Rysy sú situované v hlavnom tatranskom hrebeni, takpovediac uprostred Tatier, čo pri ich výške sľubuje zaujímavé výhľady. Pri pohľade do mapy ležia v mieste, v ktorom sa hranica medzi Slovenskom a Poľskom najviac vrezáva do nášho územia. Štít má dva hlavné, blízko seba ležiace vrcholy. Nižší, severozápadný, meria 2499 m a leží presne na hranici, je na ňom osadený aj klasický hraničný pätník. Vyšší bod (2503 m) je vzdialený zhruba 40 metrov juhovýchodným smerom. Rysy ako najvyšší turistickou značkou prístupný štít je pochopiteľne aj najnavštevovanejší. O to viac, že naň vedie značka aj z opačnej, poľskej strany. To bude asi aj jeho najväčšia nevýhoda. Počas mojich niekoľkých návštev okolitých štítov boli Rysy vždy doslova obsypané turistami.

Trasa

Popradské pleso, zastávka TEŽ – Nad Popradským plesom – Nad Žabím potokom – Chata pod Rysmi – Rysy a späť

Povzbudení úspešným premiérovým zdolaním Kôprovského štítu, rozhodli sme sa kuť železo za horúca. Nechali sme si dva dni na nevyhnutnú regeneráciu a na tretí deň ráno, ešte za tmy, opäť sedíme v aute a uháňame smer Tatry. Po východe slnka sme opäť pri zastávke Popradské pleso a za ranného chladu trielime hore po asfaltke. Dnešný cieľ je jasný od začiatku – žiadne čiastočné výkony v pláne nie sú – ide sa rovno na vrchol. Čakajú nás Rysy, kde okrem nás bol hádam každý, vrátane Lenina. Prvý krátky oddych s malým občerstvením máme nad Popradským plesom. O pol hodinku odbočujeme z dna Mengusovskej doliny a začíname výstup k Žabím plesám. Po serpentínach sa do zatienenej Kotliny Žabích plies dostávame zhruba za hodinku. Tu dokončujeme raňajky za neustáleho obdivovania zrkadlenia okolitých štítov, nasvietených ranným slnkom, na hladine Veľkého Žabieho plesa. Potiaľ sme už raz došli, odtiaľ je to pre nás premiéra.

Zápcha a toaleta s najlepším výhľadom

Chodník sa začína dvíhať čoraz strmšie, až sa po štvrťhodinke dostávame k skalnému prahu s kovovými pomôckami. Napriek tomu, že tu ešte nepanuje veľká premávka, dve hlasité dámy majú evidentne problém sa cez miesto prebiť a začína sa za nimi vytvárať malá zápcha. Manželku nechávam na kovových schodoch a ja sa inšpirujem jedným chlapíkom, ktorý to podišiel zospodu. Idem v jeho stopách a keďže je šikmá skala suchá, nie je to žiadny problém. Predbehol som síce manželku, teraz ju musím čakať, ale aspoň som neprispel do narastajúceho radu. Dámam sa operácia nakoniec úspešne podarila a zápcha sa raz dva stratila. Ako vstupujeme do Dolinky pod Váhou, ocitáme sa dnes po prvýkrát na slnku. Pomerne strmý chodník nás po trištvrte hodine (od Žabích plies) privádza k Chate pod Rysmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tu zažívam asi najdlhšiu prestávku, akú som si kedy v Tatrách počas výstupu doprial. Dôvod je prozaický – rad pred toaletou údajne s najlepším výhľadom. Neviem, neoproboval som. Len si tu tak sedím pod chatou, čakám a pri tom obdivujem hru svetla a tieňa na severnom svahu Veľkej Kôpky. To je štít na dolnom okraji Dolinky pod Váhou, najvyšší bod Popradského hrebeňa, dvíhajúceho sa priamo od Popradského plesa. Ďalej sa snažím identifikovať, ktorýže to nízkotatranský vrchol vykukuje ponad sedlo medzi Malou a Prednou Baštou v hrebeni Bášt. Vychádza mi to na Ďumbier a Štiavnicu. No a v neposlednom rade sondujem, koľko to asi bude ešte do sedla Váha, ktoré vidím nad sebou. Celkovo ale musím skonštatovať, že Dolinka pod Váhou je jedno z najmenej atraktívnych miest, na ktoré som v Tatrách zablúdil.

Nakoniec som sa dočkal a môžeme pokračovať vo výstupe. Do sedla Váha to je menej ako polhodinka nevábnym šutroviskom. Počas kratučkej prestávky obdivujeme prvé dnešné naozajstné výhľady. Spätný pohľad nám odhaľuje Chatu pod Rysmi ako Noemovu archu čakajúcu na svetovú povodeň vysoko v horách – slovenská verzia scén z filmu 2012. Pohľad na druhú stranu sedla, ponad Ťažkú dolinu, je ešte úchvatnejší a farebnejší. Vrchol Rysov však je odtiaľ na dohľad, je preto zrejmé, že výhľady budú podobné, no budú kruhové a k dobru budeme mať 165 výškových metrov. Mašírujeme teda hneď ďalej.

Obed s fantastickými výhľadmi

Chodník stúpa sutinovým svahom, asi o 50 výškových metrov vyššie prechádza blízko Kopy nad Váhou (2384 m). Je to v podstate vyhliadková terasa, pár krokov odbočky doprava ponúkne ešte dramatickejší pohľad do hĺbok Ťažkej doliny a tatranskú scenériu za ňou. O ďalších zhruba 50 výškových metrov vyššie chodník pretína hrebeň spadajúci z Rysov smerom k Žabím plesám a z južného svahu prechádza na západný. Miesto ponúka krásne výhľady ponad Kotlinu Žabích plies na západnú tatranskú scenériu. Vrchol Rysov je pred nami, zreteľní sú aj jednotliví ľudia. Chodník spočiatku traverzuje svah takmer vodorovne, čím bližšie sa však dostávame pod vrchol, tým viac sa stáča strmo do svahu. Záverečný úsek je najnáročnejší, na pomoc musia prísť sem-tam aj ruky.

Chodník mieri do nevýrazného sedla medzi obomi hlavnými vrcholmi. Značka a drvivá väčšina turistov mieri na ľavý, severozápadný vrchol. Asi preto, že je ľahšie dosiahnuteľný. Na vrchole je tesno, ale s tým som rátal a sme na to mentálne pripravení. Kôprovský štít pred tromi dňami bol v porovnaní s týmto vyľudnený. O to viac ma pobavila hlasná reakcia jedného, asi pravidelného návštevníka Rysov, ktorý prišiel tesne po nás a zvolal: „Už dávno som nevidel tak málo ľudí na Rysoch!“ Musím sa však priznať, že v kútiku duše som s tým trochu rátal. Chodník z poľskej strany je totiž kvôli rekonštrukcii uzavretý a to sa jednoducho musí nejako prejaviť. Napriek tomu si takmer nemáme kde sadnúť a na spoločnú vrcholovku pri hraničnom pätníku treba anjelskú trpezlivosť.

Takže sa uvelebíme kdesi na okraji s výhľadom na Morské oko a Ťažkú dolinu a vychutnávame si turistický obed s fantastickými výhľadmi. Samotná poloha Rysov v strede Tatier, mierne excentricky vysunutá na sever, sľubuje pri ich výške krásne výhľady. Skutočnosť však prekonala moje očakávania. Výhľady z Rysov sú jednoducho úchvatné a patria k tomu najlepšiemu, čo som zatiaľ videl. Obzvlášť musím vyzdvihnúť východný obzor – Lomnická skupina ponad Ťažkú a Bielovodskú dolinu je jednoducho nádherná a žiadna fotka nedokáže plne vystihnúť priestorové rozmery panorámy. Po prvýkrát vo svojom živote vidím dvojicu poľských megaplies a neskutočné severné zrázy Mengusovských štítov spadajúce k nim. Je to úchvatný pohľad. Krásny je tiež pohľad na západnú, krivánsku stranu Tatier. Jednoducho paráda. Jediný výhľad, v ktorom Rysy nestíhajú, je do našej krajiny. Dôvodom je Vysoká, neďaleký mohutný štít, vyšší len o približne 50 metrov, je to však ekvivalent 17-poschodového vežiaku. Dnes však ani nie sú podmienky na pekné výhľady dole do krajiny, panuje tam príliš veľký opar, takže nemám čo ľutovať. O to viac sa môžeme sústrediť na samotné Tatry.

Zostup

Pred zostupom využívam opatrné manželkino tempo a vybehnem aj na druhý, hlavný vrchol Rysov. Po druhýkrát v živote sa dostávam nad hranicu 2500 m, aj keď len pár metrov. Odtiaľ nie je vidieť Morské oko, zato pohľad na Gerlachovský štít, pod ním Gánok (Ganek) s jeho typickou galériou, ponad Ťažkú dolinu je fantastický. Rozhodne sa oplatí sem vyštverať. A navyše tu panuje kľud, okrem mňa sú tu len nejakí traja, takže miesta je dosť. Z vrcholu vidím dole aj sedlo Váha, kam už hodnú chvíľu mieri moja drahá polovička, takže koniec výhľadom z Rysov a poberám sa za ňou.

Tempo zostupu máme pozvoľné a keďže chodník nie je nejako náročný, mám dostatočný priestor na nasávanie okolitých scenérií. Obligátna zastávka na chate, nezvyčajne prázdne kovové pomôcky na skalnom prahu, nemožnosť pekne odfotiť Žabie plesá – ráno v tieni, teraz v protisvetle – to je tak všetko, čo si vybavujem zo zostupu.

K autu sme nedošli rýchlo, ale šťastne a cestou domov si navzájom gratulujeme, že ešte nepatríme do starého železa, aj keď máme spolu takmer 100 rokov. Kôprovský štít a Rysy za tri dni, budeme mať na čo spomínať pri listovaní (preklikávaní) fotoalbumov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek