Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pomník rodnej dedine
Pomník rodnej dedine Zatvoriť

Túra Zaniknuté dediny (9) – Selce a vodný tunel

Po čase sa vraciam opäť k sérii článkov o zaniknutých dedinách. Nebol to však zámer. Bola to náhoda, že cestou k vodnému tunelu sme natrafili na pomník dedine Selce, o ktorej som dovtedy netušila.

Vzdialenosť
17 km
Prevýšenie
+519 m stúpanie, -524 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 12.02.2022
Pohoria
Krupinská planina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 381 m n. m. východný traverz Pecnej stráne (Háj)
  • Najnižší bod: 226 m n. m. osada Koprovnica
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Doprava
Veľký Krtíš (bus) - Dolné Strháre-Selce-Dolina (bus)
Senné (bus) - Veľký Krtíš (bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Veľmi rada „cestujem prstom po mape“ a hľadám zaujímavé miesta. Takto som natrafila na vodný tunel. V hlave otázka: „Čo to môže byt?“ a hneď aj odpoveď: „To chcem vidieť!“ Problémom je však cestovanie. Vlaky do týchto končín nechodia vôbec a autobusy poriedko.

Manžel vymyslel celkom zaujímavú trasu, ja som poriešila cestovanie, napísala oznam kamarátom, kde ideme a že ak chcú, môžu sa pridať. Nerátala som s veľkým záujmom, veď 17 km je pre niektorých už za čiarou, cestovanie dlhé, cieľ - žiadny zaujímavý prírodný objekt a navyše síce február, ale všade plno blata ako v marci. O to väčší šok bol, keď sa nás nakoniec zozbieralo rovných dvadsať.

Keď som na šoféra vybafla názov zastávky – Dolné Strháre, Selce, Dolina, rázcestie – vyvalil na mňa oči a začal hľadať v strojčeku. Našiel, a zostal pobavený, keď si ďalší za mnou pýtali lístok do zastávky „Tam, kde tí ostatní!“

Vyhliadková jazda začína. Pre mnohých je to cesta úplne neznámym krajom. Pre mňa po Šuľu je to cesta známa, veď len pred mesiacom sme tu začínali jednu trasu. Ale od Šule, aj pre mňa cesta neznáma. Míňajú sa dedinky s názvami Príboj, Senné, Brusník, Horná Strehová, Slovenské Kľačany, Dolná Strehová, Bukovec, Pôtor a konečne naša zastávka s dlhým názvom. Dlhý názov - krátka osada, vlastne len pár chalúp. Kráčame asfaltkou asi pol kilometra na sever a odtiaľ sa chceme dostať lesnou cestou na červenú značku. Do Horných Strhár by sa dalo prejsť aj asfaltovou cestou, ale to nás vôbec neláka a blatisté poľné cesty tiež nie sú to pravé orechové. Veď na konci trasy si ich ešte užijeme!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Trasa

Dolné Strháre, Selce, Dolina rázc. – Selce – Pod Babkou – Pieskovňa – Horné Strháre – Vodný tunel, vpust – hrebeň Chalásky – Vodný tunel, výpust – Koprovnica – Senné

Selce

Po pol kilometri prichádzame k chatovej osade a pred ňou stojí malý pomníček. Ľubko mi už z diaľky kričí, že mám námet na ďalší článok. Čítam text na pomníčku a prišlo mi smutno. Veď sa to nestalo v ďalekej minulosti, ale „za môjho života.“

O dedine a udalosti som nepočula, a tak som sa doma vrhla na internet, no aj ten bol skúpy na slovo. Pár suchých, neosobných viet. Dedinu nezničila vojna, choroby či požiar, ale takzvaný pokrok. Dedina tu stála 700 rokov, najskôr len malá osada, no postupne sa rozrástla na samostatnú dedinu. Keď sa v 19. storočí začalo v okolí Modrého Kameňa dolovať hnedé uhlie, nemohol nikto tušiť, čo to bude znamenať pre dedinu. Zo začiatku sa dolovalo povrchovou ťažbou a keď sa zdroj vyčerpal, otvorilo sa ďalšie ložisko. V roku 1962 sa s veľkou slávou otvorila Baňa Dolina, asi 3 km južne od Seliec. V tom čase to bol druhý najmodernejší banský závod na Slovensku. Tu sa už dolovalo moderne, hlboko v podzemí. V 80–tych rokoch bola baňa živiteľkou celej doliny, zamestnávala okolo 2000 ľudí. Roky išli a baňa sa rozširovala na sever až sa dostali banské polia do blízkosti dediny a bolo nutné ju vysťahovať. V roku 1976 začalo vysťahovanie a v roku 1981 bola obec zrovnaná so zemou. Dnes je na jej mieste záhradkárska osada a malý kamenný pomníček.

Paradoxom je, že o 20 rokov prestáva byť baňa rentabilná, štát ju viackrát zachraňoval, no v máji roku 2015 bola definitívne zatvorená. A z bohatej doliny sa stala dolina hladová!

Pod Babkou - blatom k červenej značke

Lesná cesta do lokality Pod Babkou bola celkom široká, po okrajoch však zarastená černičím. Jóój, ale stred cesty samé blato! Nebol to dlhý úsek, ale aj tak každú chvíľu niekto zastal, aby papekom zhodil z topánok kilo blata. Slniečko pripekalo, a tak sme postupne okrem blata zhadzovali aj oblečenie.

Vyššie sme sa síce blata zbavili, ale okraj lúky bol doširoka zarastený trninami a prebiť sa cez ne bolo dosť bolestivé. Vydýchli sme si až na červenej značke. Vedie pohodlnou, ešte nezarastenou zvážnicou a blatistých úsekov bolo minimálne. Po hodinke relaxačnej chôdze nás cesta priviedla k pieskovni.

Pieskovňa

V treťohorách sa v týchto miestach rozlievalo more. Podľa úlomkovitých fosílii odborníci usúdili, že tu bola hlbšia prílivovo–odlivová zóna s pomerne veľkou silou prúdov. Pre obyčajných ľudí je zaujímavé hlavne to, že sa tu našli zuby žralokov dosahujúce až 6 cm. Ale pieskovňa je zaujímavá aj bez toho, že by človek rozkopával stenu a hľadal tam nejaký zub. Mohutnú stenu tvoria vodorovne usadené pieskové vrstvy rôznej farebnosti. Predstava, že sa nachádzam na dne mora, je pre mňa fascinujúca.

Čo ma však fascinovalo oveľa viac, bol zvuk. Zvuk uvoľňujúceho sa a padajúceho piesku. Odišla som od skupiny ďalej pod stenu, nafotiť pár detailov a zaujal ma neznámy tichučký zvuk. Keď človek zavrel oči znel priam hororovo. Zrnká piesku sa uvoľňovali zo steny jednotlivo, alebo v skupinkách a pri kotúľaní sa po stene vydávajú ťažko opísateľný zvuk. Tichučký, ale takmer výstražný! Chceli sme sem len nakuknúť, ale nakoniec sme tu strávili aspoň pol hodinu.

Horné Strháre

Pieskovňa patrí obci Horné Strháre. Teraz kráčame cestou k nej. Ženy sme sa v lese trochu zdržali a vidíme, že chlapi nepokračujú, ale sa zhrčili pred jedným domom. Všetci mali blažené úsmevy na tvári, a tak sme boli zvedavé, čo ich tak potešilo. No čuduj sa svete, na malom domčeku tabuľa s nápisom - Pestiteľský liehovar, RAKYTA spol. s. r. o., Horné Strháre. Nezameniteľný pach, alebo ak chcete vôňu, bolo dobre cítiť aj cez zavreté okenice.

Obec Horné Strháre však zaujala aj iným. V obci sa zachovalo niekoľko domov obnovených v pôvodnom štýle. Domy majú z dvoch strán gánok lemovaný murovanými alebo drevenými stĺpmi. Hneď oproti obecnému úradu sú dva takéto domy, veľmi pekne obnovené.

Kráčame k dolnému okraju obce k vpustu vodného tunela. Cestou sa letmo pristavíme pri kamennom domčeku, ktorý, žiaľ, už dožíva, chvíľku tiež pri pomníku dvom obetiam II. svetovej vojny, potešia nás aj poníky za ohradou a o chvíľu sme pri vodnom tuneli.

Vodný tunel

O vodných tuneloch vie obyčajný človek málo. Väčšinou sa stavajú pre potreby baní a elektrární a pre verejnosť sú nedostupné. Aj tento tunel bol postavený pre potreby baní, ale Baňa Dolina zanikla a on zostal ako technická pamiatka, dávno neplniaca svoj pôvodný účel.

Tunel postavili na ochranu banských diel pred prívalovými vodami. Začal sa stavať koncom päťdesiatych rokov a dokončený bol začiatkom šesťdesiatych rokov (údaje na internete sa líšia). Vody Starej rieky previedli tunelom popod hrebeň Chalásky do susednej doliny Koprovnice. V pôvodnom koryte zostala len časť vody a ďalej tečie ako rameno Starej rieky k obci Pôtor.

Zato maličký potok Koprovnica po pribratí vôd Starej rieky zdedil názov Stará rieka. 150 rokov bol život regiónu spojený s baníctvom. Bane a baníctvo zasiahlo výrazne nielen do života ľudí v tomto kraji, ale aj do samotnej prírody. Ale život ide ďalej.

Prechod cez hrebeň Chalásky

Značka sa vracia naspäť do dediny a širokým oblúkom vychádza na hrebeň. Snažíme sa šetriť čas, pretože zo Senného nám ide posledný autobus dve minúty pred štvrtou, a potom až do druhého dňa nič. A Senné - to je kraj sveta! Preto sme sa rozhodli vyjsť na hrebeň starou lesnou cestou ponad vodný tunel. Vyšli sme vedľa remízky na lúku pod lesom a tam sme sa rozložili a na slniečkom vyhriatej lúke sme sa najedli. Na začiatku bola cesta dosť zarastená, aj padnutý strom sa našiel, no ďalej bola dobre priechodná, a tak sme za pol hodinku boli hore na hrebeni. Cestička hrebeňom bola veľmi príjemná, no značka sa zrazu zvrtla a poďme rovno dole svahom. Značenie bolo dobré, husté, ale chodník žiadny. A tak sme kľučkovali pomedzi stromy, ako sa komu dalo. Prišli sme rovno k vyústeniu vodného tunela.

Tak ako pri vpuste, aj tu sa hlavne fotografi snažili nájsť najvhodnejšiu pozíciu, aby bolo vidno svetlo na konci tunela. Našťastie, voda nebola hlboká, a tak nikomu nakoniec neločkalo v topánkach. Pofotili sme a pobrali sme sa ďalej.

Koprovnica

Prechádzame osadou a zisťujeme, že je to celkom zaujímavé miesto. Kedysi to bolo rekreačné stredisko pre zamestnancov Bane Dolina. Našťastie, neschátralo spolu so zánikom bane. Je tu menšia chatová oblasť a funkčný hotel, ktorý organizuje rôzne spoločenské akcie. Ten sme, žiaľ, z časového dôvodu museli obísť. Chatári však toto miesto určite milujú. Veď ako ináč by tu mohla stáť takáto drevárnička? Za drevárničkou nás čakalo ďalšie milé prekvapenie. Cez Starú rieku je postavený reťazový mostík a za mostíkom je potrubie, ktoré je preklenuté železnými schodíkmi. Vychytávky ako vo veľkých turistických strediskách!

„Anabáza“ Koprovnica – Senné

Doteraz to bola veľmi pekná trasa, plná zaujímavostí. No od Koprovnice je to len dlhý nezáživný pochod do cieľa. Najskôr takmer 2 km asfaltom, našťastie cestou veľa áut nejazdí, a tak rozťahaní po celej šírke, krátili sme si čas družným rozhovorom. Prechod lesom do údolia Tisovníka bol v pohode, ale 3 km rozjazdenou a rozbahnenou poľnou cestou do Senného bol nočná mora.

Pred Senným sme sa všetci vrhli do potôčika Strehovica a snažili sme sa scivilizovať. Pre takéto príležitosti mám v batohu vždy malú hubku na riad a tou ide umývanie rýchlo, čo s radosťou využili aj kamaráti. Scivilizovaní sme prešli na zastávku. Krčma v Sennom, žiaľ, dávno nefunguje, a tak sme vytiahli z batohov všetky nedopité fľaštičky a akú–takú poživeň a hostili sme sa do príchodu autobusu.

Šofér, zvyknutý, že tu o takomto čase väčšinou nikto nenastupuje, ledva stihol ubrzdiť. So širokým úsmevom na tvári sa pýtal: „A vy ste sa tu kde vzali?“ No z neba sme nespadli, ale po vlastných sem prešli 17 km zo Seliec.

Záver

Večer som rozposlala kamarátom fotky z akcie a ich reakcie ma milo prekvapili. Napriek dĺžke, trninám, blatu a záveru bez piva si všetci túru pochvaľovali. Boli spokojní, že spoznali úplne neznámy kraj a videli cestou veľa zaujímavostí.

V suchom období to môže byť ešte príjemnejšie putovanie a dá sa prejsť celá trasa po značke. Buď začať v Modrom Kameni, alebo vo Veľkom Krtíši. No, ale to by sme neobjavili zaniknutú dedinu Selce!

Seriál o zaniknutých dedinách

Fotogaléria k článku

Najnovšie