Trasa

Záhorská Bystrica – Marianka – Vilmošove vodopády – Malinský vrch – U Slivu – Malý Slavín – Pánova lúka – pozorovateľňa Vydrica – Vypálenisko – Spariská – Pekná cesta – Krasňany

Záhorská Ves a letec RAF

Vystupujem z MHD pri kostole v starej časti “Záhorskej”. Môže vyvstať otázka, prečo nezačínam pri smerovníku na otočke autobusu. Odpoveď je prozaická. Roky rokúce na trase zelenej cykloznačky funguje prevádzka tunajšej pekárne. Každý deň už z diaľky je po celej ulici cítiť jej vôňu. Nakúpim proviant a kráčam ďalej Pútnickou ulicou v ústrety Karpatom. Sledujem čísla domov. Prečo? A aké číslo domu hľadám? Pútnická č. 46/48, to bude miesto môjho záujmu. Po chvíli prichádzam. Dom svojho času začal vyzerať opotrebovane. Teraz prechádza rekonštrukciou. Viac-menej architektúra zostáva zachovaná, ale to čo ma hlavne zaujíma, tu chýba. Pamätná tabuľa, že sa tu narodil pilot - príslušník Royal Air Force plk. Anton Prvonič. Idem ďalej s myšlienkou, že po ukončení prác snáď mramorová doska na pamiatku a informáciu okoloidúcich bude opäť osadená.

Vilmošove vodopády

Pokračujem ulicou. Na jej konci medzi záhradami a novou výstavbou prichádzam do Marianky. Tu by som mohol zájsť pozrieť kalváriu, portál bridlicovej štôlne či starý kameňolom. Prípadne hradisko Bazgovič s viditeľnými obrannými valmi, pričom jeho vrchol - okraj kameňolomu je súčasťou vrcholov OTO 24 (Oblastného turistického odznaku).

Ja si vyberám ďalšiu alternatívu. Akú? Dočítal som sa, že voľakedy žil v Marianke pánko, deduško, ktorý rád chodil do hory na miesto, kde potok Drmololez, prameniaci pod Malinským vrchom, si razí cestu skalnými kaskádami. Volal sa Viliam (Vilmoš) Jánoš († 1994) a na jeho pamiatku rodina či rodáci miesto pomenovali a označili ako Vilmošove vodopády. Aby som sa tam dostal, idem na koniec Potočnej ulice, vlastne proti prúdu Drmoleza. V polovici stúpania je tabuľa, za ktorou sú vidieť kaskády. A keďže v Malých Karpatoch nie je až tak samozrejmosťou tečúci potok derúci sa skalami, tak vzletné pomenovanie vodopád pri troche fantázie je akceptovateľné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stánisko – Malinský vrch – U Slivu – Malý Slavín

Lesným chodníkom prichádzam na lúku Stánisko. Tu sa konečne ukazujú zvyšky minulotýždňového sneženia. Je tu kríž. V poslednej tretine lúky pod lesom stojí útulňa T. O. Jaskováci. Nad nimi je ešte zopár bivakovacích jám. Pokračujem cez Malinský vrch modrou až k bufetu U Slivu. Okienko majú otvorené piatok - nedeľa. Je piatok, tak teplé tekutiny a polievka zahrejú a nasýtia.

Napokon sa po zasneženej asfaltovej ceste vraciam pod Malinský vrch. Po pravej strane márne hľadám plot a schátrané objekty muničných skladov. V decembri 2021 sa začali prípravné práce na ich asanáciu. Po dovŕšení prác bude územie preklasifikované na lesné pozemky. Smerujem k Malému Slavínu. Niekomu napadne, prečo Malý a Slavín? Nuž preto, lebo tu položili životy dvaja sovietski vojaci, tak asi preto asociácia so Slavínom v Bratislave. Tentokrát ma sem privádza zvedavosť, ako vyzerá nové kryté posedenie. Pred rekonštrukciou malo sedlovú strechu. Tú teraz vystriedala pultová strecha. Na prvý pohľad to budí dojem autobusovej zastávky ako na bývalých Mlynských Nivách. Vskutku novátorský, moderný dizajn. Lepšie? Horšie?

Pánova lúka – pozorovateľňa Vydrica

Míňam spomínaný pamätník s ruskou azbukou. Ďalej lávkou prechádzam cez potok Vydrica na druhú stranu. Stúpanie na Pánovu lúku je príkre, ale krátke. Miesto ma vždy ohúri urastenými solitérmi. Kráľ lúky je statný dub s veľkými lavicami na sedenie. Prejdem okolo neho, kráčam po zvyškoch snehu k prístrešku. Pri pohľade smerom k rúbanisku, ktoré obchádza žltá značka, zbadám pozorovateľňu zvierat Vydrica. Tak poloha je prezradená. Počasie sa pomaly rozhodlo, že naplní predpoveď meteorológov a obloha sa zaťahuje, začína padať “polystyrén”, dvíha sa vietor. Po chvíli stojím pred dreveným moderným dielom. Výhľad je na lúku s bukovou mladinou. V diaľke vidno Kamzík, Hundsheimer Berg a Devínsku Kobylu.

Preložená červená značka – Krasňany

O pár metrov ďalej vykročím na pretrasovanú červenú značku. Som zvedavý, v akom stave je po roku používania. Sem-tam je značka na stromoch prípadne na drevenom kolíku, chodník vychodený, stratiť sa nie je kde. Konštatujem, že vybudovanie bol veľmi dobrý počin, takto sa “prírodne” vyhnúť frekventovanej cykloasfaltke na hrebeni. Na polceste medzi Vypáleniskom a Spariskami nachádzam starý pätník vytyčujúci hranicu územia Bratislavy. Presne také sú napríklad pod Malou Baňou či v okolí Písaného kameňa. Opodiaľ vidieť iba vrchol ďalšieho medzníka trčiaceho zo zeme. Napokon prichádzam na Spariská. Mohol by som zájsť pozrieť ešte na Krásny vrch, ktorý je súčasťou OTO 24 (Oblastného turistického odznaku). Je tam akýsi kríž a pätník K. F. 1895, ale bez výhľadov a v zhoršujúcom sa počasí si volím schádzanie priamo po ceste do Krasnian.

Ešte sa zastavím pred bufetom Pri horárni. Pri schádzaní medzi civilizáciu si všimnem nové oplotenie areálu bývalých muničných skladov na Peknej ceste. Že by sa čoskoro začalo s prestavbou bývalej horárne pre rekreačné účely pre verejnosť? Možno.

O chvíľu sedím v električke. Mesto sa pomaly ponára do tmy podvečera a ja do dojmov z dnešnej vychádzky. Nebola to žiadna horská túra hlbokými dolinami, roklinami či na vysoké kopce a štíty. Boli to len Malé Karpaty v bezprostrednej blízkosti mesta. Ale napriek tomu prídem domov s vyfúkanou hlavou a oddýchnutý.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek