V sedle Zbojská

Okruh by bolo možné spraviť napríklad z Polomky alebo Pohronskej Polhory, ale to by už bolo na dlhšie ako na plánovanú nedeľnú dopoludňajšiu vychádzku. Preto si za miesto štartu vyberáme sedlo Zbojská. Jeho okolie je nám dostatočne známe. Najmä blízku Čertovu dolinu často navštevujeme. Priesmyk asi najviac zviditeľnil miestny salaš Zbojnícky dvor. Tomu sa tentoraz vyhneme. Parkujeme pri autobusovej zastávke v sedle a štartujeme v ústrety krásam NP Muránska planina. Po nočných mrazoch prekračujúcich desiatku pod nulou veríme, že sneh bude pevný a nebudeme sa prebárať. Pre istotu berieme mačence, ak by sa po nie tak dávnom oteplení niekde po ceste objavilo viac ľadu, ako by bolo vhodné. Je pár minút po ôsmej hodine a nikde nikoho. Môžeme si tak pokojne užívať zimnú atmosféru.

Trasa

Sedlo Zbojská – Kučelach – Tri kopce – Fabova hoľa – sedlo Fabovej hole – Javoriny – lesný zrub Kopačno – Pekárove jamy – Pred Kopačnom – sedlo Zbojská

Po prejdení železničnej ozubnicovej trate červeno značený turistický chodník, honosne označený ako Rudná magistrála, zabáča vľavo. My však ideme rovno. Ak všetko pôjde podľa plánu, aj tak sa po červenej budeme vracať naspäť do sedla. Vodník stále stráži jazierko nachádzajúce sa pri ceste, aj keď tentoraz má zamrznutú hladinu. Na okolitých lúkach sa pasú kravy a kone. Prechádzame okolo nich a z papúľ im vychádza para. Ani nie po kilometri sa predsa napojíme na Rudnú magistrálu. Červené značenie nás bude sprevádzať takmer až po najvyšší bod výletu.

Smer Kučelach

Vstupujeme do Kučalašskej doliny. Cesta je pokrytá snehom. Je tu celkom chladno. Západný výbežok masívu Kučalachu bráni slnečným lúčom dostať sa hlbšie do doliny. Mimochodom, na jeho východnej strane je jedna z častí čerstvo vyhlásenej prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska. Dno doliny sa pomaly dvíha. Cesta, ktorou postupujeme, je stále v objatí okolitých lesov. Až keď zatočí na sever, stromy sa rozostúpia a ponúkajú prvé výhľady do diaľav. Ľubietovský Vepor so susedom Hrbom hneď padnú do oka. Ďaleko na západe sa belie hrebeň Nízkych Tatier. Pred nami sa objavia prvé usadlosti pod Kučelachom. Za poslednou z nich značený chodník schádza z cesty a mieri do strminy v bukovom lese ako klasický turistický chodník. Našťastie v týchto miestach veľa snehu nie je, a tak môžeme bez problémov postupovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V závere strmého úseku sa môžeme pozrieť na spomínané obydlia a ponad ne aj ďalej do doliny Rimavy. Jej prameň je pritom na dosah. Od turistického smerovníka označeného ako Kučelach vedie k nemu osobitný chodník. Ním sme sa už niekedy dávno prešli, aj keď nie v zimnom období. Tak si túto odbočku nevšímame. K Rudnej magistrále sa pripojí zeleno značený chodník. Kto by chcel ísť pozrieť zrub v sedle Burda, by sa musel vydať práve po zelenej, len opačným smerom. Na smerovníku sa tiež vypína tabuľka známych oblátok, ktoré s nadáciou Ekopolis prispeli na obnovu turistického značenia.

Na Fabovu hoľu

Pokračujeme v miernom stúpaní zmiešaným lesom. Po pár minútach sa pri chodníku objaví zaujímavá skala. Je len asi tri metre vysoká, akoby poskladaná z niekoľkých na seba poukladaných platní. Divné je, že kam sa len okolo seba pozrieme, vidíme len stromy a žiadnu inú podobnú skalu. Vŕta nám v hlave, ako sa tu sama mohla ocitnúť.

Po chvíli les zredne a snehu pribudne. Nočné mrazy nás však nesklamali, inak by sme sa prebárali a viac by sa hodili snežnice. Okrem toho, pred nami sa musel niekto trápiť v mäkšom snehu, pretože v ňom zanechal celkom hlboké stopy. Tiež sa nedá nevšimnúť si, že na obnove značenia nešetrili. Zhruba každých desať metrov sa môžeme uistiť, že postupujeme správnym smerom. V jednom mieste sa predsa odchýlime z chodníka. Rysuje sa možnosť opäť zhliadnuť do diaľok. Podľa stôp vidíme, že niekto pred nami mal rovnaký nápad. Vyberáme si miesto, z ktorého nám vo výhľade nebudú prekážať okolité mladé stromy. Aj keď úplne sa im nedá vyhnúť. Pokryté bielobou sa vynímajú len vrcholy Nízkych Tatier a Veľkej Fatry. Pekne sa ukáže hrebeň od Derešov až po Prašivú. Ešte viac na západe tróni Krížna. Pred nimi učupené Brezno.

Vraciame sa späť na chodník. Početné červené značky nám nedovolia uhnúť z trasy. Každú chvíľu očakávame, že by sa malo objaviť rázcestie Tri kopce. Už sa zdá byť na dosah, keď na pravoboku sa objaví nezameniteľná Kráľova hoľa. Prekvapí nás ako sa nám zdá byť blízko. Zase schádzame z chodníka a hľadáme si polohu, aby nám okolité stromy, ktoré sú v rôznych polohách od ešte stojacich až po vyvrátené, čo najmenej prekážali pri očumovaní nízkotatranskej kráľovnej z takéhoto, pre nás doposiaľ nepoznaného uhla. Ako prekračujeme polámané stromy, pričom sa nevyhneme zapadnutiu do snehu až povyše kolien, zbadáme pomedzi početné sucháre majestátne Vysoké Tatry. Z jedného miesta vidíme len Lomnický štít a Kriváň, ale nič medzi nimi. No keď sa trošku presunieme, zbadáme aj zvyšok. Ale zase sa skrýva Kriváň za blízkymi smrekmi. Dokonca aj zo Západných Tatier niečo vykukuje. Takýto milý darček pred nedeľným obedom sme naozaj nečakali. Nevieme sa prestať vynadívať, ale ak obed naozaj chceme stihnúť, načim sa pobrať ďalej.

Predierame sa cez viaceré vývraty späť na chodník. Ani sa nenazdáme a sme na rázcestí Tri kopce. Lúčime sa s Rudnou magistrálou (na chvíľu) a spoločnosť nám pre zmenu budú robiť až tri značky. Na Fabovu hoľu to má byť podľa zelenej päť minút a pomalšie modrá so žltou potrebujú až desať. Riadime sa podľa zelených inštrukcií, veď obed volá. Len, čo prejdeme pár metrov, zase sa objavia Tatry a ďalšie vynútené zdržanie. Už to ale nepreháňame a zakrátko sme na vrcholovej plošine. Vyzerá to tu ako niekde pri magnezitke, plno suchých a polámaných stromov, sem-tam nejaký mladý smriečok. Milým potešením je upravený kmeň stromu so strieškou a s vydlabaným miestom pre vrcholovú knihu. Jej prelistovaním zisťujeme, že posledný zápis je zo včerajška. Pridáme aj my pár riadkov. Krátke osvieženie a ide sa do cieľa výletu na Zbojská. Tentoraz len v sprievode žltej a modrej značky. Smerovník ukazuje čas necelé dve hodiny.

Návrat

Na rozdiel od Rudnej magistrály, je tento úsek biedne značený. Nebyť starých stôp v snehu, mali by sme vážny problém s nájdením správnej cesty v labyrinte polámaných a vyvrátených suchárov. Najbližšie rázcestie – Javoriny – by sme asi ani nenašli. Najskôr by nám ostávalo len otočiť sa a vracať sa rovnakou cestou ako sme na Fabovu hoľu vyšli. Veríme predchádzajúcim výletníkom, teda hlavne ich stopám v snehu, a vďaka nim občas zazrieme žltú značku.

Poteší nás, keď z jedného miesta zazrieme masív Ďumbiera, ten sme dnes ešte nevideli. Tatry, či už vzdialenejšie Západné, Vysoké alebo najbližšie Nízke sa tiež chcú votrieť do našej pozornosti. K nim navyše aj časť hrebeňa Veľkej Fatry. Okrem výhľadov sa ďalej venujeme stopám. Postupne ako strácame výšku, začína pribúdať stromov. Tentoraz už živých. Zrazu sa ocitneme v objatí ihličnatého lesa. Na naše počudovanie, aj napriek hustému konárovému filtru je na zemi dosť snehu. Je dosť pevný, ale hlavne sa na ňom nešmýka. Mačence teda ďalej spia v batohu a aspoň si potrápime ruky zapieraním sa o turistické paličky. Tento úsek je dosť strmý. Po asi dvesto metroch sme vonku z lesa a prichádzame na lesnú cestu na rázcestí označenom ako Javoriny. Nachádza sa tu informačná tabuľa Národného parku Muránska planina.

Lúčime sa s modrou značkou, ktorá nám mala doteraz robiť spoločnosť, ale okrem výstupu na Fabovu hoľu sme ju nezahliadli. K autu nám smerovník ukazuje zhruba pol druha hodiny. Cesta je zase pokrytá pevným snehom, v ktorom zanechal stopy neznámy výletník. Nadchádzajúca pasáž výletu je nezáživná. Cesta lemovaná ihličnanmi neposkytuje žiadne výhľady. Iba z jedného miesta je možné zazrieť Klenovský Vepor. Asi po štvrťhodinke putovania nás žltá značka upozorní, že je nutné odbočiť z lesnej cesty. Len čo z nej zídeme, hneď narazíme na chatu Kopačno v správe Lesov SR. Nikde ani živej duše. Pokračujeme v klesaní. Ako sa náš chodník napojí na ďalšiu lesnú cestu, zbadáme pred nami senník. O chvíľu sa zvršok našej cesty zmení na asfaltový, samozrejme, teraz posypaný snehom a miestami vyliaty ľadom. Narazíme tu na jeden vlasatý buk. Jeho kmeň je pokrytý niečím medzi machom a trávou. Keďže je jediný s takouto ozdobou v najbližšom okolí, dumáme, či to nebude predzvesť jeho rýchlejšieho skonu.

Míňame rázcestie Pekárove jamy. Pokračujeme ďalej po asfaltke. Občas preveria náš postup ľadové políčka. Zakrátko sa objavia prvé chaty, neklamný znak toho, že sa blížime do cieľa výletu. Na poslednom dnešnom rázcestí – Pred Kopačnom, sa napojíme na v úvode zmieňovanú Rudnú magistrálu. Pobudneme na nej asi štvrťhodinku a prichádzame k jazierku, kde tentoraz vodník dozerá na pár detských korčuliarov. Odtiaľ to už máme k autu na skok. Obed na dvanástu sme síce prepískli, ale menšie oneskorenie azda bude prepáčené. A veru aj bolo.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek