Na malú chvíľu zavítam aj do Nemecka, kadiaľ si skrátim cestu do najzápadnejšieho českého mesta Aš. Z mestečka je to už len kúsok k najzápadnejšiemu bodu Českej republiky, kde Severní stezka končí. Mohol by to byť pekný koniec môjho putovania, ale aj nemusel?

20. deň Lesní - sedlo Meluzina

(53 km, prevýšenie 976 m, spolu 972 km)

Ráno automaticky vstávam s východom Slnka. Dobre sa bavím na rozhovore mojich spolunocľažníčok, ktoré som počas balenia vecí zobudil. Jedná hovorí druhej: „Vstávej! Pokud chceš dnes projít pedesátku, tak musíme vyrazit brzy!“ A druhá jej zo spacáku odpovedá: „Ale já ti na to seru! Chci ještě spát!“

Lúčim sa so spolubojovníčkami a prudko klesám do doliny. Na mape si všímam Helenčiny vodopády, kam mi odporúčali sa ísť pozrieť. Keď som pri potoku, idem ich pohľadať. Netrvá to dlho a som pri nich. Vodopády sú síce celkom malé, no napriek tomu potešia. Dostávam sa do malej osady Svahová. Nie je tu nič veľmi zaujímavé, a tak iba prejdem jej okrajom. Nekonečnou rovinou sa cez les presúvam k ďalšej malej osade. Som síce vo výške 900 m, no je to tu takmer rovina. Z lesa vychádzam neďaleko usadlosti Zákoutí. Celkom zaujímavý názov. Pri jednom z domov je tu urobený voľne dostupný vodovodný kohútik. Dopĺňam si vodu a klesám k hlavnej ceste, ktorá vedie do Nemecka. Idem po nej asi kilometer, a potom odbočím opäť na lesnú cestu. Začínam tu stretávať veľa hubárov a o chvíľu viem prečo. Dubáky sú tu totálne všade. Trčia aj popri ceste. Škoda, že ich teraz nemôžem zbierať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dostávam sa k Starému rybníku. Jazero je vybudované na okraji dosť rozsiahleho Novodomského rašeliniska. Okolie vyzerá celkom pekne. Skoro ako jazerná krajine niekde vo Fínsku. Po asfaltovej ceste sa dlho krútim lesom a míňam viacero rybníkov. Medzi nimi Nový rybník, Spálený rybník, Balzerův rybník a zbehnem sa pozrieť aj na ďalší menší vodopád Chomútovky. Vodopád je kúsok nad dedinou Hora svatého Šebastiána. Na okraji obce stojí veľký prístrešok, kde sú voľne prístupné elektrické zásuvky. Robím si tu teda predčasnú obednú pauzu aby som počas prestávky trochu dobil baterky. V centre obce je malý vietnamský obchod s potravinami. Tu v Krušných horách sú malé vietnamské obchody jediná možnosť doplnenia zásob. Stretávam tu aj skupinu hrebeňovkárov, ktorí idú opačným smerom. Včera aj dnes ich stretávam relatívne dosť. Frekvencia je tu väčšia ako na hrebeňovke Nízkych Tatier. Keby bolo toto pohorie u nás, tak by oň zrejme skoro nikto ani nezakopol, ale tu sa to chodí ako seriózna hrebeňovka.

Opúšťam značku a pomedzi veterné turbíny si skracujem cestu k lesu. Na jednej vrtuli akurát niečo opravujú. Vyštverať sa až hore musí byť zaujímavé. Konečne vchádzam do lesa, kde ma čaká ďalšia dlhá a rovná asfaltová cesta. Nevidím ani na jej druhý koniec. Krajina sa mení až pri vodnej nádrži Přísečnice. V okolí sú rozsiahle lúky, na ktorých sú namiesto kráv veterné turbíny. Je ich tu naozaj veľa. Červená značka pokračuje ďalej po hlavnej ceste do obce Měděnec. Premávka je tu dosť hustá, a tak sa mi veľmi nechce ísť po ceste. Idem teda mimo značky popri jazere a napojím sa na žltú značku. Ani po nej však nejdem dlho a o pár minút ju mením za modrú značku. Traverzujem vrch Veľký Špičák a klesám do obce Kovářská. Dlhšie oddychujem na námestí a rozmýšľam, kde budem dnes spať. V sedle Meluzina vidím dva prístrešky. Zrejme skončím niekde tam. Po zelenej značke pokračujem k bývalej vápenke za obcou. Musím povedať, že historickú budovu vápenky veľmi pekne zakonzervovali. Pri vápenke opúšťam značku a lesnou cestou strmo stúpam späť na hrebeň. Konečne poriadny strmý výstup po všetkých dnešných rovinách.

Pri smerovníku Pod Vysokou sečí sa vraciam na červenú značku. Obchádzam dookola takmer celý vrch Loučná, kým sa dostanem do sedla Meluzina. Prvý prístrešok je hneď vedľa cesty a niekto pri ňom zaparkoval na karavane. Pokračujem teda po zelenej značke k ďalšiemu prístrešku asi o 800 m ďalej. Aj na ňom sú zložené nejaké dve baby. Celkom sa poteším, že s niekým opäť prehodím pár slov, ale baby sú obe nejaké naduté. Neviem, ako to inak špecifikovať. Ledva sa odzdravili a zjavne nie sú nadšené z mojej prítomnosti. Ani tu nemám chuť ostať, ale už sa stmieva a ďalej sa mi trepať nechce. Máme teda tichú domácnosť, teda vlastne večer. Nie že by mi to ako introvertovi nejako extra prekážalo, ale medzi turistami je to celkom nezvyčajné. Z telefonátu jednej z nich zachytím informáciu o tom, že sa predošlú noc vôbec nevyspali, lebo okolo nich furt behali srnce, ktorých sa báli. Hneď mi letí hlavou myšlienka: „Dievky a čo by ste robili, kebyže spíte v Kremnických vrchoch a ráno je 100 m od vás čerstvo prejdený medveď?“ Myšlienku si nechávam pre seba. Ale možno toto bola príčina nevrelej nálady.

21. deň Sedlo Meluzina - Kraslice

(55 km, prevýšenie 826 m, spolu 1027 km)

Ráno sa vytrácam ako duch dávno predtým než vstanú moje spolunocľažníčky. Pokračujem po cyklotrase pod vrch Klínovec. Až tesne pod vrcholom sa cyklotrasa križuje s červenou značkou. Odbočím na ňu a po zjazdovke strmo stúpam na vrchol. Klínovec je najvyšší vrch Krušných hôr. Dosť výrazne prevyšuje všetky pohoria v širokom okolí. Preto je z neho dobrý výhľad. Jedinou škodou je kopec budov na vrchole. Okrem vysielača je tu aj lyžiarske stredisko. Poobzerám si výhľady a klesám do neďalekej obce Boží Dar. Nad dedinou míňam ďalšiu veternú elektráreň. Jedna z vrtúľ je celá hrdzavá. Takúto zúboženú vrtuľu som ešte nikdy nevidel. Boží Dar je opäť dedina, kde je všetko po nemecky a stretnete tu skôr Nemca ako Čecha. Neodolám malej predajni pečiva a zbehnem si kúpiť niečo sladké. Spokojne si potom vykračujem upraveným chodníkom až za obec k lesu.

Traverzujem Božídarský špičák a obchádzam rozsiahle Božídarské rašelinisko. Cestou navštívim Mŕtve jazero, ktoré je opäť akoby vystrihnuté z katalógu o Fínsku. Mierne klesám do baníckej obce Hřebečná. Miestne bane, v ktorých sa ťažil cín, sú zapísané do svetového zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Niektoré bane sú veľmi dobre zachované a je ich možné navštíviť so sprievodcom. Momentálne na to nemám veľmi čas a ani chuť. Štôlne si tak obzriem iba z vonkajšej strany. Okrem nich je tu aj mnoho povrchových stôp po ťažbe vo forme jám (pingy) a dosť rôzne veľkých prepadlísk. Najväčšie prepadlisko v okolí je Červená jáma. Obzriem si ho a lesom pokračujem k ceste, ktorá vedie do obce Horní Blatná. Dá sa po nej zbehnúť priamo do dediny, ale urobím si malú zachádzku na Blatenský vrch. Na vrchole stojí veľká rozhľadňa a bufet. Keďže je vrch veľmi ľahko dostupný, tak je tu, samozrejme, kopec ľudí.

Dlho sa tu nezdržujem a klesám dolu. Kúsok pod vrcholom ma však čaká prvé prekvapenie. Je tu 15 m hlboká Ledová jáma, v ktorej sa drží ľad aj teraz uprostred leta. Vznikla neprirodzeným spôsobom, keď sa prepadol strop hlbinnej bane Jiří. Ešte zaujímavejšie miesto je o pár desiatok metrov nižšie. Štôlne sa tu úplne prepadli a vytvorili malý skalnatý kaňon, ktorí sa volá Vlčí jámy. Veľmi zaujímavé miesto, kde sa prelína tvorivá práca prírody a človeka. Konečne zbehnem do Horní Blatné, kde si dávam dlhšiu prestávku. Po červenej značke potom klesám do údolia potoka Černá voda a odtiaľ zase strmo stúpam na Jelení vrch. Podľa názvov vrchov tu musí byť alebo muselo byť kopec jeleňov. Veď toto je aspoň štvrtý vrch, čo má niečo s jeleňom za posledné tri dni.

Keď sa dostanem pod vrchol, odbočím na zelenú značku a idem do obce Přebuz. Smerovník kúsok nad obcou mi oznamuje, že značka je údajne zrušená. Na to však kašlem a idem po nej. Stretávam dvoch turistov a pýtam sa ich, či sa dá po značke prejsť. Vraj je to v pohode. Netuším, prečo je teda značka zrušená. Dlho sa krútim po lesnej ceste hore a dole. Prechádzam cez jednu oblasť, ktorá je dosť postihnutá ťažbou. Pod vrchom Špičák rozmýšľam, či vybehnem aj na vrchol. Samozrejme, že idem. Z vrcholu je obmedzený výhľad na sever. Taktiež tu stojí malý prístrešok. Vraciam sa späť a klesám k smerovníku Fišerův pramen, kde sa nachádza výdatný prameň vody. Dopĺňam si vodu a zelenú značku mením za žltú, ktorá mieri do mesta Kraslice. Stále jemne klesám po hrebeni a cestou prechádzam cez chatársku osadu Nová Ves. Dobehla ma tma a vôbec netuším, kde budem spať. Chvíľu ešte klesám lesom a keď v diaľke vidím svetlá mesta, rozhodnem sa zakempiť v lese. V noci hlásia prehánky, naťahujem teda pre istotu celtu a aj hamaku. V tomto svahu mi veľmi pomohla. Rovné miesto by som tu zrejme nenašiel.

22. deň Kraslice - prameň Bílý Halštrov

(47 km, prevýšenie 984 m, spolu 1074 km)

V noci nespadla ani kvapka. Úplne zbytočne som sa teda večer papral s celtou. Zbehnem dole do mesta. Zaujímalo by ma, odkiaľ získalo mesto meno po maľovanom vajci. Teda ak má "kraslice" rovnaký význam aj v Česku. Je tu totálne mŕtvo. Obzriem si teda námestie a idem preč. Stúpam do mestskej časti Krásná, kde značka vedie cez areál opusteného družstva. Vybehne tu na mňa veľký ovčiarsky pes, ale po menšej výmene názorov medzi nami sa poberie preč. Cez lúky stúpam na nevysoký hrebeň. Otvárajú sa mi odtiaľto ďaleké výhľady smerom na juh. Podľa bedekeru by som mal byť v pohorí Smrčiny. Na mape som videl, že by tu mala byť dajaká skala. Som na ňu celkom zvedavý, ale najskôr sa k nej musím dostať.

Striedavo cez lesy a lúky idem tesne popri štátnej hranici. Predtým ako vybehnem na Vysoký kámen sa zastavím pri novej kaplnke neďaleko vrchu. Je trochu netradične urobená v modernom štýle. Chvíľu tu posedím a potom pokračujem na blízky Vysoký kámen, nad ktorým rozmýšľam už od rána. Je to veľmi zaujímavá rozoklaná skala. Z vrcholu sú pekné výhľady na nemeckú stranu. Nabažím sa výhľadov a klesám do mesta Luby. Jeden kamarát mi hovoril, že v Česku je mestom každá dedina. Občas mám fakt taký pocit. Automaticky ma tu scucne miestny, samozrejme, vietnamský obchod s potravinami. Nakúpim nejaké to zbytočné jedlo, ktoré hneď požeriem.

Stále po červenej kráčam smer Lomnička. Na poli sa mi tu podarí stratiť a zatúlať sa medzi stádo kráv. Pozerajú na mňa ako teľa na nové vráta, ale aspoň že nebežia. V malej osade Lomnička si obzriem Rabínov dom a idem do susednej usadlosti Veľký Luh. V okolí je mnoho malých jazierok až to láka okúpať sa. Popod les sa dostávam do ďalšej mesto/dediny Skalná. Na to ako je mesto malé, tak je tu mnoho historických pamiatok. Či už Horní zámek, kostel sv. Jana Křtitele alebo hrad Vildštejn. Posledný menovaný ma najviac zaujal. Skôr je to opevnený kaštieľ ako hrad, ale veľmi pekne zasadený do prostredia. Po modrej značke pokračujem z mesta k štátnej hranici. Priamo na nej sa nachádza prameň chutnej minerálnej vody. Je to fajná kyselka. Nešiel som sem len kvôli nej. Na chvíľu teraz zájdem do Nemecka.

Po katastrofálne značenej zelenej značke sa dostávam do dediny Schönberg. Z obce si urobím menšiu zachádzku na vrch Kapellenberg. Na vrchole stojí rozhľadňa, takže by odtiaľ mohol byť pekný výhľad. Keď sa vytrepem hore, ostanem sklamaný. Rozhľadňa je uzavretá. Škoda, ale čo už. Späť do dediny sa vraciam skratkou mimo chodníka. V lese narazím na ruinu nejakého hrádku. Je tu aj tabuľa, ale po nemecky toho veľa neviem, takže som sa nedozvedel, čo to bolo. Vraciam sa do dediny a po ešte viac katastrofálne značenej žltej idem späť do Česka. Tunajšie značky prakticky existujú iba na mape. Poteším sa, keď sa vrátim späť do Česka a opäť začne poriadne česko-slovenské turistické značenie.

Podľa trasy Severní stezky by som mal pokračovať priamo do mesta Aš. Cez mesto však pôjdem aj cestou späť, a tak ho teraz obídem. Po zelenej značke pokračujem do malej osady Výhledy a odtiaľ k prameňu Bílý Halštrov. V lese nad osadou nachádzam vypitvaného divého zajaca pri chodníku. Čo si ho tu niekto len tak odložil? Neskôr sa dozvedám, že momentálne sa nemôžu loviť. Tak som zrejme vyrušil pytliaka.

Konečne som pri prameni. Stojí tu veľký prístrešok a stretávam aj dvoch turistov, ktorí tu idú taktiež nocovať. Tak ako aj ja, idú Severní stezku a dnes majú za sebou prvý deň. Dostávam otázku ako dlho idem. Hovorím, že tak ako spieva Miro Žbirka 22 dní. Tak to mám vraj skoro rekord. Najskôr neviem aký, ale neskôr sa dozvedám, že trasu prebehol dajaký český ultrabežec za 21,5 dňa. Momentálne je to najrýchlejší prechod. Hmmm, tak to možno budem mať druhý najrýchlejší čas. A to som za celý čas bežal jedine pred stádom kráv. Keby mi nepovedali, tak ani neviem. Nikdy ma takéto malichernosti netrápia. Viac ma trápi to, že prameň je síce upravený, ale voda je v ňom znečistená. Ani spolunoclažníci mi neodporúčajú to piť. Večer sa potom ešte dlho rozprávame o turistike a kadečom okolo toho. Obaja celý čas básnia o dvoch veľmi pekných turistkách, ktoré dnes stretli. Ktovie možno ich zajtra stretnem tiež.

23. deň Prameň Bílý Halštrov - Podílná

(49 km, prevýšenie 836 m, spolu 1 123 km)

Ráno vyrážam skoro, keďže dnes by malo pršať. Zatiaľ je iba zamračené, takže sa mi ide dobre. Lesom klesám do mestskej časti Vernéřov. Asi na polceste sa spustí sľubovaný dážď. Vo Vernéřove sa veľmi nezdržujem a idem rovno do susednej malej osady Dolní Paseky. Podľa mapy by sa tu mal nachádzať minerálny prameň. Nájdem ho na konci obce. Je nad ním postavený malý domček a dokonca má otváracie hodiny. Vojdem dnu a tam sa pred dažďom schovávajú dve pekné turistky. Hmmm, tak toto sú tie, o ktorých včera tí dvaja v prístrešku rozprávali celý večer. Naberám si fajnej kyselky a pokračujem k rozhľadni Háj nad mestom Aš.

Celkom dobre sa na tom bavím, keďže rozhľadňa Háj je aj nad Novou Baňou. Česká rozhľadňa je postavená celá z kameňa. Šplhám sa hore úzkym točitým schodiskom až na najvyššie poschodie. Otvára sa mi odtiaľto výhľad na mesto Aš, ktoré je trochu zahalené v hmle. Predstavoval som si, že mesto bude na rovine, ale opak je pravdou. Celé mesto je roztrúsené v kopcoch. Od rozhľadne klesám do obce Podhradí. Nachádza sa tu zrúcanina hradu Neuberg. Veľmi ma však hrádok nezaujal. Lúkami prechádzam do ďalšej obce Krásná. Vysoká mokrá tráva mi dáva zabrať. V topánkach mám už celé jazero. Keď prídem do dediny, tak prestane pršať. No konečne. Navyše pôjdem teraz skoro celý čas po asfalte, takže nejaká dažďová sprcha nôh z trávy mi nehrozí.

Na konci obce je postavený malý domček. Na dverách je napísané "turistická útulňa". Ale takáto luxusná? Interiér si obzriem cestou späť. Po ceste kráčam k zaniknutej obci Újezd. Ostal tu po nej iba vojenský cintorín z 1. svetovej vojny. Ďalej idem nenápadným chodníčkom cez lúky k močiaru v malej dolinke. V okolí je opäť viacero veterných turbín. Zhruba uprostred močiara stojí pekný turistický prístrešok. Dole je urobené posedenie a na povale miesto na spanie. Asi päť metrov za prístreškom stojí to, za čím kráčam 23. deň. Pekne označený najzápadnejší bod Českej republiky. Som tu presne na poludnie,. Zapíšem sa do knižky a pri posledných zvyškoch jedla rozmýšľam čo ďalej.

Severní stezka tu končí, ale od začiatku sa pohrávam s myšlienkou pokračovať po južnej hranici na Šumavu. Veď to nie je až tak ďaleko a spoznám ďalšie české pohoria. Je rozhodnuté! Naberám kurz Šumava. Vraciam sa späť do zaniknutej obce Újezd. Nechce sa mi vracať rovnakou cestou, a tak idem po cyklotrase. Jediné, čo ma mrzí, je to, že si neobzriem parádnu útulňu. Stretávam ženu, ktorá sa ma pýta, či idem pešo až z Aše. Vraj ma videla niekde v meste. Hlavou mi preletí „keby len z Aše“.

Pochod po cyklotrase je dosť monotónny, ale za hodinku som v meste. Centrum Aše je celkom pekné. Historické budovy tu nechýbajú, tak ako v každom českom meste. Dopĺňam trochu zásob a chcem si ešte na pamiatku kúpiť nejaký suvenír. Predajňu mi však zavrú priamo pred nosom. Opúšťam mesto a keď idem popri miestnej železničnej stanici, veľmi ma to láka nasadnúť na vlak. To by však bolo veľmi jednoduché. Klasicky po červenej idem lesnou cestou kúsok od hranice. Nie sú tu nijaké extra stúpania a ani klesania. Na noc hlásia dážď, preto by som bol rád v nejakom prístrešku. Jediný v okolí je pri malej obci Podílná. Nie je pri ňom fotka, a tak len dúfam, že to nebude malá zbytočnosť, čo sa často vyskytuje v českých lesoch.

Konečne sa dotrepem k sľubovanému prístrešku a samozrejme, je to on! A k tomu má ešte odpílenú strechu. No proste paráda. Ak sa niekedy bude udeľovať Nobelova cena za najzbytočnejšiu vec, ktorú kedy kto vyrobil, tak tento typ prístreška je jasný víťaz. Nedá sa tam prespať, neukryje vás pred dažďom a ešte sa v ňom zle sedí. Lesy ČR by mohli prestať vyrábať tieto malé zbytočnosti a radšej stavať niečo poriadne. Dajte si na toto v Česku pozor. Asi 50 % prístreškov je tohto typu. Idem ešte kúsok lesom a pri ceste si natiahnem hamaku a celtu. Ešteže ich so sebou vláčim. V noci celkom slušne spŕchlo, takže stavba bivaku nebola márna.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek