V období, keď si zima s jarou podáva ruky, navštevujeme východný okraj Hauerlandu, obec Zeche (Cách). Tak by som to napísal až do roku 1945. Do tých dôb to bola prakticky stopercentne nemecká dedina. Teraz uvádzam Malinová na hornej Nitre, pod východnými svahmi Malej Magury. Takto sa dnes nazýva nie pre bohatstvo malín v katastri, ale po sovietskom maršalovi Malinovskom.

Malinová

Sympatický je už vstup do obce. Na uvítacej tabuli sa priznáva k svojmu pôvodnému menu a jazyku tu používanom. Zaparkujeme na námestíčku v strede obce. Kostol, autobusová zastávka, niekoľko zaparkovaných áut. A hlavne informačné tabule, mapky a smerovníky. Turistické, náučného chodníka a ten, čo nás momentálne najviac zaujíma. Smerovník k partizánskemu bunkru v lesoch nad obcou. Všetko si preštudujeme, pofotím mapky, informačné tabule. Neprejde veľa času a jednu odfotenú mapu využijem.

Návšteva kamenného mora by bola príliš pohodlná, len niekoľko kilometrová prechádzka NCH obcou Malinová. Zaradil som v prvej etape teda do plánu návštevu zrekonštruovaného objektu z obdobia poslednej vojnovej zimy. Nemecký partizánsky bunker. Nie je to oxymoron, také drevené želiezko, a ani sídlo werwolfu. Je to miesto úkrytu protifašistických bojovníkov, tu nemeckých.

K partizánskemu bunkru

Okolo jedenástej vyrážame z centra obce. Prvú časť trasy máme zhodnú s turistickou značkou, smerujúcou k vrcholu Malej Magury. Nekráčame dlho. Zastavujeme sa pri pamätníku partizána, venovanom padlým v boji proti nacizmu. Informačný panel hovorí o 22 hrdinoch. Väčšina zahynula v koncentračných táboroch po návrate z povstaleckých bojov. Vedľa je tabuľka s asi päťdesiatimi menami obetí druhej svetovej vojny. Sledujeme smerovník k bunkru. Popis hovorí, že k objektu treba prejsť 6,65 km s prevýšením 414 m. Trasa má byť značená smerovými šípkami. Bohužiaľ, šípka pri Partizánskom dome, je posledná, čo vidím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prechádzame obcou, celkový dojem je sympatický. Príjemná estetickosť a úhľadnosť. Nemecký duch tu ešte prežíva. Za chvíľku opúšťame zastavanú oblasť. Spevnenou cestou kráčame s veľmi miernym naberaním nadmorskej výšky. Smerujeme k nefunkčnému lyžiarskemu svahu na úpätí Malej Magury. Otvorený priestor umožňuje pekné pohľady na záver Hornonitrianskej kotliny. Priestor uzavretý medzi zasneženým Kľakom, lesnatým Vyšehradom a rozložitou Magurou.

Na krátku dobu strácame značenie, a tak oblúkom smerujeme k výraznej, symbolickej bráne s nádychom divokého západu. Obďaleč spozorujem výraznú turistickú značku, čo previedla chodník mimo areál ranča. Pasúce sa koníky dotvárajú so scenériou okolia charakter usadlosti, akoby prenesenej z ďalekej Montany. Popri pasienku prídeme k ceste traverzujúcej okraj hory. Žltá značka odbočuje vľavo, my pokračujeme vpravo, cestou Ponitrianskej cyklomagistrály. Dnes je síce jasno, no pofukujúci vetrík je studený, a tak sa zdravíme len s jedným cyklistom.

Kráča sa nám dobre, len v tieni lesa sa stráca tepelná pohoda, čo sme si užívali na otvorených pláňach. Cesta prekračuje zurčiaci potôčik (Malinovský potok) vytekajúci z hlbokej doliny. Mapa ju nazýva Bystrá. Pozerám po šípkach, čo by ma mali navigovať. Nič také som od obce nevidel. Tak skúmam fotografiu plánu cesty z centra obce. Áno, pôjdeme aj dolinkou, ale tam smerujúca zvážnica odbočí až po krátkej vzdialenosti. Komunikácia obchádza úzke, skoro tiesňave podobné ústie doliny.

Ako kráčam vo svahu a hladím dole k bystrine, ľutujem, že taký pekný úsek vynechávam. Pri návrate ho nesmieme obísť, nevýrazná cestička to umožní. Lesná cesta si drží nadmorskú výšku, dno údolia stúpa, za chvíľu kráčame vedľa potôčka. A to ostrejšie proti prúdu. Takto vyššie v údolí, kde slniečko moc nesvieti, sa začína objavovať ľad a sneh. Netrvá dlho a kráčame po súvislej snehovej pokrývke. Inak je to pekná dolinka, dole široká akurát na zvážnicu a potok. Zimné podmienky spomaľujú chôdzu. Našťastie máme aspoň paličky. Aj tak sme radi, ak cesta prudkou zatáčkou zmení smer a stúpa do pravého oslneného svahu. Prešli sme zo zimy do jari. Kráča sa ľahšie, na slnku akosi veselšie. Na juhovýchodnom svahu je ozaj príjemne. Síce len pohľadom, ale predsa poteší upravená studnička priamo na kraji cesty. A viac poteší na výbežku svahu upravená maringotka s prístupným posedením. Využijeme ho k príjemnej prestávke a občerstveniu. Vyhrievať sa v slnečných lúčoch a kochať sa výhľadom cez ústie Bystrej doliny k ďalekým obzorom sa nemôžeme dlho. Čas predsa len ubieha.

Nemecký partizánsky bunker

Pokračujeme zvážnicou miernym stúpaním. Občas sa na rúbaniskách otvoria výhľady do kotliny pod nami. V diaľke pekne bielo svieti hrebeň Veľkej Fatry. Tak ako postupne cesta postupuje svahom meniacom orientáciu z východnej na severnú, prichádzame znovu do zimného obdobia. Keď sa pohybujeme na hrubej vrstve snehu, našťastie primrznutú a pevne držiacu váhu, prichádzam k poznaniu, že niečo nie je dobré. Vyzeral som smerovku, čo by ma navigovala priamo k bunkru. Nič také tu nebolo. A to sme asi pol kilometra ďalej. Skúmam odfotenú mapku a hrubo odhadujem priestor, kde by sa mohol náš cieľ nachádzať. Vraciame sa. Niet tu ani stupaje, okrem našich. Nič, čo by bližšie naznačilo polohu objektu. Nik tu dávno nebol. Len pár stôp vysokej. Až zrazu v zimnej bielobe a šedivosti bukovej hory zbadám niečo hnedasté. Je to tam. Informačnú tabuľku vidím jasne. A aj trošku menej zarastenú asi cestičku medzi stromami vedúcu tým smerom. Teraz pokrytú staršou panenskou snehovou pokrývkou.

Bunker je neveľký zrubový objekt s rovnou strechou, hlboko zapustený do zeme, len v prednej časti trochu vyčnieva z terénu. Na dverách je skrinka s návštevnou knihou. Dvere sú pevné, ale vstup do objektu bez okien je voľný. Ten na chvíľku odložíme a venujeme sa informačnému textu na paneli. Úrovňou nezaostáva za tými v obci. A tie som hodnotil vysoko. Dozvedám sa o pôsobení dvoch skupín občanov nemeckej národnosti z tejto oblasti v SNP. Prvá sa zúčastnila bojov o Strečno, Vrútky, Martin. Kedysi dávno povedal Napoleon svojim vojakom: Ak poviete, že ste bojovali pri Slavkove, povedia to je hrdina. Obdobne by bolo možno hodnotiť boje v tej dobe v spomínaných miestach. Dobrý príklad, že nič nie je čierno-biele. Ani v dejinách, ani v živote. A ani medzi národmi.

Strohé vybavenie interiéru tvorí improvizované posedenie pozdĺž stien a maličký stolík na hlinenej, ale suchej podlahe. Vyzerá to na pevnú nepretekajúcu strechu. Škoda absencie okenného otvoru. Trošku svetla preniká len škárami medzi brvnami. Hlavným zdrojom svetla musia byť otvorené dvere. Bunker by mohol poslúžiť aj na nocovanie, nutná by bola karimatka pre spánok na hlinenej podlahe. Dosky pri stenách sú úzke. No v prípade nepriazne počasia je to ideálny úkryt. Aj vonkajšie posedenie je v iných ročných obdobiach využiteľné.

Pobyt si predlžujeme kávičkou. Teplý nápoj poteší nielen telo, ale aj dušu. Poteším sa, plynový varič funguje. Dávno som ho nepoužil. Návštevná kniha prezradí, že sme vlastne po dvoch mesiacoch prví návštevníci. Aspoň registrovaní. Som rád, že som sa sem dostal. Nedal som sa ovplyvniť názorom, že to nenájdeme a radšej sa vráťme späť. Hľadanie stálo za námahu, vlastne aj celá trasa sem je sympatická.

Smer Roboty

Nastáva čas návratu. Chvíľku kráčame starou trasou. No v momente dosiahnutia svahu nad Bystrou dolinou, velím zahnúť vľavo a starou zvážnicou klesáme priamo dole. Vedie priamo hrebienkom nad údolím. Bude to o poznanie kratšie a hlavne rýchlejšie. Len zámer prejsť ústie údolia krajom potôčika sa nenaplní. Cesta je pekná, trošku špekulujeme nad štíhlymi ihličnanmi. Vyzerá to na jedle. Bez problémov sa vraciame na cyklocestu a pokračujeme znovu k severu.

Prechádzame cestou bez veľkých prevýšení miestami značenými v mape ako Panské lúky, Spodné štôlne, Herselove jamy. Posledné názvy sa viažu k dobývaniu zlata v oblasti od 14. do 18. storočia. Ide vlastne o slovenské preklady. Aj katastrálny názov Roboty (Arbeit), kde smerujeme, je pamiatka na využívanie poddaných pri banskej činnosti. Podľa názvu štôlne nielen povrchovej. Oblasť doposiaľ silne poznačená ťažbou ryžovaním zaberá skoro 10 km².

Opustíme cestu a širokou lúkou smerujeme k rozsiahlemu rovinatému zalesnenému priestoru. Je to spomínaný terén. Z obce tam vedie nenáročný, aj keď členitý Náučný chodník obcou Malinová so štyrmi zastaveniami. Veľkú časť sme prešli minulý rok v máji a zo skúseností môžem povedať, že značenie šípkami nie je ktovie čo. V spleti cestičiek, chodníkov, terénnych zmien sme sa dosť trápili. Náučnú tabuľku č. 4 sme ani neobjavili. Tak som sa nedozvedel ako vlastne na paneloch popisovaná povesť na pokračovanie sa skončila. Dnes si chceme pozrieť ako to tu vyzerá neukryté v bujnej zeleni.

Roboty – Kamenné more

Teraz na príhodnom miestne vstúpime do lesa. Rovinato to vyzerá len z diaľky. Je to tu parádne rozbrázdené. Ľudská ruka tu presúvala, asi aj s pomocou vody, obrovské množstvá materiálu. Vďaka šiestemu zmyslu sa nám podarí na prvý pokus dosiahnuť tabuľku č. 3. Venuje sa ťažbe zlata v týchto miestach. V oblasti Chvojnice a Malinovej bolo cez 120 miest, kde získavanie drahého kovu prebiehalo. Horný odhad hovorí až o získaní 1890 kg zlata. Pri tom sa preplavilo až 12 miliónov m³ materiálu. Objem je tu stále vidieť. Osobne nie som veľmi presvedčený, že stáročná lopota bola dostatočne efektívna.

Pokračujeme proti smeru NCH, v smere šípky Kamenné moria. Za chvíľu sme tam. Označenie tabuľkami a s kratším popisom. Terén je pokrytý náletovými drevinami. Nerastú však z pôdy, ale z plochy pokrytej menšími kameňmi. Ako tu čítame na ploche viac ako sto hektárov leží 15 až 20 metrov hrubá vrstva kameňov, pozostatok po ťažbe. A to bola pôvodne až 40 metrov hrubá. Časť bola spracovaná na stavebné účely a vyrovnávanie terénu. Rozsiahlosť sa opticky tratí pokrytom drevinami a spadaným lístím. Neviem, či by bola moc hriešna myšlienka o obnažení časti povrchu. Určite by to zvýšilo atraktivitu priestoru. O rozsiahlosti hovorí doba ako dlho kráčame náučným chodníkom, snažiac si nevylomiť nohy, kamenistým terénom.

Napájame sa na jednu z lesných komunikácii a kráčame za zvukmi obce. Leží priamo na kraji zaujímavého priestoru. Zastavíme sa pri momentálne len opretej tabuli venovanej drevinám v okolí. O kúsok ďalej, priamo v obci, sa povenujeme zas textu venujúcom sa hlavne miestnej prírode. Po chvíľke máme dlhšiu, pôvodne neplánovanú prestávku. Navštevujeme pohostinstvo s názvom, poplatnom historickému názvu obce – Zachovanka. Zlákala nás ponuka niečoho teplého do žalúdka. Maličkosť v atmosfére dedinskej krčmičky, ktorá poteší.

Záver

Je po 17-tej, keď dorazíme kúsok k autu a je koniec výletu. Poldenný nie veľmi náročný historicko-turistický program došiel k naplneniu. Nie každý musí k partizánskemu bunkru. On bol vlastne v tej dobe len záložný. Hlavný bol totiž v oblasti Chvojnice. Návštevu kamenného mora by som odporučil každému, kto trošku záujem má. Náučný chodník nevyžaduje žiadne lepšie fyzické dispozície, len chuť.