidno. Spomeniem aspoň Bradlo, Bogotu, Mošník, Makovicu, najvyššiu Šimonku, Čiernu horu a Tri chotáre. Pekne ich rozoznať. Šariš, Branisko a Čergov. Niektoré viac k severu sa strácajú v splývajúcich mrakoch nad horizontom.

Vraciame sa späť medzi skalné masívy a po severnej strane kráčame v snehu k schodisku pod Malým Sninským kameňom, aby sme videli aj odtiaľ, aký výhľad poskytuje turistom zo skalnej plošiny. Sme hore a aj tu je to čarovné. Dnes sme to jednoznačne ako sa povie "vymákli" s počasím. Juhovýchodne sa ukazuje v doline zamrznutá a snehom pokrytá hladina Morského oka. Východoslovenská rovina sa trocha stráca v opare. Vidíme hraničný hrebeň Popriečneho (Popryčnyj), kde prechádza ukrajinská hranica. Tiež je vidieť tatranské štíty a Poloniny. Je na čo sa pozerať a vnímať nádhernú a čarovnú zimnú scenériu. Ani sa človeku nechce odísť, len hľadieť do diaľav, snívať o kráse a čarovnosti, ktoré nám turistom matka príroda poskytuje na každom kroku.

Treba však pomýšľať na návrat, aj keď dnes len na krátkej turistickej trase to bolo krajšie. Vracať sa však nebudeme rovnako, ale ideme dole po modrej a zelenej. Obdivujeme ešte skalné steny pod Veľkým Sninským kameňom, ktoré máme na trase z južnej strany. Plus ľadový vytvor cencúľov potiahnutý námrazou. Aj vrcholky brál či stien sú akoby v bielych čiapkach. V snehu sa po strmom svahu kráča v pohode a sneh aj trocha brzdí naše kroky. Po chvíľke sme pri menších skalkách a strmšom zráze. Odtiaľ to je len po hrebeni až k lesnej ceste.

Spomeniem ešte jednu infotabuľu o flóre a faune. Dorazili sme na Rovienky, kde od smerovníka odbočuje modrá na sever. Len pár metrov od smerovníka je informačná tabuľa Hámorského NCH o banských poliach a vstup akoby do šachty. Lesom cesta s nádhernými pocitmi, ktoré sme si nabrali svojimi vnemami, ubieha rýchlo. Ani sa nenazdáme a sme nad kameňolomom, nad ktorým trasa zelenej prechádza. Ešte pár fotiek z náučného chodníka a stojíme pri aute na parkovisku. Máme na dnes vymaľované. Zhadzujeme ruksaky a môžeme v pokoji zhodnotiť dnešný zimný pochod.

Záver

Ak by sa turista nevyberal na turistické trasy aj v horšom počasí, ktoré sa môže v priebehu túry zlepšiť, nevidel by nádhernú a čarovnú zimnú idylku v lesoch počas putovania. Je to pre neho ako odmena, spoznávať stále nové a čarovné miestečka. Zároveň sa vracať na staré, ktoré majú svoje čaro v každom ročnom období. Tak tomu bolo aj teraz pre mňa. Bola to prvá turistika v zime na Sninský kameň. Sneh, inverzia posledných dní a čaro zimy vytvorili neopísateľnú scenériu na dnešnej turistike. Odchádzali sme nadmieru spokojní s myšlienkou opäť sa niekedy vrátiť na nádherné miesta nad dedinou Zemplínske Hámre. Obklopená je množstvom prírodných zákutí a čarovných miest v dolinách a lesoch.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek