Po dlhšom období neveľmi priaznivého počasia sú predpovede na sobotu aj nedeľu parádne, snehu by malo byť tiež dosť, a tak sa rozhodnem pre výlet na backcountry lyžiach. Mám chuť aj na upravené trate, lenže kým sa z Bratislavy na také dostanem, už tam bude veľa ľudí. Keďže mám bežky s pásmi, môžem si vybrať v podstate akékoľvek lúky alebo lesnú cestu. Výber padá na Vlačuhovo nad Moštenicou, pekný jesenný výlet sem popísala Danka Tomášiková.

Trasa

Moštenica – Švarcova (Čierna) dolina – horáreň na Troskách – Dolinka – Nad Vláskovou – Vlačuhovo a späť

Auto nechávam pri obecnom úrade v Moštenici, vyhradené parkovanie je tam len cez pracovné dni. Poberám sa hore Švarcovou (Čiernou) dolinou popri Moštenickom potoku. Chvíľu nesiem lyže v ruke, povrch je zľadovatený s koľajami, ale za obcou je to už lepšie. Cesta je odhrnutá, kamienkov minimálne, po kraji sa dá na pásoch v pohode šliapať. Dolina je poznačená mnohými rúbaniskami, aj teraz sa na menšom úseku ťaží. Kvôli rúbaniskám je dolina dosť presvetlená, tak aspoň kráčam po slnku.

Miniem horáreň na Troskách a pokračujem po ceste, ktorá sa pri lesnej chate zvrtne doprava hore. Zvážnicou v lese pomaly a bez námahy naberám výšku. Les je listnatý, tak mám stále dosť slnka. Onedlho prídem na koniec odhrnutej cesty, ďalej pokračujú koľaje od auta. Dá sa ísť v nich, ale aj po záveji na boku cesty, je tvrdý a dobre drží. Koľaje končia pri senníku a kŕmidla pre zver. Odtiaľto už predo mnou išiel len niekto na pešo. Chodník pretína travertínové pramenisko, tenké prúdy vody stekajú po zamachnatných balvanoch a vytvárajú vedľa cesty malé jazierko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lesná cesta sa onedlho delí vo dvoje, ja si vyberám cestu vľavo hore, keďže sa chcem dostať na horské lúky Vlačuhova. Stopy išli druhou vetvou, tak mám pred sebou cestu s čistým neporušeným snehom. Počasie vyšlo podľa predpovedí, obloha je tmavomodrá, Slnko kreslí tieňmi na sneh čiarové kódy.

Netrvá dlho a dostávam sa do otvoreného terénu v lokalite nad Vláskovou. Skrášľujú ho solitérne listnáče. Vpravo sa otvára výhľad, ktorému dominuje Ľubietovský Vepor. Vpredu sa začína vynárať nízkotatranská Prašivá. Na kraji lúky sa zvrtnem a stúpam smerom k posedu a ďalej k vrcholu. Po ľavej ruke mám rovnako rozsiahly lúčny hrebeň Podkonických Pleší, oddeľuje ma od nich dolina, s istou dávkou fantázie pripomínajúca Grand Canyon. Vzadu vidieť Šachtičky.

Pomaly stúpam na vrchol. Neponáhľam sa, je tu krásne, sneh, slnko, výhľady, len trochu pofukuje. Pod vrcholom vietor vytvaroval sneh do krásnych vlniek. Až mi je ľúto tadiaľ šliapať. Okolo jedného rozložitého buku je vyfúkaný závej a tak sa tu zložím, je čas na obed. Vybaľujem rožky a termosku a kochám sa. Výhľady sú famózne. Ako na dosah ruky mám Kečku a Kozí chrbát, kam by som tiež chcela ísť na lyžiach. Zatiaľ som si k tomu pozrela článok od Paliho Timka.

Na druhú stranu sa od Kečky smerom na Donovaly ťahá ihličnatý les prírodnej rezervácie Štrosy a vzadu vykúka Veľká Fatra. Smerom k Veľkej Fatre lúka pokračuje, vidím aj originálnu maringotku s posedom, o ktorej písala Danka, no nie som si istá, kadiaľ by som sa potom dostala naspäť. V tomto úseku boli predo mnou aj iní lyžiari, no teraz sa nie je koho spýtať.

Cesta dole na akýchkoľvek lyžiach je pre mňa o tom, ako zísť s minimom pádov, nie o lyžovaní, a keď sa vrátim, kadiaľ som prišla, viem presne, po čom pôjdem. S posledným pohľadom na Kečku sa teda otáčam a vraciam sa po vlastných stopách. Miniem obedové miesto a pomaly sa spúšťam dole. Nechala som si pre istotu pásy, takže idem naozaj pomaly, ale plynulo. Sneh je fantastický, takému prašanu by sa potešil nejeden skialpinista. Veziem sa dole a popritom môžem obdivovať výhľady.

Na začiatku zvážnice musím všetku pozornosť venovať zjazdu, pretože tento úsek až po rozdvojku je pomerne strmý. Prinajhoršom vyzujem lyže, ale nechce sa mi prebárať sa v hlbokom snehu. Sneh je stále tvrdý a ide sa mi celkom dobre. Nespadla som ani raz. Na rovnejšom úseku odliepam pásy. Podmienky sa zhoršia od kŕmidla, pretože v ľadovej koľaji od auta to ide príliš rýchlo, idem teda na záveji pri ceste. Ten je pomerne úzky, jedna lyža musí ísť rovno, druhou brzdím. Bežky sú pomerne vratké a ťažšie sa ovládajú, napokon však zídem bez toho, aby som zletela do doliny.

Len posledný úsek cesty preťapem na pešo. Ojedinelé kamienky, ktoré mi ráno nerobili problém, sú o niečom inom, keď človek potrebuje pluhovať cez pol cesty. Našťastie bežky sú ľahké a topánky, ktoré k nim patria, sú na chôdzu oveľa použiteľnejšie ako lyžiarky. Stretávam aj ďalších ľudí. Cestou v doline si ešte užijem posledné slnečné lúče, sadám do auta a vyberám sa ešte na polievku a teplý čaj. Zimný deň vyšiel na jednotku.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek