Trasa

Polomka – sedlo Homôľka – Zadná hoľa – sedlo pod Veľkým bokom – Veľký bok – sedlo pod Veľkým bokom – Zadná hoľa – sedlo Homôľka – Polomka

Málokto sa však vydá na Veľký bok v zime, kedy svoje tajomstvá neodkrýva zadarmo. Sen pokochať sa týmito končinami v hlbokom snehu vo mne driemal pár rokov. V jedno januárové ráno som sa ho rozhodol premeniť na realitu a dopriať si tak narodeninový darček.

Strmo na Homôľku

V skoré ráno prichádzam do centra obce Polomka a nakupujem skromné zásoby. Po nákupe šliapem hore dlhými ulicami horehronskej dediny a čoskoro som v mrazivej Ždiarskej doline. Mráz slušne štípe, ale jasné ráno a radosť z toho, čo ma dnes čaká, mi už nič nemôže pokaziť.

Po chvíli vchádzam do lesa a prekonávam prvé, výraznejšie stúpanie. To sa zmierni, keď sa dostanem na bočný hrebeň v oblasti zvanej Bukovinka. Postupne naberá grády aj tento úsek. V krutom stúpaní ma utešujú stále viac otvárajúce sa výhľady do Horehronského podolia, za mnou ležiacu Muránsku planinu a Veporské vrchy, na vzdialenú, vybielenú Kráľovu hoľu a Bartkovú ležiace po pravej ruke a tiež na svahy Zadnej hole hore predo mnou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chvíľu oddychujem v zrube Bukovinka, kúpajúcom sa v slnečných lúčoch začínajúceho dňa. O 10 minút opäť zdolávam ďalšie výškové metre vedúce k dnešnému čiastkovému cieľu – sedlu Homôľka. Od približne 1400 metrov snehu výrazne pribúda a okolitý čarovne zimný les ma, rovnako ako výhľady, vytrháva z útrap stúpania.

Čoskoro som tesne pred sedlom, kde sa párkrát slušne zaborím, keďže snežnice mám stále pripnuté na batohu. V sedle vidím skialpinistu so psom, ktorý mi nedá pokoj a mýli si ma so samičkou jeho druhu. Až po zahriaknutí od pána mi dá pokoj. Po pozdravení sa s príjemne pôsobiacim chlapíkom mu zvoní telefón. Na batohu pána visí nášivka Horskej záchrannej služby. Tiež z rozhovoru, ktorý samozrejme počujem, zisťujem, že ide o záchranára Horskej záchrannej služby.

Z pána sa vykľuje pravý horomil a skvele si pokecáme o Andrejcovej, čerstvej záchrannej akcii spred pár hodín na Orlovej a preberieme aj niekoľko ďalších tém. Logicky sa zaujíma o moje dnešné plány. Neskôr sa lúčime a ideme každý svojím smerom. On stúpa na vrch Homôľky a ja smerom k Zadnej holi.

Zo Zadnej hole do sedla

Podmienky na hrebeni sú fantastické. Je takmer bezvetrie a aj zima sa postupne so stúpajúcim slnkom zmierňuje. Vyfúkané plochy sa striedajú so závejmi a po pár prepadnutiach nad kolená nasadzujem snežnice. Z krátkeho traverzového úseku sledujem najmä Veľký bok, na ktorý smerujem, a tiež trčiacu špičku Kriváňa. Títo dvaja krásavci sa mi páčia najviac. Párkrát sa otočím a sledujem pomaly stúpajúceho záchranára na krásne osvetlenú Homôľku. V diaľke vidieť takmer kompletné Západné Tatry nad Liptovom.

Čoskoro som na Zadnej holi, kde ma zaujme smerovník, ktorého tabuľky sú pokryté jemnou vrstvou snehu, akoby boli čerstvo natreté na bielo. Na vrchole sa mi otvorili nové horizonty na východ a juh. Sledujem pokračujúci hrebeň Nízkych Tatier až po dominujúcu Kráľovu hoľu. Na juhovýchode vidieť modrastý hrebeň Stolických vrchov so Stolicou a Kohútom.

Po krátkom oddychu sa pohýnam k dnešnému cieľu. Viem, že to bude ešte poriadna fuška a hneď prvé metre mi nič nedarujú. Zabáram sa slušných 30 centimetrov aj na snežniciach, inde mi zas vykrúca nohy na vyfúkaných trávnatých trsoch, prípadne opatrne snežnicujem po vyfúkaných ľadových poliach. Na niektorých miestach badám staršie zapadnuté stopy. Rozmýšľam, či sa niekto vydal na Veľký bok pred pár dňami, alebo jeho trasa smerovala niekde inde.

V lesnom úseku hrebeňa smerujúceho k cieľu ma strháva nádherne zasnežená krajina. V krásnom prostredí si vychutnávam snežnicovačku ako z rozprávky. Postupne sa dostávam do sedla pod Veľkým bokom, kde si dávam oddych spojený s obedom. Vychutnávam si pohľady na obe časti Nízkych Tatier – Ďumbiersku aj Kráľovohoľskú.

Po krátkom občerstvení vyrážam na záverečnú výstupovú časť na vrchol. Čas sa blíži k jednej hodine popoludní a ešte nie som ani hore. Poviem si, že nepôjdem na samý vrchol, ale aspoň na vrcholovú plošinu sa dostať chcem. Hneď v úvode však kúsok strácam správnu trasu a namáhavo sa brodím takmer metrovým snehom. Postupne sa sklon zmierňuje a šliapem ako o život. Vynáram sa na bezmennej plošinke, za ktorou ma čaká ešte kratšie stúpanie k rozľahlým vrcholovým plošinám.

Snežný raj na Veľkom boku

Krátko po jednej hodine sa unavený, ale šťastný dostávam na roviny Veľkého boku. Vychutnávam si čarovné zimné prostredie a sen sa mení na realitu. Vrchol je premenlivo pretkaný vyše metrovými závejmi alebo ľadovo vyfúkaný. Na blízkych rovinách vidieť aj presvitajúcu suchú trávu, čo značí, že niektoré časti sú vyfúkané až do tráv. Nad nimi sa týči známy hrebeň Vysokých Tatier, ktoré akoby rástli priamo z rovinatej plošiny vrcholu. Ešte viac sa mi však páčia pohľady k Veľkej Vápenici, Kráľovej holi a Stolickým vrchom na juhovýchode. Zaujímavo a neokukane pôsobí aj blízky hlavný hrebeň Nízkych Tatier na juh odo mňa.

Ako to však už so snami býva, najmä krásne netrvajú dlho a po 20 minútach je čas pohnúť sa späť. Viem, že to bude ešte náročné, tak si pre istotu nechávam časovú rezervu, aby ma v úvode spomínaný záchranár nemusel prísť ratovať. V duchu si nadávam, prečo som nešiel na dva dni. Bolo by tu úžasné stráviť noc a možno počuť vytie vlkov. Výbavu na bivak a ani pracovné voľno nemám, preto sa musím vrátiť.

Beriem to však aj kúsok tréningovo a som zvedavý ako náročnú zimnú túru zvládnem. Estetická stránka túry sa pomaly napĺňa po okraj a čaká ma ťažšia, tréningová časť.

Náročný návrat z krajiny ticha

Cestou späť sa vo väčšom kľude venujem foteniu a vychutnávaniu si pohľadu na okolie. Kvôli únave si stále viac všímam početné záveje, ktoré som predtým zdolával oveľa ľahšie. Je ich požehnane a tesne pred záverečným stúpaním na Zadnú hoľu hodnotím, že som dnes nastúpal možno aj 100 metrov len cez mnohé záveje.

Na spomínanej holi si dávam poriadny oddych a dojedám posledné zvyšky jedla. Papriková slaninka alebo nárečovo „pauštik“ je lahôdka, ktorú si aj napriek únave slušne vychutnám. Kožku zo slaniny zahadzujem do blízkej kosodreviny, kde určite poteší túlajúcu sa líštičku, prípadne vlka.

Slnko sa blíži k horizontu a prostredie sa začína krásne sfarbovať do farieb blížiaceho sa západu Slnka. Opäť ma mrzí, že tu nemôžem zostať a po vychutnaní si posledných pohľadov na obľúbené končiny Homôľky a Veľkého boku sa púšťam chodníkom dolu.

Klesanie v hlbšom snehu mám veľmi rád a preto som o vyše hodinu takmer dolu. V doline ma zastihne tma, ale posledný kilometer po ceste k autu určite dôjdem. Cítim, že poriadne prituhlo. Čoskoro som však pri aute a o pár minút prekvapím rodinu, ktorej krátku návštevu plánujem od začiatku. Pohostený kávou a čajom si dobre pokecáme a posilnený sa vraciam domov.

Záver

Niekoľko rokov snívajúci sen o zimnom Veľkom boku sa zmenil na realitu. Prostredie a podmienky sa blížili takmer k dokonalosti a po návrate som sa skutočne cítil, akoby som sa práve prebudil zo sna. Totálny pokoj a dokonalé ticho okolia Homôľky, Zadnej hole a Veľkého boku ma dostali doslova do iného sveta. Sveta hôr, ktorý máme tak radi.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek