Na oneskorenú novoročnú túru som si vybrala Visiace skaly a rotundu sv. Juraja v Považskom Inovci. Na týchto miestach som ešte nebola, ale boli v pláne, odkedy som necelé dva roky predtým prechádzala neďaleko v rámci dlhšieho okruhu na Skalku a Marhát z Hubiny.

Trasa

Nitrianska Blatnica, Vinohrádky – Jurko, býv. horáreň – rotunda sv. Juraja – Jurko, býv. horáreň – Trhovičná lúka – sedlo Gajda – Krahulčie vrchy – sedlo Gajda – Visiace skaly – Nitrianska Blatnica, Vinohrádky

Dnešný okruh začína a končí v Nitrianskej Blatnici. Autom sa dá ísť po zelenej značke vyššie a ušetriť si pomerne nudný výšľap. Značka zákazu vjazdu je až pod lesom. Je tu improvizované parkovisko pre asi desať áut. Z križovatky viacerých lesných ciest si vyberám tú vpravo so zelenou značkou a značkou náučného chodníka. Najprv si chcem ísť pozrieť kostolík.

Kráčam širokou lesnou cestou, miniem akýsi domček a pokračujem ku kostolíku. Náučný chodník vybudovalo občianske združenie Rotunda Jurko. Z tabúľ sa dozvedám, že rozsiahla lúka priamo pred rotundou sa nazýva Púšť. Archeológovia tu identifikovali dve formy osídlenia vo včasnom stredoveku. Hlavnou obživou obyvateľstva bola ťažba železnej rudy a s tým spojené železiarstvo, dechtárstvo a roľníctvo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Samotná rotunda je staršia, jej vek bol stanovený pomocou rádiouhlíkovej metódy medzi roky 790 až 870, čiže mohla byť postavená ešte pred príchodom Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Podľa tabule má ísť o najstaršiu sakrálnu stavbu na Slovensku a v strednej Európe. Podľa Wikipédie boli naozaj ďalšie staré kostoly ako v Dražovciach, pri Kopčanoch či Veľkom Klíži postavené neskôr.

K pôvodnej rotunde je pristavaná veža a pustovňa. V tej je expozícia, je zariadená ako izba pustovníka. Na priestranstve pred kostolom je veľký amfiteáter s lavicami, zrejme slúži počas bohoslužieb. V stredoveku bola na tomto mieste škola. Samotná rotunda sa po zániku osady na Púšti v 13. storočí zmenila na ruinu, neskôr bola obnovená v renesančnom slohu.

Od rotundy sa nevraciam naspäť pôvodnou cestou, ale chcem si urobiť skratku cez les. Ako to už pri skratkách býva, zámer akosi nevyšiel a aj tak prichádzam k rázcestiu Jurko, odkiaľ sa vyberám ďalej smerom k Trhovičnej lúke. Tá je presne tým zablateným a nevľúdnym miestom, aké si pamätám z minula, lavička so stolom je obsadená, nezdržiavam sa tu teda a pokračujem ďalej do sedla Gajda.

Tu sa mi ešte nechce zvrtnúť dole k Visiacim skalám a idem smerom na Krahulčie vrchy preskúmať kopec po ľavej strane. Výhľady z neho žiaľ nie sú. Po chvíli motania sa po ňom sa vraciam na značku. Z minulého výletu si vybavujem pekné skalnú vyhliadku a pomník Vladovi Plulíkovi, ktorý zahynul pod Broad Peakom pri zostupe z vrcholu v roku 2008.

Vyberám sa teda sem, je to len malá zachádzka. Z rázcestia Krahulčie vrchy odbáča úzky chodník, ktorý ma vedie popri skalnom brale. Vzápätí stojím na skalnej vyhliadke. Podo mnou je hĺbka, výhľady doďaleka. Chodník takto po skalnej hrane pokračuje ešte nejaký čas, v nehostinnom prostredí rastú zaujímavo pokrútené duby. Pri pamätníku Vlada Plulíka sa otočím, ak máte čas, za návštevu stoja aj verejnosti prístupné jaskyne, Malá a Veľká Dolnosokolská, ktoré ležia o niečo nižšie.

Vraciam sa do sedla Gajda a po významovej odbočke som onedlho na Visiacich skalách. Je tu ohnisko a lúka s krížom, no aj peknými vápencovými škrapmi. Ohnisko je obsadené a lúka ma akosi neočarila, stále nevidím to pravé miesto na vybalenie obeda.

Z náučnej tabule sa dozvedám, že Visiace skaly sú prírodná pamiatka so 4. stupňom ochrany. Rastú tu rôzne teplomilné druhy, napríklad cesnak žltý, tarica horská, devätorka rozprestretá. Na jar tu uvidíte aj populárny poniklec veľkokvetý, zo živočíchov tu žije napríklad modlivka zelená.

Pozriem si výhľad od kríža smerom na panorámu Zobora a rozhodnem sa pokračovať dole chodníkom cez lesík. Tu už rezervácia nie je. Chodník ma zakrátko vyvedie na miesto s veľkým "M". Rozľahlá lúka, panoráma s oveľa širším výhľadom, bez kríkov a s hojdačkou! Najprv sa musím bezpodmienečne pohojdať, potom vytiahnem obed. Lietam vzduchom s pohľadom na krajinu v opare, z ktorého sa dvíha súvislý horský chrbát Tribeča. Celá scéna mi pripomína fantasy filmy, kedy sa na veľkých pláňach zarámovaných horským masívom zhromažďuje vojsko tých dobrých, aby doviedlo do úspešného konca boj so zlom.

Nie je ktovieako teplo, takže aj z hojdačky treba zliezť, vyťahujem termosku a chlieb s nátierkou a zeleninou. Potom pozvoľna už len schádzam dolu, vyberám si správnu zvážnicu a tou sa vychádzkovým krokom poberám k autu. Áut tu pribudlo, lokalita je zjavne obľúbené miesto popoludňajších výletov. Tiež ju odporúčam.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek