Partia sa začala rysovať začiatkom júna. S balením mi veľmi pomohol článok Výbava na viacdenné pochody. Z Paľovho článku sme sa rozhodli pre dehydratovanú stravu a spanie pod tarpom, z partie sme nakoniec ostali traja. Zostávalo vymyslieť len kam a ako. Najprv som mal v pláne ísť na 3 dni do Strážovských vrchov, avšak po túre na Kráľovu skalu, ktorú som opísal v minulom článku, som plán rýchlo zmenil. Hrebeňovka Veľkej Fatry sa zvyčajne ide dva dni so začiatkom či koncom na Starých Horách resp. Ružomberku. Termín sme si zvolili na august a dni od štvrtku do soboty, aby sme nestretali veľa ľudí. Za štart sme zvolili Túfnu dolinu, pred ňou ešte návštevu Harmaneckej jaskyne.

1. deň

Dekrétova jaskyňa – Harmanecká jaskyňa – Veľký tunel – Dolná Túfna – Horná Túfna – hotel Kráľova studňa – Krížna – Ostredok – salaš Martina pod Suchým vrchom

(stúpanie 1434 m, 22 km)

Vyrážame traja – Ľuboš, Zuzana a ja, aj keď pôvodne nás malo ísť päť či šesť. Zloženie dvaja chlapi a jedna žena trochu nezvyčajné, ale počas trasy sme s tým nemali žiadny problém, Zuzana s úsmevom prijímala naše chlapské reči. Do Dolného Harmanca nás ráno doviezol kamarát, o 9-tej parkujeme auto pri motoreste Čierna ovca. Keďže sme si chceli pozrieť Harmaneckú jaskyňu, do ktorej prvý vstup bol o 10.00, máme ešte čas si prezrieť voľne prístupnú Dekrétovu jaskyňu, ktorá je na opačnej strane doliny, rovno nad motorestom. Batohy nechávame zatiaľ v aute a vyrážame po žltej k jaskyni. Do motorestu práve priviezli zásoby, tak sa pýtam prevádzkara, či si potom, keď pôjdeme do Harmaneckej jaskyne, môžeme u nich zložiť batohy, aby sme ich zbytočne so sebou neťahali, keďže náš odvoz po prehliadke Dekrétovej jaskyne musí odísť. Jeho odpoveď ma zaskočila a nedokázal som na ňu zareagovať – vraj majú malú kuchyňu a batohy sa do nej nezmestia...

Za asi 10 minút sme pri vstupnom portáli Dekrétovej jaskyne, ktorý je naozaj veľký – vysoký 9 m a široký 18 m. Jaskyňa má dĺžku 47 m. Po prehliadke zbehneme naspäť na parkovisko, vyťahujeme batohy z auta a odvoz nám odchádza. Našťastie sa naše „obrovské“ batohy zmestili do kufra panej, ktorá vyberala parkovné a bez problémov nám ich postrážila. Za 20 minút sme pri jaskyni, čakáme kým otvoria a prezeráme si časti dnešnej trasy, ktoré sú odtiaľto ešte poriadne ďaleko a vysoko. Harmanecká jaskyňa je krásna a prehliadku si užijeme. Zbehneme späť do doliny, konečne hodíme batohy na plecia a vyrážame na cestu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je 11.30 dopoludnia, nikam sa neponáhľame, nocľah máme naplánovaný v útulni resp. pri útulni Smrekovica nad hotelom Kráľova studňa. Postupujeme cestou, ktorou autá či autobusy vychádzajú k hotelu, prezeráme si žľaby na odvod vody. Keď pri druhom začujeme hukot, inštinktívne odskakujeme z cesty s tým, že sa na nás rúti auto. Žiadne auto, to sa nám nad hlavami prehnal po moste vlak, ktorý vyšiel zo známeho Veľkého alebo Čremošnianskeho tunela číslo 14. Po prehliadke tunela sa vnárame do Túfnej doliny a pokračujeme po zelenej značke.

Dolina je pekná, divoká, potôčik križujú rozpadnuté drevené mostíky, cestu v skale popri malom vodopáde zaisťujú reťaze. Pomaly postupujeme úzkym chodníkom až k miestu, kde by nad nami mala byť Dolná Túfna jaskyňa. Batohy nechávame pri stromoch, chodník žiadny, značky žiadne, tak ideme len hore lesom ku skalám, kde tušíme, že by jaskyňa mohla byť. A naozaj, po 10 minútach prichádzame k portálu jaskyne, ktorá je označená ako prírodná pamiatka. Jaskyňa s dĺžkou 68 m je zabezpečená mrežou. Vidno, že jaskyňa je navštevovaná, steny aj výzdoba sú popísané, stalaktity polámané. Nafotíme dokumentačné fotky, zbehneme k batohom a pokračujeme ďalej. Asi 500 metrov ďalej sa nachádza Horná Túfna jaskyňa. Túto nachádzame hneď, jej vstupný portál vidno z chodníka, je takisto označená za prírodnú pamiatku. Je 85 m dlhá, nemá až takú bohatú výzdobu ako jej kratšia sestra.

Cesta sa pomaly rozširuje a pri rázcestníku Pod Krásnym kopcom sa pripájame na červenú značku E8, ktorou dnes pôjdeme celý deň. Cestou pre autobusy / autá pokračujeme ďalej až k hotelu Kráľova studňa. Na tejto trase by som teda vodiča robiť nechcel. Po príchode k hotelu si hneď objednávame pivečko, debatujeme čo ďalej, keďže útulňu Smrekovica máme hneď za chrbtom. Keďže síl a času máme stále dosť, rozhodli sme sa, že potiahneme až na salaš Martina pod Suchým vrchom a prenocujeme tam. Stačí nám vyjsť na Krížnu a potom hrebeňom a popod Suchý vrch na salaš.

Plán sme odklepli ďalším pivom (Zuzana len jedným) a pokračujeme na cestu. Obchádzame pasúce sa kravičky, pri prameni Kráľovej studne dotankujeme každý poriadnu zásobu vody, lebo nevieme ako je to s prameňom pri salaši a pomaly stúpame na Krížnu. O chvíľu prichádzame na vrchol a sme tu úplne sami. Rozpamätám sa na nával, keď som tu bol naposledy a je to veľký rozdiel. Je šesť hodín večer, čoskoro začne zapadať slnko, pár minút sa pokocháme výhľadmi a vydáme sa smer Ostredok. Cesta hrebeňom nám odsýpa, kocháme sa výhľadmi na všetky strany. Prejdeme "novým aj starým" Ostredkom a o 19.30 sme pri Suchom vrchu. Tu si dáme malý odpočinok, salaš už nie je ďaleko, obzeráme si Ostredok v zapadajúcom slnku.

Prechádzame pralesom Suchého vrchu a pred ôsmou hodinou večer sa pred nami vynorí drevenička so zelenou strechou. Oheň je založený, z ohniska sa dymí a my si pripadáme ako zo starých filmov, keď sa zálesáci vracali do tábora. Na salaši sa to hmýri životom, my sme štvrtá partia, ktorá tu chce prespať. Ak by sme sa nezmestili dnu, spíme vonku. Partie tvoria: jednočlenná - fotograf z Turca tuším z Necpál, dvojčlenná – chalan s dievčaťom na výlete, trojčlenná – traja chalani z Bratislavy a my traja. Miesta sme si hneď podelili, fotograf a dvojica dole, fotograf chce ráno o 3.00 ísť fotiť do hory, ostatní šiesti hore. Keď sú miestenky rozdelené, ideme sa venovať žalúdkom.

Štartujeme variče, zalievame si stravu, Zuzana vyloví z batoha slaninu a chlieb, ja slivovicu, núkame aj spolunocľažníkov. Medzitým sa zotmelo, upraceme po sebe a ideme si nachystať miesta na spanie. Vtedy si všímame myši schovávajúce sa pod prahom. To ešte nevieme, že budú našimi parťákmi celú noc. Veci teda poriadne balíme, stravu vešiame na klince. O chvíľu sme všetci šiesti usalašení (veľmi dobré slovo na spanie na salaši) v spacákoch, zhasíname svetlá a ideme spať. Len čo zhasne posledné svetlo, nastáva myší koncert. Počujeme, ako dopadajú na strechu, behajú okolo nás, šuchocú, hľadajú čosi pod zub. Po 10 minútach sa jeden spacák dvihne, zapne sa svetlo a ozýva sa pamätná veta: "Chlapi, zisťujem, že ja sa asi bojím myší..." Nebola to naša Zuzka, ale chalanisko z Bratislavy. Pustíme sa do smiechu a zaľahneme znovu spať. Za zvuku šuchotajúcich myší si pomyslím: tak takáto bude prvá noc na horách a pomaly zaspávam...

2. deň

Salaš Martina pod Suchým vrchom – Ploská – Chata pod Borišovom – Borišov – Rakytov – Smrekovica

(stúpanie 1191 m, 21 km)

Mladíci nás zobudili okolo 6.30, pomaly všetci vyliezame na čerstvý vzduch, chystáme si raňajky a balíme sa na odchod. Dnes nás tiež čaká pekná porcia naprieč Fatrou. Lúčime sa s jednotlivými partiami, ostáva len fotograf, ktorý sa nevie dočkať, kedy odídeme, aby sa mohol ísť vyspať. Noc nebola úspešná, žiadne medvede, iba pár jeleňov. Poberáme sa smer Ploská, pomedzi stromy pozeráme na holý Borišov a chatu pod ním. Pred Chýškami, ešte v lese sa uhýbame stádu oviec, ktoré vedie bača so psom na pašu. Na Chýškach je ďalšie stádo s bačom a so psom, pasúce sa priamo na chodníku. Pýtame sa baču, z ktorej strany máme stádo obísť, ten na nás kričí: „Netreba, pes ich zaženie kúsok vedľa.“ Dunčo to pochopil inak a zrazu ženie celé stádo priamo na nás. Ostávame stáť na mieste a ovečky veselo skáču okolo nás. Našťastie, všetky nás stihnú zaregistrovať a ani jedna sa nevrhne priamo na nás. Toto bol jeden z najkrajších zážitkov na celej trase. Po nájazde oviec sa naplno venujeme nášmu najbližšiemu cieľu.

Vrchol Ploskej nevidíme, širokou cestou stúpame k nemu. Ľuboš nasadzuje svoje tempo, trochu nám odbieha, my so Zuzanou debatujeme a stúpame za ním. O chvíľu sa rozprávam sám so sebou, pretože aj ona trochu zvoľnila tempo. Po pol hodine sa stretávame na rozľahlom vrchole a opäť rozmýšľam, či by sa sem zmestilo futbalové ihrisko. Rozhliadame sa na všetky strany a pozorujeme trasu, ktorú sme prešli včera a čo nás čaká ešte dnes. Borišov je na dosah, trochu ďalej Čierny kameň a vzadu Rakytov. Schádzame z Ploskej na Chatu pod Borišovom, najprv v duchu, potom nahlas nadávame, že sme ju mohli najprv traverzovať z juhu a potom vyjsť na ňu. Keďže severný traverz je len 60 m pod vrcholom, čaká nás opäť pekný stupák. Na chate odkladáme batohy, dáme si jedno posilňujúce pivko a naľahko stúpame na Borišov.

Cestou hore nám trochu preplo a skúšame vyjsť čo najrýchlejšie. Testujeme, či by sme uspeli v behu na Borišov. Z pamäte lovím, že čas najlepších býva kdesi okolo 15 minút, my to stíhame za 18 minút. Hore sa nadúvame, akí sme len rýchli. O to väčšie je sklamanie na chate, kde sa dočítame, že najlepšie časy sú okolo 7 minút. Na vrchu Borišova sa rozhliadame, fotíme a cítim svoje malé víťazstvo, že som sa sem dostal. Pred rokmi kvôli problémom s achilovkami bol pre mňa problém prejsť na turistike 15 km. Borišov sa mi vtedy zdal vzdialený a nedostupný ako dievča v pesničke od Teamu. Naspäť na chatu prichádzame presne v čase obeda. Objednáme si kapustnicu s pivom a pri obede debatujeme, čo nás dnes čaká. Nocľah máme naplánovaný niekde pri hoteli Smrekovica, v oblasti bývalého kameňolomu, je to vraj povolené. Ľuboš sa pri debate s turistami dozvedá, že by bolo možné sa ubytovať vo vojenskej zotavovni Smrekovica. Vraj je na recepcii veľmi milá pani, s ktorou sa dá dohodnúť. Rozmýšľame aj nad touto možnosťou, ale rozhodli sme sa ju riešiť až na mieste.

Lúčime sa s chatou a chystáme sa opäť na Ploskú, tentokrát traverzom po zelenej do sedla Ploskej. Ploská je z každej strany mohutný a rozľahlý vrch, sme radi, že ho máme za sebou. A pred sebou ďalšiu perlu Veľkej Fatry – Čierny kameň. V sedle Ploskej si dávame malú pauzu na jeho popozeranie, ale o chvíľu sme na ďalšej ceste stále po zelenej smer Minčol a Rakytov. Prales Čierneho kameňa je krásny, zachovalý, oproti nám ide pár pešiakov a jeden cyklista. Onedlho sme na lúkach pred Minčolom, na ktorej si vyberáme vianočné stromčeky. Rakytov pred nami pomaly rastie, ale ešte nás čaká traverz Minčola. Aj na jeho severnej časti je pekný zachovalý ihličnatý les. Pri spätnom pohľade vidíme ako na dlani Čierny kameň, Ploskú a Borišov. Hlavne Borišov sa zdá vzdialený, pritom sme sa po ňom pred pár hodinami prechádzali.

Vychádzame z lesa a Rakytov sa nám ukáže v celej kráse. Nuž, čo nás čaká, to nás neminie, schádzame do Južného Rakytovského sedla a cez skalnú bránu sa púšťame opäť do kopca. Každým krokom sme vyššie a zasa máme nové pohľady na Veľkú Fatru. Keď sme zazreli vrcholový kríž, hneď sa nám išlo ľahšie. Na vrchu zhadzujeme batohy a púšťame sa do varenia olovrantu. Je päť hodín po obede, trochu sa ochladilo, teplá polievka nás zahreje a pridá optimizmus na cestu. Začíname cítiť kolená, chrbty, trochu sa naťahujeme a polihujeme na karimatkách. Až z vrcholu Rakytova začíname viac vnímať druhú vetvu veľkofatranského hrebeňa cez Šoproň, Javorinu a Kľak. Po odpočinku a zateplení sa chystáme na zostup do Severného Rakytovského sedla. Zostup sa nám zdá ešte horší ako výstup, našťastie máme paličky, ktorými brzdíme rýchle ubúdanie výšky. Konečne sme dole a osobne sa teším na pralesy Tanečnice a Skalnej Alpy. Mám veľmi rád úzke chodníky vedúce cez hustý voňavý ihličnatý les. Tento úsek si doslova vychutnávam, pri spätnom pohľade výhľadom dominuje Rakytov a Tanečnica.

Traverzom Skalnej Alpy sa dostávame k poslednému dnešnému stádu ovečiek a odpočívajúcemu bačovi. O 18.45 stojíme pred bývalým hotelom Smrekovica, pri kameňolome hľadáme vhodné miesto na nocovanie. Máme však dosť času, preto sa vyberieme na skusy do zotavovne. Milá pani asi medzitým odišla, lebo recepčná nás krásne vyprevadila z budovy i areálu zotavovne. V už zatvorenej reštaurácii nám namiesto piva dovolia natankovať aspoň vodu a odchádzame preč. Keďže sa pomaly stmieva, zložíme sa na rovnom mieste vhodnom na stavbu prístreška na spanie. Popri stavaní tábora zohrievame vodu na večeru a vybaľujeme veci na nocľah. Po večeri zaľahneme do spacákov pod tarpy a pri debate, čo sme zažili a čo nás čaká zajtra, jeden po druhom zaspávame.

3. deň

Smrekovica – Jánošíkova kolkáreň – Vyšné Šiprúnske sedlo – sedlo pod Vtáčnikom – Vlkolínec – Sidorovo – Ružomberok

(stúpanie 634 m, 19 km)

Ráno ma budí chlad a voda kvapkajúca z tarpu na hlavu. Preberáme sa, naťahujeme stuhnuté svaly a kosti. Navaríme si raňajky, pobalíme tábor, upraceme a chystáme sa na posledný diel hrebeňovky. Opäť po zelenej, po ktorej dnes pôjdeme až do sedla pod Sidorovom, prichádzame do zotavovne Smrekovica, pýtame sa recepčnej, či nás pustí na WC. V žiadnom prípade, v hoteli môže byť iba toľko ľudí, koľko je nahlásených ubytovaných ľudí. Ak žena na WC nepustí ženu, tak to už nechápem vôbec. Zaťukáme si na čelo a ideme preč. Ale aspoň tu do koša vyhodíme všetok odpad, čo sa nám cestou nahromadil.

Smutné ráno nám o chvíľu rozveselí časť cesty Jánošíkovou kolkárňou. Vidno, že tu medvede nechovajú, toľko čučoriedok som už dávno nevidel. Nevieme sa odpútať od chodníka, ruky aj ústa máme modré. Ľuboš nás však začne poháňať, musí stihnúť večerný vlak o 18.25 z Ružomberka do Trnavy, lebo sa musí dostaviť na oslavu. Kopneme teda do vrtule, aby sme získali čas aj na prehliadku Vlkolínca. Lúčnymi a lesnými chodníkmi sa dostávame k Vyšnému Šiprúňskemu sedlu, kde sa na veľkej lúke voľne pasú kravy a býky. Na konci lúky by mal byť závrt na Šiprúni, avšak je zarastený vegetáciou, nič z neho nevidno.

Úzkym lesným chodníkom zostupujeme na širšiu zvážnicu, ktorá nás privedie do sedla pod Vtáčnikom. Je pravé poludnie a stretávame prvých turistov dňa. Cesta do Vlkolínca pokračuje asfaltkou, preto si dávame prestávku na vodu a prezutie do pohodlnejších tenisiek. Spočiatku je cesta dosť rozbitá, po čase sa trochu znormalizuje. Stretávame čoraz viac ľudí, znak, že sa blížime k Malinému brdu a Vlkolíncu. Čas máme dobrý, Ľuboš nám dovoľuje návštevu dedinky a obed v reštaurácii. Zo sedla pod Sidorovom zostupujeme žltou značkou po „cyklotrase“ do Vlkolínca. Kto cestu vyznačil ako cyklotrasu, tomu by som dal za trest denne vytlačiť bicykel desať ráz hore a spustiť sa na ňom späť. Neviem, či je cesta rozbitá po dažďoch, alebo po prechode tanku, ale máme problém po svojich, nieto ešte na bicykloch.

Prichádzame do Vlkolínca, naše prvé kroky mieria do reštaurácie, kde si hneď objednáme 2P – pirohy a pivo. Batohy odkladáme na blízky briežok a z lavičky sledujeme dnešný najťažší cieľ – Sidorovo. Ľubovi sa nezdajú časy, stále brble, že nestíhame vlak. Ukľudňujem ho, že čas máme dobrý, nech je v pohode. Po obede ešte stíhame niečo sladké a kávu. Chceme ísť na prehliadku Vlkolínca, batohy sa nám však nechce vliecť, keď tak pekne ležia na trávičke. Partia od vedľajšieho stola sa núka, že nám ich postráži. Ponuku prijímame a ideme popozerať našu asi najznámejšiu pamiatku. Dedinka je maličká, domčeky krásne zachovalé. Prehliadka dlho netrvá, vraciame sa po batohy. Po strážnikoch ani nohy, ale batohy sú na mieste. Kto by chcel ukradnúť smradľavé veci...

Po žltej sa vraciame späť do sedla pod Sidorovom, kde by sme mali prejsť na červenú na Sidorovo a z neho až do Ružomberka. Ľubo stále sleduje čas a stále nestíha. Navrhujem mu teda nech ide do Ružomberka po zelenej, avšak odmieta s tým, že ideme spolu, ale hore na Sidorovo si musíme švihnúť. Zasa nám trochu prepína a na Sidorovo s plnou poľnou prichádzame za 25 minút. Hore preto máme čas sa trochu pokochať z vyhliadky, pozrieť si Vlkolínec zhora, dokonca i lavičku, na ktorej sme obedovali. Po usušení pokračujeme ďalej. Pomaly sa dostavuje únava, nikto z nás doteraz na takejto túre nebol.

Červená nás vedie ako po vlnovke raz hore, raz dole, ale časom vidíme prvé domy Ružomberka. Mysleli sme si, že onedlho sme v meste. Onedlho trvalo ešte hodinu, kým sme sa ocitli na lúke nad kalváriou. Pozeráme na hodiny, čas máme dobrý, len náš parťák je furt nepokojný a chcel by ísť rýchlejšie. Vchádzame do Ružomberka, v centre si dáme zmrzlinu, nech si cukrom ukľudní nervy a mostíkom cez Váh o 18-tej prichádzame na stanicu. Máme veľmi pohodlnú časovú rezervu na pivo a ešte pohodlnejšiu nám dávajú železnice s meškaním vlaku 20 minút. Ale už sme všetci v pohode, kľudní, že sme to zvládli. Nastupujeme do kupé, štikáme lístok a zamierime do reštauračného vozňa na ďalšie orosené. S počtom vypitých pív nám cesta ubieha veselšie a veselšie... Ale to je už iný príbeh.

Záver

Hrebeňovka Veľkej Fatry je jedným z najkrajších turistických pochodov na Slovensku. Je čo vidieť, je kam sa obzerať. Dá sa zvládnuť za 2 dni, ale aj za viac podľa plánovania a času. My sme si zvolili trojdňové pomalšie tempo s prespávaním na útulniach či pod celtou / tarpom. Pri plánovaní nocľahu rátajte s viacerými možnosťami, keďže prespávanie je povolené iba pri útulniach resp. bivakovanie pri nich. Prírodné krásy sa nedajú v jednom odseku opísať, Veľkú Fatru treba zažiť. Mňa si získala hneď prvou návštevou pred pár rokmi a určite sa vrátim, je tam stále čo pozerať. Lákavá je aj druhá na pohľad divokejšia turčianska vetva hrebeňa. Odporúčam všetkým, ktorí si chcú užiť spanie pod širákom, rozľahlé pohorie, hôľne či lesné a bralnaté vrchy.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek