Najvyšším kopcom pohoria je Lenzmoarkogel (1991 m). Vyšiel som naň na snežniciach v marci 2016, ale počasie mi nevyšlo. Hrebeň pohoria bol v hustej mliečnej hmle, takže som videl na 10, občas na 20 metrov. Smartfón s mapou som nemal, snažil som sa stúpať po oblom hrebeni s kompasom v ruke. Keď sa svah napravo (naľavo) sklonil dolu, zahol som doľava (doprava). Šiel som cik-cakovite a so šťastím som nielen vyšiel hore, ale trafil som aj zostup.

Tento rok som sa na hrebeň Gleinalpe vybral znova, ale z opačnej strany. Predpoveď bola lepšia, malo by byť slnečno a takmer bezvetrie. Podľa mapy je výstup na hrebeň od Gleinalpe Sattel strmší. Posledné dni boli teplejšie a na svahu môže byť ľad. Preto som do batohu hodil nielen snežnice s paličkami, ale aj mačky s čakanom. Trasa sa však dala prejsť aj bez výbavy.

Naplánovaná trasa mala väčšie prevýšenie, preto som vstal skoro. O 7.00 h som zaparkoval v doline pred zákazom vjazdu, kde je bezplatné parkovisko pre asi dvadsať áut. Keď som na parkovisko prišiel, stálo tam iba jedno auto a žiadne ďalšie tam nebolo ani keď som odchádzal.

Výstup na Speikkogel

Od parkoviska som stúpal po lesnej ceste, ktorá bola odhrnutá. Až za zákrutou, keď som odbočil na chodník, som stúpal po snehu. Bol tvrdý, neprepadával som sa doň, takže snežnice zostali v batohu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na menšej rúbani je pri chodníku lavička. Slnila sa na nej turistka, ktorá ma obehla pred polhodinou. Ďalej nešla. Na slnku sa sneh topil, no keď si nazujem snežnice, pôjdem pomaly. Preto som zatiaľ bojoval bez nich.

Vyšiel som do sedla. Je tu Gleinalpen Schutzhaus, chata je však v zime zatvorená. Vedľa stojí pútnický kostol. Kým som sa vyvaľoval na lavičke, prišli dvaja turisti so psom. Obehli Roßbachkogel a vracali sa do doliny. Museli šliapať poriadne rýchlo. Okrem nich som dnes stretol ešte dvoch turistov, čiže dohromady piatich. Na to, že bolo celý deň nádherné počasie bez jediného obláčika, to nie je veľa.

Začal som stúpať na Speikkogel. Do svahu sa opieralo slnko, sneh sa topil a začal som sa do neho prepadávať. Kde som sa do snehu neprepadával, tam sa mi šmýkalo. Bol čas nasadiť si snežnice. Neprekážalo mi to, lebo do kopca aj tak nepôjdem rýchlo. Podchvíľou som stál a fotil som najprv sedlo, potom okolité kopčeky.

Na vrchole

O 11-tej som vyšiel na Speikkogel (1988 m). Čas mám dobrý. Zdá sa, že dnes stihnem celú naplánovanú trasu. Predchádzajúci úsek hrebeňa som išiel dva dni, pretože som sa napriek snežniciam zabáral po kolená do snehu. Avšak tu je z hrebeňa sneh sfúkaný.

V diaľke vidno iný Speikkogel, v Koralpe, ktorý má 2140 metrov. Ďalej napravo je masív Ameringkogela, potom zle viditeľný Zirbitzkogel, Seckauer Tauern v Nízkych Tauroch, Ennstalerské Alpy a na severovýchode Hochschwab. Zvyšok horizontu je v sivo-fialovom opare a kopce vidno zle. Proti svetlu som odfotil neďaleký Schöckl s vysielačom, ale obrázok som zmazal.

Lenzmoarkogel je susedný kopec, a keďže spoza neho trčia Seckauer Tauern, zdá sa, že je nižší. Podľa mapy však má o 3 metre viac ako Speikkogel. Prezrel som si ďalšiu trasu. Eiblkogel je blízko, ale skôr ako za dve hodiny sa naň nedostanem.

Na hrebeni fúkal svieži vietor. Nebol veľmi silný, no začalo mi odmŕzať ľavé líce. Uviazal som si cez hubu už druhú šatku a šliapal som ďalej.

Na Lärchkogel

Hrebeň je súvislo porastený čímsi vresovitým. Doma som zistil, že tu rastie skalienka ležatá. U nás sa vyskytuje iba na dvoch lokalitách, v Lavanttalerských Alpách, ktorých súčasťou je aj Gleinalpe, rastie všade. Pred pár rokmi som ju fotil v Koralpe.

Občas sú na hrebeni kamenné moria, pričom medzery medzi skalami vypĺňa sneh. Na jednom mieste som sa doň prepadol po koleno. Odvtedy som kamenné moria obchádzal.

Zbehol som do sedla a stúpal som na Lärchkogel. Na prvý pohľad sa zdá, že na kopec vedie rovinka, treba však vystúpať 100 metrov. Na vrchole Lärchkogela (1894 m) je malá útulňa s plexisklovými dverami. Dá sa v nej ukryť pred vetrom, ale noc by som v nej stráviť nechcel.

Nasledoval strmší zostup. Z času na čas som išiel po snehových poliach, bol som však lenivý nazúvať si snežnice. Šliapal som bez nich. V sedle je kríž s lavičkou. Zjedol som tam obed. Natrel som si chlieb s paštétou a k tomu som zajedal jablká z našej záhrady. Je to môj zvyčajný obed na zimnej turistike.

Eiblkogel

Posilnený a oddýchnutý som začal stúpať. Čakalo ma takmer 300 výškových metrov. Do svahu sa opieralo slnko a vietor ustal, takže šatka išla z hlavy dole. Pozeral som, že celý hrebeň a severozápadné svahy sú bez snehu. Belie sa iba na juhovýchodných svahoch, ktorými som išiel pred mesiacom.

Vyšiel som na Eiblkogel (1831 m). Aj na tomto vrchole je kríž, no pod ním je lavička. Je z nej nádherný výhľad. Kdesi dolu by mal byť Spielberg s okruhom Formuly 1. Možno sa z tunajšej lavičky dajú s dobrým ďalekohľadom sledovať preteky.

Zostup

Podľa smartfónu som z hrebeňa odbočil. Ak tu je chodník, teraz bol pod snehom. Sneh bol tvrdý, neprepadával som sa doň, no keďže sa z času na čas topil, mal ľadovú kôru. Na mačky to zatiaľ nebolo, ale do ruky som si vzal čakan.

Schádzal som pomerne strmým svahom. Nižšie som sa začal prepadávať do snehu, ktorý tu mal konzistenciu mokrého kryštálového cukru. Mal by som si dať snežnice, ale videl som, že sú kraje zvážnic pod sedlom holé. Dávať si snežnice na 5 minút? Radšej som si vytriasal sneh spod spodkov rifieľ.

Zbehol som do sedla, v ktorom som bol pred piatimi týždňami. Zvážnica, po ktorej som šiel, bola celá pod snehom. Bola zaviata a zahladená so svahom, dala sa rozoznať iba podľa chýbajúcich stromov. Našťastie som mieril na opačný svah, kde bolo snehu málo.

V tejto časti Gleinalpe nie sú turistické chodníky. Sú tu však lesné cesty, po ktorých sa ide vcelku pohodlne. Má to však háčik. Zvážnice klesajú príliš pomaly. Zbehol som jednu serpentínu, a keďže svah pod cestou bol bez snehu, zahol som naň. Svah bol strmý, ale nie príliš. Zbehol som do doliny a o 16.15 h som sa vrátil k autu. Bolo to skôr, ako som očakával. Myslel som si, že sa na parkovisko vrátim, až keď sa bude šeriť. Dôvod je ten, že v snežniciach sa chodí pomaly. Avšak dnes som ich mal na nohách iba čosi viac ako hodinu.

Záver

Keby bolo na hrebeni viac snehu, bola by dnešná prechádzka na hranici mojich možností. Mal som však šťastie, pretože sneh bol z hrebeňa sfúkaný. Vďaka tomu som sa mohol kochať nádhernou panorámou a užívať si slnečné predjarné počasie. Bol to parádny deň.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek