Zlatno

Vystúpili sme v Zlatne na železničnej zastávke. Vláčik si to šinul ďalej do Utekáča a my sme sa pobrali hlavnou ulicou hore Zlatnom. Dedina tichá, len na malom námestíčku s poštou, obchodom a obecným úradom postávalo pár obyvateľov. Zvedavo na nás pozerali a zdalo sa, že na dačo čakajú.

O pár metrov ďalej sme už stáli pred bránou kedysi slávnych sklární. Budovy sklární nie sú ešte tak zdevastované ako v neďalekom Utekáči, ale očividne pustnú. Z celého areálu vyžaruje doslova smútok. Pre mladších a tých čo zabudli, sklárne sa preslávili nápojovými súpravami z irisovaného skla. Vlajkovou loďou sklárni boli vyhľadávané a obľúbené sady pod názvom _Zlatá Zuzana_. Je mi smutno z toho, že sme trestuhodne nedokázali zachrániť niečo, v čom sme boli svetoví a namiesto toho sa venujeme niečomu, v čom svetoví nikdy nebudeme.

Pokračovali sme hore dedinou po križovatku ciest. Vľavo cestu križuje železničná trať, ktorá ju preklenula tromi peknými oblúkovými mostmi. Mosty sú tesne vedľa seba, takže laikovi, ako mne, sa môže zdať, že je to jeden most s tromi oblúkmi. Milujem prírodné výtvory, ale viem sa potešiť aj z výtvorov ľudí, hlavne keď sú pekne zasadené do prírodného prostredia. Pod dvomi oblúkmi mosta vedú cesty do ďalšej časti obce a pod tretím preteká miestny potok. Páčilo sa mi. Čo sa mi už menej páčilo, že sa odtiaľ dalo nahliadnuť cez rozbité okná do jednej budovy sklární. Hnus, čo tam dokázali vandali postvárať!

Prešli sme na východnú časť obce a hľadali zvyšky kaštieľa. Najskôr sme uvideli peknú aleju so schodiskom, no kaštieľ nikde. Spýtali sme sa chlapov, čo zametali lístie a oni nás poslali po schodišti hore, ale vraj tam už nič nie je. Bolo, ale len žalostná ruina. Aj z parku okolo kaštieľa sa zachovala len stromová aleja a socha manželky zakladateľa sklární Jozefa Zahna. Vandali sa nezastavili ani pred sochou a ťažko ju poškodili. Akoby jej nešťastný osud predpovedal aj budúci smutný osud sklární. Jozef Zahn dal postaviť kaštieľ pre svoju manželku. Tá si ho však neužila. Pri ceste do Zlatna sa prevrátil koč, v ktorom sa viezla a ona v ňom ako 27-ročná zahynula aj so svojím synom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrátili sme sa k hlavnej ceste, ktorá smeruje do Kokavy nad Rimavicou a išli sme ešte pohľadať kaplnku, ktorá je zakreslená v mape. V mieste polohy kaplnky bola odbočka z cesty, ale po pár metroch končila v húštine a až za ňou sa črtala nejaká stavba. Nevyzeralo to však na kaplnku, a tak sme pokračovali ďalej. Z cesty sme mali nadhľad a keďže iná stavba v okolí nebola, išli sme predsa len k nej. No ťažko uvádzať „išli“! Bolo to skôr urputné prebíjanie sa kríkmi, černičím a žihľavou. Bola to však ona. Len nás zarazilo, že nemá vežu a celkove mala divný tvar. Až doma sme sa dopátrali, že to bola pôvodne rodinná krypta Zahnovcov. V roku 2002 sklárne dali opraviť strechu a chceli ju prebudovať na kaplnku. V roku 2003 sklárne zatvorili a osud krypty bol tým spečatený.

Cestou na Hradnú stráň

Kaplnka stojí v blízkosti železničného tunela. Prešli sme ponad na lesnú cestu a tou sme sa uberali k Hradnej stráni. Je november a pestrofarebná príroda sa mení na hnedú, no slniečko jej dokáže dať pekný zlato-červený nádych. Prekročili sme prvú dolinku a v druhej nás čakalo milé prekvapenie. Pekne upravená studnička so soškou Panny Márie a vyrezaným kalichom. Symbol kalicha napovedá (ale i názov České Brezovo), že v tomto kraji výraznú stopu zanechali bratríci. Pohodlnou lesnou cestou sme prešli k začiatku dlhého hrebeňa zvaného Hradná stráň. Názov napovedá, že na ňom kedysi stál hrad alebo hradisko, ale kde presne, sme netušili.

Hradná stráň

Kráčali sme po hrebeni riedkym lesom a občas sme mali aj výhľady. Na hrebeni sa začali objavovať roztrúsené skaly. Neboli síce monumentálne, ale spestrili našu trasu. Na jednom odlesnenom mieste s pekným výhľadom a menším skalným zoskupením sme si dali obedňajšiu prestávku. Na november bolo veľmi príjemne. Sedeli sme na vyhriatych skalkách, ládovali sa lepeňákmi a pozerali na protiľahlý bočný hrebeň Revúckej vrchoviny. Päťstovkové kopce oproti nepútali našu pozornosť svojou výškou, ale peknou farebnosťou. Bučiny boli beznádejne hnedé, ale porasty smrekovcov žiarili zlatožltou farbou a presvetlené slniečkom im konkurovali aj duby zimné, ktoré svoje listy zhadzujú až na jar. Nič moc, ale po smutných pamiatkach v Zlatne tichá upokojujúca krajina pôsobila ako balzam na dušu. Posilnení sme zbehli do malého sedielka a pomaly stúpali k najvyššiemu bodu hrebeňa. Pár metrov pod vrcholom nám bolo jasné, že sme na mieste zaniknutého hradu.

Nie – žiadne múry, ale široká priekopa okolo celého vrcholu bola neklamným znakom, že je to dielo ľudskej činnosti. Priekopa aj po stáročiach je výborne zachovalá. Na niektorých úsekoch vidno, že bola zasekaná priamo do skalnatého podložia. Na severnej strane bolo skalné podložie asi v dvojmetrovej šírke zachované a tvorilo prirodzený mostík cez priekopu.

V areáli samotného hradiska nie je žiadna pamiatka po osídlení. Tu vládne iba príroda. Vrcholová plošina je porastená dubinou, len po okrajoch vykúkajú nesmelo malé skalky. Zaujali duby, ktorých kmene boli obrastené lišajníkmi tak, že boli doslova chlpaté.

Najznámejším majiteľom hradu bol Felicián Zach. S jeho menom sa spája táto krutá legenda. Obehli sme hradný areál po celom obvode a pomaly sa dali na zostup. Zopár pekných skál bolo na úpätí hradného kopca. Žiaľ, na jednom rúbanisku nás nepotešil sumach pálkový. Invazívna drevina je veľkým nepriateľom našej prírody. Sumach je celkom dekoratívny (na jeseň sa mu listy sfarbujú do červena), a tak si ho ľudia radi sadia v záhradkách. Vytvára však množstvo výmladkov, ktorých sa je ťažko zbaviť a potom sa nekontroľovateľne šíri ďalej. Ešte chvíľu sme kráčali pekným hrebeňom, no potom sme prešli na lesnú cestu a ňou zišli k Českému Brezovu.

České Brezovo

História obce sa začala na prelome 13. a 14. storočia. Jej pôvodný názov je Zachovo po zemepánovi Feliciánovi Zachovi. Neskôr dostala obec názov Brezovo podľa hojného porastu brezín v okolí a České sa vzťahuje na pôsobenie bratríkov v tomto kraji. Obyvatelia obce sú dodnes prevažne evanjelického vyznania. V druhej polovici 20. storočia patrili pod obec osady Salajka, Váľkovo a Zlatno. Zlatno sa však v roku 1998 po referende odčlenilo ako samostatná obec. Dominantou obce je krásny evanjelický kostol, vybudovaný podľa návrhu M. M. Harminca z roku 1922. Kostol bol zavretý, tak sme si krásnu stavbu pozreli len zvonku.

Záver

Pri prechádzaní hlavnou ulicou nás zaujali nádherné ozdobné sklenené gule na plotoch i v záhradách. Sú len smutnou pripomienkou na slávne časy tohto kraja. Chvíľu sme počkali na autobus, ktorý nás odviezol do Lučenca, kde sme si dali posledné čapované pivo po túre v roku, lebo lockdown číhal za dverami.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek