Trasa

Vršatec, chata – Biely vrch, sedlo – Brezová, kaplnka – Pod Okršliskom, štátna hranica – lúka Horní seče – kríž pod vrchmi Tratihušť a Pyrtě – lúka Horní seče – Pod Okršliskom, štátna hranica – Brezová, kaplnka – Biely vrch, sedlo – Vršatec, chata

Od hotela Vršatec ku kaplnke Panny Márie Kráľovnej

Je nedeľa, kúsok po dvanástej. Konečne prichádzame do Vršatského Podhradia. Pol cesty z Bratislavy mrholilo, po snehu ani stopy, no 400 výškových metrov spravilo svoje a ocitáme sa v zimnej rozprávke. Všade bielo, okolo nuly a sneží. Aj cesta z Podhradia k hotelu Vršatec je krásne biela, až tak, že po zastavení na vyhýbanie sa s inými autami sa už nahor nepohneme. Vodič jedného zo schádzajúcich áut nás upokojuje, že hore je aj tak plno. Chvíľu ešte premýšľame, šaškujeme, až okolo nás prejde cúvajúci posypový traktor, za ktorým cúva ďalšie auto. Pridávame sa teda cúvajúc do cúvajúceho radu, s traktorom v čele je dosť veľká šanca, že nás nikto nedonúti znova zastaviť. Traktor to super rozrazil, aj trochu posypal, vďaka čomu zanedlho obúvame kúsok od hotela Vršatec bežky a po modrej značke „pajdáme“ po jemne posypanom parkovisku v ústrety zimnému dobrodružstvu.

Za hotelom sa chodník s modro-zelenou turistickou značkou a lyžiarskou stopou vnára do lesa a tabuľka na strome pripomína, že nie je úplne fajn stopu rozšliapať. Hoci stretávame asi rovnako veľa bežkárov ako peších, obe skupiny sa vzájomne rešpektujú a panuje tu príjemná človečina. Sem sa zmestíme všetci. Už pri hoteli, v okolí ktorého šantia šmýkajúce sa deti na saniach, boboch či lopatách, sa odkrývajú prvé výhľady. Ďalšie nás čakajú na lúkach za krátkym lesíkom a podobne sa lesné a výhľadové úseky striedajú počas celého výletu. Trasa je krásne rozmanitá, kľukatá, s miernymi stúpaniami a klesaniami. Stále je na čo sa pozerať, každú chvíľu je čo fotiť.

Daňou za príjemnú teplotu okolo nuly je lepkavý sneh, ktorý mierne kazí dojem z úvodu výletu. Mažeme teda lyže všetkým, čo máme, a postupne sa zdokonaľujeme v rôznych taktikách oklepávania snehu zo sklznice. V sedle pod Bielym vrchom to už máme celkom vymakané, takže si môžeme po ďalšom malebnom výhľade vychutnať pohodlný zjazd až ku kaplnke Panny Márie Kráľovnej, ktorá je pútnickým miestom. Pri kaplnke je prameň a vo svahu naproti množstvo lavičiek, kde možno posedieť a rozjímať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aj my sa tu zastavujeme potešiť nielen dušu, ale aj hladný žalúdok. Chlipkáme polievku a spomíname, ako sme sem pred necelými tromi rokmi došli s Lucinkou zo Sidónie a cestou späť sme sa zabávali lozením po balíku sena. Dnes sme tu len vo dvojici a užívame si, že aspoň chvíľočku nemusíme zohľadňovať aj detské záujmy. Je skvelé dojesť, dopiť a ísť. Bez reptania, bez presviedčania, bez vymýšľania. Vychutnávame si to.

Od kaplnky ku krížiku

Chvíľu sme trochu zmätení. Vieme, že máme ísť k Okršlisku, no stopa vedie smerom na Sidóniu. Skupinka okoloidúcich bežkárov v najlepších rokoch nás však upokojuje, že stopa sa stočí na Okršlisko a povedie „obrovským kopcom“, ktorý budeme musieť vyšliapať. Pritom ukazujú na malý svah presvitajúci cez lesík. Krátky zjazd nás privádza na peknú zasneženú lúku, popretkávanú viacerými stopami. Tiež si užívam tento spôsob brzdenia a príjemne „plávam“ čerstvým snehom až do sedielka, z ktorého nás čaká výstup na „obrovský kopec“. Lepkavý sneh tentokrát skvelo pomáha, nič nešmýka a po pohodovom stúpaní s peknými výhľadmi za chrbtom sa znova vnárame do lesa. Ešte predtým sa však pokocháme pohľadom na vykúkajúce charakteristicky rozorvané Vršatské bradlá.

Lesík pod Okršliskom má svoje čaro. Chodník so stopou je vlnitý, kľukatý, trochu rozprávkový, trochu trpaslíkový a veľmi príjemný. Na štátnej hranici vchádza na peknú lúku. Páči sa mi symbolika – hranica ľudí rozdeľuje, no chodník, stopa, vášeň a radosť ich spájajú. Na lúke je stopa dokonca 4-prúdová. Tu už nad symbolikou príliš nedumám, skôr ma to trochu mätie, neviem si vybrať, tak furt prestupujem z jednej stopy do druhej. V lese poniže lúky sa počet stôp našťastie umravňuje a zanedlho prichádzame na križovatku lesných ciest pod Holým vrchom, kde nás pre zmenu na chvíľu mätie pekne vyjazdená cesta do Nedašova. Rýchlo zisťujeme, že stopy na nej nie sú od lyží, ale od nejakého motorového vozidla. Drevený smerovník potvrdzuje, že máme pokračovať rovno ďalej po žltej značke, smer Holý vrch. Koniec-koncov, aj lyžiarska stopa tomu nasvedčuje a komu by aj to bolo málo, okrem Božej muky a lavice utopenej v snehu je na križovatke pekná turistická mapa. Podobné mapy nachádzame na viacerých križovatkách na moravskej strane hranice.

Stúpajúc lesom spočiatku dumáme, či nás cesta zavedie až na Holý vrch, no po malej chvíli sa naša stopa odpája od žltej značky a traverzom nás vedie na lúku Horní seče. V lese je cesta kľukatá, krátke výšľapy sa striedajú s trošku dlhšími, mierne strmšími zjazdmi. Lúka Horní seče má zas pripravené mierne stúpanie snehovou planinou, popretkávanou lyžiarskymi stopami. Hmm, to bude cestou späť zjazdík. Uprostred lúky, obklopená niekoľkými stromami, je učupená drevená chatka s menším prístreškom, kde sa dá v prípade potreby aspoň trošku schovať pred nečasom. Tento problém sa nás našťastie netýka, aj napriek predpovediam je počasie priaznivé, chvíľami posnežuje a sľubovaný silný vietor sa prejavuje len šumením stromov. Pri chatke sa odpájame zo stopy a robíme si krátku backcountry zachádzku na vrch lúky, odkiaľ sa odkrývajú malebné výhľady, či už na vykúkajúce Vršatské bradlá, vzdialenú Pálavu alebo blízke vŕšky nad Brumovom-Bylnicou.

Zjazd panenským snehom je mimoriadne príjemný, hoci trošku krátky. Netrvá dlho a znova sa napájame na stopu, ktorá nás privádza na bežkársku križovatku. Sme trochu prekvapení, nečakali sme, že budeme mať na výber. Okoloidúci nám našťastie ochotne vysvetľujú, že severnou cestou sa dostaneme do Brumova, južnou do Bylnice. Keďže nemáme ambíciu dosiahnuť ktorýkoľvek z týchto cieľov a vieme, že zanedlho sa budeme musieť otočiť, vyberáme si smer na Bylnicu, ktorý sa nám pri pohľade z vrchu lúky Horní seče zapáčil viac. Za krátkym zjazdom lesíkom vchádzame na ďalšiu malebnú lúku. Spočiatku je stopa zarezaná medzi vlnami nafúkaného snehu, o kúsok nižšie však už je na vyfúkanom snehu sotva badateľná. Príjemný sklon lúky sa stará o príjemný zjazd, okorenený výhľadmi na okolitú krajinu. Je tu krásne, kopaničiarsky kraj mám rada.

Zanedlho prichádzame k drevenému krížu, učupenému pod mohutnými stromami. Znova nás tu čaká známa mapa a aj čosi zasypané snehom, možno nejaké posedenie. Kríž aj so stromami sú však obohnané drôtom proti zvieratám, ktorý sa nám s lyžami (ani bez nich) preliezať nechce, bufet teda riešime "na stojáka" a rýchlo sa posilňujeme pred návratom. Toto bude naša dnešná konečná, pokročilý čas a stále celkom krátke dni nepustia.

Návrat

Vychladnutí po krátkej prestávke vítame mierne stúpanie lúkou, pričom pohľadom prechádzame náprotivný hrebienok, pod ktorým vedie zjazd do Brumova. Pôvodne sme si chceli spraviť krátku zachádzku aj týmto smerom, no napokon sa kvôli času rozhodujeme radšej pre skorší návrat, aj tak to vyzerá na čelovkový záver. Cestou späť vynechávame zachádzku na vrch lúky Horní seče, optimalizujeme čas a zo stopy vyliezame len na zjazd. Je luxusný, v rámci očakávaní. Na lúku teda pridávame dva páry čiar a zanedlho sa vnárame do lesíka na svahoch dvojvršia Holý vrch / Průklesy. Tento smer je viac o stúpaní, takže Viktorovi šikovne utekám. Mne totiž sneh lepí na lyže ďaleko lepšie než jemu, takže kým on bojuje s každým stúpaním, ja to s gučou snehu na sklznici dávam na pohodu. Vyjazdenú cestu na Nedašov teraz míňame len z rýchlika a o chvíľu sa vynárame na lúke so 4-prúdovou stopu pri hranici.

Cesta späť nám ubieha rýchlo – trasu poznáme, fotiť sa mi v šere nechce a nejako sme si s lepkavým snehom na seba zvykli. Viktor ešte premazáva, či to náhodou nepomôže, a späť na slovenskej strane sa čoskoro kľukatíme v „trpaslíkovom“ lesíku pod Okršliskom, ktorý s ubúdajúcim svetlom pôsobí vcelku tajomne. Za ním nás čaká zjazd „obrovským kopcom“, na ktorý sa tešíme. Poslednýkrát si dnes „zaplávame“ v mäkkom snehu, predtým však ešte dotlačíme zvyšky proviantu, hore na lúke s posledným výhľadom, ktorý ešte ako-tak vidíme. Sme ale kľudní, vieme, že toto je posledný väčší zjazd a potom nás čakajú prakticky len výšľapy, a tie dáme aj s mojou sliepňajúcou čelovkou.

Zjazd je v rámci očakávaní veľmi príjemný, lúka má ideálny sklon na to pustiť to šusom v hlbokom snehu. Z pravej strany nás chráni les, takže ani nevieme, že vietor medzičasom nabral na sile. Dole v sedle začína byť nepríjemne zima, zboku nás ošľaháva vietor, nesúci snehové vločky. Presúvajú sa krajinou a šikovne zafúkavajú stopu, takže chvíľami ideme len po pamäti. Našťastie je terén orientačne nenáročný a ku kaplnke Brezová prichádzame bez akéhokoľvek zaváhania. Biely vrch, v ktorého svahoch kaplnka stojí, nás chráni pred vetrom, vďaka čomu nás čaká príjemné stúpanie pri svetle čeloviek. V sedle pod Bielym vrchom sa situácia mení a vietor ukazuje svoju silu. Rozrážame záveje, vanúci sneh nás pichá v očiach a čelovky ho skvele osvetľujú. Rýchlo zisťujem, že zacloniť si rukou oči pred snehom znamená zároveň zatieniť si málo svetla, ktoré moja čelovka produkuje. Niet nad vlastnú skúsenosť. Našťastie ideme po náveternom svahu len chvíľu, a keď sa cesta stočí prudko doľava, môžeme si vydýchnuť. Tu nás čaká len krátky zjazd k hotelu a sme na parkovisku. Poslední sánkari, nakladajúci veci do auta, sa nás ešte pýtajú, či je ďalej dobrý sneh, a my len pritakávame. Dobrý bol nielen sneh, skvelý bol celý výlet.

Úzke sedlo tu hore neoddeľuje len Vršatské hradné bralo od vrchu Javorník, ale aj našu mestskú každodennosť od kopaničiarskej romantiky. Je skvelé môcť aspoň na chvíľu odložiť pomyselný batoh plný každodenných starostí, nechať ho za skalnou bránou, vziať na chrbát batoh s čajom a teplou polievkou, nasadiť na nohy lyže (alebo aj nie) a putovať krásnou priateľskou krajinou. A čo je úplne dokonalé, z Bratislavy sa to dá stihnúť aj na poldňovú „priepustku“.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek