24. deň Podílná – Hraničný vrch

(46 km, prevýšenie 839 m, spolu 1169 km)

Prebúdzam sa do pochmúrneho rána. Pobalím sa a klesám do obce Libá, kde sa nachádza pekný rovnomenný zámok. V minulosti to bol hrad, ale majitelia ho neskôr prestavali na zámok. Dole pod hradom je veľký stan, zrejme na kultúrne akcie. Je voľne prístupný, takže by sa tu dalo prespať pod strechou.

Lesom sa presúvam k vodnej nádrži Skalka. Zaujímavosťou je, že oblasť ktorou prechádzam, patrí ku geologicky najviac aktívnym v Česku. Nachádza sa tu viacero prepadlísk a zosuvov, ktoré sú aktívne. Dlho kráčam popri vodnej nádrži až do malej osady Komorní Dvůr. Ďalšie nevšedné miesto sa nachádza práve tu. Malý kopček vedľa osady, ktorý sa volá Komorní hůrka, je jedna z najmladších sopiek v Česku. Do kopca je vyhĺbená Goethova štôlňa, ktorú nechal pred 180 rokmi urobiť gróf Šternberka. Nebola vytvorená za účelom ťažby, ale s cieľom získania nových vedeckých poznatkov o lokalite. Je to jediná štôlňa vyrazená na čisto vedecké účely v Európe. Štôlňa bola dlhé roky zasypaná, ale v rokoch 2016-2019 ju obnovil Geofyzikálny ústav Akadémie vied Českej republiky. Zato im určite patrí veľká vďaka. Obzriem si malý kopček a pokračujem smerom do mesta Cheb.

O chvíľu som na Špitálském vrchu, odkiaľ je pekný výhľad na celé mesto. Už mi stačí iba zbehnúť dole a som v meste. Cheb je ďalšie z pekných českých miest. Najskôr si obzriem rovnomenný mestský hrad Cheb a potom sa presuniem do historického centra. Príde mi ako dosť veľké mesto až ma neskôr prekvapuje, že má len 32 000 obyvateľov. Dokúpim zásoby na najbližšie dni a opúšťam mesto.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po nekonečnej hrádzi prechádzam do malej obce Hrozňatov. V jej centre stojí zaujímavý zámok Starý Hrozňatov. Nad obcou sa zase nachádza pútnický areál Maria Loreto. Stúpam hore priamo popri zastávkach kalvárie. Na jej konci stojí kostol sv. Ducha.

Po nevysokom hrebeni pokračujem hlbšie do pohoria Český les. Práve niekde tu by malo pohorie začínať. Pomaly sa približujem k celkom vysokému vrchu. Vidím ho už od Chebu, ale neviem, čo je to zač. Až keď sa k nemu viac priblížim, zistím, že je to vrch Dyleň. Druhý najvyšší vrch pohoria Český les. Cestou k nemu stretávam prvých dvoch turistov v dnešný deň. Vraj hore na kopci strašne leje. Našťastie oblačnosť postupuje smerom do Bavorska, takže dúfam, že kým tam prídem, tak bude po daždi. Kopec sa dá tiež traverzovať, ale to samozrejme nechcem. Strmo, prakticky v kolmici stúpam prudko hore, až na asfaltovú cestu. Po nej vyjdem na vrchol. Ono vlastne priamo až k vrcholovému bodu sa nedá ísť, pretože tam stojí obrovský vysielač. V minulosti to bolo prísne strážené vojenské zariadenie. Slúžilo na odpočúvanie Západného Nemecka. Vraj odtiaľto dokázali zachytiť signály z celého južného Nemecka. V súčasnosti je vysielač využívaný komerčnými spoločnosťami na šírenie rádiového a televízneho signálu. Aspoň od plota je celkom pekný výhľad do Bavorska. Škoda, že je vysielač oplotený.

Strmo klesám späť na štátnu hranicu. Kúsok za hraničným kameňom na nemeckej strane je výdatný prameň vody. Je tu nejaká tabuľka po nemecky, ale čo sa na nej píše, netuším. Myslím, že to súvisí s hranicou. Dopĺňam si zásobu vody a umývam moje smradľavé nohy. Až keď odchádzam, všimnem si o niečo ďalej tabuľku s českým nápisom „Zdroj vody pre obec. Zákaz znečisťovania!“ Ak v lete hromadne vyhynula nejaká dedina v Bavorsku, tak ja s tým nič nemám...

Presúvam sa po hranici pár stoviek metrov ďalej k miestu, na ktoré ma upozornili českí turisti. Priamo na hranici sa tu nachádza stred Európy. Ale veď ten je v Kremnických Baniach! Občas mám pocit, že každý štát v Európe má svoj stred Európy a niektoré štáty aj dva. Najväčšia sranda na tom je, že ani jeden nie je správy, pretože hranice Európy nie sú presne vytýčené. Kým nebude splnená táto požiadavka, stred Európy nikto správne nevypočíta. Obzriem si pekne upravené miesto a do knižky napíšem, že stred Európy sú Kremnické Bane a nie nejaký betón v Českom lese. S tromi výkričníkmi, samozrejme.

Pokračujem ďalej a z hranice prechádzam na lesnú cestu. Mám pocit, že slúžila v časoch železnej opony na stráženie hranice. Ide asi tak 300 - 400 m od hranice a pekne ju kopíruje. Zrejme tu hraničí aj signál mobilných operátorov lebo sa na mňa zosypala strašná SMS-ková tortúra. Za dve minúty mi ich prišlo asi 20. Stále len píp. „Vitajte v Nemecku a dajte si urobiť PCR test.“ O chvíľu píp „Vitajte v Česku! Nezabudnite si vyplniť príjazdový formulár!“ Píp... píp... ale už dosť! Zapínam režim lietadlo. Toto sa nedá počúvať. Prichádzam na Mohelenské pláně. Podľa mapy viem, že by tu mal byť prístrešok. Sú na ňom zložení dvaja cyklisti. Vraj idú Eurovelo 13, ktorá kopíruje trasu spomínanej železnej opony. Prechádzajú jej českú časť. Ja idem ešte asi o 2 km ďalej na Hraničný vrch. Tu sa nachádza ďalší prístrešok, kde sa zložím na noc.

25. deň Hraničný vrch – hájovňa Rendezvous

(47 km, prevýšenie 816 m, spolu 1216 km)

V noci celkom slušne spŕchlo, ale prístrešok to úplne v pohode ustál. Pobalím sa a po rovnakej ceste ako včera pokračujem ďalej. Každú chvíľu sa obzerám, kedy okolo mňa prefrčia cyklisti zo včera. Stále však akosi nič. Dostávam sa na miesto bývalej dediny Slatinka. Okrem pamätníka padlých v 1. svetovej vojne po nej neostalo nič. Keďže bola v zakázanom pásme železnej opony, tak ju komunisti kompletne zbúrali aj s cintorínom. Podobný osud postihol všetky dediny v blízkosti hranice. Je tu upravený prameň vody. Síce ho spravili do praktickej podoby, ale vyzerá no, ehmm divne. Veď posúďte sami podľa fotky. Vody mám dostatok, a tak si môžem spokojne korzovať po bývalom zakázanom pásme. Súdruh Husák by zo mňa nemal veľkú radosť. Četníci ma však dnes naháňať nebudú.

Lesom sa presúvam k rybníku Kajetán. Názov vo mne vyvoláva smiech. Kajetán? A nie je náhodu v base? Hneď vedľa rybníka je urobená pekná informačná tabuľa o jednej z akcií ŠTB proti prevádzačom, ktorí operovali v Českom lese. Všetkých ich nakoniec pochytali a za vlastizradu dostali trest smrti. Smutný príbeh, ale aj taká bola doba. Klesám do malej dedinky Broumov. Neviem, čo tu robí dedina s týmto názvom, keď Broumovská vrchovina je na druhom konci republiky. Na okraji obce je pamätník venovaný Josefu Minářovi, ktorý padol na tomto mieste v roku 1938 pri obrane vlasti. Je neuveriteľné, koľko ľudí obetovalo život za obranu štátu aj napriek Mníchovskej zrade. Akurát neviem, prečo o tom nič na Slovensku nevieme. Keď spomeniem bitku v Habartove, tak väčšina Slovákov nevie, o čo ide. Je to škoda, lebo toto sú aj naši hrdinovia, čo chránili prvú Československú republiku.

Okrem pamätníka sa na okraji obce nachádza malý Broumovský zámok. Z dediny opäť stúpam do kopcov a na chvíľu sa zastavím iba pri pomníku na mieste zvanom V Zahrádkách. Neviem za akým účelom je postavený, ale je z roku 1906. Stále jemne stúpam po asfaltke, až si uvedomím, že značku akosi nevidím. Kontrolujem mapu a samozrejme, že som zablúdil úplne niekam inam ako som mal. Vracať sa mi nechce a tak idem po ceste na nevýrazný vrch Tišina. Na vrchu stretávam turistku. Je celkom fajn, keď sa na zbedačeného turistu po 25 dňoch v lese ešte usmeje nejaké dievča. Dávame sa do reči a po chvíli je mi jasné, že je celkovo usmievavé slniečko. Ja takto nazývam tento typ báb, z ktorých srší prirodzená dobrota a radosť zo života. Inak, je to ohrozený druh.

Zisťujeme, že máme spoločnú cestu, a tak sa po oddychu na vrchole vydávame rovnakým smerom. Pod vrcholom ma ešte zaujme malý ostrovček bukového lesa. Je to prírodná rezervácia Bučina u Žďáru. Jediný kus prirodzeného lesa v šírom mori smrekových monokultúr. Cesta je až po lúku Hraničná trochu fádna, a tak som rád, že si môžem čas skrátiť rozhovorom s mojou súputničkou. Takú milú babu som už dávno nestretol.

Krajina začína byť zaujímavejšia, až keď sa otvorí do rozsiahlych lúk v okolí bývalej obce Hraničná. Na okraji lesa je ďalší pamätník. Je venovaný strážmajstrovi Ladislavovi Mrázovi, ktorý tu rovnako padol v roku 1938. Až po bývalú osadu Němeček je to pekný pochod cez horské lúky. Jediné, čo ma irituje, je počet posedov. Toľko veží tu snáď nebolo, ani keď bola hranica strážená.

Klesáme do údolia Celního potoka. Už dlhšie sledujem tmavnúci oblak nad hrebeňom. Veľmi sa mi nepozdáva. K najbližšiemu prístrešku je to ešte aspoň 2 km a búrka sa rýchlo približuje. Našťastie cestou narazíme na veľký senník plný sena, kde sa ukryjeme. Vonku sa spúšťa poriadny lejak. Len tak stáť niekde pod stromom by bol celkom masaker. Lucie mi zatiaľ rozpráva o tom ako uviazla na mesiac v rumunských Karpatoch počas prvého lockdownu. Vzájomne si porozprávame ešte o pár zážitkoch z turistiky a medzičasom búrka skončí.

Presúvame sa na miesto bývalej dediny Zlatý Potok. Práve tu stojí prístrešok, ktorý sme videli na mape. Je to však bieda a pred lejakom by vôbec neuchránil. Ešteže sme sem nešli. Po ceste pokračujeme k Huťskému rybníku. Je to celkom malebné miesto s horskou lúkou a rybníkom uprostred. Na mape som si všimol zámok Ostrůvek, ktorý je asi 3 km odtiaľto. Navrhnem jeho návštevu. Lucie súhlasí, a tak sa mimo značky vydávame týmto smerom. Väčšinou vždy po pár kilometroch každému zdrhnem, ale teraz je to úplne inak. Moja spoločníčka spokojne cupitá vedľa mňa a na nič sa nesťažuje. Som príjemne prekvapený. Čo som to stretol za lesnú vílu v Českom lese?

Zámok nie je nakoniec nič moc. Oveľa krajšia je drevená kaplnka vedľa neho. Blíži sa večer a podľa predpovede by malo v noci pršať. Na mape som si všimol veľký prístrešok pri bývalej hájovni Rendezvous. Inak, ten názov stojí za to. Prichádzame k prístrešku. Je to vlastne zastrešená pivnica z bývalej chaty. Vo vnútri sú veľké stoly, na ktorých sa dá v pohode prespať. Lucie vyťahuje varič. Hmm, teplé jedlo som nejedol pomaly mesiac. Ona má cestoviny, ja k tomu pridám mäso na šťave a máme celkom fajn večeru. S tmou prichádza sľubovaný dážď. Vymieňame si ešte posledné vzájomné úsmevy a ideme spať.

26. deň Hájovňa Rendezvous – Vranov

(51 km, prevýšenie 971 m, spolu 1267 km)

Ráno sa budím na akési zvuky. Lucia je už hore. Ako to? Veď vždy bývam na útulniach hore prvý ja. Toto dievča ma neprestáva prekvapovať. Po cyklotrase sa presúvame popod Myslivecký vrch k modrej značke. Podľa mapy by tu mala byť studnička. Síce tu naozaj je, ale voda je absolútne nepoužiteľná zelená žaburina. Na prvej križovatke meníme modrú značku za červenú. Cez Flusárenský vrch klesáme do doliny. Akurát tu prebieha ťažba, takže terén nič moc. V doline ma udivujú obrovské kopy dreva. Sú nastriekané nejakou chemikáliou proti lykožrútom. Strašne to páchne, takže odtiaľto odchádzame svinským krokom smerom k zaniknutej obci.

Na mieste bývalej obce Nová Huť je postavený stanový tábor pre deti. Akurát zvolávajú na raňajky. Hmm, že by sme sa pridali? Červená značka je v pohode, až kým zrazu nezmizne v močiari pri hraničnom priechode „U staré celnice“. Ideme najskôr vpravo, ale tadiaľto sa prejsť nedá. Ideme teda vľavo, no ani tu to nie je nič moc. Úzky chodníček končí pri širokom vodnom kanáli. Krížom cezeň je spadnutá tenká breza. Rozhodneme sa skúsiť prejsť po nej. Lucia prejde v pohode, ale podo mnou to breza akosi nevydrží a čľup do kanála. Ach super. Topánky plné vody.

Dostávame sa k ceste a odtiaľ pokračujeme k diaľnici D5. Akurát ju opravujú. Kúsok za diaľnicou je malý prístrešok. Trochu tu vyžmýkam mokré topánky. Značka ide stále po lesnej asfaltovej ceste. Momentálne som tomu aj celkom rád, keďže v okolí sú samé bažiny. Prichádzame k ďalšiemu hraničnému priechodu Železná, kde sa pekne ukazuje paradox česko-nemeckého pohraničia. Uprostred lesa tu stojí supermarket. Všetko je v ňom po nemecky a ceny sú v eurách. Bežné potraviny tu takmer vôbec nekúpite, ale zato cigarety a alkohol sú tu asi všetky druhy. Boli sme si tu kúpiť vodu, keďže dlho nebol žiadny prameň. Ešte aj teta predavačka vtipkuje o tom, že je to „takový obchod v lese“. Inak asi 5 m za stenou obchodu je štátna hranica. Nemci zjavne radi chodia do Česka nakupovať.

Kúsok ďalej samozrejme nesmie chýbať ďalšia klasika pohraničia. Vietnamský obchod, ktorý predáva všetko od oblečenia, cez suveníry až po hračky. Chvíľu oddychujeme v zbedačenom parku smíření, a potom kráčame späť k lesu. Konečne nás dobehli cyklisti, ktorých som stretol dva dni dozadu. Teraz vlastne neviem, či sme my rýchli alebo cyklisti pomalí. Vzájomne podpichujeme jeden druhého. Ja sa ich pýtam, kde boli tak dlho. A oni zas, že či som si cestou zadovážil spoločnosť. Všetko samozrejme v priateľskom duchu.

Cez osadu Železná Huť, kde stojí pekná kaplnka, prechádzame do zaniknutej obce Pleš. Cestou sa celý čas „naháňane“ s cyklistami. Do kopca predbiehame mi ich a oni zas dole kopcom prefrčia okolo nás. V zaniknutej obci sa končí moja spoločná cesta s Luciou. Chcem sa ísť pozrieť na Veľký Zvon a ona na nemecký vrch Ebene, kde stojí rozhľadňa. Dohodneme sa, že sa o 16-tej opäť stretneme v dedine Rybník. Stúpam na vrch Veľký Zvon, ale keď naň dorazím, som sklamaný. Na vrchole stojí veľký vojenský objekt z čias studenej vojny. Čakal som, že vojenská rozhľadňa bude opustená a voľne prístupná. Objekt však stále slúži armáde. Aspoň podľa tabuľky na plote.

Vraciam sa späť na značku a klesám do obce Rybník. Celkom sa na názve bavím, keďže dedina Rybník je aj pri Tlmačoch. Občas cez ňu prechádzam a tu som tiež v Rybníku. Takže to už by som mal byť skoro doma. V miestnej krčme stretávam kamarátov cyklistov. Som tu presne o 16.00. Debatujeme o kadečom, až kým sa nepoberú preč. Potom kontrolujem predpoveď počasia a zaskočia ma stĺpce, ktoré naskočili v meteograme. ČHMU predpovedá na doobedie poriadny lejak. Mal by som si dnes niečo nadbehnúť, aby som to zajtra mohol prečkať niekde pod strechou. Lucie však stále nikde. No nič, nechávam jej odkaz u miestneho krčmára a pokračujem ďalej.

Lesom prejdem do susednej obce Závist a odtiaľ strmo stúpam do sedla Liščí domky. Cestou ešte odbehnem k prameňu Radbuzy, kde si doplním zásobu vody. V sedle Liščí domky je pekný veľký prístrešok vhodný aj na noc. Pokračujem v ceste a po hrebeni stúpam na vrch Starý Herštejn. Na kopci stojí aj rovnomenný hrad. Veľa z neho neostalo. Prakticky len malá veža. Dobrovoľníci ju však pekne zakonzervovali a prerobili ju na rozhľadňu. Z hradnej veže je veľmi pekný výhľad do vnútrozemia Česka, na pohraničie, južný hrebeň Českého lesa s dominantným najvyšším vrchom Čerchov. V diaľke už vidieť aj hrebeň Šumavy. Vyzerá celkom vysoko. Pripomína mi to pohľad na Volovské vrchy.

Z vrcholu strmo klesám do Vranovského sedla. Podľa mapy by sa tu mal nachádzať prístrešok. Samozrejme, je to maličká zbytočnosť. Iba si tak zúfalo sadnem do prístreška a pátram, či je niečo iné v okolí. Najbližší schopný prístrešok je 10 km ďaleko. Tak tam dnes určite nedôjdem. Ako tak premýšľam, v sedle zrazu zastaví auto. Vystúpi z neho starší pán, ktorý sa so mnou hneď dáva do reči.

Pýta sa ma, či necítim chvenie. Myslel som si, že sa pýta na stabilitu lavičky a tak odpovedám, že nie. Je spravená dobre, na pevno. On však odpovedá, že či necítim chvenie zeme. Odpovedám, že nie. Ujo vraj dlhé roky robil na geologickom ústave a posledný rok chodí sem do sedla a vraj tu cíti otrasy. Najskôr ma to celkom zaujalo, no keď začal rozprávať o 69 kométach, ktoré vyčítal zo škrabancov na miestnom kríži, tak som vedel, že je zle. Vraj práve nad týmto sedlom sa raz stretnú všetky kométy a nastane koniec sveta. Údajne aj COVID-19 sa sype na zem z kométy. No to som sa zase dozvedel niečo intergalaktického. Ujo mi potom ponúka pivo. Ak toto nie je stopäťdesiaty Čech, čo mi ponúka pivo, tak už neviem. Keď odmietnete, tak vyvoláte celonárodné pohoršenie. Zatiaľ ma však neukameňovali, ale vy to radšej neskúšajte.

Z Vranovského sedla klesám do obce Vranov. Ujo mi odporučil parádnu autobusovú zastávku v obci. Je to taký malý domček. Dobre ochráni pred dažďom. Kamarátov cyklistov som už viac nestretol a ani Luciu. Dodnes vlastne neviem, či sa môj odkaz dostal k adresátovi alebo nie. Alebo to bol len prízrak z Českého lesa? Fatamorgána? O tom, že mi ešte nepreskočilo, ma presviedča len ružová gumička do vlasov, ktorou mám stiahnutý sáčok s chlebom. Tak predsa len to nebol iba výplod fantázie. Na Luciu z Českého lesa tak skoro nezabudnem.

27. deň Vranov – Svätá Kateřina

(49 km, prevýšenie 1 139 m, spolu 1316 km)

Ráno poriadne leje. Predpoveď vyšla do bodky. Veľmi sa mi do toho nechce, a tak čakám asi 2 hodiny, kým prejde to najhoršie. V jemnom daždi sa potom vraciam do Vranovského sedla. Stúpam na vrch Velká skála. Chodník hore je skôr potokom ako chodníkom. V topánkach mám celé kúpalisko. Na vrchole sú celkom zaujímavé skaly a zrejme aj výhľad. Momentálne je však hmla, takže nič nevidím. Hrebeňom pokračujem k ďalšiemu vrchu Škarmanka, kde stretávam dvoch turistov. Vraj idú preteky 1000 miles adventure. Preteky začínajú pôvodne v meste Aš a končia v Novej Sedlici. Slovensko však uzavrelo krajinu pre neočkovaných, takže sa preteky nakoniec konajú len v rámci Česka. Turisti sú z toho zjavne nadšení. Poprajeme si šťastnú cestu a ideme každý svojím smerom.

Na vrchoch Haltrava a Sádkova skála míňam niekoľko skalných útvarov. Je to tu celkom pekné, len dážď trochu kazí dojem. Klesám do obce Capartice. Na ulici je voľne prístupný vodovodný kohútik. Dopĺňam si teda vodu a po ceste sa vraciam do lesa. Vybehnem na najvyšší vrch pohoria Český les. Na Čerchove v minulosti stál vojenský objekt. Akurát nedávno ho zbúrali. Teraz tu ostala iba turistická rozhľadňa s bufetom a vysielač. Kvôli hmle toho veľa nevidieť, a tak sa tu dlho nezdržujem.

Klesám do obce Česká Kubice. Cestou ma zaujme pekná malá chatka Zelená chýše. Je pri nej výdatný prameň vody. V obci zbehnem do miestnych potravín a chvíľu sa skrývam pred dažďom na autobusovej zastávke. Cez Domažlický průsmyk sa presúvam k prírodnej pamiatke Skalka. Nachádza sa tu opustená štôlňa zo 17. storočia. V minulosti sa tu ťažila bridlica a podľa informačnej tabule je to významná geologická lokalita. Prehupnem sa na druhú stranu hrebeňa rovnomenného vrchu Skalka.

Lúkami a cez rozsiahlu rúbaň idem k dedine Filipova Hora. Značka sa v rúbani dosť stráca. Idem teda viac podľa mapy ako podľa značky. Konečne prestáva pršať. Žmýkam premočené topánky a ponožky. Po ceste sa presúvam cez osadu Mlýneček do ďalšej osady Štítovky. Tu vymením červenú značku za modrú a postupujem k hraničnému priechodu Všeruby. Prechádzam zrejme okolo veľkého chovu hydiny. Po celom okolí tu rozvoniava kŕmna zmes. Chvíľu prší a chvíľu svieti slnko. Počasie je ako na hojdačke. Pri hraničnom priechode opúšťam značenú trasu a po lesnej ceste pokračujem popri hranici. Je to tu celkom zaujímavé. Malé úseky lesa striedajú kukuričné polia a k tomu v pozadí vidím Šumavu.

V osade Přední Fleky sa vraciam späť na červenú značku. Vybehnú tu na mňa dva voľne pustené ovčiarske psy. Rozmýšľam, čo s nimi. Oba však vrtia chvostom, takže nebezpečenstvo nehrozí. Keď ich pohladkám, tak sa ku mne hneď pridajú. Na kúsku mi teda robia spoločnosť. Očami hľadám na okolitých lúkach niečo vhodné na noc. Nič tu však nie je. Neostáva mi nič iné ako ísť po ceste do ďalšej malej usadlosti Svatá Kateřina. Ani tu som však nič nenašiel. Zájdem kúsok do lesa, no je tu dosť zlý terén. Vraciam sa teda späť do osady. Prídem na hlavnú ulicu a oproti mne sa z kopca valí futbalová lopta. Utiekla miestnym rómskym deťom. Chytím ju, lebo by inak zletela až niekam do Nýrska. Vrátim loptu deťom a dúfam, že ma za to v noci neozbíjajú. Zložím sa na autobusovej zastávke, kde prečkám noc.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek