28. deň Svatá Kateřina – Scheuereckberg

(46 km, prevýšenie 1733 m, spolu 1362 km)

V noci celkom slušne spŕchlo, takže úkryt v zastávke padol vhod. Z osady Svatá Kateřina idem k štátnej hranici a po nej sa pomaly vnáram do šumavských lesov. Pri potoku Chodská Úhlava ma zaujme veľmi pekný hraničný kameň. Zrejme ešte z čias prvej Československej republiky. Napájam sa tu na červenú značku a pomaly naberám nadmorskú výšku. Dostávam sa do lokality Zadní Chalupy. Bola to horská osada v blízkosti hranice. Zaujímalo by ma, či na Šumave boli v minulosti dostupné lokality, ako napríklad Černé jezero. Sú až príliš blízko hranice, ale zároveň populárne. Štátna hranica vedie priamo po hrebeni Šumavy. Je škoda, že v súčasnosti tadiaľ neurobili novú turistickú značku. Myslím, že by to bola pekná hrebeňovka.

Idem po lesnej ceste, ktorá najskôr strmo stúpa a potom ide prakticky po vrstevnici asi 200 výškových metrov pod hrebeňom. Stretávam tu auto s ilavskou značkou. Čakal by som tu všeličo, ale Slováka nie. Dostávam sa k odbočke, ktorá vedie k vodopádu Bílá strž. Spravím si malú zachádzku. Vôbec ju neľutujem. Pár metrov odo mňa sa cez skalný prah valí mohutný vodopád. Po včerajšom daždi má veľký prietok. Vodopád je vysoký 13 m a je najvyšší na Šumave.

Vraciam sa späť na značku a stále po ceste sa presúvam k Černému jezeru. Je to najväčšie prírodné jazero na Šumave a aj v celom Česku. Vzniklo pôsobením ľadovca. Toto je jedna z vecí, čo ma na Šumave fascinuje. Tak nízke pohorie a malo zaľadnenie. No neviem si predstaviť, že by boli na Vtáčniku alebo Stolici ľadovce. Pri jazere nikto nie je, a tak si vychutnávam samotu miesta. Kopce v okolí sú zbedačené veternou a lykožrútovou kalamitou. Avšak pomaly ale isto rastie nový, pestrejší les.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poriadne strmo stúpam do sedla Rozvodí a odtiaľ zase klesám k Čertovmu jezeru. Tu je už viacero turistov a stretávam aj stráž prírody. Začína pršať. Na chvíľu sa schovávam do prístreška pri jazere. Je to iba prehánka. Stále po červenej značke sa približujem k mestu Železná Ruda. Kúsok nad mestom je pamätník venovaný významnému maliarovi Adolfovi Kašparovi. Zomrel niekde na tomto mieste počas výletu k Čertovmu jezeru. Červená značka mesto obchádza. Ja však potrebujem dokúpiť zásoby na posledné dni. Klesám teda po modrej priamo do centra. Je tu celkom rušno. Turistická sezóna je v plnom prúde. Rýchlo si nakúpim a padám preč.

Po zelenej značke sa vraciam späť na červenú hrebeňovku. Na okraji lesa ma víta tabuľka s nápisom Národný park Šumava. Opäť po asfaltke naberám späť stratenú výšku. Les v okolí je zbedačený po kalamite. Polomy už dosť výrazne prerastá pekná miešanka zložená z buka, jarabiny a smreka. O pár rokov to bude pekný les. Predbieha ma pár ľudí na elektrických kolobežkách. No čistá tragédia toto. Ľudia už nevedia chodiť ani po vlastných nohách.

Konečne sa dostávam na hrebeň a hneď začne pršať. Je to ďalšia z viacerých prehánok. Počasie je na Šumave vrtkavé, tak ako aj v Tatrách. K jazeru Laka vedie len úzky chodníček. Je to zároveň najvyššie položené jazero na Šumave. Osobne sa mi z jazier, ktoré som tu navštívil, páčilo najviac. Stretávam tu turistku, ktorá ma požiada, či jej neurobím fotku pri jazere. Bohužiaľ, je to ten typ, čo potrebuje 150 fotiek na sociálnu sieť, a ja som sa stal jej obeťou. Za „odmenu“ potom ona spraví fotku mne, aj keď som sa fotiť vôbec nechcel. Ale aspoň mám jednu dokumentačnú fotku, že som v Česku naozaj bol.

Opäť stúpam na hrebeň a dostávam sa na miesto zaniknutej obce Horní Ždánidla. Je tu zaujímavá informačná tabuľa o ťažkom živote ľudí na tomto mieste. Dvaja turisti, ktorých tu stretávam, mi odporúčajú ísť prespať do bavorskej časti Šumavy. Vraj tam majú lepšie prístrešky. Idem teda k štátnej hranici a prechádzam do Nemecka. Nemám však stiahnuté mapové vrstvy tejto časti, a tak sa musím riadiť iba podľa značiek. Tie sú však značené dosť chaoticky, takže ani neviem kam idem. Našťastie trafím na vrch Scheuereckberg. Pod jeho vrcholom stojí pekná drevenica. Vraj je to kultúrna pamiatka. Najskôr vybehnem na vrchol a potom urobím "anšlus" drevenice pod slovenskú nadvládu na noc. Večer mi robí spoločnosť rodinka plchov. Zjavne sú tu zabývané. Dúfam, že to nie sú národní socialisti a nezhabú mi do rána jedlo.

29. deň Scheuereckberg – Ždárek

(52 km, prevýšenie 1212 m, spolu 1414 km)

Ráno sa vraciam späť do Česka a klesám do obce Prášily. Prečítam si zaujímavé informačné tabule na námestí. Samozrejme, trochu poblúdim a vyberiem sa úplne iným smerom ako mám. Musím sa teda vrátiť späť do obce. Už správne po červenej stúpam k Prášilskému jezeru. Na večer predpoveď hlási poriadny dážď. Podľa sľubovanej intenzity zrážok to vyzerá na slušnú búrku. Rád by som sa dnes dostal na miesto nocľahu v predstihu. Až pri Prášilském jezere si uvedomujem, že som to hneď ráno dosť dovrzal. Trasu, ktorú som si ešte večer urobil v mape, som si práve predĺžil o 10 km. Nemal som totižto klesať do osady Prášily. Takže plán je v troskách. K prístrešku do búrky určite neprídem. Po tomto zistení veľmi svižne vybehnem na vrch Poledník. Na vrchole stojí 37 m vysoká rozhľadňa, ktorá bola v minulosti radarom. Slúžila na obranu štátu pred „západnými imperialistami“. Na rozhľadňu však nejdem. Totálne mi návštevu znechutila procesia ľudí pri turniketoch. Plus kvôli rannému omylu nemám veľa času nazvyš.

Vraciam sa späť a popod vrch Oblík klesám k Javořímu potoku. V jeho okolí sa nachádzajú rozsiahle rašeliniská. Prostredie je tu celkom pekné. Les nie je taký zbedačený kalamitou ako hore na hrebeni. Len procesia ľudí a stovky cyklistov a pokryteckých e-bikerov uberajú miestu na kráse. Nuž, som zvyknutý na tichšie miesta. Po asfaltke klesám do obce Modrava, ktorá je zdrojom davov ľudí. Okrem rôznych turistických zariadení tu stojí malý miestny pivovar. Nič ma tu neoslovilo, a tak len prefrčím cez obec bez zastavenia.

Pomaly naberám výšku a v prudšom stúpaní predbieham asi dvadsiatku ľudí na elektrobicykloch. Najviac sa pobavím, keď ma obieha chlapík na starom verkli bez prehadzovačky. Zato nohy má vyšportované hádam ako Sagan. Neznámemu cyklistovi normálne fandím. Ako sa vzďaľujem od obce, počet ľudí rapídne klesá. Na niektorých úsekoch už nie je vôbec nikoho. Les je vo vyšších polohách opäť poznačený kalamitou. Na Šumave ponechali väčšinu oblastí na samovývoj. Je celkom zaujímavé sledovať, ako si príroda s kalamitou a zalesnením poradí sama.

Traverzujem vrch Černá hora a spravím si malú zachádzku k prameňu českej národnej rieky Vltavy. Čakal som, že prameň bude pekne upravený ako pri Labe aj Morave. Plánoval som si tu doplniť zásobu vody. Prameň však nie je nijako upravený. Je tu urobená len drevená lávka popri ňom. To by mi až tak neprekážalo, no priamo v prameni je nahádzaných množstvo mincí a ešte sa v ňom vyváľal pes. Tu už vodu veru nenaberiem. Neďaleko prameňa je urobený aj veľký prístrešok s posedením.

Vraciam sa späť na červenú značku. Traverzujem vrch Stráž. Keďže les vďaka kalamite zmizol, tak sa mi z cesty otvárajú parádne výhľady smerom do Bavorska. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. O pár rokov, keď les vyrastie, výhľady už nebudú. Prudko klesám do malej osady Bučina. V minulosti to bola obec, ale samozrejme, kvôli blízkosti hranice bola zlikvidovaná. Dnes tu stojí len horský hotel Alpská vyhlídka. Je to najvyššie položený horský hotel v českej časti Šumavy. Na okraji osady sú dva veľké turistické prístrešky. Dali by sa využiť aj na noc.

Celý čas ako idem po južnej hranici si hovorím, že tu mohli ponechať aspoň kúsok železnej opony na ukážku. Konečne som sa prosby dočkal. Kúsok od osady je ponechaný malý kúsok starej hranice. Aj keď neviem, či to sem bolo iba presunuté alebo plot viedol skutočne aj týmto miestom. Konečne som sa zbavil asfaltky, po ktorej idem takmer celý deň. Striedavo cez lúky a lesy sa presúvam na Knížecí Pláně. Zrejme tu v minulosti stála taktiež obec. Je tu ruina kostola a veľký pamätník padlých v 1. svetovej vojne. Nachádzajú sa tu aj dva dobré turistické prístrešky. Chvíľu rozmýšľam, že v nich ostanem na noc, kvôli sľubovanému dažďu. Situácia však nevyzerá vôbec zle. Slnko stále svieti a podľa radaru sa síce v Bavorsku vytvárajú nejaké oblaky, ale nie je to nič extra.

K ďalšiemu prístrešku to mám 5 kilometrov. Risknem to a idem k nemu. Nasledujúci úsek je jeden z najkrajších na celej Šumave. Striedajú sa tu pekné horské lúky s malými úsekmi lesa. V okolí sa pasú buď ovce alebo kravy. Na každej lúčke je niečo iné. Nemám vodu. Po ceste nie je žiadny prameň, takže naberám vodu z potoka. Vyteká z rašeliniska a je to skôr čaj ako voda. Situácia s počasím sa v polovici cesty úplne zmenila. Obloha sa zatiahla šedými oblakmi, ktoré sú akési divné. Na spodnej strane sú zaujímavo zvlnené. Ešte som takéto oblaky nevidel. No nemám z nich dobrý pocit. Z tohto nič dobré nebude. Preto pridávam do kroku a asi v rekordnom čase prejdem zvyšné kilometre k prístrešku.

Tesne pred ním míňam veľký poľovnícky posed. Všímam si, že je zabezpečený iba hrdzavým klincom. Ak nebude prístrešok bohviečo, tak sa vrátim sem. V prístrešku sú zložení dvaja turisti s dvomi psami. Hneď sa skamarátim so psami aj s párom, ktorý tu bivakuje. Ženská časť osádky sa predstavuje ako Lucie. Hmm, ďalšia? A to som si myslel, že v Česku budú skôr samé Elišky. Celkom fajn sa bavíme o kadejakých veciach.

Situácia s počasím sa čím ďalej, tým viac dramatizuje. Keď začne hrmieť relatívne blízko, tak rozmýšľam, či ostať tu, alebo ísť spať na posed. Neviem, ako by sme sa tu pomestili v daždi, a tak sa lúčim s kamarátmi a vraciam sa na posed. Cestou vidím ako blesk udrie do kopca oproti. Zo stiahnutým chvostom leziem na posed, a keď skočím dnu, začne liať. Preženie sa cezo mňa šialená supercelárna búrka, ktorú som viac opísal v samostatnom príbehu. Inak je zaujímavé, že vždy na dlhej trase ma musí v druhý a predposledný deň prefackať poriadna búrka. Zrejme to bude na uvítanie a na rozlúčku. Mám obavy, či to kamaráti v prístrešku prežili. No do poriadnej fujavice, ktorá ostala po búrke, nemám odvahu vyliezť. A to búrky v Bavorsku vyzerali nevinne.

30. deň Ždárek – Nová Pec

(41 km, prevýšenie 817 m, spolu 1455 km)

Ráno môj posed obkľúči stádo kráv. Neviem, či môžem medzi ne len tak vliezť. Keď však idem dolu, tak vidím, že sa ma boja. V pohode tak môžem zliezť. Pri preskakovaní elektrického oplotenia ma ešte poriadne kopne elektrina. Asi posledná rozlúčka od búrky. Idem sa pozrieť, či pár v prístrešku prežil. Sú síce celí premočení, ale inak v poriadku. Máme spoločnú cestu, a tak pôjdem na kuse s nimi. Najskôr však musíme ešte počkať na Luciu, kým sa pobalí. Pýta sa, či ma nezdržuje. Dnes však nemám pred sebou nič strašné, takže mám čas. Jej parťák na to reaguje: „Jen to jí neříkej, neboť zde budeme ještě k obědu.“ Konečne sa pobalí. Môžeme sa teda pohnúť smerom k obci Strážný.

Takmer celý čas ideme lesom a čas si krátime rozhovorom o rôznych témach. Dvojica nakoniec nie je pár, ako som si myslel, ale iba kamaráti. V lese je mnoho polámaných stromov. Aj mohutné smreky sú zlámané ako zápalky. Počasie je stále pochmúrne. Hmla a občas jemne prší, ale vraj toto je klasické šumavské počasie. Nad obcou Strážný sa naše cesty rozchádzajú. Dvojica ide do dediny a ja po červenej pokračujem popri hranici. Musím popreliezať viacero spadnutých stromov, kým sa dostanem k ceste, ktorá spája Strážný s Nemeckom. Odtiaľto je trasa relatívne dobrá.

Na jednej lúke si všímam pomník. Na tomto mieste bol v roku 1950 smrteľne zranený Bohumil Hasil pri pokuse o nelegálny prechod hranice. Jeho brat Josef Hasil, s ktorým sa pokúšal prekročiť hranicu, bol prezývaný ako kráľ Šumavy. Bol prevádzačom a četníkom sa ho nepodarilo chytiť. Až keď ho udal jeden miestny občan, tak ho odsúdili na 9 rokov väzenia. Aj odtiaľ však utiekol a pokračoval v prevádzaní ľudí až do postavenia železnej opony v roku 1953.

O pár kilometrov ďalej nachádzam ďalší pamätník. Na tomto mieste bol v roku 1928 bleskom zabitý četnícky strážmajster Jindřich Vrabec. Ešteže po včerajšej búrke nepribudne niekde aj môj pamätník. Konečne sa dostávam do malej obce Nové Údolí. Opäť je to len malá turistická osada. Okrem iného je tu urobené pekné múzeum urobené v starom vlaku. Je venované histórii železnice v oblasti. A ako asi tušíte, vedie sem trať, po ktorej premáva pravidelná linka.

Pokračujem po červenej značke a konečne sa približujem k obávanému Třístoličníku. Turisti z rána mi rozprávali, že je to naň vraj poriadny stupák. Som teda zvedavý, čo to bude zač. Asi po kilometri ma zaskočí tabuľka, že chodník je vraj uzavretý kvôli kalamite. No tabuľka je hodená v jarku. Tak je alebo nie je? Ostatní turisti idú hore, a tak to ignorujem tiež. Dlho stúpam po ceste a preliezam asi tri spadnuté stromy. Inak to však nie je žiadna katastrofa. Po kalamite ani stopy. Z doliny sa chodník stočí priamo na štátnu hranicu a konečne strmo stúpa hore. Je to slušný strmák, ale nič, čo by ma prekvapilo.

Asi nad 1100 m les mizne a mení sa na obrovské holiny. Chodník je však prepílený a dobre označený, takže nie je žiadny problém. O pár minút som na vrchole. Stojí tu nemecká turistická chata. Celý hrebeň, ktorý pokračuje na juhozápad, je vyholený lykožrútom a vetrom. Výhodou je, že sa otvárajú ďaleké výhľady do okolia. Dokonca aj počasie sa umúdri a hmla sa začína rozpadať. Po hrebeni pokračujem cez vrch Vysoký hřeben na Trojmeznú. Celý čas mám parádny výhľad na všetky strany. Medzi pozdravmi oprotiidúcich turistov sa začína objavovať aj rakúske „servus“. Neklamný dôkaz, že sa blížim k hranici s Rakúskom.

Z vrchu Trojmezná zostúpim do sedla a som na trojbode Rakúska, Česka a Nemecka. Mám dosť času, a tak tu pobehujem po okolí a bavím sa na tom ako mi lietajú SMS z troch rôznych štátov o tom, že sa mám dať otestovať alebo vyplniť formulár. Zo sedla potom stúpam na najvyšší vrch rakúskej a českej časti Šumavy - Plechý. Vrchol je tvorený pekným skalným bralom. Sú z neho výhľady na celý hrebeň až po Třístoličník. Na druhej strane zas vidím pokračujúci hrebeň Šumavy k vrchu Smrčina. Pekný je aj výhľad na kotlinu v okolí rakúskeho mesta Linec (Linz). Akurát sa tam preháňa búrka. Na českej strane zas v kotline vidím vodnú nádrž Lipno. Je to najväčšia vodná nádrž v Česku.

Z vrcholu strmo klesám cez pekný bukový les k Rakouské ceste. Na tomto mieste stojí malý bufet, ktorý je momentálne uzavretý. Začína pršať, a tak dážď prečkávam na malej verande. Keď dážď ustane, pokračujem stále po ceste až do obce Nová Pec. Cestou sa ešte zastavím pri malom vodopáde na Koňském potoku. V Novej Peci prespím na ihrisku a ráno cestujem domov.

Z Prahy do Bratislavy si radšej kupujem vo vlaku miestenku. Prisadám si do kupé, kde je matka s dvomi malými deťmi. Jedno z nich celú cestu až po Brno počúva dookola pesničku Jožin z Bažin. Pri meste Kolín ešte k tomu navyše spadne trolejové vedenie a stojíme na mieste asi 3 hodiny. Nie že by mi pesnička nehrala v hlave cez celú Šumavu, no asi tisíckrát dookola som ju počuť fakt nemusel. Až som rád, keď konečne vystúpia v Brne. Jožina z Bažin nechcem počuť najbližšie dva roky.

Záver

V Česku bolo naozaj pekne. Hory tu síce nie sú extréme vysoké, ale zato skrývajú mnoho zaujímavostí a malebných miest. Rád sa ešte určite vrátim na viaceré miesta a dúfam, že niekedy sponám aj končiny, ktoré som počas púte nestihol navštíviť. Ľudia v Česku sú k turistom viac priateľskí ako na Slovensku. Panuje tu všeobecné pochopenie pre tulákov. Takmer každý rád turistovi na dlhej trase pomôže.

Jediná vec, čo ma v Česku iritovala, boli smrekové lesy. Sú všade. Od nížin až po najvyššie kopce. Listnatých lesov bolo po ceste minimum. Najviac asi v Jizerských horách. Som zvyknutý na slovenskú rôznorodosť, keď v rámci jedného pohoria vystriedam aj tri vegetačné stupne. Aspoň podľa pozorovania sa v Česku oveľa lepšie starajú o turistické značenie. Mimo čerstvých rúbanísk som nezažil úsek, kde by značka zrazu zmizla alebo bola vyblednutá. Spočiatku som si nevedel zvyknúť na kilometrové údaje na smerovníkoch, no teraz mi to príde oveľa lepšie ako časy na našich. Pri kilometroch sa totiž nemôže stať, že jeden smerovník ukazuje 5 km do cieľa a ďalší o kilometer ďalej bude do rovnakého cieľa ukazovať 8 km. Najväčšia odchýlka aj podľa mapy bola 0,5 km. U nás často lietajú časy od smerovníka k smerovníku ako sa im zachce. Človeka z toho ide potom šľak trafiť.

Ak ste aktívny študent, tak ceny za vlaky v Česku sú s preukazom študenta fakt smiešne. Takže tu môžete cestovať kľudne ako po Slovensku a spoznať aj našu sesterskú krajinu. Ja by som to určite využil. Celkové parametre trasy sú 30 dní, 1455 km a nastúpané 39 527 m. Vždy keď idem do cudzej krajiny, tak mám po pár hodinách zvláštny pocit, že toto je mi niečo cudzie. No v Česku som taký pocit nikdy nemal. Bolo to ako, keby som stále doma.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek