Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Na Bôrčanskej planine - Sovie bralá
Na Bôrčanskej planine - Sovie bralá Zatvoriť

Túra Bôrčanská planina cez Žľab – okruh z Lúčky

Po piatykrát sa v našom seriáli pozrieme na vyhliadky Slovenského krasu. Tentokrát zavítame na planinu najmenšiu, na Bôrčanskú. Pôvodne samostatná planina je dnes považovaná za súčasť planiny Horný vrch, od ktorej ju delí výrazná depresia - Bôrčanská brázda.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+667 m stúpanie, -667 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 2021
Pohoria
Slovenské rudohorie: Slovenský kras - Bôrčanská planina (Národný park Slovenský kras)
Trasa
Voda
prameň v Lúčke
Doprava
Rožňava (vlak, bus) - Lúčka (bus, parkovanie pri pamätníku)
SHOCart mapy
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)

Samotná Bôrčanská miniplanina by asi nenaplnila dostatočne obsah článku, preto k túre pridávame aj návštevu susedného Žľabu. Ide o krasový celok, tzv. vápencovú trosku, opísal by som ho ako mikroplaninu, ktorú od neďalekej Bôrčanskej planiny oddeľuje malá bočná dolinka potoka Čremošná. Žľab, napriek jednoznačne krasovému charakteru, sa nachádza mimo hraníc NP Slovenský kras. Ako východzí bod túry si volíme obec s milým názvom Lúčka. Je jednou zo štyroch dediniek ležiacich na dne Bôrčanskej brázdy, alebo ináč v doline Čremošnej, ktorou sem vedie prístupová cesta z Rožňavskej kotliny.

Trasa

Lúčka – Žľab – Metlisko – Bôrčanská planina – Bôrčanské sedlo – Bôrka – Lúčka

Husitský kostolík

V Lúčke mierime vo dvojici s manželkou na horný koniec, kde hneď za poslednými domami, na menšom pahorku, leží zrúcanina kostolíka z prelomu 13. a 14. storočia. Kostolík má za sebou pohnutú históriu. V 15. storočí ho obsadili husitské vojská využijúc jeho strategickú polohu na vtedajšej obchodnej ceste spájajúcej Rožňavskú kotlinu s Turnianskou kotlinou (cez Bôrčanské sedlo a Zádielsku dolinu - dnešná známa cesta cez Sorošku vtedy ešte neexistovala). Husiti prestavali kostolík na malú pevnosť – obohnali ho obranným múrom a postavili pri ňom obrannú vežu so strieľňami. Odvtedy je zaužívané pomenovanie husitský kostolík.

Posledné omše sa v ňom slúžili ešte začiatkom 20. storočia. Počas prvej svetovej vojny čiastočne vyhorel, čím sa započala jeho skaza. Obyvatelia Lúčky si postavili nový kostol priamo v obci, pričom sa starý kostolík spolu s múrom začal rozoberať na stavebný materiál. Definitívnu ranu dostal kostolík počas druhej svetovej vojny, kedy sa tu opevnili ustupujúci Nemci a zásah tanku spečatil jeho osud. Kostolík ostal v ruinách až do 70-tch rokov minulého storočia, kedy prebehla čiastočná rekonštrukcia a zakonzervovanie do dnešnej podoby, za nemalej účasti obyvateľov Lúčky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vápencová troska Žľab

Tento kúsok dejín situovaný v malebnom okolí, vyzdobenom rozkvitnutými stromami a kríkmi nastupujúcej jari, nám netradičným spôsobom spestril úvod dnešnej túry. Už priamo z areálu kostolíka vidíme Žľab a jeho vyhliadku, náš ďalší cieľ. Svahy Žľabu sú príliš strmé, pokúsime sa naň dostať okľukou z ľavej strany. Neexistuje tu žiadne turistické značenie, využijeme zvážnice, ktorými, ako všetci vieme, disponuje naša krajina v dostatočnom množstve. V krajnom prípade to dáme "na hubára". Po preskúmaní ruín opúšťame kamennú ohradu a po jarnozelených lúkach stúpame na sever do svahu k lesu. Po vstupe do lesa nás prekvapí skalný lesný amfiteáter, medzi bukmi sa tu, ako aj ďalej v strmšom svahu, váľa množstvo balvanov najrôznejších veľkostí.

Na krátkom strmom úseku zdolávame prevýšenie 300 m po zvážniciach so širokým rozptylom dátumov posledného použitia. Hore, na rovnejšom teréne, je jedna zvážnica natoľko presvedčivá, že úplne otupí môj ináč spoľahlivý orientačný zmysel a, samozrejme, minieme vhodnú odbočku. Uvedomím si to našťastie čoskoro, keď prichádzame do rozľahlejšieho sedla, kde sa zhora či zdola zbieha nejakých 5-6 lesných ciest a ktoré slúži aj ako skládka dreva. Zachádzka ide samozrejme na môj vrub, zodpovednosť za orientáciu v teréne na našich manželských putovaniach tak nejak automaticky, bez hlasovania, prischla mne.

Jedna cesta za naším chrbtom mieri späť do krátkeho svahu už na prvý pohľad krasového charakteru. Pohľad do mapy nám napovedá, že sme pod najsevernejším cípom krasovej mikroplaniny Žľab a musíme sa kúsok vrátiť. Buď späť po pohodlnej zvážnici dookola k minutej odbočke alebo skratkou krížom cez planinu po neznámom teréne. Je to len pár sto metrov, ideme krížom. Tu hore, v nadmorskej výške okolo 900 m, sa príroda ešte len začína prebúdzať a zeleň v korunách stromov stále absentuje. Výnimkou je jedine jarná tráva. Zakrátko sme na správnej zvážnici, ktorá vedie neďaleko vrcholu Žľabu a zrýchleným krokom sa k nemu za pár minút dostávame.

Vyhliadky na Žľabe

Odtiaľ je už len kúsok k vyhliadke na južnom okraji planiny, ktorú sme videli z Lúčky. Z tohto miesta sa otvárajú pekné a hlavne neopozerané pohľady dole na Lúčku, Bôrčanskú brázdu a hlavný chrbát planiny Horný vrch na jej druhej strane. Výrazným krajinným prvkom je krasový kopec Drieňovec vyrastajúci z dna Bôrčanskej brázdy. Za ním je čiastočne vidieť Rožňavskú kotlinu, severnejšie od nej aj Stolické vrchy a na moje prekvapenie aj zasneženú Kráľovu hoľu. Vzhľadom na južnú orientáciu vyhliadky na žľabe som to fakt nečakal. Na Žľabe si dávame prestávku, aj keď sme toho ešte veľa neprešli, no je to pekné miesto. Spoločnosť nám robí akési zariadenie so solárnymi panelmi, čo je tu jediné mínus. Okrem toho som pri fotení takmer stúpil na srnku ležiacu v tráve, neušla ani z najtesnejšej blízkosti, ani sa nepohla. Buď bola chorá alebo zranená, netuším, no mala otvorené oči a dýchala.

Nakoniec sa lúčime so srnkou aj vyhliadkou a vraciame sa krížom cez Žľab na jeho severný koniec k sedlu, ktorým sa toto vápencové teleso pripája k Volovským vrchom. Pred sedlom ešte preskúmam severný okraj planiny Žľab, kde odhalené vápencové skalky padajú prudko dole, vytvárajúc tak lokálnu vyhliadku. Je nasmerovaná severozápadne, teda smerom do Volovských vrchov, kde rozoznávam neďalekú Pipitku. Opäť vidím Kráľovu hoľu a čo ma úplne dostalo, naľavo od nej žiari malý biely vrcholček Veľkého Boku. Je to síce „len“ 71 km, ale kto vie, kde leží nízkotatranský Veľký Bok a kde Bôrčanská planina, resp. Žľab, ten pochopí moje prekvapenie. O tejto vyhliadke a jej špecialitke som do tejto chvíle ani netušil. Spokojný vyťahujem fotoaparát na dostatočné zabezpečenie dôkazového materiálu a vraciam sa do bezmenného, multikrižovatkového sedla, kde nás čaká neľahká úloha trafiť správnu zvážnicu. Po nej sa oblúkom traverzujúcim južné svahy masívu Osadníka, cez rázcestník Metlisko (napojenie na značku), dostávame do ďalšieho sedla bez mena. To poskytuje najplynulejší prechod z Volovských vrchov na Bôrčanskú planinu neďaleko Matesovej skaly, jej najvyššieho bodu.

Na Bôrčanskej planine

Bôrčanská planina je kompaktná, terénne výrazne ohraničená planina zhruba tvaru štvorca. Od Volovských vrchov a Zádielskej planiny ju zo severnej, resp. východnej strany oddeľuje Blatnická dolina, čo je severné pokračovanie Zádielskej doliny. Z južnej strany ju od planiny Horný vrch oddeľuje Bôrčanská brázda, jej najvyšší bod Bôrčanské sedlo a krátka Baksova dolina, zo sedla výrazne klesajúca do Zádielskej doliny. Ako už bolo spomenuté, zo západnej strany ju od Žľabu oddeľuje horná časť doliny Čremošnej.

Na planinu vstupujeme v jej severozápadnom cípe a o chvíľu sa dostávame na rozľahlú lúku, ktorá pokrýva centrálnu časť. Priamo z lúky je vidieť neďaleký Osadník či Jelení vrch, no krajšie vyhliadky sú na okrajoch planiny. Vyhliadka na južnom okraji je veľmi obmedzená, zaujímavejšia je juhovýchodná vyhliadka, poskytujúca pohľad ponad Zádielsku dolinu. Najdramatickejšie sú Sovie bralá nad Šajbovou dolinou, vrezanou do planiny, s výhľadmi na sever a východ. Neďaleko Sovích brál sa nachádza Marciho diera, jaskyňa s najvyššie položeným vchodom v Slovenskom krase, či Snežná diera, hlboká a dlhá puklina, v ktorej sa aj v lete udrží ľad. Cez Bôrčanskú planinu vedie takpovediac do uhlopriečky jediná turistická značka. Pred tým, ako začne strmšie klesať do Zádielskej doliny, ju opúšťame a vhodnou zvážnicou zídeme do Bôrčanského sedla späť medzi jarou prebudené stromy.

Na lúke pod lesom nechávam manželku slniť sa a ja sa dolinou vraciam do Lúčky pre auto. Do Bôrky, dedinky, zodpovednej za mnohé okolité pomenovania, si vykračujem po asfaltke, pod Bôrkou to strihám doprava na lúky a pasienky. V jednom mieste, kde akýsi potok preteká lúkou a ktoré evidentne slúži ako brod pre dobytok, môžem len suchému počasiu posledných dní vďačiť, že som to prešiel. Ináč bez problémov. Akurát som tak nejako dúfal, že sa bez výraznejšej straty výšky pekne pretraverzujem na úroveň husitského kostolíka, no terén ma postupne stiahol až takmer k hlavnej ceste. Čiže na záver si ešte poza Lúčku vystúpam celý svah prakticky zo dna doliny k ruinám. Tu ešte raz chvíľu nasávam atmosféru histórie a mierim dole do dediny pre auto, sústrediac sa na myšlienku, že nesmiem zabudnúť manželku hore v Bôrčanskom sedle.

Zhodnotenie

Bôrčanská planina vlastní niekoľko „naj“ Slovenského krasu. Najmenšia, najvyššie položená, s najvyššie situovaným vchodom do jaskyne, no aj najodľahlejšia či najdivokejšia. Je navštevovaná poskromne, keďže je takpovediac v tieni záujmu kvôli Zádielskej doline. Vyhliadky na planine zodpovedajú jej rozmerom a situovaniu, poskytujú pekné výhľady do okolitej krajiny. Úplne neznámy Žľab ma svojimi výhľadmi príjemne prekvapil, vzhľadom na to, ako sú s Bôrčanskou planinou natlačené do južných svahov o dosť vyšších Volovských vrchov. Celkove to bola veľmi vydarená túra cez málo známe a neopozerané krasové územie na severnom okraji Slovenského krasu, v zobúdzajúcej sa jarnej prírode, okorenená troškou lokálnej histórie.

Fotogaléria k článku

Najnovšie