Trasa

Rohožník – Olšákov mlyn, kaplnka sv. Rozálie – horáreň Dávid – horáreň Baďura – Horný les – severný traverz Vysokej – Tri stodôlky – Snežný vrch – Čermáčka, Maruškin prameň – záver doliny Vývrat – sedlo pod Ostrým vrchom – Modranská dolina – VN Kuchyňa – Kuchyňa, obec

Rohožnícky potok

Obec Rohožník sa rozkladá na rovine Borskej nížiny, a tak nás čaká hodný kus cesty lúkami i lesom, kým prídeme k prvým výbežkom Malých Karpát. Kráčame popri Rohožníckom potoku, ktorý je zregulovaný do úzkeho napriameného koryta. Aj tu si našli miesto bobry, v hustej mladine nachádzame viaceré ohlodané kríky. Doďaleka sa rozliehajúci hukot pecí z neďalekej cementárne im asi neprekáža. Poľnou cestou schádzame ku kaplnke sv. Rozálie, postavenej pravdepodobne koncom 17. storočia.

Hneď za ňou odbočíme doprava, opúšťame husto zarastené brehy potoka a kráčame okrajom lesa, popri viacerých poľovníckych posedoch a neskôr riedkou horou. Míňame posed, či skôr akúsi veľmi vysokú stoličku, a čoskoro sme na obrovskej, mierne sklonenej lúke s alejou starých stromov. Povedľa nich sú vysadené nové, zatiaľ priviazané o koly a chránené pred zverou. Tu sa nám otvára výhľad na úbočia Jankovej a Bučkovej, ktorých vrcholy ležia v novej prírodnej rezervácii Pralesy Slovenska.

Pokračujeme úzkou asfaltovou cestou k turistickému smerovníku neďaleko bývalej horárne Baďura. Tu sa opäť dostaneme k Rohožníckemu potoku, kľukatiacemu sa údolím. Je tu mnoho starých stromov, často rôznych bizarných tvarov. Kto má lepšiu fantáziu, iste v nich nájde rozličné zvieracie či bájne bytosti. Zo samotnej horárne, ktorá stála trochu nižšie, zostali len drobné zvyšky múrov v hustom lese.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Popod Vysokú

Za rázcestím ideme ešte kúsok po značke a čoskoro odbočujeme doprava nahor popri bezmennom ľavostrannom prítoku. Asfaltová cesta sa čoskoro mení na štrkovú a tiahlo stúpa dolinou. Nad nami sa vypína strmá zalesnená stráň. Hľadám na mape, čo je to za kopec, ale ani jemu meno nenachádzam.

Cesta prechádza úzkym priesmykom, do ktorého z oboch strán spadajú dlhé bralnaté hrebene. Na vápencových skalách tu rastú prevažne buky s hladkou bledosivou kôrou. Podľa mapy je pravá strana skál tiež v prírodnej rezervácii, tak či tak liepať sa nahor je úplne mimo našich ambícií, a tak pokračujeme naďalej po širokej ceste. Za priesmykom stúpame trochu strmšie, stočíme sa ostro doľava a na ďalšej zákrute sme pod ďalším bezmenným vrchom, kótou Horný les (490 m). Výstup naň vedie sprvu horou, vyššie úzkym bralnatým hrebienkom, kde sa občas pridržíme rukami. Skala na jednej strane spadá kolmo nadol, takže trochu opatrnosti je tu na mieste, ale prístup po hrebienku je úplne jednoduchý. Z vŕšku je pekný výhľad na Vysokú, ktorá je však teraz v ostrom protisvetle, na opačnej strane vidno pomedzi stromy Veľký Peterklin a Vápennú. Na tomto krásnom mieste si doprajeme oddych a malé občerstvenie.

Vraciame sa k ceste a opäť mierne stúpame. V tienistom úbočí sa objavujú prvé drobné zvyšky snehu. Prejdeme po ňom pár desiatok metrov a to je na dnes posledný sneh, po ktorom kráčame. Minieme skupinku balvanov roztrúsených v lese a už sa nám otvára ďalší krásny výhľad, tentokrát na Vápennú a Lacove skaly. Patria do skupiny skál zvaných Tri stodôlky. Nuž, ako píšu na stránke horolezeckého klubu, stodôlok, čiže kamenných vežičiek, je v skutočnosti sedem.

Križujeme priesek, ktorým kedysi viedli elektrické drôty na vrchol Vysokej k stožiaru so signálnym svetlom. Oceľový stožiar hore stojí stále, z elektrického vedenia zostali iba betónové základy stĺpov. Takmer po rovinke prichádzame pod bralnatý Prístodolok a vzápätí križujeme značkovaný chodník na Vysokú. Tu stretáme hneď dve skupinky turistov, prvých a posledných počas celého dňa. Jedna skupinka ide nadol, druhá nahor a my sa poberáme rovno, na juh k vyhliadke. Z rovnej odlesnenej plošiny je polkruhový výhľad na Skalnatú i Čertov kopec so snehovými poľami na ich severných úbočiach, nižšiu Mešťankovú i na Záhorie. Scenériu spestrujú viaceré pahýle trčiace k oblohe.

Snežný vrch

Za vyhliadkou vojdeme opäť do hory, aj tu vedie lesná cesta takmer po rovine. Netrvá dlho a po pravej strane zbadáme mierny briežok. Vyjdeme kúsok nahor po vyšliapanom chodníčku a po pár desiatkach metrov sme na Snežnom vrchu. Je to typický malokarpatský kopček s drobnými skalkami, lúčkou a vetrom ošľahanými stromami. Sneh tu nie je, podobne ako z predošlej vyhliadky ho však vidíme na protiľahlých úbočiach. Aj tu je pod nami hlboká dolina, takže opäť máme prekrásny polkruhový výhľad na juh i trochu širší na Borskú nížinu. Tu sme na poslednej dnešnej vyhliadke, no čaká nás ešte pekná trasa lesom a všelijaké pozoruhodné miesta.

Vrátime sa na lesnú cestu, mierne stúpajúcu v úbočí Vysokej. Ideme okrajom prírodnej rezervácie Vysoká. Značenie dvomi červenými pásmi som si tu síce nevšimol, podľa množstva ležiacich stromov a hustého porastu však vidno, že to tu nie je bežný hospodársky les. Zídeme k ohnisku obklopenému veľkými bukmi, okolo výdatného prameňa a čoskoro sme dolu na asfaltovej ceste vedúcej dolinou potoka Vývrat.

Kuchyňa

Po malej chvíľke upúta moju pozornosť rovná plošina, porastená stromami. Podídem bližšie a uzriem mohutný, niekoľko metrov vysoký val z kameňov a hliny, cez ktorý uprostred preteká potok. Vyzerá to ako pozostatok starej priehrady. Odtiaľto ideme nadol popri potoku, na ktorého rozmočených brehoch ležia viaceré popadané stromiská. Tu je naša skupina rozťahaná na pár desiatok metrov, a tak trochu pridám do kroku, nech mi parťáci neujdú smerom na Vývrat. Zastihnem ich práve včas, pri nenápadnej odbočke.

Po nej vystúpime sprvu vysoko ponad potok, neskôr príjemným chodníčkom v hore do sedla pod Ostrým vrchom. Z neho trošičku strmšie zbehneme nadol do Modranskej doliny. Aj tu si našli domov bobry, o ich prítomnosti svedčí menšia hrádza s jazierkom. Za ňou po ľavej strane minieme veľkú drevenú búdu bez dverí. Odhadujem, že kedysi mohla slúžiť ako stajňa, teraz je vnútri trochu sena, inak je objekt čistý a prázdny. Vtom zopár ľudí z našej partie usúdi, že by mohli stihnúť skorší autobus a čoskoro sa mi stratia z dohľadu. Ďalší idú pomaly nadol do hostinca a ja sa pripojím k partii, ktorá si ide pozrieť vodnú nádrž Kuchyňa a náučný chodník pri nej. Minieme strom s obrovskou dutinou a sme pri závore a prvých domoch. Tu je silný prameň tesne nad potokom a pri ňom na kríku rozvešané hrnčeky. Ideme ešte kúsok nadol cez obec, potom sa pustíme naľavo okolo prastarého domu z nepálenej hliny. Dom sa zdá od cesty pomerne zachovaný, čelný pohľad však odhalí prepadnutý krov i zeleň prerastajúcu vo vnútri.

V malom lesíku neďaleko hladiny vodnej nádrže objavíme niekoľko mohutných vŕb a natrafíme na prvé tabuľky náučného chodníka s maľovanými obrázkami vtákov a popismi z ich života. Texty sú stručné, zamerané predovšetkým na deti. Pri návšteve s nimi treba však dávať pozor, drevený chodník prechádzajúci územím je v dezolátnom stave, na viacerých miestach prepadnutý a deravý. Od jednej z takýchto prekážok sa vrátime na trávnatý breh priehrady a ulicou okolo školy zídeme ku kostolu sv. Mikuláša. Krátky čas, ktorý nám zostáva do odchodu autobusu, využijeme ešte na obhliadku areálu kostola a to je koniec nášho vydareného výletu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek