Žiar - Zniev, 965 m (15. 08. 2020)

Rozlohou relatívne malé pohorie Žiar, ktoré sa nachádza medzi Hornonitrianskou kotlinou na západe a Turčianskou kotlinou na východe, na severe hraničí s Malou Fatrou, na juhovýchode s Kremnickými vrchmi a na juhu s pohorím Vtáčnik. Najvyšším vrchom sú Chlieviská s výškou 1024,4 m, avšak nevedie naň turisticky značený chodník. Preto je v rámci plnenia podmienok TTO NVSP určený na návštevu vrchol Zniev. V rámci letnej rodinnej dovolenky v Turci sme si ako jeden z cieľov vybrali aj vrchol Zniev. Náš výstup sa začal v obci Kláštor pod Znievom, kde sa práve konala miestna púť na kalváriu ku kostolu sv. Kríža. Zelená značka vedie z obce až na vrchol Zniev, kde končí.

Výstup aj zostup teda budeme absolvovať po rovnakej trase, pretože na vrchol nevedie žiadna ďalšia značka. Po prejdení obcou prechádzame okolo cintorína, ktorý sa nachádza v obkľúčení veľkých lúk, ktoré hraničia s pekným lesom. Pri kaplnke sv. Huberta sa rozdeľuje chodník, pričom vpravo vedie značený chodník a vľavo vedie cestička pomedzi jednotlivé zastavenia na kalvárii a vrcholí práve pri spomínanom kostole. Keďže sa práve konali slávnosti, rozhodli sme, že práve touto cestičkou sa vrátime späť. Teraz však pokračujeme chodníkom ďalej, obchádzame súkromnú strelnicu, z ktorej sa aj teraz ozývala streľba a postupne začína chodník naberať na príkrosti. Zniev si dnes vybralo za svoj cieľ viacero skupín turistov, stretáme veľa rodín s deťmi, a teda náš najmladší syn nie je jediným dieťaťom na chodníku. Ich radostný krik sa nesie chodníkmi, ktoré chvíľu kratšími a chvíľu dlhšími serpentínami stúpajú ďalej. Chvíľku oddychu si doprajeme na prvom vyhliadkovom mieste, kde sa nám pomedzi stromy naskytne pohľad na Turiec.

Je však treba kráčať ďalej, ostatné dni sa vždy po obede prihnali búrkové mračná a výdatne poliali les aj lúky naokolo. Preto už teraz predpokladáme, že sa nebudeme na vrchole zdržiavať, ale pôjdeme rýchlejšie dolu. Avšak najskôr sa treba dostať na vrchol. Ďalším výstupom prejdeme okolo malej jaskyne a po chvíli sa zastavíme na krásnej Kláštornej vyhliadke. Naozaj stojí za to chvíľku tu postáť a vychutnať si krásne pohľady na Turiec a na Veľkú Fatru pred nami. Rovnako sa nám podobné výhľady naskytnú aj zo zrúcaniny hradu Zniev, ktorú však teraz obídeme a zastavíme sa na ňom až pri návrate z vrcholu. Od hradu totiž ešte treba vystúpiť pár metrov na samotný vrchol s malou lúčkou pod vrcholom.

Nachádzame si príjemné miesto na oddych a už sa nechávame uniesť pohľadom na Malú Fatru pred nami s naozaj krásnym pohľadom na ikonický vrchol Kľaku. Ukazujem deťom aj ďalšie vrcholy, ktoré sú pred nami ako na dlani, a keďže máme so sebou ďalekohľad, tak je možné na vrchole Kľaku vidieť veľa turistov. Je doslova obsypaný návštevníkmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri návrate z vrcholu navštevujeme zrúcaniny hradu Zniev, pri hľadaní najlepšieho miesta na spoločnú rodinnú fotografiu stúpim do relatívne čerstvého pozostatku trávenia jedného zo štvornohých návštevníkov a je to aj riadne cítiť. Ostatní sa mi smejú, tiež to beriem s úsmevom, no po chvíli, keď sa na obzore začnú približovať ťažké mračná, tak radšej opúšťame pekné miesto a začíname zostupovať. Stále veríme, že nás dážď nezastihne, no asi v polovici cesty, na jednom z miest, kde sa prechádza krížom cez lesnú cestu, bolo jasné, že sa dažďu nevyhneme. No nebol to postupný nárast intenzity, ale prišlo to rýchlejšie ako sme stačili natiahnuť naše pršiplášte cez hlavu. Neprekáža, ako stále hovorím deťom, nie je zlé počasie na turistiku, iba nepripravený turista.

Schádzame ďalej, chodník sa miestami poriadne šmýka, držím najmenšieho za ruku a v tom to prišlo. Na klzkom kameni som sa riadne šmykol, a keďže bolo klesanie ostrejšie, tak som ukážkovo pristál na zadku a stiahol som aj najmenšieho so mnou. Jemu sa nič nestalo, trošku sa zľakol, ale inak v poriadku. No horšie to bolo so mnou. Tvrdý pád na zadok, presne trafená kosť, ktorou končí chrbtica, znamenala pre mňa ďalšie tri mesiace bolesti pri každom pohybe. Nevraviac o tom, že asi mesiac som si nemohol poriadne sadnúť. Na kľude mi nepridala ani známa z turistiky, ktorej sa stalo podobné minulý rok a vravela, že ešte aj po roku to cíti. No nejak bolo, nejak bude... Vedeli ste, že kostrč, to je kostička, čo ukončuje chrbticu, je vlastne náš zakrpatený chvostík?

Takže po páde už menej rýchlo, s väčšou dávkou opatrnosti, zalievaní poriadnym lejakom sme postupne schádzali dolu. Dážď ako prišiel, tak aj po dvadsiatich minútach ustal, znovu vyšlo slnko a mohli sme stiahnuť pršiplášte z našich spotených tiel. Dážď vyhnal ľudí aj z ulíc Kláštora pod Znievom, a tak sme ešte strávili pár chvíľ skúmaním centra obce. Pekný rodinný výlet sme zakončili v Turčianskych Tepliciach.

Opäť môžem uvedený vrchol a cestu naň vrelo odporúčať, výhľady na turčiansku stranu s Veľkou Fatrou na jednej strane a na Malú Fatru na strane druhej určite stoja za jeden pekný poldeň v našej krásnej prírode. Aj malé pohorie, akým je Žiar, má svoje krásne miesta. Okrem Znievu určite odporúčam navštíviť Vyšehrad alebo si pekne prejsť celý úsek Cesty hrdinov SNP, začínajúc na Sklenianskych lúkach prejsť cez Vyšehrad a ukončiť trasu prechodu vo Fačkovskom sedle. Určite to stojí za to.

Súľovské vrchy - Žibrid, 867 m (27. 08. 2020)

Cestou na východ za krásami našej prírody som si povedal, že si odskočím na Žibrid. Po prestupe do osobnej lokálky na stanici v Žiline smerujem do obce Zbyňov. Idem sám, tak si náležite cestu vychutnávam. Prekročím Rajčianku, ktorá sa vinie Rajeckou dolinou, prejdem obcou a pomaly začínam stúpať krásnym lesom Súľovských vrchov. V tejto časti sa dajú nájsť mnohé prírodné výtvory a ja si z nich vyberám Stratený budzogáň. Po prechode lúkami nad Zbyňovom vchádzam do lesa a po malej chvíli sa na križovatke Pod Kamenným dielom pripájam na NCH Stratený budzogáň, ktorý po chvíli opúšťa žltú značku. V očakávaní z predpokladanej nádhery samotného budzogáňa sa neviem krásy dočkať. No vyčkaj času, ako hus klasu, ako sa u nás hovorí. A veru, stálo to za to. Nádherný monument, ktorý pripomína budzogáň zapichnutý do zeme, z druhého pohľadu v ňom zasa vidím zavretú päsť, nezostáva nič dlžný svojej povesti. Je väčší a krajší ako som očakával z fotografií. Jeho mohutnosť ešte vynikne, ak vystúpim na náprotivný svah a pozerám sa na neho z hornej perspektívy. Ak mám vybrať jedno miesto v tejto časti Súľovských vrchov, tak voľba je jednoznačná, tu niet žiadnych pochýb.

No treba sa mi vybrať ďalej, a krásnym voňavým lesom kráčam ďalej stúpajúcim chodníčkom. Onedlho sa pripojím na zelenú značku, ktorá ma po pár krokoch privedie pod vrcholové bralo Žibridu. Aj keď samotné značenie je pod bralom na chodníku, odporúčam kratučký výlez absolvovať. Výhľady na celé horstvo pred sebou stoja určite za to. Z druhej strany značky prichádza ďalších pár turistov a keďže miesta na samotnom brale nie je nazvyš, posledným pohľadom sa rozlúčim a schádzam dolu.

Zrazu sa mi noha, na ktorej som stál, pošmykla a ani som sa nenazdal a rýchlym presunom, "skoropádom" som sa ocitol na chodníku pod bralom. Rýchlo sa obzriem okolo seba, či sa niekto nevhodne nepozerá, no keď nevidím nikoho, svoju hanbu si užijem sám. Vždy, keď si môžem vybrať, snažím sa vyberať výstupy a túry tak, aby som sa nemusel vracať rovnakým chodníkom. Tentoraz je to možné, a tak červenou značkou vykročím severným smerom, našťastie bez severného vetra. Pekným, aj keď prudším hrebienkom sa dostávam do sedla Patúch, kde odbočím vpravo na žltú značku, ktorá ma bude viesť späť na začiatok. Lesná cesta je tichá, niekde nikoho, keď sa zrazu niekde zdiaľky začne ozývať zvuk motora.

Nedá sa to pomýliť, ide o V3S alebo teda "vetriesku" plne naloženú drevom. O chvíľu ma dobehne a obehne, no nezaprela sa a svojím ťažkým naftovým výfukovým dymom mi „spríjemnila“ nasledujúcich niekoľko desiatok metrov. Nič to však nemení na mojej dobrej nálade a spokojnosti s pekným výstupom. Pred koncom túry stretám ďalšie dve partie turistov, ktorí si to namierili rovnakým smerom. Ani sa im nedivím, táto časť Súľovských vrchov je naozaj nádherná a odporúčam minimálne na vrchol Žibrid, cestou okolo Strateného budzogáňa si urobiť peknú poldennú túru. Určite neoľutujete. A choďte zo Žiliny miestnou lokálkou, to je zážitok naviac.

Kremnické vrchy - Flochová, 1318 m (26. 07. 2020)

Cestu na vrchol Flochová začíname v sedle Malý Šturec a to riadne tvrdo. Prudké stúpanie hneď od začiatku poriadne preverilo naše nohy a hlavne pľúca, avšak odmena vo forme krásneho výhľadu na Veľkú Fatru s masívom Krížnej na seba nenechala dlho čakať. Výškové metre utešene pribúdali, ale po stúpaní prišli úseky, na ktorých sme naopak veľmi prudkým klesaním draho nadobudnutú výšku opäť strácali. Takto sa to zopakovalo aspoň trikrát, pričom príkrosť, ako stúpania tak aj klesania bola naozaj veľká. Našťastie naše schopnosti nespadnúť boli silnejšie ako príťažlivosť zeme v kombinácii so šmykľavým povrchom, a tak sme sa úspešne vysporiadali s týmto úsekom.

Ešte na niektorých úsekoch bolo možné vzhliadnuť smerom k Veľkej Fatre, až sme sa dostali do časti, ktorá bola čím ďalej tým viac pokrytá čučoriedkami. Ale akými čučoriedkami. To bol chutný dezert, ktorého bolo primerane dosť a zároveň jednotlivé zrnká boli statočne veľké. Iba sme si dávali pozor, či náhodou nebude rovnaké kríky z opačnej strany oberať macko. Celý terén, ktorým sme kráčali až po sedlo Flochová, ba aj o dosť ďalej, bolo, ako povedal Stano, „medveďoidné“, a tak sme sa snažili naznačiť, že dnes nie sme zaujímavou skupinkou pre macka. Takto sme úspešne prešli aj vrcholovou časťou vrchu Svrčinník a mierili cestou ďalej.

Už pri zostupe do sedla Flochová sa obloha začínala meniť, pričom dobrú hodinku bolo v diaľke počuť hrmenie. Bolo nám jasné, že sa dažďu asi nevyhneme, no chceli sme túto chvíľu oddialiť, a tak, keď sa po chvíli znovu ukázalo slniečko, plní nádeje sme sa vybrali krátkou odbočkou z chodníka červenej značky smerom na najvyšší vrchol Kremnických vrchov, Flochovú. Chodník vedie v podstate vrcholovou rovinou, niekoľko spadnutých stromov na ceste nám nerobilo problém. Čo nám však robilo vrásky na čele, bol postupne začínajúci dážď, ktorý naberal na intenzite. S nedočkavosťou sme vyhliadali cieľ zachádzky, samotný vrchol, a aj keď sa to na mape zdalo kúsok, tak to reálne bolo takmer kilometer od sedla.

Podarilo sa nám nájsť vrcholovú tabuľku, rýchla fotografia tabuľky aj nás, a už sme rýchlymi krokmi, či skokmi a behom nabrali opačný smer. Po pár minútach sme úplne premočení našli parťáka Petra, ktorý nám schoval batohy pod stromy a sám pod jedným takým sedel obalený v pršiplášti a vytrvalo čakal. Iba čo sme si prehodili dolu tričká a natiahli pršiplášte, a už sme, aj pod vplyvom približujúcich sa bleskov, mierili na ďalšiu časť etapy, ktorá nás mala postupne priviesť do dnešného cieľa, ktorým je Kordícke sedlo, teda presne zrub Cabanka kúsok od červenej značky. Medzitým prestalo pršať a objavila sa jasná obloha a zohrievajúce lúče slnka. Nájsť zrub nebol žiadnym problémom a ako sme sa k nemu približovali, zvádzala nás myšlienka, že asi v ňom nebudeme sami.

Spoza strechy totiž vystupoval dym. Vtedy sme sa držali myšlienky, že nech tam nie je veľa ľudí, aby sme sa v pohode pomestili. Ako sme však prišli bližšie, ukázalo sa, že nie dym stúpa spoza strechy, ale priamo strecha sa „potila“ v lúčoch slnka po daždi. Priamo pred chatou, akoby vytekal spod terasy, sa nachádza výdatný prameň naozaj chutnej, studenej vody. Obišli sme teda chatu, našli vchod zabezpečený iba otočenými klincami, takže o chvíľu sme objavovali zrub zblízka.

Hoci na prvý pohľad nepôsobil úplne najlepšie, po pár krátkych minútach a oboznámení sa s jeho zákutiami, patrí asi k tomu najlepšiemu, čo sme počas našej cesty v rámci ubytovania v útulniach a zruboch našli. Na prízemí sa nachádzajú okrem vstupnej chodby miestnosť s drevom vhodným na kúrenie a ďalšia miestnosť, ktorej účel v čase našej návštevy bol v odkladaní nepotrebných vecí a vriec s odpadkami. Ďalšou miestnosťou je relatívne veľký priestor na sedenie, varenie, spanie, proste miestnosť pre všetko, niečo ako spoločenská miestnosť. Na poschodí zrubu sa nachádzajú dve miestnosti určené na spanie, v ideálnom prípade štyroch osôb, v prípade núdze mnohých ďalších. Podmienkou je však vlastný spacák. Sľúbil som si, že do týchto častí a na na útulňu sa určite vrátim.

Veľká Fatra - Ostredok, 1592 m (03. 08. 2019)

Začiatkom leta som začal pripravovať prechod hrebeňa Veľkej Fatry zo Starých Hôr do Ružomberka. V deň odchodu sme sa na začiatku v Starých Horách stretli jedenásti turisti, plne odhodlaní úspešne sa popasovať s výzvou, ktorá bola pred nami. Spolu sme boli dva a pol chlapa (Stano, syn Dhani a ja), všetky ostatné boli ženy, a dúfajúc v najlepšie sme vykročili a začali odkrajovať prvé metre. Na úvod nás čakalo niekoľko kilometrov po ceste smerom do Tureckej, čo však rýchlo ubehlo, keďže sme sa navzájom všetci nepoznali, a tak sme mali aspoň priestor si pár slovami navzájom niečo o sebe prezradiť.

V Tureckej sa začala cesta prudšie dvíhať, veď sme museli až na vrchol Krížnej vyšliapať od štartu takmer 1100 výškových metrov, dôsledkom čoho sa nám zrýchlil dych a tep. Prvý prudší úsek končil pri smerovníku Salašky, kde sme pri miestnom jazierku na malú chvíľu zastali. Prezliekol som sa do ľahšieho oblečenia a po spoločnej fotke sme mohli vyraziť. Ako hovorí Stano „…zbohom zdravý rozum…“ prudko hore svahom, pod starým vlekom, občas v lesíku, no zvyčajne po lúkach smerom k ďalšiemu priebežnému cieľu pod Líškou. Nielen ja som pekne fučal, noha striedala nohu, no príkrosť stúpania bola miestami impozantná.

S pár prestávkami, s prvými výhľadmi smerom späť, no aj smerom ku Krížnej, pričom po pravej strane výstupu nás sprevádzal pohľad na krásu Majerovej skaly, sme sa blížili k smerovníku. Prekvapivo najsilnejší v tejto časti boli dvaja najmladší účastníci, ktorí ťahali celú kolónu za sebou. Výstup bol náročný, ale po dosiahnutí dohodnutej méty sme sa zložili pri kríži, pri ktorom bolo miesto na sedenie a vybalili si desiatu. A veruže, bolo si z čoho vyberať, od salámových chlebov cez tuniaka, sardinky, rožky až po keksíky a čokoládky. Mňam, veruže to dobre padlo každému.

Po pookriatí sme na seba navliekli prvýkrát pršiplášte, našťastie išlo iba o mierne dozvuky vzdialenejšieho dažďa, ale aj tak, radšej sa na chvíľku skryť pod pršiplášť, ako zbytočne zmoknúť. Zakrytí sme pomaly vyšli na vrchol Krížnej, kde nás privítali krásne výhľady na všetky svetové strany, spolu s technickými zariadeniami na vrchole. Zároveň nás na vrchole čakal ďalší člen nášho družstva, Rasťo. Veselosť parťáka sa nedala prehliadnuť, no až pri ďalšej prestávke sme mali pochopiť prečo. Takto sme si pozreli okolitú krajinu, veľmi pekne sa pred nami vlnil veľkofatranský trávnatý hrebeň. Po zoznámení sa s Rasťom sme v kompletnej zostave pokračovali smerom na najvyšší vrch Veľkej Fatry – Ostredok.

Musím konštatovať, že ak doteraz to bol skutočne náročný výstup s relatívne veľkým prevýšením na krátkom úseku, tak odteraz to bola skutočne lahodná turistika po hrebeni. Chvíľku hore, chvíľku dolu, žiadne náročné stúpania ani prevýšenia nás nečakali, z profilu trasy bolo zrejmé, že budeme viac klesať ako stúpať. To nás vcelku potešilo a už sme kráčali poväčšine všetci spolu. Na čele skupiny sme sa pekne striedali, ako sa hovorí: každý chvíľku, ťahá pílku. No nebola to klasická pílka, ako na iných častiach úsekov Veľkej Fatry, napr. medzi Donovalmi a Krížnou, ale ako som písal, výhľadovo a aj pochodovo zaujímavý kus hrebeňa. Po povinnom fotografovaní na najvyššom vrchole, sme prišli pod Suchý vrch, kde sa nachádzali zvláštne skalné útvary.

Ďalším cieľom bol prameň pod Suchým vrchom, ku ktorému viedla krátka odbočka z hlavnej značky. Ako sa ukázalo, dievčatá, ktoré sa chceli osobne presvedčiť o existencii prameňa s cieľom doplnenia vody, sa vrátili sklamané, pretože prameň bol v tomto období vyschnutý. Ostatní sme ich čakali na salaši Martina pod Suchým vrchom, ktorý pôsobil zaujímavým dojmom, vedeli by sme si bez problémov predstaviť prespatie v ňom, ak by si to situácia vyžadovala.

Keď sa vrátili dievčatá od domnelého prameňa, vytiahol Rasťo 1,5 l fľašu, o ktorej som si v prvom momente myslel, že tam má vodu, keďže z nej už čo-to chýbalo. Avšak domnienka nebola správna. Vo fľaši sa nachádzal posilňovací elixír v podobe 52 % pálenky. Ako slušný hostiteľ každému ponúkol, a keď nebol odmietnutý ani v druhom kole, tak len tak utrúsil: „Vedel som, že mám zobrať dve fľaše…“ Podľa toho, čo bolo dovtedy z nej vypité, nám bolo jasné, prečo mal už na Krížnej dobrú náladu.

Ale každému pri náročnejšej turistike pomáha niečo iné, niekomu čokoláda, niekomu magnézium a hroznový cukor a niekomu zasa dobrá 52-ka… V povznesenejšej nálade pokračovala naša skupina ďalej, a aj keď za slušného dažďa, no spokojní sme dnešnú túru ukončili na Chate pod Borišovom. Výstup na Ostredok sme spojili s prechodom hrebeňa Veľkej Fatry, a ak by som si mal vybrať, tak by som išiel na hrebeňovku opäť. Tentoraz by sme však pokračovali nie liptovskou časťou hrebeňa, ale turčianskou vetvou, kde sú taktiež veľmi zaujímavé miesta stojace za návštevu. Stačí spomenúť vrchol Lysec, ku ktorému vedie krátka zachádzka z hrebeňa, alebo Kľak, z ktorého je veľmi pekný výhľad. Určite však odporúčam ísť do Veľkej Fatry na viac dní a vychutnať si krásu pohoria plnými dúškami.

Starohorské vrchy - Kozí chrbát, 1330 m (12. 09. 2020)

Výstup na vrchol tvorí nástup na hrebeň Nízkych Tatier, a preto sme začali večer pred samotným výstupom. Po kľudnej noci sme sa ráno stretli v chodbičke pred jedálňou viacerí turisti a netrpezlivo čakáme pred ôsmou na otvorenie reštaurácie. Po malej chvíli sme ako Pavlovove psy, pri akomkoľvek náznaku pohybu pri dverách sa nám zbiehajú slinky. Nakoniec sa dvere otvorili, objednali sme si omeletu s kávou a čakali vzorne pri stole. Po chvíli sme usrkávali z kávy, na omeletu sme čakali trošku dlhšie, ale nemali sme sa kam ponáhľať, ďalší parťáci mali totiž podľa dohody vyraziť okolo pol desiatej, takže sme mali fúru času. Omeleta bola famózna, stála určite aj za čakanie, káva dopitá, a keďže máme celý deň pred sebou, mierime ešte do potravín. Malá čokoládka, niečo na pitie a pri pokladni si Pali pýta či nemajú ploskačky, pretože v celom obchode nebolo vidieť ani jednu.

„Samozrejme, že máme, akurát ich máme pod pultom, aby nám ich šikovní zákazníci nekradli,“ so šarmom a úsmevom vraví predavačka a ponúka na výber Um, Borovičku a Gin. Bé je správne a borovička o chvíľu končí preliata v umelej fľaške, veď kto by so sebou ťahal sklo. Tiež som dostal ponuku od predavačky, či nejakú nechcem, no vravím, že nie, pretože mám na pálenie červa svoju orechovicu. Začudovane sa pozrela, že čo to je, tak som jej v rýchlosti pri platení povedal recept. No nedalo mi to, vytiahol som ju z batoha a ponúkol. Ovoňala, myslím, že aj bolo vidieť, že by aj ochutnala, ale povinnosť a pracovná doba boli proti ochutnávaniu. Popriala nám zato s úsmevom šťastnú cestu a mohli sme sa konečne vydať na cestu.

Batohy sú riadne naložené, ale prvý výstup po asfaltovej ceste nám ubehne ako voda. Stojíme pri smerovníku Vrchlúka, presviedčam sám seba, že toto je na začiatok veľmi dobré, v pozadí sa nám ukázali miesta, kam smerujeme, a aj keď je trošku chladnejšie, tak sme sa zahriali na prevádzkovú teplotu.

Stretáme baču, ktorý ide pozrieť nižšie do obce, pričom stádo sa pasie na lúke vedľa, o čom svedčia početné stopy po ich prechode. Dávame sa do reči, kam ideme, kedy tam prídeme, spomíname, že či sa tu niekde vyskytuje medveď, načo vraví, že hej, veď minulú noc mu roztrhali zopár oviec. Naozaj, keď som neskoršie čítal správy, tak útok medveďa bol opísaný v novinách. Stávajú sa aj také veci, spomenul som na medveďa neskôr, keď som niektoré pasáže kráčal sám a veru som si hlasnejšie spieval. Teraz v pohode kráčame po pevnej ceste smerom k ďalším budovám, no po krátkej chvíli vstupujeme do lesa a začíname citeľnejšie stúpať. Konečne v lese, asfalt sa zmenil na kamenistú cestu, takže paličky majú svoje opodstatnenie.

Ranná rosa ešte úplne nevyschla, tak si dávam na každý krok pozor o to viac. Stretáme chlapíka s prázdnou krošňou, ktorý ide oproti nám. Chvíľu zvažujeme, že skadiaľ, no potom nám napadne, že asi z Chatky Zorka pod Kečkou. Párkrát sa zmení stúpanie na klesanie a po jednom dlhšom klesaní sa ocitáme na lúčke, po ktorej okraji pokračuje chodník smerom ďalej a kúsok od chodníka stúpa z komína malej chatky dym. Je zrejmé, že chatka, či skôr útulnička funguje, no ideme ďalej. Zo stúpania krajom lesa vidíme Zorku v plnej paráde a tiež vidíme dvoch turistov ako k nej prichádzajú. Zrazu sa ozve poriadky štekot, našťastie pre turistov bol vlčiak uviazaný, tak sa nikomu nič nestalo. Preto si treba dávať pozor, ak sa sem vyberiete. Podľa najnovších fotografií útulne určite stojí za to prísť tam, či už pre občerstvenie, alebo na prespanie.

Kráčame lesom, postupne sa les zmení na lúku a pred nami dobiehame dve turistky s podobne veľkými batohmi, no s oveľa ťažším a pomalším krokom. Dnes máme rovnaký cieľ a ako sa dozvedáme, patríme do rovnako väčšej skupiny. Tiež vyštartovali skôr, chcú si nechať náskok a ísť si svojim tempom. Chvíľu sa rozprávame, skúšame, či sa pridajú k nášmu tempu, ale po chvíli sa rozdeľujeme a za sedlom Hadľanka, opäť kráčame vo dvojici v ústrety prvému čiastkovému cieľu dňa. Kozí chrbát je najvyšší vrchol Starohorských vrchov, a tak zabíjam dve muchy jednou ranou. Patrí totiž medzi 51 najvyšších vrcholov slovenských pohorí, na zbierke ktorých druhým rokom pracujem. Vychutnáme si pohľad z krásneho miesta, občerstvíme sa a pokračujeme chodníkom do Hiadeľského sedla. Neviem, či je lepšie úsek ísť jedným alebo druhým smerom, no ak pôjdete smerom ako my, dávajte si pozor na šmykľavý a prudký chodník. Na jednom mieste som si myslel, že sa stávam anjelom, tak mi vyleteli nohy, no našťastie som to ustál a bez ujmy, no o to opatrnejšie pokračoval ďalej. Krátky, no krásny úsek prechodu Starohorských vrchov rozhodne odporúčam na peknú poldennú vychádzku.

Nízke Tatry - Ďumbier, 2043 m (13. 09. 2020)

Keďže som Ďumbier navštívil v rámci prechodu hrebeňa Nízkych Tatier, prevediem vás iba kúskom chodníka od Poľany. Krásne je pred nami vidieť celý chodník, ako sa vinie chvíľami hrebeňom, chvíľami úbočiami. Ráz okolia sa zmenil, blížime sa ku skalnato-trávnatým úsekom chodníka. Počet turistov, ktorých stretávame, začína narastať. Vidno, že sa nachádzame veľmi blízko dosahu civilizácie. Kúsok pod nami sa nachádza veľké stredisko Jasná. Boli časy, keď som chodieval častejšie práve do Jasnej a stadiaľ sme chodievali na túry po okolí.

Ostatné roky sa snažím Jasnej vyhýbať. Prečo? Už to nie je Jasná, ako som ju spoznal. Stavebný ruch, žeriavy, odkopávanie svahov, výstavba nových veľkých hotelových rezortov, nákladná autá takmer všade, kde sa pozrieme, urobil z pokojného horského strediska niečo nedefinovateľné. Rozrastajúce sa komplexy menia výrazným spôsobom prírodné podmienky, na Chopok okrem lanovky vedie takmer „diaľnica“. Málokedy je možné stretnúť v tejto časti ozajstného turistu, ktorý si vyšliape celý chodník z Jasnej až na vrchol Chopku. Aj teraz pri pohľade dolu na Jasnú ako prvé, čo nám padne do očí, sú stavebné žeriavy.

Radšej sa zameriavame na pohľady na iné strany, kde sa môžu oči pokochať. Chodník sa mení na kameňmi vydláždenú diaľnicu. Počet turistov sa rapídne zvyšuje, úsek od sedla Poľany po Štefánikovu chatu bude teraz viac o vzájomnom vyhýbaní sa turistov, ako o nejakej samote. Stretáme celé rodiny, niektorí sú vzorne vybavení, ale vidieť aj takých, ktorí na hrebeň prišli lanovkou. Azda najraritnejším turistom v tento deň bol turista v šľapkách. Veselo si vykračoval medzi Chopkom a Ďumbierom. Nuž každý sme nejaký, to že sa nachádzame v takých malých veľhorách mnohým nič nehovorí. Zmena počasia na hrebeni môže prísť veľmi rýchlo a z pekného slnečného dňa sa môžu razom zmeniť podmienky až na život ohrozujúce. To ale tentoraz nie je našťastie väčšinový jav a ani ráz počasia nesvedčí o tom, že by dnes k nejakej zmene malo prísť. Po rannom vetre a mrakoch sa úplne vyčasilo a hrejúce slnko nám spríjemňuje deň. Blížime sa na Dereše, tretí najvyšší vrch v Nízkych Tatrách, obídeme posledné skalisko a začíname chodníkom klesať, aby sme po niekoľko sto metroch opäť vystúpili do o málo vyššej nadmorskej výšky a dostali sa ku Kamennej chate.

Chata pod Chopkom, ako znie jej oficiálny názov, ale takmer nik jej nepovie inak ako Kamienka. Pred chatou je plno turistov a „tiežturistov“, dnu však nie je veľa ľudí, a tak si už objednávam špecialitu, na ktorú mám chuť od rána. Povestné parené buchty s makom. S úsmevom som poprosil obsluhu, či by mi nepridali maku, a veru, navalili mi ho na tanier požehnane. Konečne buchty ochutené presne tak, ako keby som ich mal doma. K tomu studená kofola, kávička, no proste dokonalý obed.

Vychutnávam si každé sústo, sú takmer lepšie ako keď ich máme doma. Posledným kúskom vytriem zvyšky maku z taniera, pozerám von oknom na dolinu podo mnou a užívam si deň. Takto by to malo byť vždy, keď je človek v horách a má možnosť sa kultúrne občerstviť. Je to síce drahšie, ale treba podporiť domácich, treba si odmyslieť cenovku a proste sa ponoriť do krásnych chvíľ na vrchole. Ešte posledný dúšok chladnúcej kávy a môžeme sa pobrať na našu ďalšiu cestu.

Pred sebou máme klesanie do Demänovského (Širokého) sedla a následne výstup do Krúpovho sedla. V tejto časti je chodník skutočne plný. Blízkosť najvyššieho vrchu Nízkych Tatier, výborné počasie a dostupnosť lanovkou vytvára kombináciu, ktorá plní chodník. Vyhýbame sa skoro neustále, s mnohými sa zdravíme, no stále sa nájdu aj takí, ktorí sa ani neunúvajú odpovedať na pozdrav. Ale na to sme už dávno zvyknutí, takže ani ma to neprekvapuje. Kamenný chodník vedie celou cestou, takže nám ubieha cesta veľmi rýchlo. V Krúpovom sedle sa stretáme s Palim, ktorý chvíľu váha, či ísť na Ďumbier, alebo nie. Je to iba krátka zachádzka, ale spolu so spiatočnou cestou nás predsa len zdrží.

U mňa je voľba jasná. Ešte som nebol na vrchole a jeho blízkosť a pekné počasie sú jednoznačnými faktormi, ktoré rozhodli za mňa. Pridáva sa aj Pali, a tak spolu stúpame pár stoviek metrov na vrchol. Ľudí pribúda a na vrchole je ich dnes naozaj požehnane, Nemá ani zmysel čakať na fotografiu pri dvojkríži, urobíme iba niekoľko záberov pri pilieri, ktorý stojí na vrchole spolu s jeho označeným a odchádzame dolu. Kúsok pod vrcholom sa nahlas rehocem, pretože pred chvíľou jedna slečna, ktorá vyšla, tesne pod vrcholom skonštatovala: „A to je akože všetko? Kvôli tomuto som sa sem hrabala?“ Nuž áno, drahá slečna, presne kvôli tomuto si sa sem hrabala. Krásne ďaleké výhľady a okolitá príroda je asi málo. Nuž, každý máme iné priority.

Pri schádzaní späť do Krúpovho sedla si všímame niekoľko paraglajdistov, ktorí lietajú nad našimi hlavami. Musí to byť zaujímavý pohľad z vtáčej perspektívy na našu krajinu. Možno raz sa mi podarí aspoň v tandeme niečo také absolvovať. Na križovatke v sedle zabočíme prudko vľavo a čaká nás dlhšie klesanie na Chatu gen. M. R. Štefánika. Klesanie nie je náročné, iba na niekoľkých miestach treba byť pozornejší kvôli vyšším kameňom. Na chodníku je neporovnateľne menej turistov ako bolo doteraz, tak sa konečne nemusíme vyhýbať davom a môžeme si vychutnávať cestu kosodrevinou až na Štefáničku. Asi od polovice cesty je vidieť jej strechu, ktorá sa pomaly približuje. O niekoľko minút sedíme na terase chaty, a jediné čo si zaslúži k tomuto povedať, je iba tichá hlboká túžba sa tu opäť vrátiť.

Tak niekedy nabudúce...

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek